Zelená rozprávka

Kedysi dávno a dávno bola doba, keď ešte nebola jeseň. Stromy boli zelené stále a už ich to prestávalo baviť. Najmä jeden javor večne frflal. „Mám toho po krk!“ pokrikoval dookola. „Vyzerám ako kapusta! Stromy sú zelené, kríky sú zelené, tráva je zelená, kam sa pozriem, tam sa niečo zelenie ako blázon! So zelenou to Slniečko prehnalo!“ „Ale, ale!“ hovorilo Slniečko pekne zhora. „Zelená je akurát a mlčte! A zelená je zdravá pre oči!“

Lenže to bolo javoru srdečne jedno. Celé dni premýšľal, ako si zmeniť farbu. A keď niekto po niečom veľmi túži a veľmi sa o to snaží, niekedy sa mu to časom podarí. Jedného dňa, keď Slniečko spalo v oblakoch, javor konečne dostal nápad, ako na to. Začal žltnúť a žltol a žltol, až vyzeral ako lesný med. Pozrel sa do rybníka a pripadal si krásny. A potom dostal ešte lepší nápad a urobil na sebe červené šmuhy. A fialové! A hnedé! A sem-tam zlaté iskry! A báječne sa rozdováňal a vystrájal a čertil, kým nebol strakatejší než strakáč.

Potom sa zobudilo Slniečko. Rozospato rozhrnulo oblaky a nemohlo uveriť vlastným očiam. Dolu stálo čosi poblázňené a natriasalo sa to ako na odpustoch. „Čo,“ vyhŕklo Slniečko, „čo je to za šaškovinu tamto dolu? Haló, ty tam! Čo si zač?“ „Predsa javor!“ povedal javor a znova sa šťastne natriasol. „No toto!“ myklo sebou Slniečko. Rýchlo vytiahlo zápisník, zalistovalo v ňom, ale v zápisníčku stálo jasne JAVOR ZELENÝ. „Veď som to vedelo!“ povedalo zmätene. „Priznaj sa, ty si javor! Ako to, že nie si zelený?“ „Pretože som žltý,“ odpovedal javor. Slniečko nahnevane prsklo: „To je hlúposť! Ty nemôžeš byť žltý! Keby si bol žltý, tak mám napísané JAVOR ŽLTÝ. Ale ja tu mám JAVOR ZELENÝ!“ Javor sa spokojne usmieval a mlčal. „Si Číňan?“ zahúkalo na neho Slniečko. „Nie.“ „Si žĺtok? Púpava? Alebo kurča?“ kričalo Slniečko rozčúlene. „Nie si, nie si, nie si! Tak sa pozeraj zelenať a hneď!“ „To nejde,“ povedal javor vľúdne. „Som javor žltostrakatý.“ „Zmätky!“ vzdychlo trápne Slniečko. „Len zavriem oči a už tu sú zmätky! Ty si myslíš, že ti to tak pristane? Vyzeráš ako maškara!“ „A ty si myslíš,“ pousmial sa javor, „že pekné je iba to, čo sa páči tebe, len preto, že si náhodou také veľké?“ „Si počmáraný šašo!“ zahúkalo Slniečko. „A hneď tú maškarádu zhoď zo seba, lebo… lebo… jednoducho lebo!“ „Lebo si namyslené,“ povedal javor pokojne. „Pozeráš na nás zhora a myslíš si, aké si múdre. Tak nech vieš, mne sa počmárani šaši páčia. Nemusíš mať vždy pravdu iba ty!“

„Dosť!“ vybuchlo Slniečko. „Ja viem, čo s tebou! Pozor, raz-dva a urobím november!“ A urobilo november. Nebom sa prehnal ostrý vietor. „Vypočuj ma aspoň!“ volal javor. Ale Slniečko teraz horelo hnevom a nič nepočúvalo. Potom sa vietor vrhol na strom. Trhal z neho pestré lístie a hádzal ho na zem, až sa holé konáre triasli. V Záhrade sa spravila zima. Slniečku vychladla horúca hlava. Prvýkrát sa pozrelo na jeden list zblízka a začalo sa hanbiť, čo to vyviedlo. „Hm,“ povedalo si potichu. „Veď mal vlastne pravdu. Ten list nie je taký strašný. Je celkom pekný. Ba nie, je krásny. Ach jaj. Prečo som len ja taký výbušný a vždy sa tak hlúpo rozčúlim!“ Pozrelo na javor, ktorý sa zmietal v prudkom vetre, a rozpačito šepklo: „Javor!“ Javor kýchol, potom vzdychol a mlčky pustil list. „Javor!“ zaprosilo Slniečko. „Prepáč. Mrzí ma to. Malér je v tom, že teraz už ten november nezabrzdím. Musí trvať celý mesiac a nemôžem ho zastaviť.“ Javor znova zimomravo kýchol. Slniečko to naozaj mrzelo. „Máš pravdu,“ povedalo. „Malo som ťa vypočuť. Som popleta a nie všetko viem najlepšie. Teraz napríklad vôbec neviem, čo mám urobiť.“ A potom dostalo nápad.

„Počuj!“ zavolalo s nádejou v hlase. „Čo keby sme sa nejako dohodli? Nech nemáme pocit, že jeden z nás prehral! Čo keby si kvôli mne na jar zase zozelenal? A na jeseň ťa nechám a ty sa postrakáš, ako len chceš!“ Javor to počul. Vietor mu trhal lístie. Javor cítil, že sa mu chce spať, a z posledných síl sa nad tým zamyslel. „Dobre,“ povedal potom. „To je slušný návrh. Môžeme to skúsiť. To by šlo.“

„Vďaka!“ žmurklo na neho Slniečko. Vtom javor padol do zimného spánku. Pustil posledný list a tvrdo zaspal. Slniečko vytiahlo ceruzku a zapísalo si JAVOR ŽLTOSTRAKATÝ. A tak vznikla jeseň. A tak vznikla dohoda (a tá je veľmi dôležitá!). A Slniečko spokojne zaklaplo zápisník a obzrelo sa po krajine, kde sa vietor hral s farebným listom a lístok lietal ako čarodejný vták.