Amulet s perlou

„Zákony by mali ľuďom prospievať a nie ich drviť! Naozaj si už stratil rozum?“

Dve malé princezničky počúvali za dverami komnaty. Jedna sa podobala na druhú ako vajce vajcu, len farbu čipky na šatách mali rozdielnu – jedna ružovú, jedna zlatú, rovnako ako mašle vo vlasoch. Vyzerali, akoby práve vystúpili zo zámockého obrazu. Len úsmev im na tvári chýbal.

„Veď sme ten zákon už prediskutovali,“ kráľ za dverami zvýšil hlas a kráľovná ho rýchlo napodobnila.

„Ale pre mojich ľudí aj krajinu, ktorú si po svadbe pripojil k tej svojej, znamená tento zákon úplnú pohromu!“

„Preháňaš ako vždy! Veď si nepočúvala, čo hovoril radca? Ja jednoducho nedovolím, aby sa tie vaše magické potvory roztiahli po celom kráľovstve! Nech zostanú v horách alebo v močiaroch, kde nikomu neprekážajú! V mestách a v dedinách ich nechcem! A ak to nedokážeš zariadiť inak, musí situáciu vyriešiť nový zákon!“

„Aké potvory? Ako sa im opovažuješ nadávať?! Žijú v mojom kráľovstve stovky rokov a sú rovnako užitoční ako všetci, čo tu pracujú.“

„Ale platia peniazmi, ktoré sa premenia na lístie alebo piesok. Predajú koňa a kým kupujúci dorazí domov, má z neho osla. Ponúkajú na trhu zlatú rybku, z ktorej sa doma vykľuje obyčajná plotica. Na toto tu nie sme zvyknutí!“

„Ale podvodníci predsa existujú všade, nie? Aj tu!“

„Lenže si nepomáhajú kúzlami. Dajú sa odhaliť. Jednoducho zakážeme každému, kto používa kúzla, vstup do mesta aj na trhovisko. A kto neposlúchne, skončí v žalári.“

„Ja nesúhlasím! Rozumieš? Nesúhlasím!!“ kráľovná už takmer kričala. „Myslela som si, že si rozumný milujúci muž, ale vykľuva sa z teba despota a tyran.“

„A z teba sa stáva rozkričaná hysterická ženská. Vezmi si niečo na upokojenie a choď si ľahnúť.“

„Ja ťa nenávidím!“

„Fajn. Pozbieraj si saky paky a vráť sa k mamičke.“

„Možno to nie je zlý nápad. Ale zoberiem si nielen saky paky, ale aj svoju polovicu kráľovstva a deti.“

„Deti si nevezmeš!“

Pokračovanie hádky však princezničky už nepočuli, pretože ich práve našla pestúnka a odohnala ich do vzdialeného zámockého krídla, kde sa dievčatká učili čítať, písať, tancovať, vyšívať a niektoré dni aj zemepis, dejepis alebo cudzie jazyky.

Amálka aj Diana poslušne zasadli k svojim vyšívacím rámom. Kútikom oka šilhali po pestúnke, ktorá otočila presýpacie hodiny vedľa kufríka s farebnými vyšívacími niťami a pohodlne sa usadila v obľúbenom kresle s pletacími ihlicami v rukách.

„Rozprávaj nám, pestúnka, ako sa naši rodičia zoznámili,“ prosíkala Diana.

„Veď ste to už počuli tisíckrát,“ klesli žene ruky s ihlicami do lona. Prešla princezničky láskavým pohľadom a pustila sa do rozprávania.

„Ani ako mladý muž si váš ocko nenechal rozkazovať. Keď ho chceli oženiť s bohatou, ale nie príliš múdrou princeznou Kordélií, utiekol z domova a túlal sa po svete. Asi po roku sa chcel vrátiť domov, ale osud ho zaviedol do susedného kráľovstva, kde vtedy vládla vaša babička kráľovná Ludmila. Je to maličké kráľovstvo, ale krásne. Miestami je však pre náhodných zvedavcov nebezpečné. Vtedy veľa nechýbalo a váš ocko sa takmer utopil v močiari pri veľkom jazere. Vtedy stúpla voda a močiar bol obzvlášť nebezpečný. Zachránila ho bludička Trepotalka. Darovala mu loďku a svetielkom viedla vášho ocka až k pevnému brehu jazera. Lenže loďka bola rozschnutá a zatekalo do nej. Kým váš otec hľadal, čím by zapchal škáru, natrafil na poskladaný zastrčený pergamen s odkazom: Pomôžte mi, prosím. Pán spievajúcej vody ma uniesol a drží ma kúzlom vo svojom podvodnom sídle. Už čoskoro asi zabudnem, kto som. Princezná Anna. V dedine pod hradom sa ocko dozvedel, že tamojší kráľ práve zomrel od žiaľu, pretože bez stopy zmizla jeho jediná milovaná dcéra. Rýchlo odniesol nájdený list kráľovnej Ludmile. Vaša babička sa potešila, že princezná Anna žije, a spolu s vaším ockom naplánovali jej záchranu. Poradila mu, ako zlého vodného pána oklamať, a požičala mu čarovnú perlu ako ochranu pred vábením spievajúcej vody. Keď nastal spln, ocko v jeho svetle našiel čarovnú jazernú harfu, s jej pomocou vylákal Pána spievajúcej vody k brehu a mamičku vyslobodil. Zamiloval sa, požiadal ju o ruku a bola svadba. No a rok po svadbe ste sa narodili vy dve.“

„A ako to, že náš kráľovský dedko zomrel od žiaľu a babička Ludmila nie?“

„Pretože už vtedy bol chorý a od žiaľu sa jeho choroba veľmi rýchlo zhoršila.“

„A prečo ocko nemá rád čarovné bytosti, keď mu bludička pomohla?“

„Kto hovorí, že ich nemá rád?“ zarazila sa pestúnka.

„Vraj chce vydať zákon, aby žiadne čarovné bytosti nesmeli do mesta,“ vykrúcala sa Diana a dúfala, že tým neprezradí, ako s Amálkou počúvali za dverami.

„Zákon?“ čudovala sa pestúnka. „Čarovné bytosti zvyčajne mesto neznášajú. Prečo by sa kráľ namáhal s vyhlasovaním úplne zbytočného zákona?“

„Má ocko stále rád našu mamičku?“ spýtala sa potichu Amálka.

„Samozrejme. Prečo sa pýtaš?“ skúmavo sa na ňu zahľadela pestúnka.

Princeznička s ružovo zdobenými šatami však len pokrčila plecami a zaborila nos do vyšívania, aby jej nebolo vidieť do tváre.

Pestúnka sa opäť pustila do pletenia a po chvíľke ju premohla driemota. Diana žmurkla na Amálku. Tá otočila presýpacie hodiny, aby sa piesok dosypal rýchlejšie, a obe sa vykradli na chodbu. Kľúčovou dierkou nazreli do otcovej pracovne. Pán kráľ sedel pri svojom obľúbenom stole a niečo spisoval. Malé princezničky sa vydali hľadať mamičku, ale nikde ju nemohli nájsť. Až zo zámockej veže zazreli, ako vyšla zo stajne a vyhupla sa do sedla najrýchlejšieho kráľovského koňa.

„Čo ak sa už nevráti?“ preľakla sa Amálka. „Didi, ja sa bojím.“

„Neplaš sa, Ami. Mama by nás tu nenechala. Vráti sa,“ upokojovala sestričku Diana, ale sama mala čo robiť, aby sa jej netriasol hlas. Pozerali sa z okna ešte dlho potom, čo sa kôň s ich mamičkou stratil v uličkách za trhoviskom.

