Modrý vtáčik

Raz, pred mnohými a mnohými rokmi, zomrela jedna mama a zostal po nej vdovec s malým dievčatkom; volalo sa Baruška. Jej otec bol dobrý a na ženenie dlho ani nepomyslel. Ale keď potom musel sám variť, umývať, prať a ešte popritom videl malú Barušku otrhanú a nečesanú, povedal si:
„Takto to ďalej nejde. Musím sa oženiť a priviesť dieťaťu novú mamu.“
Nevyhliadol si žiadnu mladicu, ale vdovu, ktorá mala tiež jedno dieťa a tiež dievčatko ako on. Volali ju Hančička. Myslel si:
„Ja budem mať rád jej dieťa ako svoje a ona potom tiež nebude robiť medzi deťmi rozdiel.“
Ale prepočítal sa. Macocha nemohla Barušku vystáť, nechcela ju ani vidieť, deň čo deň ju hneď ráno vyháňala z domu pásť husi a dávala jej so sebou na celý deň len malú zemiakovú placku. Veď sa vie, že pri takej chudobnej strave bolo dievčatko hneď len kosť a koža. Keď sa otec večer vrátil z práce domov, smutne sa pozeral, ako sa mu dieťa vytráca pred očami, ale nenapadlo mu nič zlé.
Pri všetkej biede Baruška rástla ako z vody a pekná bola ako obrázok. Raz zas takto pásla husi na medzi a tie sa jej zatúlali do jačmeňa. Keď Baruška videla, koľko tam napáchali škody, zľakla sa, čo na to povie macocha. Sadla si pod krík a dala sa do plaču. Plakala od strachu aj od ľútosti, spomínala si na nebohú mamu, vzdychala za ňou a volala:
„Mama, moja zlatá mama! Poďte si po mňa, poďte si po mňa!“
Odkiaľsi sa vzal, zrazu sedí pri nej na kríku malý vtáčik a štebotá ľudskou rečou:
„Baruška, lienočka, už sa viac nebudeš súžiť, odteraz ti budem sám slúžiť.“
Baruška nemohla z vtáčika odtrhnúť oči, tak sa jej páčil. Bol celý modrý ako nebo, hlas mal lahodný ako striebro a perie na sebe ako zamatové.
„Toho mi iste posiela mama,“ napadlo Baruške, od tej chvíle mala vtáčika rada a nič sa ho nebála. Priletel k nej každý deň, zakaždým jej priniesol plást medu na obed a zakaždým jej zaspieval:
„Baruška, lienočka, nesiem ti z lesov medu plást, kým ho zješ, budem za teba husi pásť.“
Veď sa vie, že sa teraz Baruška zotavovala, pribrala, líca sa jej začervenali, až si to všimla macocha.
„To dievča sa nejako zbiera, na vode a plackách človek nenaberie. Čo asi jedáva?“
Raz išla potajomky za ňou a vidí, čo sa deje.
„Počkaj, ja ti ukážem!“ pomyslela si a celá nahnevaná sa vrátila domov. Na druhý deň ráno dala svojmu dievčatku maslovú buchtu a prikázala:
„Hančička, dnes vyženieš husi ty!“
Baruška sa dala do žalostného plaču, nariekala a prosila, aby ju nechali pásť husi, až sa macocha rozzúrila a zavrela ju do kurína. Hodila jej tam kôrku chleba a postavila k nej hrnček vody.
Na obed ako inokedy priletel na pašu modrý vtáčik, uvidel Hančičku a hneď sa pýtal:
„Kde je moja Baruška, lienočka? Nesiem jej z lesov medu plást a idem za ňu husi pásť.“
„To musíš za ňou do kurína, mama ju tam zavrela,“ zasmiala sa škodoradostne Hančička a chrúmala maslovú buchtu.
Vtáčik hneď odletel a rovno namieril k Baruške. Tá sedela v kútiku v kuríne, spomínala na vtáčika a plakala, až sa jej srdiečko lámalo.
„Neplač, moja Baruška, lienočka,“ ozvalo sa jej zrazu priamo nad hlavou, a keď Baruška zdvihla hlavu, modrý vtáčik tu.
