Hurle, burle, bác!

Bol raz jeden kráľ a ten sa stratil na love. Ako tak blúdil, zrazu sa pred ním zjavil belovlasý mužíček a povedal:
„Pane kráľu, ak mi dáte svoju najmladšiu dcéru, vyvediem vás z toho lesa.“ Kráľovi bolo úzko a do plaču, a tak súhlasil. Mužík ho zaviedol na cestu, rozlúčil sa a povedal:
„O osem dní prídem a nevestu si odvediem.“ Doma sa kráľovi jeho sľubovanie zdalo ťažké, lebo najmladšiu princeznú mal najradšej, a keď ho dcéry videli, ako tam sedí ako kôpka nešťastia, chceli vedieť, čo ho trápi. Tak musel nakoniec s pravdou von; tú najmladšiu sľúbil lesnému mužíčkovi, ktorý príde o osem dní a odvedie si ju preč. Ale dcérky ho utešili, že mužíček ešte nevestu nemá, však ony ho prekabátia.
Keď uplynulo osem dní, princezné poobliekali do kráľovských šiat dcéru pastiera kráv, posadili ju do komnaty a prikázali:
„Keď niekto príde a bude ťa chcieť odviesť, choď s ním!“ Samy odišli zo zámku preč. Len čo zmizli, zjavil sa líšaj a dievčaťu povedal:
„Hurle, burle, bác! Sadni na chvost!“ Dievča si sadlo líšajovi na chvost a on ho niesol do lesa. Keď dorazili na krásnu zelenú čistinku, kde svietilo a hrialo slniečko, až to bolo jednému na radosť, líšaj povedal:
„Zlez a prebieraj mi srsť!“ Dievča poslúchlo. Líšaj si položil hlavu do jeho lona a ono mu prebieralo srsť. Po nejakej chvíli povedalo:
„Včera v tomto čase bolo v lese ešte krajšie.“
„A ako si sa ty ocitla v lese?“ pýtal sa líšaj. „No, ako? Pásla som tam predsa s otcom kravy!“
„Takže ty nie si princezná! Sadni na chvost a späť na zámok!“ Líšaj zaniesol dievča kráľovi späť a povedal:
„Obelhal si ma, to bola dcéra pastiera kráv! Prídem znova o osem dní a vyzdvihnem si svoju nevestu!“
O osem dní však mali princezné po ruke dcéru pastiera husí, posadili ju do komnaty a odišli preč. Vtedy prišiel líšaj a povedal:
„Hurle, burle, bác! Sadni na chvost!“ Keď dorazili do lesa na čistinku, líšaj opäť povedal:
„Zlez a prebieraj mi srsť!“ A ako tak dievča líšajovi prebieralo srsť, vzdychlo si a povedalo:
„Kde asi sú teraz moje husi.“
„Čo ty už len vieš o husiach?“ povedal na to líšaj.
„Pch, čo by som nevedela! Každý deň ich s otcom vyháňam na pašu!“
„Takže ty nie si princezná! Sadni na chvost a späť na zámok!“ Líšaj zaniesol dievča kráľovi späť a povedal:
„Opäť si ma oklamal, to bola dcéra pastiera husí! O osem dní zase prídem a vyzdvihnem si svoju nevestu. Ale maj sa na pozore! Ak mi nedáš svoju dcéru, zle sa ti povedie!“
Také varovanie naháňalo kráľovi strach, a tak keď sa líšaj o osem dní zjavil, dal mu princeznú.
„Hurle, burle, bác! Sadni na chvost!“ A uháňal s princeznou až na čistinku, kde jej prikázal:
„Zlez a prebieraj mi srsť!“ Taká práca sa princeznej priečila, a tak sa rozplakala a povedala:
„Ja som kráľovská dcéra a mám prebierať srsť líšajovi!? Radšej by som sedela doma vo svojej komnate a pozerala sa oknom na kvety v zámockej záhrade.“ Tak líšaj spoznal, že má pravú nevestu, premenil sa na belovlasého mužíka a stal sa jej mužom. Bývali spolu v jeho chyži a princezná musela variť, upratovať a šiť, a tak to išlo nejaký čas a nežilo sa im zle.
Jedného dňa mužík povedal:
„Musím teraz odísť, ale daj pozor, čo ti poviem. O chvíľu sem priletia traja bieli holubi a poletia celkom nízko nad zemou. Ty musíš toho prostredného chytiť a keď ho budeš mať, hneď mu odrež hlavu! Ale daj pozor, aby si chytila toho pravého, inak z toho vznikne veľké nešťastie.“ Keď odišiel, priletelia traja bieli holubi. Princezná toho prostredného schmatla, vzala nôž a odrezala mu hlavu. Len čo by jeden okom mrkol, stál pred ňou krásny mladý princ a povedal:
„Jedna víla ma zaklela. Na sedem rokov som mal stratiť svoju podobu a dnes v podobe holuba letieť okolo svojej ženy, tá ma musela chytiť a odrezať mi hlavu. Keby to nedokázala, bolo by po všetkom a mňa by už nikto nevyslobodil. Ja som ten belovlasý mužíček a ty si moja žena.“
To bolo princeznej na veľkú radosť. Potom šli spoločne k jej otcovi, a keď ten zomrel, zdedili jeho ríšu.