Z námestia sa ozvalo bubnovanie. Herold odložil paličky a zvučným hlasom prečítal nový kráľov zákon, ktorý zakazuje osobám s čarovným nadaním zdržiavať sa v mestách a prijímať odmeny za magické služby.

Diana s Amálkou sa vliekli späť do svojej komnaty. Uvideli pestúnku, ako sa rozčuľuje a mračí na kráľovho radcu. „Títo ľudia na zámku pracovali celý svoj život a teraz ich vyháňate z mesta?! Žiaden normálny záhradník bez kúziel neudrží tunajšiu záhradu takú nádhernú, ako ju máme teraz. Kráľovi sokoliari zostanú bez práce obaja. Čo na to hovorí váš brat Bubo? Pochválili ste sa mu, že nový zákon je hlavne vaše dielo? Kráľovnine komorné si už balia veci. A kto nahradí našu najšikovnejšiu práčku? Čo to len pána kráľa napadlo? Taká hlúposť!“

„Nebuď drzá, pestúnka. Kráľ už mal plné zuby sťažností na magických podvodníkov, šejdiarov a kartárov. Tiež sa tu potajomky kšeftovalo s magickými nápojmi. To nevieš?! Bol najvyšší čas s tým niečo urobiť,“ zamračil sa radca.

„Keby ste nebol lenivý riešiť takéto záležitosti, všetko by bolo v poriadku. Zaujímalo by ma, čo na nový zákon hovorí naša kráľovná.“

„Čo by hovorila? Poslúchne manžela ako vždy.“

„Len aby! Aspoň komorná Doremilka mala dostať výnimku. Viete, ako bude našim princeznám chýbať,“ krútila pestúnka hlavou a pán radca sa mračil čoraz viac.

„Čože?“ vytreštili oči princezničky. „Doremilka odchádza?! A kto nás bude uspávať? Kto nám bude spievať jej pesničky?“ obe princezné sa naraz rozplakali. „My nechceme, aby odišla.“

Radca využil príležitosť a nenápadne sa vytratil. Pestúnka mala čo robiť, aby sa nerozplakala spolu s princeznami. „Nebojte sa,“ upokojovala ich, „až pôjdete k babičke Ludmile na prázdniny, zase sa tam s ňou stretnete.“

Pri obede sa pán kráľ nahneval. Keď videl, ako jeho dcérky kropia polievku slzami a prehrabávajú sa v tanieri, rozhodol, že budú až do odvolania jesť vo svojej komnate, aby ostatným nekazili chuť do jedla.

„Toto nedopadne dobre,“ mrmlala pestúnka, keď Dianu s Amálkou odvádzala.

Nasledujúci deň princezničky márne čakali, či sa mamička vráti. Vypytovali sa aj ocka, ale ten sa len mračil a vyhlásil, že sú už dosť veľké, aby sa na chvíľu bez mamy zaobišli. Pestúnka vzdychala, kade chodila, a všetci na zámku boli smutní a zakríknutí. Nikto sa nesmial, nikto nepobehoval sem a tam, nikto si nespieval.

Neskoro v noci Dianu a Amálku prebudilo nežné pošťuchovanie.

„Mami!“ zajasali obe, ale kráľovná Anna si priložila prst na pery.

„Buďte ticho, nech nevyrušíme ocka. Keby sme ho zobudili, veľmi by sa hneval.“ Princezničky ju pevne objali, šťastné, že je opäť s nimi.

„Ticho a rýchlo sa oblečte na cestu, pôjdeme k babičke,“ nariadila mamička a o chvíľu už Diana s Amálkou driemali v koči, ktorý sa na mľasknutie kočiša rozbehol a odvážal princezničky, kráľovnú aj pestúnku preč z rodného zámku.

Druhý deň koč zastavil na nádvorí hradu. Babička Ludmila rozpažila náruč a obe svoje vnučky srdečne objala. Doremilka odviedla princezničky do ich novej izby v hornom poschodí, odkiaľ bol báječný výhľad po celom kraji, dokonca uvideli aj jazero, z ktorého kedysi ocko zachránil ich mamičku. Slniečko práve zapadalo a kúpalo svoje farby v rozčerených vlnkách jazera. Hneď po večeri Doremilka uložila Dianu a Amálku do čistých postieľok a spievala im, kým nezaspali.

Hneď ako pán kráľ zistil, že sú jeho dcérky aj s pestúnkou preč, nesmierne sa nahneval. Rozmýšľal, čo všetko svojej žene urobí, dokonca aj o vojne uvažoval. To už tak králi robievajú.

Radca si mädlil ruky a potmehúdsky sa usmieval. Už dlho sa usiloval o to, aby sa kráľ s kráľovnou hádali. Čím menej budú spolu hovoriť, tým väčšia bude jeho moc. Keď sa kráľ vyzúril, radca zdvihol hlavu a pozrel na svojho panovníka. „Čo keby som zašiel na hrad kráľovnej Ludmily a priviezol vaše dcérky späť?“

„Ani jedna z kráľovien ich dobrovoľne nevydá. Poznám ich,“ pochyboval o radcovom návrhu kráľ.

„Žiaden strach, vaše veličenstvo, poradím si. Len sa musím postarať, aby princezničky cestou neplakali.“

„Ja neviem. Sám proti hradu nič nezmôžeš.“ Kráľ nesúhlasne krútil hlavou. „Vieš čo? Dám ti so sebou vojsko.“

„Kdeže, kdeže,“ zamával rukami radca, „potrebujem byť nenápadný.“

„A čo ak ťa chytia?“

„Bez vojska som len radca – kráľov verný sluha. Pokúsim sa im vysvetliť, že princezné potrebujú otca. Možno sa mi podarí dohodnúť nejakú prijateľnú dohodu.“

„Vidím, že si dobrý a verný priateľ. Nech je po tvojom. Máš moje povolenie,“ prikývol nakoniec nešťastný kráľ a objednal si veľký krčah medoviny – vraj na spanie.

***

Diana a Amálka sa prebudili na babičkinom hrade a hneď sa vybrali preskúmať, čo je tu nové. Prezreli si pivnice, kuchyne, salóny, a aby sa čo najdlhšie vyhli pozornosti pestúnky, zamierili do veže. Zvyčajne bývala prázdna. Len výnimočne, keď inde nebolo miesto, tu babička ubytovala niektorého sluhu. Vyšplhali po točitých schodoch, pre istotu len tak nedbalo zaklopali a bez toho, aby čakali na pozvanie, vošli dnu. Vtom sa ozvalo zúrivé vrčanie a proti nim vyrazila obrovská chlpatá beštia pripomínajúca medveďa. Princezné sa od strachu takmer skotúľali po schodoch späť.

„Ľahni, Čumáček, ľahni! Nemôžeš zožrať každého hosťa!“ ozvalo sa zvnútra a ktosi schmatol zviera za obojok. V okamihu, keď znova zavrčalo, ho ľahko klepol po uchu. Psisko sa upokojilo a ustúpilo za svojho pána. Na ďalší pokyn si ľahlo a len spod oka pozorovalo návštevu.

„Nebojte sa ho. Pokojne poďte ďalej. Idete za ockom?“

„Ospravedlňujeme sa. Len sme sa chceli obzrieť z najvyššieho miesta na hrade,“ vysvetľovala Amálka a sestru postrkovala pred sebou, aby stála medzi ňou a zvieraťom.

„Kto je tvoj ocko?“ prezerala si strapatého chlapca Diana.