„Nesiem ti cukrovú hruštičku, aby som ti potešil dušičku,“
šepkal jej lahodným hláskom, zase sa s ňou hral, pekne jej spieval, nechal sa hladkať a sľúbil, že priletí zajtra znova. Baruška zjedla hruštičku a hneď jej bolo blažene ako v nebi.
Na druhý deň naozaj priletel a zaspieval:
„Baruška, lienočka maličká, nesiem ti červené jabĺčka, nesiem ich z rajskej krajiny, chutia lepšie ako maliny.“
Keď ich Baruška zjedla, hneď celá od krásy rozkvitla ako ruža, až sa tomu macocha veľmi čudovala, keď jej zas ráno strkala do kurína hrnček s vodou a kôrku chleba. Dávala zase usilovne pozor a pristihla na obed vtáčika, ako vletel k Baruške do kurína, niečo jej niesol v zobáčiku a zaspieval vtáčou rečou, ktorej macocha nerozumela:
„Baruška, lienočka, nesiem ti košíček, nájdeš v ňom mandľový oriešok.“
Ani to nestihol dopovedať, vtom macocha schmatla kameň a hodila ním po vtáčikovi. Ten sa zľakol a odletel.
„Počkaj, ja ti dám!“ hrozila macocha ešte za vtáčikom a potom sa pustila do Barušky:
„Moje nešťastné dieťa, úbohá Hančička, mrzne na paši, chudne, chodí biela ako bleduľa, a ty, nezbedníčka jedna, ty si budeš hovieť ako nejaká princezná?“ Hneď priniesla náruč šípkových prútov, do kurína napichala špendlíkov a ihiel, koľko sa ich tam zmestilo, celý ho opletila tŕním a pomazala lepom, takže úbohú Barušku v kuríne ani vidieť nebolo. Krčila sa tam smutná, hladná, slabá, ani oriešok si od smútku nemohla rozlúskať.
Ďalší deň zavčasu ráno, keď ešte macocha spala, priletel modrý vtáčik ku kurínu. Počuje Baruška nariekať, vidí všade plno ihiel, tŕnia a špendlíkov, ale nič si z toho nerobí, hľadá, hľadá, až si našiel miestečko a predral sa dnu k Baruške.
Bol samá krv, samá rana, modré pierka mal vytrhané, nôžky poškrabané, krídelká poodierané, až sa nad ním Baruška od ľútosti dala do usedavého plaču. Aj vtáčik smutne zaplakal a hovorí:
„Dnes som tu naposledy!“
Vtedy sa Baruška dala do ešte väčšieho nariekania a prosila so zopnutými rukami:
„Môj vtáčiku Modráčiku, pre všetko na svete, neopúšťaj ma!“
„Musím, moja Baruška, lienočka, niet pomoci,“ smutne odpovedal vtáčik, „dnes v noci nám prišiel rozkaz, náš vtáčí kráľ nás volá, zima sa už blíži, všetci vtáčikovia bratia už odleteli, ja som tu posledný, a pozri sa na mňa, samá rana, samá krv, veď by som tu zahynul. Zostaň tu s pánom Bohom, viackrát neprídem,“ a stratil sa, Baruška nevedela kam. Viackrát naozaj neprilietol. Baruška div v kuríne nezúfala. Macocha ju trápila čoraz viac, otec sa oňu nestaral, ani sa neprišiel na ňu pozrieť, slovkom ju potešiť. A vtedy, keď jej bolo najhoršie, spomenula si, že má ešte od vtáčika Modráčika oriešok. Rozlúskla ho, a len čo ho zjedla, hneď pocítila vo všetkých údoch silu; hneď aj prestala plakať a márne nariekať, rozbila kurín, vyskočila z neho, rovno bežala k otcovi a hovorí:
„Ja tu už nevydržím. Ja musím za svojím vtáčikom Modráčikom, ja bez neho nemôžem žiť, ja by som od žiaľu zomrela.“
„Veď je zima na krku, zamrzneš niekde na ceste,“ bránil jej otec a prehováral ju, ako najlepšie vedel, ale neubránil.
