Rozprávka o perníkovej chalúpke

Tak teda začíname...

Žil raz jeden chudobný otec a ten mal dve deti, Janka a Marienku. Matka im umrela, keď boli ešte malé. Otec chodieval do lesa rúbať stromy, takže nemohol na deti dávať celý deň pozor. Preto sa znovu oženil, aby mali deti zasa matku a aby sa o ne mal kto starať. Ale tá druhá matka nebola dobrá, nemala rada otca, ani deti.

Raz sa tej macoche deti tak zunovali, že mužovi prikázala, aby ich zaviedol do lesa a tam nechal. Márne sa muž bránil, ale žena pokoj nedala a on sa jej bál. Preto so smutným srdcom jedného dňa deťom povedal: „Vezmite si krčiažky, pôjdete dnes so mnou do lesa na jahody.“

Deti od radosti skákali, vzali hneď krčiažky a s otcom sa vydali do lesa. Keď prišli hlboko do lesa, zaviedol ich otec na veľkú čistinu plnú jahôd, kde sa všetko len červenalo, a povedal im: „No, milé moje deti, tu si zbierajte jahody a ja pôjdem rúbať drevo. Kým ma budete počuť búchať, budete vedieť, že som na tom mieste.“ Deti dychtivo padli na jahody a otec odišiel nabok, priviazal medzi stromy palicu, ktorú vietor hádzal o stromy a tá búchala, ako keď sa rúba drevo. Keď tak deti oklamal, vrátil sa domov a deti v lese nechal.

Keď už mali deti plné krčiažky a dosýta sa najedli, spomenuli si na otca. Išli tam, odkiaľ sa po chvíľach ozývala palica, ale otca nenašli, len jeho palica visela na strome.

„Kde len náš ocko bude, azda nešiel domov a nás tu nenechal,“ povedal Janko.

„Ale čo si to myslíš, však ocko niekde bude a iste príde po nás, len tu buďme,“ povedala Marienka.

Čakali teda a z dlhej chvíle jedli zasa jahody z krčiažka, až boli krčiažky prázdne. Museli ich teda znova naplniť, a tak im plynul čas. Kým sa začalo stmievať, prestala palica búchať a deťom bolo úzko. Vzali teda krčiažky a išli hľadať otca.

„Slniečko sa skláňa, k večeru sa nakláňa, ocko, poďte domov!“ volali lesom. Ale nikto sa neozýval.

„To sme už, milý Janko, zablúdili a ocka nenájdeme; musíme tu zostať cez noc,“ povedala Marienka; ona bola staršia a múdrejšia.

„Ale ja sa bojím,“ povedal Janko.

„Tak počkaj, ja vyliezem na strom, či neuvidím nejaké svetlo, za ktorým
Perníková chalúpka s bábou a deťmi by sme mohli ísť,“ utešovala ho Marienka a hneď aj na strom liezla. Zo stromu sa pozerala dookola. Keď videla v diaľke svetielko, zavolala Janka, aby sa už nebál, zliezla dolu a na tú stranu, kde svetlo videla, sa dali. Tak vyšli z lesa von, na zelenú lúku; na nej videli peknú chalúpku, ktorá bola celá perníková. Išli až k okienku, pozreli dnu a videli tam sedieť starú bábu a dedka.

Pri perníkovej chalúpke

„Počkaj,“ povedal Janko, „ja vyliezem na strechu, odlomím kus perníčka a budeme sa mať dobre.“

„Ale keď na nás prídu,“ strachovala sa Marienka - ale Janko už bol na streche a lúpal perníček a Marienke ho dolu hádzal.

I poslala bába dedka, aby sa išiel pozrieť von - že sa jej zdá, akoby niekto lúpal perníček. Dedko teda išiel von a pýta sa: „Kto to na mojej streche lúpe perníček?“

„Ale dedko, to je len vetrík,“ tenkým hláskom odpovedala Marienka pod oknom - a dedko sa s tým uspokojil. Deti sa najedli a pod oknom sa uložili na spánok.

Ráno si Janko zase vyliezol na strechu, aby si odlúpol kus perníčka, a bába zase poslala dedka, aby sa pozrel. Marienka chcela dedka zase odbiť, ale on ju videl a išiel to bábe povedať.

„Janko, musíme ujsť, inak bude s nami zle,“ volala Marienka na Janka, lebo počula, ako bába dedka posiela, aby jej tie deti priviedol, že si ich upečie.

Janko skočil zo strechy, ale to už bol dedko pri nich a ťahal ich dnu. Kým sa deti spamätali, boli zatvorené v klietke a bába prikladala do pece.

„Skoč, dedko, ešte po bylinky a po zemiaky na záhradku,“ obrátila sa bába na dedka, keď už bola pec rozpálená dobiela. „Ja zatiaľ deti upečiem.“

Dedko odišiel a bába otvorila dvierka na peci. Potom k nim pripravila veľkú lopatu a išla po Marienku do klietky. Vytiahla ju von a prikázala jej: „Sadni si na tú lopatu.“

Marienka však bola šikovná, a tak hneď spoznala, že ju chce bába na lopate strčiť do pece. Preto robila, akoby si na lopatu nevedela sadnúť.

„Tá lopata strašne kĺže, babička,“ povedala napokon Marienka. „Ako si na ňu mám sadnúť?“

Bába sa čudovala nad tou nešikovnosťou a povedala: „Počkaj, ja ti to ukážem.“

Len čo si však bába sadla na lopatu, Marienka nič nečakala a lopatu aj s bábou šmarila do pece. Potom otvorila klietku, chytila Janka za ruku a opatrne spolu vyšli pred chalúpku.

Dedko bol našťastie ďaleko v záhrade, a tak deti nič nečakali a utekali, čo im nohy stačili, k domovu. Tam našli nešťastného ocka, ktorý mal z ich návratu veľkú radosť. Zlú macochu vyhnali a žili spolu šťastne dlhé roky.