Chlapec sa usmial a odstrčil psa nabok, aby návšteva mohla prejsť k oknu. „Ocko je hviezdar. Lenže včera musel narýchlo odcestovať. Pozor! Na jeho ďalekohľad radšej nesiahajte. Nemá to rád.“

„Ako sa voláš?“

„Ocko je Tadeáš, ja som Tomáš a toto je náš Čumáček,“ pohladil psa.

„Pekný čumáček – správa sa ako divá šelma.“

„Lenže je dobrý. Ešte nikdy nikoho nepohrýzol. Možno je maličko zlomyseľný a s obľubou desí ľudí, aby sa ho zľakli. Ale maximálne ťa oblíže, nič viac.“

Princezné sa s Tomášom aj Čumáčkom rýchlo skamarátili. Po prehliadke veže sa všetci vybrali do babičkinej knižnice, kde im nový kamarát ukázal mapu hviezdnej oblohy, známe súhvezdia aj Polárku, ktorá ukazuje smer nočným pútnikom. Popoludní si dohodli schôdzku na nádvorí pod sochou rytiera.

„Trochu mi tu chýbajú záhrady,“ obzerala sa Amálka mrzuto po nádvorí hradu, kde vietor hnal prach po kamennej dlažbe.

„Pod nami je skala, na tej veľa nerastie,“ pokrčil plecami Tomáš, „ale keby sme zbehli pod hrad, mali by ste na výber. Záhradu zeleninovú, kvetinovú alebo novo vyčistené a opravené jazierko s vodotryskom, ku ktorému teraz chodí odpočívať kráľovná Ludmila. Tak čo? Čo vás zaujíma?“

„Vodotrysk,“ odpovedali obe sestry súčasne. „Počkať!“ zarazila ich Diana. „Musíme sa prezliecť za chlapcov, aby si mamka ani babička nevšimli, že opúšťame hrad.“

Tomáš na ne sprisahanecky žmurkol a priniesol všetko potrebné, hlavne čiapky, pod ktoré si princezné mohli zvinúť dlhé vlasy a skryť mašle. Navyše si požičal vozík na zeleninu, s ktorým vôbec nevyzerali podozrivo.

„Paráda!“ radovala sa Diana, ako ľahko sa im podarilo prekĺznuť popri strážach pri bráne.

Zamierili k parkovému jazierku s vodotryskom a večne hladnými farebnými rybkami.

„Keby niektorá z nich bola čarovná,“ posťažovala si pri pohľade na ne Amálka, „priala by som si, aby sa rodičia zase mali radi.“

Čumáček, ktorý ich všade sprevádzal ako verný tieň, zrazu zavrčal. Tomáš sa obzrel, ale nič nepatričné nevidel.

„Poďme sa prejsť ešte kúsok ďalej,“ navrhla Diana a ukázala k lesu.

„Naozaj tam chcete? Za dedinou okrem potoka nie je nič zaujímavé. Jahody ani čučoriedky ešte nedozreli a všade je kopa mravcov,“ snažil sa ich odradiť Tomáš, ale márne. Princezné ešte nikdy v obyčajnom lese samy neboli a hnala ich zvedavosť. Odovzdane vykročil za nimi s Čumáčkom v pätách. Pes znova zavrčal a Diana sa otočila na Tomáša: „Nevieš, prečo stále vrčí? Nebolia ho zuby?“

„Skôr sa mu niečo nepáči.“

„A čo sa mu nepáči?“

„Jój, to keby som vedel! Nič zvláštne nevidím,“ obzeral sa Tomáš, ale mimoriadne zvedavého výra na strome si všimol iba pes.

Preskočili potok a vstúpili do lesa.

„Au,“ vyjachla Amálka, keď ju popichali tŕne.

Diana zakopla o vetvu a rozplácla sa priamo do mraveniska. Ako ju lesné mravce začali hrýzť, poskakovala a striasala si ich z oblečenia. Amálka s Tomášom sa rozosmiali, keď videli, ako sa vykrúca po machu.

„Nesmejte sa a poďte mi pomôcť tie hryzavé potvory dolu zhodiť,“ rozčuľovala sa Diana a ďalej poskakovala, kým sa nezbavila všetkých malých útočníkov s kusadlami. Tomáš zodvihol čiapku, ktorá jej pri divokom tanci spadla z hlavy, a starostlivo z nej vyberal všetkých nežiaducich mravčích prieskumníkov. Amálka sestre oklepávala chrbát aj vlasy so zlatou mašľou. Ani si nevšimli, že sa pes medzitým niekam zatúlal. Až vzdialené šteknutie a vzápätí bolestné zakňučanie vzbudilo ich pozornosť.

Tomáš pustil čiapku a rozbehol sa za zvukom. „Čumáček! Čumáček, ozvi sa! Kde si? K nohe poď!“

V okamihu, keď sa vzdialil z dohľadu princezien, niekto cez neho prehodil plášť a prudká rana ho zasiahla do hlavy podobne ako pred chvíľou jeho psa.

„Kde je Tomáš? Nepočujem ho,“ začala Amálka upadať do paniky a pritisla sa k svojej sestre. Obe sa vydesene obzerali a cúvali späť k potoku.

„Ale ale, kohože tu máme?“ oslovil ich známy hlas a cez potok sa na ne pozeral otcov radca.

„Niečo sa stalo nášmu kamarátovi. Pomôžte nám, prosím,“ začala jedna cez druhú opisovať, čo sa im práve prihodilo.

„Samozrejme, že vám pomôžem,“ natiahol radca ruku, aby mohli princezné bezpečne prekročiť potok. „Odpočiniete si v mojom koči a ja zatiaľ niekoho pošlem, aby sa po vašom kamarátovi poobzeral. Odpijete si čaju, a kým ho dopijete, dáme všetko do poriadku. Potom vás odveziem domov.“

„Mamička sa bude hnevať,“ vzdychla nešťastne Diana.

„Žiadne obavy. Zariadim, aby sa nehnevala,“ upokojoval ju radca a obom princeznám podal šálky s čajom. Len-len ich stihol zachytiť, keď obe po nápoji tvrdo zaspali. Naložil princezné do koča a privolal mužov, ktorí ho sprevádzali.

„Chlapca aj psa hoďte do jazera,“ nariadil im „a ty Bubo Bubák doneseš kráľovi špeciálny lístok.“ Hneď ako ostatní odišli, kývol radca na svojho brata a spod sedadla vylovil pripravený zvitok. Amálke stiahol z vlasov ružovú mašľu, previazal s ňou zvinutý list a nakoniec z vreciek vylovil tri fľaštičky. Z každej kvapol na mašľu po jednej čarovnej kvapke. „Jedna na zabudnutie, druhá na premenu tela, tretia na bezstarostnú myseľ,“ mrmlal si sám pre seba.

„Je ti, brat, jasné, že kúzlo premeny zvyčajne vydrží len týždeň?“ oblízol sa Bubo. „Možno by som mal kráľa počas tej doby zobnúť…“

„Ale fuj! Nechcem nikoho z kráľovskej rodiny zabiť. Len maličko pozmením ich osud. Navyše je tu veľká šanca, že sa kráľovi nový život zapáči a nebude si priať návrat do starej podoby. Ak si počas týždňa ani raz nespomenie, že bol pôvodne človekom, zostanú mu krídla navždy.“

„Ale čo kráľovná Anna? Až sa dozvie o jeho zmiznutí, začne ho hľadať.“

„Nič sa nedozvie. Zajtra ju vylákame k veľkému lesnému jazeru.“

„Bola by blázon, keby prišla osobne a riskovala, že sa jej znova zmocní Pán spievajúcej vody.“

„Strach o malé princezničky ju tam spoľahlivo privedie, vsaď sa.“

„Akurát že stále nosí tú svoju vzácnu čarovnú perlu, vďaka ktorej ju kráľ vyslobodil. Tá ju ochráni.“

„Neochráni,“ siahol radca ku krku a vytiahol retiazku s perlou, „pretože tú pravú mám ja. Kráľovná nosí len obyčajný šperk. Vábeniu spievajúcej vody neodolá.“

„Ty myslíš úplne na všetko,“ obdivne pokýval hlavou Bubo.