Tak Baruška išla a išla, kam ju oči viedli. Na samý večer prišla do hrozného čierneho lesa a v tom lese k malej drevenej chalúpke, a hneď odvážne zaklopala skrehnutou ručičkou na okienko.
„Kto to klope? Dobrý, alebo zlý?“ ozval sa vnútri hlas,
„Veľmi dobrý,“ odpovedala hneď Baruška.
Dvere sa otvorili a na prahu stojí stará šedivá babička. „Baruška, kde sa tu berieš,“ hneď ju babička spoznala a viedla ju ďalej do izbičky, kde mala teplo ako v kúpeli.
„Idem za svojím modrým vtáčikom a už nemôžem ďalej, nohy ma už neunesú,“ žalovala Baruška a hneď si sadla ku kachliam.
„Tu nemôžeš zostať,“ hovorí jej starostlivo babička, „ja mám za muža Vietor, ten sa o chvíľu vráti. Keby ťa tu zazrel, hneď by ťa na kusy roztrhal a roznosil po svete. Musí si na teba zvyknúť, a ak si zvykne, máš vyhraté, poradí ti a pomôže. Schovaj sa zatiaľ tuto do pece.“
Baruška hneď poslušne vliezla do pece, babička ju prikryla drevenou pokrievkou, a už sa rozšumel les, v komíne zahvízdalo, okná i dvere sa zatriasli, do izby sa prihnal babičkin muž Vietor a hneď spustil:
„Šumy, šumy, šumy, šum, ľudským duchom páchne dom, koho tu, žena, máš a kde ho skrývaš?“
Čuchal pritom, až mu v nose hvízdalo, točil sa okolo kachlí, ale nenapadlo mu pozrieť sa do pece.
„Ak neublížiš, tak ti to poviem,“ sľubovala babička.
„Neublížim, ak je to dobrý človek,“ hovorí Vietor.
„Veľmi dobrý,“ usmiala sa babička, odklopila pokrievku a z pece vyskočila Baruška.
„Á, Baruška!“ ako starú známu ju privítal Vietor; dobre ju poznal z pastvy. „Ty iste hľadáš svojho modrého vtáčika, však? Toho už viackrát neuhliadneš, ten má o tri dni svadbu.“
„To ja musím hneď za svojím zlatým vtáčikom Modráčikom,“ dala sa do plaču Baruška a dvíhala sa, že pôjde.
„Počkaj tu do rána, odpočiň si. Ja ťa ráno vyprevadím, sama by si tam nedošla.“
Baruška sa ani rána dočkať nemohla, vstala ešte skôr ako Vietor a veľmi prosila, aby jej ukázal cestu.
„Obuj si tieto míľové topánky, choď stále na východ, až prídeš k celkom takej istej chalúpke, ako je táto. Tam býva môj brat Mesiac. Toho pozdravuj, a on ti povie ďalej.“ Postavil pred ňu pár ľahkých črievic a odletel. Babička jej ešte ukázala, ako si ich má obuť na bosé nôžky, na cestu jej podala hrušku, takú, aká jej nosil modrý vtáčik, a povedala:
„Tú hrušku rozkroj, keď ti bude zle.“
Baruška za všetko poďakovala, dala si hrušku do mošničky a vyšla z chalúpky. Ale ako urobila krok, vždy bol dlhý desať míľ, a tak jej cesta ubúdala. Skôr ako sa nazdala, prišla na samý večer naozaj k chalúpke. Mesiačik stál pri okne pripravený na cestu a jeho babička ho ešte oprašovala, aby sa poriadne leskol.
„Á, Baruška ide k nám,“ zasmial sa na Barušku Mesiačik ešte skôr, ako stihla odovzdať pekný pozdrav od brata Vetra. „Ty iste hľadáš svojho modrého vtáčika, však? Toho už viackrát neuhliadneš, ten má o dva dni svadbu s vtáčou princeznou.“
Baruška sa dala do plaču.
