Otesánek

Bol jeden muž a jedna žena; býjali na konci dediny pod lesom v jednej chalupe. Boli chudobní: muž robil nádenníka a žena priadla na predaj; a predsa stále hovorievali:
„Len keby sme mali nejaké dieťatko!“
„Buďte radi, že vám ho pánboh nedal,“ hovorili iní ľudia, „veď sami nemáte čo jesť.“
A oni zasa hovorili:
„Keď sa my najeme, najedlo by sa ešte aj naše dieťatko ..... len keby sme nejaké mali!“
Raz zrána kopal ten muž v lese pne a vykopal pníček, vyzeral celkom ako malé dieťatko: hlavička, telíčko, ručičky, nožičky ..... stačilo len temienko trochu sekerou otesať, aby bolo okrúhle a hladké, a korienky na ručičkách a na nožičkách poprisekávať, aby vyzerali ako prstíky, a bolo dieťatko, ako ho nakresliť!
Muž priniesol ten pníček domov a hovorí žene:
„Tu máš, čo si chcela mať, ..... dieťa Otesánka. Ak chceš, môžeš ho chovať.“
Žena zavinula to dieťatko do periny, hýčkala ho na rukách a spievala mu:
„Haj, daj, haj, Otesánok malý! Až sa zobudíš, chlapčeka, uvarím ti kašičku: haj, daj, haj!“
Zrazu sa dieťa v perinke začalo hýbať, krútilo hlavou a dalo sa do krikľa:
„Mama, ja by som jedol!“ Žena od radosti nevedela, kam skôr skočiť. Položila dieťa do postele a bežala variť kašu.
Keď uvarila, Otesánok ju celú zjedol a potom zasa kričal:
„Mama, ja by som jedol!“
„Počkaj, dieťatko, počkaj, hneď ti prinesiem!“ Potom bežala k susedke a doniesla plný krčah mlieka. Otesánok pil, len sa tak hltal, a keď vypil, kričal zas, že by jedol.
Žena sa tomu čudovala:
„Čože, dieťa, ešte stále nemáš dosť?“ Išla a vypožičala si v dedine peceň chleba, položila ho doma na stôl a vyšla potom zasa von, postaviť k ohňu vodu na polievku. Sotva vystúpila z izby, Otesánok, keď videl na stole chlieb, vymotal sa z periny, skočil na lavicu a v okamihu ten bochník pohltil, a zasa kričal:
„Mama, ja by som jedol!“
Mama prišla, chcela nadrobiť do polievky: obzerá sa po chlebe ..... preč! V kúte stál Otesánok ako kaďa a vyvaľoval na ňu oči.
„Pánboh s nami, Otesánok, azda si ten bochník nezjedol?“
„Zjedol, mama, a aj teba zjem!“ Otvoril papuľu, a kým sa mama nazdala, bola v ňom. Za chvíľu prišiel otec domov; a len čo vkročil do dverí, volal Otesánok:
„Tato, ja by som jedol!“
Otec sa zľakol, keď pred sebou uvidel telo ako pec; otváralo papuľu a gúľalo očami. A keď spoznal Otesánka, povedal:
„Bodaj ťa šľak! Kde je mama?“
„Zjedol som ju a aj teba zjem!“ Vtom otvoril papuľu a v okamihu mal otca v sebe. Ale čím viac Otesánok zjedol, tým viac sa mu chcelo jesť. V chalupe už nebolo nič, čo by za to stálo; i išiel do dediny pozrieť sa po niečom. Stretol slúžku, viezla z poľa plný fúrik ďateliny.
„Ty si musel asi veľa zjesť, že máš také veľké brucho!“ povedala slúžka s údivom. Otesánok odpovedal:
„Jedol som, zjedol som: kašu z hrnčeka, krčah mliečka, peceň chleba, mamu, tatu a teba tiež ešte zjem!“
Priskočil, a slúžka aj s fúrikom zmizla v jeho bruchu.
Potom stretol sedliaka, viezol z lúky seno. Otesánok sa mu postavil do cesty a kone zostali stáť.
„Čože sa nevieš vyhnúť, netvor? Veď ti ja ukážem!“ kričal sedliak a napriahol bič.
Ale Otesánok si toho ani nevšimol a začal hovoriť:
„Jedol som, zjedol som:
kašu z hrnčeka,
krčah mliečka,
peceň chleba,
mamu, tatu,
slúžku s ďatelinou a teba tiež ešte zjem!“
A kým sa sedliak nazdal, ocitol sa aj s koňmi a s vozom v jeho bruchu.
Potom išiel Otesánok ďalej. Na poli tam pastier pásol svine. Otesánok dostal na ne chuť a pohltil ich všetky aj s pastierom; ani pamiatky po nich nezostalo. Potom na úhore tam uvidel ovčiaka so stádom oviec.
„Keď som toho toľko zjedol,“ hovorí si sám, „aj tie ešte zjem!“
Prišiel a všetko to do seba nahádzal: ovce, ovčiaka aj so psom Voríškom. Potom sa zasa kolísal ďalej, až prišiel k jednému poľu; akási babička tam okopávala kapustu. Otesánok sa dlho nerozmýšľal: išiel a začal kapustné hlávky vytŕhať a prehĺtať.
„Čože mi tu, Otesánok, škodu robíš?“ povedala babička. „Veď si už dosť zjedol, mohol si sa už najesť!“ Otesánok sa na ňu zamračil a hovorí:
„Jedol som, zjedol som: kašu z hrnčeka, krčah mliečka, peceň chleba, mamu, tatu, slúžku s ďatelinou, sedliaka so senom, pastiera so svinami, ovčiaka s ovcami a teba tiež ešte zjem!“
I chcel ju prehltnúť. Ale babička bola čiperná, udrela Otesánka motyčkou do brucha a rozpárala mu brucho. Otesánok sa zvalil na zem ..... bol mŕtvy.
A teraz ste mali vidieť! Z brucha mu najprv vyskočil pes Voríšok a za ním ovčiak a za ovčiakom skákali ovce. Voríšok ich zohnal dokopy, ovčiak zapískal a uháňal domov. Potom z brucha vybehol húf svíň, za nimi vyskočil pastier, práskol bičom a hnal sa za ovčiakom. Potom vyšli kone, ťahali plný voz sena; sedliak šklbal opraťami, kliasol a išiel za pastierom tiež k dedine. Za vozom vyšla slúžka s ďatelinou a za slúžkou vyskočili z brucha muž so ženou a niesli si pod pazuchou domov vypožičaný peceň.