„Isteže,“ hrdo sa uškrnul radca, „viem čarovať s daňami, viem báječne plánovať a až trochu prevychovám tieto malé protivné princezničky, ožením sa s Dianou a kráľovská koruna mi sama spadne do lona. Tú druhú si môžeš vziať ty, ak budeš chcieť. Ale teraz už sa pohni, schmatni list a leť.“ Bubo Bubák sa premenil na výra a so zvitkom sa vzniesol nad koruny stromov.

Najatí muži medzitým neochotne zabalili do plášťa v bezvedomí chlapca aj psa. „K veľkému jazeru je ďaleko,“ zafučal pod tou ťarchou najslabší z nich. Ostatní sa zarazili a pozreli na seba. „Čo ich hodiť do jazierka pod hradom? Jazero ako jazero, nie? Toto je oveľa bližšie.“ Muži prikývli, zmenili smer a o chvíľu ich náklad žblnkol medzi farebné ryby. Ani sa neobzreli a utekali preč, akoby im za pätami horelo.

Čumáček sa v studenej vode prebral ako prvý. Vyhrabal sa z plášťa a zo všetkých síl ťahal svojho človeka k brehu. Plášť sa však zapletol do vodných rastlín. Hafan ho musel pustiť, aby sa nadýchol. Vtom sa z rastlín vynoril chlapec so zelenými vlasmi, rozhrnul plášť a navliekol Tomášovi na krk perlu na šnúrke. Zručne ho začal vymotávať z plášťa aj z vodných rastlín a s pomocou Čumáčka dovliekol jeho bezvládne telo na breh. Odhrnul si zelené vlasy z čela a niekoľkokrát zatlačil na nehybný hrudník. Zachránený Tomáš zalapal po dychu a začal vykašliavať vodu. Po chvíli sa spamätal. Zvedavo si prezeral vodníckeho chlapca: „Počul som, že v jazierku býva starý vodník.“

„Aj býva. Môj dedo tu žije už pekne dlho. Ja som sa k nemu prisťahoval len včera, odkedy začal platiť nový zákon. Hovoria mi Surfík.“

„Zachránil si ma. Veď ty nezbieraš utopené duše?“

„Tie už nezbiera takmer nikto. Teraz je v móde zachraňovať ohrozené vodné druhy.“

„A tvoj dedo?“

„Aby som povedal pravdu, pár krásnych hrnčekov má, ale bez dušičiek. Opatruje v nich svoje najdrahocennejšie perly.“ Vodnícky chlapec Surfík zložil Tomášovi z krku perlu na šnúrke a ukázal mu ju zblízka: „Táto napríklad umožňuje ľuďom dýchať pod vodou. Je dosť vzácna.“

„Kráľovná Anna nosí na retiazke podobnú,“ podotkol Tomáš.

„Viem. Poznám tú históriu. Dedo ju kedysi daroval kráľovi, aby ho ochránila pred vábením spievajúcej vody.“

Čumáček sa zdvihol a nastražil uši. Tomáš sa obzrel a uvidel, ako z hradnej brány vybiehajú stráže. Vtom sa mu vybavilo, čo sa stalo v lese. Niekto ho prepadol a princezné… takmer sa mu zastavilo srdce. Veď on ich prepašoval von z hradu a ak sa im niečo stalo, kráľovná Ludmila z neho urobí žabu. Musí rýchlo zistiť, kam sa dvojčatá podeli. Kto mu pomôže? Ticho zahvízdal tri rôzne tóny a o okamih sa okolo nich zatočil vzduch. Zničoho nič sa vedľa nich zjavila štíhla veterná dievčina so striebristými vlasmi.

„Zoznámte sa,“ povedal Tomáš vodníckemu chlapcovi, „toto je meluzína Fíalka.“

„Moje í v mene sa vyslovuje ešte dlhšie,“ upresnila meluzína a strapatila Surfíkovi zelené vlasy. „Čo potrebuješ, Tomáááši?“

„Moje á je kratšie ako tvoje í,“ durdil sa, ale hneď prešiel na vážny tón. „Môžeš, prosím, prezrieť hrad, či sa Diana s Amálkou vrátili?“

„To sa rozumííí,“ zmizla im na pár okamihov z očí, a keď sa vrátila, pokrútila hlavou. „Na hrade je príííšerný zmätok, všetci ich hľadajííí.“

„A za parkom v lese si ich nezazrela?“

„Skúsííím sa pozrieť,“ zavírila okolo nich a hneď bola preč. Tentoraz trvalo oveľa dlhšie, kým sa vrátila. Dokonca so sebou priniesla trochu ihličia, ako sa ponáhľala.

„Mrzííí ma to, ale nevííím, kde sú. V okolííí nijaké dííieťa lesom nebludííí.“

„Vrátim sa na čistinu, kde nás prepadli. Čumáček by mohol vyňuchať stopu.“

„Doprevadííím ťa,“ vyhlásila Fíalka. „Ja tiež,“ pridal sa k nim vodnícky chlapec.

Na čistine našli čiapku, ktorú Tomáš požičal Diane. Veľký pes ju letmo oňuchal a cez potok zamieril k lesnej ceste. Tu sa však zastavil a spýtavo pozrel na Tomáša. Vodnícky chlapec aj meluzína sa na hviezdárovho syna pozreli tiež. Tomáš Čumáčka pohladil a pokrčil plecami. Rozmýšľal. Naozaj ďalej stopa nevedie? Popošiel o dva kroky a bedlivo skúmal cestu. Jeho pozornosť upútali nedávno vyryté koľaje od voza a za mlákou zazrel stopu podkovy. Že by sa princezné s niekým odviezli? Lenže čerstvé stopy dvoch koní nemierili k hradu, ale opačným smerom k veľkému lesnému jazeru… Pomaly sa začínalo stmievať. Tomáš bezradne prešliapol. Ešte nikdy sa nemusel rozhodovať v takej dôležitej veci sám. Na temene mal poriadnu hrču, nepríjemne ho bolela hlava a vedel, že by sa mal vrátiť domov. Ale čo princezné?

„Pozrieme sa k jazeru,“ rozhodol nakoniec a unavene vykročil dopredu.

„Potrebuješ nájsť voz a kone?“ spýtala sa Fíalka, a keď Tomáš prikývol, rozvírila okolo uschnuté lístie a zmizla v tme.

Preletela popri ceste, vystúpila nad vrcholky stromov a ucítila závan dymu. V blízkosti veľkého jazera zazrela ohníček. Driemal pri ňom muž a dym ohňa sa miešal s vôňou čaju. Na malej čistinke mal priviazané kone a hneď vedľa pod mohutným dubom stál zdobený koč. Meluzína doň zvedavo nazrela. No vidíš! Tomáš mal pravdu, princezné naozaj nasadli do voza. Vo svojom chlapčenskom prestrojení spali vnútri. Len dlhé rozpustené vlasy prezrádzali, koho vlastne obnosené šaty ukrývajú.