„Neplač, úbohá,“ pohladil ju Mesiačik, „odpočiň si a vyspi sa. Keď sa k ránu vrátim, poradím ti, čo a ako.“
Baruška zase ani dospať nemohla. Počula, ako sa k ránu ticho vracia unavený Mesiačik z putovania, a hneď vyskočila.
„Tu máš míľové topánky, choď stále na východ, až prídeš k celkom takej istej chalúpke, ako je moja. Tam býva môj brat Slnko, toho pozdravuj, a on ti povie ďalej. Ja si musím ísť odpočinúť.“
Babička jej pomohla obuť nové črievice, ľahké a dosť veľké, takže ich mohla natiahnuť cez tie staré, podala jej na cestu práve také jabĺčko, aké jej nosieval modrý vtáčik, a povedala:
„To jablko rozkroj, keď ti bude zle.“
Baruška zase za všetko poďakovala a vykročila. Išlo sa jej veľmi ľahko a každý jej krok meral dvadsať míľ, ale predsa to trvalo dlho, kým uzrela za vysokou ľadovou horou krčiť sa malú chalúpku, celú osvetlenú, akoby horela. To tam sedelo Slniečko na veľkom krbe, odpočívalo a driemalo. Len čo zašuchotali kroky, hneď zdvihlo viečka, usmialo sa na Barušku a hovorí:
„Á, tu je Baruška! Čakal som, či predsa len prídeš. Máš najvyšší čas. Hľadáš svojho modrého vtáčika. Ten má zajtra svadbu s vtáčou princeznou vo vtáčom meste.“
„Kde leží to mesto?“ hneď sa dychtivo pýtala Baruška.
„Ty by si tam sama nedošla, vyspi sa u nás a ja ťa ráno vyprevadím.“
Babička ustlala Baruške na zem a ona hneď tvrdo zaspala, takže ju ráno museli budiť.
„Vstávaj, Baruška,“ volalo Slnko, už pripravené na cestu, „obuj si rýchlo míľové topánky a poď za mnou!“
Babička jej zase pomohla obuť tretí pár črievic, do ruky jej strčila oriešok, práve taký, aký jej nosieval vtáčik Modráčik, a pošepkala jej do uška:
„Ten orech si schovaj a rozlúskni ho, keď ti bude najhoršie.“ Potom ju pustila von.
Baruška ani nemala čas poriadne poďakovať. Ako urobila krok, už bola o tridsať míľ ďalej, ale slniečko tiež pospiechalo; mala čo robiť, aby mu stačila. Za každým krokom sa menil kraj. Snehy aj ľady prestali, tráva sa zelenala, stromy kvitli, kvety voňali, ako v raji bolo na zemi. A keď slnko stálo na poludnie, uvidela Baruška pred sebou čudesné mesto, plné všelijakých veží a vežičiek, všetky zvony tam zvonili ako z najčistejšieho striebra, krásny spev sa rozliehal ďaleko široko a veľa ľudí sa náhlilo k mestu.
Slniečko sa v tej chvíli schovalo za mrak a Baruška sa ako vo sne pýtala ľudí:
„Kam sa to náhlite, ľudkovia?“
„Do vtáčieho mesta, modrému vtáčikovi na svadbu. Kráľova dcéra si ho berie za muža,“ odpovedali jej radostne všetci naokolo.
Baruška sa zľakla, až jej nohy stuhli, ani sa z miesta pohnúť nemohla. Ale čoskoro sa spamätala a rozbehla sa za ľuďmi. Cesta jej už tak neubúdala, a tu sa pozrie a vidí, že je bosá, ako keď vyšla z domu. Ale bežala, čo jej nohy stačili, a pribehla, keď sa svadba práve valila z kostola k hostine, ktorá mala trvať tri dni.
