Zlatá rybka a dcérka

Na brehu poľského mora žila raz jedna matka a tá mala dcéru. Ako už to býva, keď je jedináčik, bola dcéra rozmaznaná a vedela svoju mamičku tak potrápiť, že úbohú matku bolela hlava celé dni. Raz si dcéra vymyslela, že chce živú zlatú rybku. Matka si takých želaní nevšímala. Kde by úbožiaci vzali zlatú rybku a nieto ešte živú! Dcéra však bola neposlušná a tvrdohlavá a do omrzenia opakovala:
„Ja chcem zlatú rybku! Daj mi zlatú rybku! Ja chcem zlatú rybku! Daj mi zlatú rybku! Ak mi ju nedáš, pôjdem k moru a sama si ju chytím! Nech tam aj spadnem! Ja chcem zlatú rybku!“
Mamička mala po chvíli dcérinych rečí dosť. Skúšala ju zastaviť, mierne jej domlúvala, upokojovala ju, no márne. A keď to už nevládala vydržať, rozzúrila sa a vykríkla:
„Daj už pokoj, alebo mi z teba praskne hlava! Kto to má počúvať!“
Ale kdeže prestať! Dcéra bola zvyknutá, že sa každé jej želanie splnilo, a pokračovala ďalej, ďalej melila a omieľala o zlatej rybke. Tu zúfalá matka zvolala:
„Tak choď a chyť si ju! Choď aj do mora, a ak ju nenájdeš, tak sa staň sama zlatou rybkou! A nevracaj sa, nech už mám konečne pokoj!“
Dcéra stuhla, potom vybehla z dverí a utekala na morský breh. Len čo vkročila do slanej vody, pocítila, že sa s ňou deje čudná zmena. Zmenšovala sa, na tele jej začali vyrastať zlaté šupiny a strácali sa jej vlasy. Chcela kričať o pomoc, ale nemohla. Za malú chvíľočku sa dcéra premenila na zlatú rybku. Prišla vlna a šplechla na breh, potom sa zase vracala späť a pritom spláchla malú zlatú rybku do hlbiny.
Matka dlho čakala, že dcéra zmúdrie a že o chvíľu príde. Čakala však márne, uplynula noc a dcérka nikde, plynuli ďalšie dni i noci, dievčenská posteľ zostávala neustlaná. Matka plakala a vyhliadala celé dni, či sa jej dieťa nevracia, ale nadarmo. Raz jej však zasvitla malá nádej. V noci sa jej totiž snívalo, že k nej hovorila akási morská víla a že jej niečo o dcére povedala. Je vraj premenená na zlatú rybku a materinské prekliatie môže byť zlomené len láskou hodného mládenca.
Ďaleko odtiaľ v jednej dedine žil chudobný rybársky sirota. Bol samotár, sedával doma zaliezený ako jazvec, nechcelo sa mu medzi ľudí. Volali ho pustovník. Ešte radšej si sadal na rybársky čln, vyplával na šíre more a ani nemusel loviť, stačilo mu len pozorovať, ako si vietor robí vlnky na vode a slnko ich presvecuje. Raz zase hľadel zamyslene do mora, keď tu letel okolo jeho člna veľký vták a držal čosi v zobáku. Mládenec zdvihol hlavu, aby sa pozrel, vták sa zľakol a pustil svoju korisť. Mládenec sa začudoval, lebo na dno člna mu padla zlatá rybka a začala volať:
„Zachráň ma! Zachráň ma!“
Mládenec odohnal dorážajúceho vtáka a udivene si obzeral nevídanú rybku. Tá mu povedala:
„Ďakujem ti, mládenče, že si ma zachránil. Rada by som sa ti za to odvďačila. Ak budeš chodiť za mnou, prezradím ti niektoré miesta, kde je najviac rýb, ak ma pustíš späť do vody.“
Rybár sa spamätal a hodil rybku do vĺn. Vyzeralo to, ako keď slnečný lúč presvieti modrozelenú morskú vodu. Rybka plávala pri hladine a naozaj čln viedla. Keď sa zastavila, rozprestrel mládenec siete a o chvíľu mal čln plný úlovku. Potom rybka zmizla a rybár išiel domov.