Fíalka sa škárou pretiahla dovnútra a dýchla im do tváre. Princezné však spali ako zabité. Rozletela sa späť za Tomášom, ale aj jeho našla spiaceho na machu v spoločnosti Čumáčka. No a v neďalekom potôčiku ticho chrápal Surfík. Meluzína jemne pohladila ich vlasy a zaletela si odpočinúť do kvetinovej záhrady pod hradom.

Za svitania Fíalku prebudila rosa. Zimomravo sa otriasla a rozletela sa k lesu, aby skontrolovala malé princezné. Zašteklila ich na lícach, zľahka pocuchala rozpustené vlasy.

Amálka si pretrela oči a Diana zívla.

„Kde sme?“

„Asi v ockovom koči, ale…“ Amálka ospalo zažmurkala na sestru.

Tá sa natiahla k okienku, „ale stojíme niekde uprostred lesa a náš radca si ustlal vonku.“

„Prečo nás neodviezol domov alebo k mame?“

„Neviem,“ nakrčila čelo Diana, „správa sa divne. Dal nám čaj, po ktorom sme zaspali.“

„Nevidela si moju mašľu?“ pretriasla Amálka deku, ktorou bola prikrytá.

„Pst, prebúdza sa,“ sykla na ňu sestra. Rýchlo sa naklonili k okienku obe dve.

„Jé, prišiel náš sokoliar.“

„Pestúnka hovorila, že je to radcov brat. A drží v ruke moju mašľu, pozri.“

„Prečo nám zobrali mašle? Bojím sa,“ šepla Amálka.

„A ja chcem zase počuť, o čom hovoria,“ opatrne pootvorila dvere voza Diana. Meluzína zašuchotala vo vetvách duba, aby odpútala pozornosť mužov od koča. Radca sa však len načiahol k ohnisku po kanvicu s čajom a nalial hrnček sebe aj bratovi.

„Tak čo? Ako to prebiehalo u kráľa?“

„Hladko ako po masle. Zvitok som položil na stôl a čakal. Kráľ ho našiel, prečítal kúsok listu, stuhu si pritisol na tvár a koniec zvonec. Nechal som mu otvorené okno do záhrady. Naozaj ho nemám zobnúť?“

„Odkedy výrom chutia motýle?“

„Neviem, ako ostatným, ale mne chutili vždy.“

„Tak si nechaj chuť prejsť. Momentálne mám pre teba inú prácu. Tento list doručíš kráľovnej Anne. Poriadne cez neho previaž tú zlatú stuhu, nech sa nezošmykne.“

„Čo jej píšeš?“

„Ja? Ja nič. Ale kráľ jej píše, že naňu aj s dcérami čaká v rybárskej chate pri jazere, aby sa dohodli, čo ďalej. Akurát musí prísť sama bez sprievodu.“

„Spozná tvoj rukopis.“

„Čoby ho spoznala! Kráľovo písmo viem napodobniť lepšie ako ona.“

„A čo ak si Pán spievajúcej vody namiesto kráľovnej radšej vezme jej dcéry?“

„Tie malé k vode vôbec nepustím. Dostanú čaj a budú chrápať tu v koči. Až všetko vybavíme, vrátim sa s nimi na zámok. Kým ma ustanovia ich opatrovníkom, budem sa pár týždňov hrať na dobrého strýka.“

Meluzína sledovala, ako radca nasypal do kanvice nový čaj z červeného vrecúška. Fúkla a zahasila mu pod kanvicou oheň. Radca zaklial a zašmátral vo vaku po kresadle. Jeho brat Bubo Bubák sa medzitým premenil na výra, schmatol list za zlatú stuhu a odletel smerom k hradu.

„Bojím sa,“ šepla Amálka za okienkom.

„Daj pokoj! Teraz musíme niečo urobiť, nejako varovať mamičku pred naším radcom,“ mračila sa Diana.

„Čo ak sa nahnevá?“

„Kto? Radca alebo mamička?!“ zamračila sa Diana na ustráchanú sestru.

„Čo chceš robiť?“ pípla Amálka.

„Keď nám prinesie čaj, tajne ho vylejeme. Potom budeme predstierať, že sme ho vypili a ako zaspíme.“

Meluzíne sa plán malých princezien zapáčil. V okamihu, keď radca doniesol dievčatám raňajky a čaj, fúkla koňom do nozdier prach a splašila ich. Kým radca zvieratá upokojil a napojil, princezné mali čas niečo zjesť, vyliať nápoj a predstierať spánok.

Radca si spokojne zamädlil ruky: „Pekne sa vyspinkajte slečinky, už čoskoro sa ujmem vašej výchovy.“ Opatrne ich prikryl a zabuchol dvere koča. Uhasil oheň a Diana potajomky z okienka sledovala, ako odchádza preč.

Dievčatá si vydýchli, vystúpili z koča a obzreli sa.

„Tomááášššš, Tomááášššš,“ zašepkala meluzína Diane do ucha, aby nezľakla už aj tak dosť vystrašenú Amálku. Zatočila uschnutým dubovým lístím a zložila z neho na ceste šípku.

„Pozri! Niekto nám chce pomôcť,“ schmatla Diana svoju sestričku za ruku a odhodlane vykročila vyznačeným smerom. Fíalka ich viedla v ústrety kamarátom.

Ako prvý sa proti dievčatám vyrútil Čumáček. To bola radosť! Amálka celkom zabudla na strach. Hneď sa všetci skamarátili. Surfík princeznám ukázal, kde sa môžu bezpečne napiť.

Vtom sa po lesnej ceste cvalom prehnal kôň s jazdcom. Diana sa zľaknuto otočila. „Kto to bol?“ spýtala sa Tomáša.

„To bola… to bola… to bola kráľovná Anna. Mával som na ňu, ale vôbec si ma nevšimla.“

„Musíme ju dohoniť a varovať,“ chytila princezná Tomáša za rukáv.

„Neskoro,“ vzdychol Tomáš, „o okamih je pri jazere.“

Princezná celkom neprincezninsky zaklala: „Sakra, sakra, do čerta! Pokazili sme to! Musíme k mame. Doveď nás k nej.“

„Nebláznite! K jazeru sa nesmie.“ Tomáš sa zamyslel: „Ale z vyhliadkového kameňa je na jazero vidieť. Tam vás vziať môžem.“

„Tak na čo čakáme? Ideme!“ netrpezlivo ich poháňala Diana.

Po chvíli už šplhali na skalu, odkiaľ mohli pozorovať takmer celé jazero.

„Prečo nemôžeme bližšie?“ zaujímala sa Amálka.

„Pretože by ťa Pán spievajúcej vody zakliaľ a nechal by si ťa vo svojej podvodnej družine.“

„Ale náš ocko odtiaľto mamu vyslobodil,“ namietla Amálka.

„Vyslobodiť niekoho z podvodnej družiny je takmer nemožné. Musíš mať amulet, ktorý ťa ochráni pred spievajúcou vodou. Potom za splnu nájsť čarovnú harfu Pána vôd a do tretice je nutné celý čas spolu s harfou spievať. Ale musíš spievať krásne a čisto bez jediného falošného tónu. Pána s celou družinou tým vylákaš na plytčinu. Toho, koho chceš vyslobodiť, vezmeš za ruku a odvedieš na breh. Kým spievaš, ste v bezpečí. Hneď ako ti však harfa zmizne z rúk, je potrebné zachráneného čo najrýchlejšie odtiahnuť čo najďalej od spievajúcej vody. Inak sa vráti a ty môžeš začať vyslobodzovať znova.“

Princezné pozorne načúvali a zároveň bedlivo pozorovali breh jazera.