„Už je po sobáši,“ pichlo Barušku až pri srdci. Postavila sa rýchlo do radu medzi divákov a zazrela modrého vtáčika s krásnym trblietavým perím, ako ide s kráľovskou dcérou. Srdiečko jej poskočilo radosťou, ale hneď zas stislo žiaľom, keď nevedomky vykríkla:
„To je môj vtáčik Modráčik, môj najmilší miláčik!“
Ale pretože kričal a slávu vyvolával každý, kto mal hrdlo, nikto si to nevšimol, ani modrý vtáčik nie, v tlačenici Barušku dopredu nepustili, a tak svadba prešla, zástupy sa valili za ňou a Baruška zostala za chvíľu celkom sama. Sadla si na kostolné schody a dala sa zase do plaču:
„Je po všetkom, prišla som neskoro!“
„Keď ti bude zle, rozkroj tú hruštičku,“ počuje zrazu Baruška, akoby jej niekto šepkal do uška.
Siahla hneď do mošničky, vytiahla hrušku, nožíkom ju rozrezala a vidí, že sú v nej zložené strieborné šaty, jemné ako pavučina. Aj črievičky, aj pančušky, všetko tam mala. Hneď sa obliekla a išla po meste. Každý sa za ňou obzeral, lebo tu vo svojom živote nikto takú krásu nevidel. Došla až pred kráľovský zámok, kde celá svadba sedela za stolmi, a tam sa pred oknami zastavila.
Hneď vyšla von kráľovská dcéra a hovorí:
„Ty máš krásne šaty, lepšie ako ja, nepredala by si mi ich?“
„Predala.“
„Tak čo za ne?“
„Aby som večer sama smela prehovoriť aspoň jedno slovko na tvojho ženícha.“
„A nech aj desať!“ zasmiala sa nevesta a pozvala Barušku, aby k nej večer prišla a šaty priniesla. Pri obede potom nalievala modrému vtáčikovi toľko vtáčieho vína, až sa opil. A keď k nemu večer Baruška prišla, hovorila naňho a volala ho, ležal ako zabitý. Ráno dala princeznej s ťažkým srdcom strieborné šaty a v sivom kabátiku s mošničkou na ruke šla smutná späť ku kostolu. Sadla si na prah a myslí si:
„Čo teraz robiť?“
„Keď ti bude naozaj zle, rozkroj to jabĺčko,“ počuje zrazu šepkať Mesiačikovu babičku.
Rýchlo siahne do mošničky, nahmatá jabĺčko, nožíkom ho rozpolí a vidí, že sú v ňom zložené zlaté šaty, jemné ako plamienok. Rýchlo si ich obliekla a ide rovno pred kráľovský zámok. Tam zase všetci hostia sedeli pokope, jedli, pili, dobrú vôľu spolu mali, vonku pred zámkom hrala muzika, tancovalo sa a spievalo. Keď prišla Baruška, všetko stíchlo a užasnuté hľadelo na tú krásu.
„Čo za tie šaty?“ vybehla hneď nevesta pred zámok.
„Za jedno slovko so ženíchom.“
„Aj za desať! Príď ku mne večer.“
Zase opila modrého vtáčika do nemoty, a keď k nemu večer prišla Baruška, ani o sebe nevedel; márne ho budila najsladšími menami, márne sa s ním škriepila, márne mu to vyčítala. Ráno vyzliekla zlaté šaty, odovzdala ich princeznej a sama zas kráčala smutná ku kostolu, sadla si do kútika, veľmi si žialila, ale vtom si spomenula na oriešok.
„Keď ti bude najhoršie, rozlúskni si tento oriešok,“ počuje šepkať Slniečkovu babičku. Hneď sa prikrčila do kútika, nožík z vrecka von, nahmatala oriešok a po hmate ho v mošničke rozlúskla; z mošničky vyšľahla žiara, až musela Baruška obe oči privrieť. Až keď si zvykla, vidí, že v oriešku sú zložené diamantové šaty. Jemné boli ako para, blýskali sa ako rosa, keď na ňu svieti ranné slnko, a keď v nich Baruška vyšla z kostola, hrali všetkými farbami ako božia dúha.
Celé mesto sa za ňou obracalo, ale ona išla rovno cestou pred kráľovský zámok. Tam už boli všetci veselí, spievali, vykrikovali od radosti; veď sa vie, tri dni jesť a piť, to je čo povedať, a môžeme si myslieť, ako to tam vyzeralo.