Keď ráno vyplával na lov, čakala zlatá rybka blízko jeho lode a opäť mu ukázala smer a miesto, kde sa mu dobre darilo. Tak sa stávalo zakaždým a rybár bol stále úspešnejší. Bohatol a bohatol, kúpil si väčší domček a lepšiu loď a svoj majetok stále rozmnožoval. Zostával však naďalej samotárom pustovníkom, hoci po ňom rybárske a kupecké dcéry pozerali, nabiehali mu a odkazovali.
Jedného dňa prišiel mládenec k svojej lodi, že pôjde na lov. Už zďaleka videl, že má na jednom zo sedadiel hosťa. Bolo mu čudné, že niekto vstúpil na jeho loď bez dovolenia a že chce rušiť jeho pokoj pri love. Prišiel až na breh a začudoval sa ešte viac. Na lodi sedelo krásne dievča: oči malo modré ako kvitnúci ľan a vlasy, ktoré jej padali až po pás, boli zlaté. Bolo také krásne, že sa rybár hanbil opýtať, kto je a čo od neho chce. Zlaté vlasy sa leskli tak, že až oslepovali, a tak sa mládenec pozeral so sklonenou hlavou do vody.
„Kam hľadíš, dobrý mládenče?“ ozvalo sa dievča príjemným hlasom. „Nechceš sa na mňa pozrieť?“
„Hľadám svoju milú rybku, ktorá na mňa čakáva pri brehu a vodí ma po hladine,“ odpovedal rybár. „Nie som zvyknutý na ľudí a ona tiež nie. Mám starosť, aby sa ťa nezľakla a nestratila sa mi navždy. Bolo by mi to veľmi ľúto, keby som ju nemohol vídať, ako sa za mnou otáča a ako sa na mňa teší. Prosím ťa preto, dievča, aby si bola taká dobrá a opustila moju loď.“
Dievča sa na mládenca pozrelo, začervenalo sa a povedalo:
„Som rada, že o rybke tak zmýšľaš. Aj ona sa na teba tešievala, keď prídeš k brehu a keď vyrazíš na lov.“
„Ako to môžeš vedieť? Ako môžeš poznať moje najväčšie tajomstvo a moju najväčšiu radosť?“ začudoval sa mládenec.
„Ja som tá rybka. Bola som zakliata a dnes moje prekliatie pominulo. Čakám tu na teba, aby som ti všetko o sebe povedala a poprosila ťa, aby si ma nepripravil o moju najväčšiu radosť. O cesty s tebou.“
Mládenec sa zaradoval. Odviedol Zlatovlásku domov k jej matke a požiadal, aby si ju smel vziať za ženu. To už dávno vedel, ako to s jeho ženou bolo. Mamička plakala od radosti, že sa jej dieťa vrátilo, potom slzila, že jej dcérka zase odíde, a nakoniec si poplakala, akého dostala dobrého a milého zaťa. Zlatovlasá žena viedla svojho muža rybára na rybnaté miesta v mori, a tak sa mali už navždy dobre. Mamička žila u nich, starala sa o vnúčatá a bola šťastná. Vždy, keď sa dcéra chcela na vnúčatá nahnevať, varovala ju:
„Deti nerozmaznávaj a neprekliaj, spomeň si na svoje osudy a hlavne na moje nešťastie, pre ktoré som sa toľko naplakala. Vyslovené slovo ani tristo párov koní späť do úst nevtiahne.“
Pritom držala vnúčatá pri sebe, ako by ich chcela chrániť, a hladila ich po vláskoch pripomínajúcich svojou farbou zlato.