„Pozri. Tamto je mama, vychádza z chaty.“ Amálka sa postavila a začala zúrivo mávať a volať.

„Namáhaš sa márne. Nepočuje ťa,“ krútil hlavou Tomáš. „A tiež by nemala chodiť tak blízko k vode.“

„Žiaden strach, mama nosí perlu, ktorá ju ochráni,“ podotkla Diana.

Vodnícky chlapec Surfík sa obrátil k Diane. „Nechcem ťa strašiť, ale mýliš sa. Perla, čo má na krku, nemá žiadnu moc. Ten správny amulet má na krku tamten chlap, čo sa skrýva dolu v krovinách.“

„Radca!“ pozreli sa na seba princezné. „Ukradol mame perlu,“ dodali dvojhlasne.

„Skôr zradca,“ uškrnul sa Surfík a zamával na meluzínu. „Ty, Fíalka, dokázala by si ma preniesť k brehu?“

„Keď sa premeníš na niečo malé, prečo nie.“

„Čo lietajúca rybička? Tú by si uniesla?“

Meluzína prikývla, nadýchla sa, aby nabrala silu, a sfúkla rybičku zo skaly.

„Čo chce robiť?“ snažila sa Amálka zazrieť, kam rybička doplachtí.

Surfík veľmi šikovne pristál na plytčine v blízkosti kráľovnej. Ako sa nahla, aby sa pozrela, čo spadlo do vody, premenil sa späť na vodníka a hbito jej stiahol z krku šnúrku aj s perlou.

„Hej! Kto si?! Vráť mi môj amulet!“ nahnevala sa kráľovná.

„Toto nie je amulet, nosili ste len obyčajnú perlu. A poďte rýchlo preč, vaše princezné sú v poriadku tamto hore.“ Kráľovná zmätene nasledovala Surfíka, no znenazdajky začula túžobnú pieseň a zastavila sa.

„Poďte, poďte odtiaľto,“ snažil sa ju vodnícky chlapec odtiahnuť preč od vody, ale kráľovná Anna bola silnejšia. Vábivá pieseň ju ťahala k Pánovi spievajúcej vody, ktorý sa náhle vynoril z jazera a usmieval sa na ňu.

Surfík sa bleskovo premenil na zubáča, aby na seba nepritiahol pozornosť, a odplával nabok. Pán spievajúcej vody uchopil kráľovnú za ruku a odviedol ju pod hladinu.

„Ty si to ale vymňaukal,“ zahvízdala zubáčovi okolo uší meluzína. „Ale perly vieš kradnúť báječne. Čo keby som ti nahnala do vody tamtoho kráľovho zradcu? Ukradneš perlu aj jemu?“

Radca sa radoval, ako jeho plány báječne vychádzajú, a chystal sa odísť. Veľmi sa však podivil, keď sa náhle vak s jeho vecami skotúľal k vode. O svoje peniaze a nápoje rozhodne prísť nechcel. Rozbehol sa za ním a vtom vidí, ako sa pri brehu pláca zubáč zamotaný do retiazky s perlou. Rýchlo skontroloval, či má tú svoju na krku. „Pozri, pozri. Kráľovninej perly by bolo škoda a večera sa napokon tiež môže hodiť,“ vkročil jednou nohou do vody a pokúšal sa rybu uchopiť rukami. Ako sa nahol, zubáč sebou mrsk, na pár sekúnd sa premenil a vodníckou rukou mu uchmatol perlu podobne ako kráľovnej. Kým sa radca spamätal, zo Surfíka bola opäť ryba a hbito plávala do hlbšej vody. Surfík sa preplietal do najhustejšieho trstia, aby sa tam v skrytosti premenil a mohol vyraziť za kamarátmi. Meluzína ešte chvíľku žartovala s radcom, ale keď sa nad hladinu vynoril Pán spievajúcej vody a radca k nemu zamieril ako omámený, vypratala pole.

Hore na kameni bol smútok. Obe princezné plakali a ani Čumáček ich nedokázal utešiť.

„Čo si počneme?“ nariekala Amálka. „Ocka nám začarovali, mama je zakliata…“

„Neplač. Ešte stále máme babičku,“ utrela si slzy Diana. „A potom – ty predsa vieš spievať rovnako krásne ako náš ocko.“

„A dnes v noci bude spln,“ dodal Tomáš.

„Tiež sme získali perlový amulet,“ pripojil sa vodnícky chlapec. „Škoda, že som ho kráľovnej nemohol navliecť, kým ju vzal Pán spievajúcej vody za ruku. Teraz je neskoro. Omámenie zruší jedine spievanie s harfou.“

„Vy naozaj chcete…?“ vydesila sa Amálka.

„Nič by sa ti nemalo stať. Spievať vieš, amulet máš a naši noví kamaráti ťa doprevadia,“ naliehala na sestru Diana.

„Nie! Ja nie… prepáč… nezvládnem to,“ roztriasla sa Amálka.

„Škoda,“ vzdychla odovzdane Diana. „Takže sa vrátime na hrad a všetko povieme babičke.“

„Dostaneme domáce väzenie,“ šepla nešťastne Amálka.

„A keď sa kráľovná Ludmila dozvie, že som vás tajne odviedol z hradu, budem po nádvorí skákať ako ropucha.“

„Babička vie čarovať?“ nadvihla obočie Diana.

„Neviem, ale veľa by som za to nedal,“ starostlivo zvraštil čelo Tomáš.

Pomaly sa vliekli ku koču. Tomáš išiel popredu, aby zapriahol kone. Len Čumáček odmietol nastúpiť a bežal vedľa voza. Vodnícky chlapec sa posadil k Tomášovi na kozlík a pri nohách sa mu tvorila mláčka vody. Vystúpil pred hradom a pri lúčení podal princeznám do koča obe retiazky s perlami.

Rozhovor so starou kráľovnou nebol zďaleka taký zlý, ako sa obávali. Bola veľmi šťastná, že sa vnučky v poriadku vrátili, a zlým správam načúvala mierne zamračená so stiahnutými perami. Nakoniec vyhlásila, že sa o všetko postará, aj keby to s rodičmi nedopadlo dobre. Medzitým dala priniesť večeru, do ktorej sa hladné princezné pustili s veľkou chuťou. Tomáš by sa najradšej napchával rovnako ako ony, ale strach z kráľovnej pretrvával, takže len uždibkal malé porcie a snažil sa nepútať jej pozornosť.

„Aby sme si ujasnili pravidlá, moji milí,“ povedala kráľovná Ludmila, keď dojedli, „od zajtra nikto z vás neopustí hrad bez môjho povolenia. Dopoludňajší čas bude vyhradený štúdiu a popoludní sa môžete venovať záujmovým aktivitám, ale vždy pod dohľadom niekoho dospelého. Smiete jazdiť na koni, pracovať v záhradách, vybrať si ručné práce, ktoré vás bavia, alebo nejakú športovú hru na nádvorí. Toto všetko platí aj pre teba, Tomáš, kým sa nevráti tvoj otec a nepreberie za teba zodpovednosť. Je vám to jasné?“

„Áno,“ odpovedali trojhlasne a obe princezné si vydýchli, že majú rozhovor s babičkou za sebou.

Tomáš vystúpil do veže a bez prezliekania sebou praštil do postele. Zaspal skôr, než si spomenul, že by mal nakŕmiť Čumáčka. Pes chvíľu klopal misou, ale keď Tomáš nereagoval, natiahol sa vedľa postele a tiež zaspal.