Baruška ako čerstvá ružička sa prechádzala pred oknami sem a tam.
„Čo za tie šaty?“ vybehla za ňou zo zámku rozpálená nevesta.
„Za jedno slovko so ženíchom.“
„A nech aj za desať!“ zavýskla si kráľovská princezná a pozvala Barušku, aby zas prišla večer, keď bude po hostine.
Ale modrému vtáčikovi už bolo veľmi čudné, prečo ho jeho nevesta každý deň opíja vtáčím vínom. Nepovedal nikomu nič, ale priviazal si pod zobáčik na vole kožené vrecúško a namiesto do vola púšťal víno doň. K večeru sa robil opitým, ľahol si do postele, robil, akoby spal, ale čakal, čo sa bude diať ďalej.
A dialo sa! Po chvíľke sa otvorili dvere, zas sa opatrne zavreli, ozvali sa ľahké kroky a blížili sa k posteli. Vtáčik už chcel vyskočiť, keď vtom začul zanariekať:
„Zobuď sa, zobuď, môj vtáčiku Modráčiku, môj najmilší miláčiku!“
„Baruška!“ vykríkol modrý vtáčik, podľa hlasu ju poznal, a keď sa na ňu pozrel, oči na nej nechal. Stála tu pri jeho posteli v diamantových šatách, mesiačik oknom na ňu svietil a pohrával sa s diamantmi. Takú krásu ani vtáčik, čo je na svete, nevidel.
„Akože si sa sem dostala? Kto ti ukázal cestu?“ štebotal vtáčik, Baruška si musela sadnúť k nemu na posteľ a rozprávať mu celú noc, čo a ako bolo.
„Vidíš, Baruška, my sme si súdení. Ja som tú princeznú ani vidieť nechcel, ale ona chcela mňa, a kráľ ma veľmi nútil. Teraz sa už ani kráľa nebojím. Hneď ráno pôjdeme spolu k nemu.“
Vonku už svitalo, vstával pekný deň. Kráľ sedel na tróne a práve raňajkoval, keď k nemu prišiel modrý vtáčik. Šiel k nemu sám, Barušku nechal zatiaľ stáť za dverami.
„Čo si tak zavčasu želáš?“ usmial sa kráľ na svojho zaťa.
„Pane kráľu,“ hovorí vtáčik, „rád by som sa ťa na niečo opýtal.“
„Tak sa pýtaj!“
„Stratil som zlatý kľúč od svojho zámku, dostal som nový, ale ten je len strieborný. Teraz som našiel ten zlatý, takže mám dva, a to nerobí dobrotu. Poraď mi, ktorý mám zahodiť.“
„Ten nový!“ bez veľkého rozmýšľania rozhodol kráľ.
„Tak sem poď,“ obrátil sa ku dverám modrý vtáčik, a dnu vošla Baruška v diamantových šatách.
Aj starému kráľovi sa zatajil dych nad takou krásou.
„To je ten starý a pravý kľúč k môjmu srdcu,“ vykríkol vtáčik.
Teraz konečne kráľovi svitlo.
„Preč mi z očí!“ rozkričal sa a hnal sa s mečom po Modráčikovi. Ale v tej chvíli skočila k vtáčikovi Baruška, schmatla ho do náručia a oboma rukami si ho pritisla k srdcu. Ale netisla už vtáčika, tisla krásneho princa s modrým perím na klobúku, na pleciach mu visel dlhý plášť trblietavý, po boku kord a na nohách mal všetky míľové črievice, čo dal Baruške Vietor a jeho bratia Mesiac a Slnko.
Kým sa kráľ spamätal z úľaku, bol už rytier aj s Baruškou bohvie kde.
Len my sme sa tu ešte dozvedeli, že si za diamantové šaty kúpili krásny zámok a odkázali po otca, či chce, aby k nim prišiel, že sa bude mať do smrti dobre. A veď sa vie, že šiel.
Na tom zámku visel zvonec, a to je rozprávky koniec. Za pekného počasia, ľudkovia, poviem vám, býva ten zvonec počuť až sem k nám.