Neumytý a nečesaný

Jeden vandrovný tovariš dorazil jedného večera k jednému hostincu, a keďže už nejaký ten deň putoval, rád by si opäť pár dní odpočinul. Ale nepomyslel na to, že jeho mešec tie náklady neunesie, a tak, keď hostinský, ktorý o tom mal tušenie, jedného večera povedal: „Priateľu, vy už dávno nie ste unavený, tak buďte taký dobrý a vydajte sa zajtra zavčasu ráno na cestu, tu je váš nepatrný účet,“ tu bolo chasníkovi horúco a zima zároveň a hostinského prosil, aby s tým účtom počkal do zajtra: „Veď zajtra je tiež deň.“ „Dobre,“ povedal hostinský, „ale dajte si pozor na ten hostinec v Čiernej veži, tam u nás ubytúvajú pocestných, čo tu jedia a pijú nad pomery.“

Keď bol hostinský preč, vrhol sa chasník na posteľ a od strachu a starostí nemohol celú noc ani oka zažmúriť. Tu k jeho posteli zrazu pristúpila čierna postava a hneď sa dala spoznať ako čert, ktorý povedal: „Neboj sa, milý braček, ty mi upečieš klobásu a ja uhasím tvoj smäd. Ak mi s niečím pomôžeš, vytiahnem ťa z biedy.“ Tovariš sa spýtal: „A čo by to malo byť?“ „Zostaneš tu v tom hostinci sedem rokov,“ povedal čert, „a ja ťa zachovám na slobode a dám ti všetkého dostatok. Po siedmich rokoch dostaneš ešte niečo navyše a peňazí ako pliev. Ale nesmieš sa počas celého času umývať ani česať, strihať si vlasy ani nechty.“ „Taká služba by sa jednému hodila,“ pomyslel si chasník a bez okolkov na tú zmluvu pristúpil, a keď sa hostinský na druhý deň objavil, dostal od neho útratu do posledného haliera, a k tomu ešte závdavok navyše. Vandrovný tovariš zostával v hostinci rok čo rok a peniaze rozhadzoval ako piesok v mori, ale bol taký schátraný a zanedbaný, že sa naňho človek radšej nepozeral.

Jedného krásneho dňa prišiel k hostinskému jeho sused, obchodník, ktorý mal tri prekrásne dcéry. Ten sa vo svojich obchodoch zle prepočítal a teraz nevedel kade ďalej, a tak prišiel, aby sa susedovi posťažoval. „Počúvajte,“ povedal hostinský, „možno vám niekto pomôže. Tam hore v hostinskej izbe býva viac ako šesť rokov jeden čudný chlap, ktorý nechá rásť, čo rastie, veď vyzerá ako sám hriech, ale peňazí má ako sena a nenechá si nič ujsť. Skúste to s ním, dávno som si všimol, že často hľadí k vášmu domu, kdovie, možno sa zadíval do niektorej z vašich dcér.“ Taká rada prišla kupcovi ako z neba, išiel hore do izby za tovarišom a čoskoro sa dohodli, že chasník kupcovi pomôže z núdze a kupec dá chasníkovi jednu z dcér za ženu.

Keď však ku kupcovým dcéram prišli a otec im ten obchod predostrel, tá najstaršia utekala preč a kričala: „Fuj! Otče, čo si nám to priviedol do domu za ohavu? To radšej skočím do hlbokej vody, než by som sa za neho vydala!“ Tá druhá sa nezachovala lepšie a volala: „Fuj! Otče, čo si nám to priviedol do domu za netvora? To sa radšej obesím, než by som si ho vzala!“ Ale tá tretia a najmladšia povedala: „Musí to byť dobrý človek, otče, keď ťa chce zachrániť, ja si ho vezmem.“ Mala oči stále sklopené k zemi a ani sa na ženícha nepozrela, ale veľmi sa mu páčila, a tak bola svadba dohodnutá.

Práve uplynulo sedem rokov, ktoré s čertom dohodol, a tak, keď nadišiel svadobný deň, pred kupcov dom prišiel nádherný koč, celý žiariaci zlatom a drahokamami, vyskočil z neho tovariš, z ktorého bol zrazu mladý a pekný bohatý pán, a neveste spadol kameň zo srdca, veru, jasot nemal konca. Svadobčania išli ku kostolu v dlhom sprievode, keďže kupec aj hostinský pozvali celú rodinu. Len tie dve staršie sestry tej šťastnej nevesty na svadbu neprišli, lebo sa od samej zlosti pripravili o život, jedna sa obesila na skobe a tá druhá skočila do hlbokej vody. A keď ženích prišiel z kostola, tu uvidel prvýkrát po siedmich rokoch opäť čerta, ktorý sedel na streche a spokojne sa smial: „Vidíš, švagor, ako sa to má? Ty máš jednu nevestu a ja hneď dve!“