Keď sa v noci otvorili dvere, nespokojne zafučal. Pretože však spoznal Dianu, ani nezaštekal.

„Tomáš!“ lomcovala princezná svojím kamarátom a dalo jej veľa práce ho zobudiť.

„Čo je? Veď je ešte tma,“ protestoval nevrlo.

„Amálka je preč! Ušla!“

„Povedz babičke, nech ju hľadá niekto iný. Ja som strašne unavený.“

„Do čerta! Prober sa už! Nenapadá ťa, kam šla? Obe perly zmizli.“

„No nazdar!“ vyskočil Tomáš z postele, keď mu konečne došlo, čo sa deje.

„Babička by sa zbláznila, keby zistila, že je preč. Musíme ju rýchlo nájsť a do rána sa vrátiť na hrad.“

„To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí,“ uškrnul sa Tomáš. „Poď za mnou,“ zavelil a viedol princeznú Dianu dolu cez kuchynský sklad, kde ukradol kľúče od zásobovacích dverí.

Vykradli sa von. Tomáš viedol Dianu k pastvine, kde bolo ustajnených niekoľko koní. Dva osedlal a pomohol princeznej hore. Šaty zďaleka neboli také pohodlné na jazdu ako chlapčenské prezlečenie. Zamierili k známej lesnej ceste. Čumáček vycítil, že sa musí správať nenápadne, a ticho vyrazil za nimi. Hoci došli až k táboru, Amálku nikde nezazreli.

Keby nesvietil spln, ťažko by v tme hľadali cestu na vyhliadku.

„Tak čo? Zazrela si ju niekde?“ prižmurkával oči Tomáš.

„Možno sa niečo pohlo, ale cez kríky tam nie je poriadne vidieť.“

Uprene sledovali jazero a takmer nadskočili, keď im do uší zahvízdala meluzína. „Rada vás tu vííídim.“

„Rýchlo nám povedz, čo sa deje dolu,“ vyzval Fíalku Tomáš.

„Na plytčine pri vodopáde som zazrela harfičku a teraz k nej Surfík vedie princeznú. Za chvíľu by mala začať spievať.“

Napäto čakali, či niečo začujú, ale boli od jazera príliš ďaleko.

„Letíííím ju skontrolovať,“ hvízdla meluzína a opustila ich.

Amálka trasúcou sa rukou siahla do vody po striebristej siluete malého strunového nástroja.

„Spievaj,“ vyzval ju Surfík.

Nejistým hlasom zanôtila prvú pesničku. Akoby jej harfička sama vkĺzla do ruky a jej nežný zvuk sa okamžite pripojil k spevu princeznej. Amálku ovládla radosť a začala spievať hlasnejšie. Vodnícky chlapec ju postrkoval bližšie k brehu. Teraz svoju sestru zazrela z vyhliadky aj Diana. Zmocnila sa jej nervozita. Síce Amálku nepočula, ale vycítila, ako jej bojazlivé dvojča zaváhalo v okamihu, keď sa nad hladinu začali vynárať bledé postavy. Zo všetkých síl držala palce, keď už inak svojej sestre pomôcť nedokázala.

Amálka vykročila k jednej postave a vzala ju za ruku. Obe sa pomaličky brodili k brehu. Surfík do nich zozadu štuchal zubáčou hlavičkou, ale k zrýchleniu ich nedonútil. Hneď ako vystúpili na piesčitú pláž, harfička sa rozplynula vo vzduchu. Amálka sa spamätala a zo všetkých síl ťahala mamu preč od vody. Surfík sa premenil na chlapca so zelenými vlasmi a zozadu ich postrkoval.

„Zastavila sa… To nie! Ona sa zastavila,“ rozbúchalo sa Diane srdce pri pohľade na pomalý priebeh záchrannej akcie. Vtom sa zapojila aj meluzína a obe postavy pod jej prudkým poryvom pobehli o pekný kúsok ďalej od vody. Amálka so Surfíkom napli všetky sily, lenže už im ich veľa nezostávalo. Vtom akési čierne zviera schmatlo kráľovnú Annu za šaty a bezohľadne ju vlieklo do bezpečia.

Diana s Tomášom sa rozbehli dolu, potkýnali sa o kamene a nespomalili ich ani tŕnisté kríky, kde princeznine šaty utrpeli nenapraviteľnú škodu. Konečne sa všetci stretli v blízkosti táboriska. Kráľovná Anna sa rozplakala šťastím, že svoje dcéry vidí živé a zdravé. So slzami v očiach poďakovala všetkým svojim záchrancom vrátane Čumáčka.

„Mal som vziať viac koní,“ vzdychol Tomáš, keď sa museli po dvoch usadiť do sediel. Vodník a meluzína sa nenápadne vzdialili a nechali ľudí, nech si s tým nejako poradia.

Deti aj s kráľovnou Annou sa chystali potichu vkradnúť do hradu a prekvapiť babičku až ráno pri raňajkách, lenže plán im nevyšiel. Stráže na hrade boli v plnej pohotovosti a stará kráľovná sa mračila v postoji generála pri hlavnej bráne. Nepochybne sa chystala spustiť hromobitie. Lenže potom jej pohľad padol na kráľovnú Annu a búrka sa z jej tváre úplne vytratila.

Anna sa usmievala a vzala svoje dcéry okolo pliec, aby ich osobne uložila na spanie. Keď u nich objavila dve celkom rovnaké perly, zarazila sa. „Ktorá je tá pravá?“

„My nevieme,“ zborne pokrčili dvojčatá plecami. „Musíš sa opýtať Surfíka.“

Ráno sa raňajky podávali neskoro, pretože všetci zaspali. A takmer sa preťahli až do obeda, kým si povedali, čo všetko ich stretlo. Kráľovnú Annu najviac vyľakali reči o tom, že radca poslal na ocka kúzlo a Bubo Bubák ho chce zobnúť. „Nedá sa nič robiť, musíme sa okamžite vybrať späť domov,“ rozhodla a požiadala kuchára, aby im obed zabalil so sebou.

Na zámku panoval zmätok. Chýbali ľudia, ktorých z mesta vyhnal nový zákon, a tí, čo tu zostali, boli bezradní.

„Kde je kráľ? Kto tu namiesto neho rozhoduje? Prečo ste mi neposlali správu?“ hnevala sa kráľovná.

„On to tu riadi,“ ukázali ľudia zborne na Bubo Bubáka, ktorý sa rozvaľoval na kráľovskom tróne. Keď bývalý sokoliar zazrel kráľovnú Annu s deťmi a pestúnkou, bleskovo sa premenil na výra a vyletel otvoreným oknom.

Kráľovná so svojimi princeznami prezrela celý zámok, ale po pánovi kráľovi akoby sa zľahla zem, len v jedálni zmätene poletoval farebný motýľ.

„Ako poznáme, či je to naozaj náš ocko?“ nedôverčivo pozorovala motýľa Amálka.

„A ako ho vyslobodíme?“ obrátila sa Diana na mamu.

„Na začiatok nanoste do jedálne veci, ktoré má ocko rád. A ja teraz dám zrušiť náš posledný zákon, aby sa mohli vrátiť domov všetci, čo k nám patria.“

Princezné sa okamžite pustili do práce. Priniesli do jedálne pohár ockovho obľúbeného vína, lekvárový koláč, knihu, ktorú našli rozčítanú pri ockovej posteli, kráľovskú korunu, poľovnícku a sokoliarsku výstroj, šachovnicu, obrázky, ktoré ockovi naposledy namaľovali, a na fikus zavesili obe perly na retiazke.

„Napadá ťa ešte niečo?“ obzerala sa po výstavke obľúbených predmetov Amálka.

„Ešte by tu mal byť ockov kôň. Ale ako ho sem dostať?“ zvažovala Diana.

„Pána kráľa mám rada, ale kone sem ťahať nebudete,“ zatrhla im posledný nápad zadýchaná pestúnka, ktorá sa pokúšala na princezné dohliadať.

Dva dni sa všetci snažili prilákať kráľovu myseľ z motýlej podoby späť do ľudskej existencie. Ale márne. Motýľ poletoval po jedálni, občas nasal kvapku sirupu a neustále hľadal cestu von z okna. Amálka trpezlivo čítala úryvky z rôznych kníh alebo mu spievala, avšak Diana od samej nervozity nevydržala v pokoji.

Vybehla do záhrady, a keď nebol nikto na dohľad, začala sa vzteklať, nahlas nadávať a používala tie najsprostejšie slová, ktoré poznala. Nad kvetmi sa trepotal ďalší motýľ, čo ju rozzúrilo ešte viac.

„Vypadni ty motýlí zmetok, mám už motýľov plné zuby.“ Vytrhla pár najdlhších kvetov a zúrivo nimi hnala motýľa po celej záhrade. „Ak odtiaľto nevypadneš, urobím ti z krídeliek cancúry a rozmažem ťa ako švába! Počkaj! Len čo ťa chytím!“

Ako nedávala pozor, zakopla o zvýšený obrubník, spadla a rozbila si koleno. Odhodila kvety, chytila sa za boľavé krvácajúce miesto a rozplakala sa. Zrazu motýľa zahalila hmla a z nej sa vynoril ocko. Zmätene sa obzeral, až kým mu zrak nepadol na uplakanú Dianu.

„Čo sa ti stalo? Udrela si sa? Ukáž!“ odtiahol jej ruku z poraneného kolena.

„Ocko?!“ vyvaľovala na neho oči princezná.

„Čo je?“

„Kde si sa tu vzal? Ty si nebol ten motýľ v jedálni?“

„Čo táraš?“ zovrel svoju hlavu v dlaniach kráľ, akoby ho bolela.

„Takmer som ťa zabila.“

Kráľ si chvíľu mädlil čelo, zhlboka sa nadýchol a nakoniec sa pozrel na dcéru s úsmevom: „Ja si už spomínam, už viem, čo sa stalo. Ten darebák Bubo Bubák ma začaroval. Priniesol mi list a na tvoju zlatú mašľu mi nakvapkal nejaký magický nápoj. Zrazu zo mňa bol motýľ a ja som zabudol, kto som.“

„Lenže to nevymyslel Bubo, ale náš radca. Uniesol mňa a Amálku a našu mamu predhodil Pánovi spievajúcej vody.“

Kráľ pokrútil hlavou: „Vaša mama stále nosí perlu…“

„Ale kdeže,“ skočila mu do reči Diana, „perlu jej radca ukradol a nahradil ju obyčajným šperkom.“

„Takže mama je zase u toho jazerného zmetka?!“

„Nie je. Amálka ju spolu s našimi novými kamarátmi vyslobodila.“

Kráľ znova potriasol hlavou, akoby chcel myšlienky striasť na správne miesto: „Zdá sa mi, že som prešvihol kopu udalostí, nejako pomaly mi to myslí.“

„Hlavne že si sa vrátil, ocko!“ Diana ho pevne chytila okolo krku. „Všetci sme si mysleli, že si ten motýľ, čo poletuje v jedálni. Amálka mu spieva, kuchár nosí tvoje obľúbené dobroty a mama sa bojí do jedálne chodiť, vraj by si sa nemusel vrátiť, keby si ju tam videl. Vy sa už nemáte radi?“

„Máme sa radi, len sme sa na to nejako pozabudli. Asi je čas to napraviť.“

Diana sa zavrtela: „Mama zrušila tvoj posledný zákon, aby sa k nám mohla vrátiť Doremilka. Nebudeš sa hnevať?“

„Nebudem. Vlastne ho dával dokopy radca a ja som viac dôveroval jemu než mame, čo bola chyba. Veľká chyba.“

„Bezva, ocko. Takže ja zabehnem do kuchyne a pustím nášho skutočného motýľa do záhrady.“

„Počkaj, Didi,“ zadržal ju ocko, „nie je to skutočný motýľ, ale môj komorník. Vieš, aký je krátkozraký? Videl som ho, ako prišiel do mojej komnaty, našiel na zemi list s tvojou mašľou, strčil si ho tesne pred nos a rovnako ako ja sa nadýchol magického nápoja.“

„A čo má rád tvoj komorník, aby sme ho prilákali do sveta ľudí?“

„Najradšej má borovičku z mojej pivnice. Skočím po jednu fľašu, možno to pomôže. Ty zatiaľ choď do jedálne a povedz Amálke, že pre ňu máš prekvapenie. O chvíľku tam dorazím.“

Diana sa rozžiarila a sprisahanecky žmurkla na ocka. Úplne zabudla na rozbité koleno a rozbehla sa späť k zámku. Za sebou zazrela zvláštny tieň. Zarazila sa, obzrela, ale nikde sa nič nehýbalo. Rozbehla sa chodbou a vpadla do jedálne.

Amálka nechápala, prečo je jej sestra zrazu taká veselá, keď sa ešte pred chvíľou vzteklala. Diana ju však napínala, hoci mala tisíc chutí všetko prezradiť.

Náhle ucítila závan vzduchu a obzrela sa. Z chodby za ňou do jedálne priletel veľký výr. A hneď sa hnal po motýľovi.

„Ideš, ty jedna potvoro!“ schmatla Diana ockov rybársky prút a začala výra naháňať.

„Pomoc, pomoc,“ spanikárila Amálka, „on nám zobne ocka!“ Do jedálne okamžite vrazili všetci, čo boli v doslechu, a začali výra vyháňať. Lenže tým poplašili aj motýľa a chvíľami sa zdalo, že ho výr skutočne uloví.

V nasledujúcom okamihu vtrhol dnu kráľ, zo stola, kde boli vystavené jeho poľovnícke, sokoliarske a rybárske predmety, vzal sieť a kým sa výr spamätal, mal ju prehodenú cez hlavu aj krídla. Kráľ ho z nej vymotal, nasadil mu zaslepovaciu čiapočku a pripútal ho ku kráľovskej stoličke.

„Už sa vrátil môj druhý sokoliar?“ spýtal sa prizerajúcich. Keď prikývli, dodal: „Zavolajte ho, nech zavrie výra do pevnej klietky. A keby sa náhodou niekedy premenil na človeka, postarám sa, aby mu ako zradcovi vysypali na pranieri dvadsaťpäť.“

V dverách jedálne sa objavila kráľovná. Jej muž sa začal usmievať, ale najprv nalial do plytkej misky kvapku borovičky. Motýľ sa trepotal stále bližšie a bližšie. Takmer doletel až k miske, keď sa tu okolo neho zahmlilo a opäť tu stál kráľov krátkozraký komorník.

Aj kráľovná Anna žiarila ako slniečko. Pomaly došla k svojmu mužovi. „Ospravedlňujem sa,“ šepol jej do ucha pán kráľ. „Tiež sa ospravedlňujem,“ usmiala sa na neho a bez ohľadu na obecenstvo sa pobozkali.

Dvojčatá na seba žmurkli a zdvihnutý palec nahradil všetky slová.

Zazvonil zvonec a od tých čias mali všetky nezhody v kráľovskej rodine šťastný koniec.