Ako Jaromil k šťastiu prišiel

Pred dávnymi a dávnymi časmi stála v malej doline skromná chalúpka, v ktorej býval uhliar so ženou a sedemročným synčekom. Od božieho rána až do samého večera pálil v lese uhlie, ktoré potom, keď ho mal dostatočnú zásobu, rozvážal po dedinách. To bola jeho živnosť. Žena zatiaľ doma priadla a malý Jaromil (tak sa volal ich syn) pásol skoro celý deň niekoľko kôz a oviec po lesnatých vrchoch, ktorými bola dolina dookola ohradená. Uhliarka nebola Jaromilova vlastná matka, tú už v nežnom veku stratil; ale jeho otec si vraj len kvôli nemu vzal druhú ženu, ktorá však úbohému dieťaťu bola pravou macochou. Nikdy sa mu nedarilo dobre, len keď nastala zima a otec nemohol páliť a musel zostať doma. Žalovať otcovi nesmel, lebo keď ho macocha zbila, vždy mu hovorievala:
„Ak to povieš, chlapče, tatkovi, dostaneš zajtra ešte viac!“ Úbožiak mlčal, ale napriek tomu len máloktorý deň ušiel bitke.
Preto bol tiež najveselší, keď mohol ráno strčiť do vrecka kúsok suchého chleba a hnať ovce na pašu. Keď s nimi prišiel až na tučnú lúku, nechal ich voľne sa pásť a sám blúdil po lese. Tam mu bolo ako vtákovi vo vzduchu; buď spieval s ním o preteky, rezal z prútikov píšťalky, alebo zbieral chutné jahody, aby mal čím zajesť suchý chlieb; jeho najmilšie vyžitie však bolo hľadať kvietky. Nebolo preňho ťažké vyliezť po ne na vrchol skaly alebo sa spustiť z príkreho vrchu do doliny. Tie najkrajšie však vykopal so zemou a presadil do svojej záhradky, ktorú si pri úpätí jedného kopčeka urobil zo samých lesných kvietkov. Z potôčika, ktorý sa ako striebrosivá stuha vinul zeleným údolím, ich polieval, pri nich trávil najväčšiu časť dňa a v ich rozmanitosti nachádzal jediné svoje potešenie. S nimi sa rozprával, im sa sťažoval a s nimi sa tešieval; a stále mu bolo, akoby sa k nemu nežné hlavičky skláňali a odpovedali mu. Boháči, ktorí si často za drahé peniaze dávajú voziť z ciziny vychýrené kvety, stavajú pre ne sklenené domy a ľudí k tomu draho platia, trápia sa netrpezlivosťou vo dne v noci až do ich úplného rozkvetu, aby napokon videli, čo by často krajšie našli doma na medziach. A predsa nemôžu mať z takých kvetín väčšiu radosť, než mal Jaromil, keď niektorý z jeho kvietkov dostal nový púčik. Dookola záhrady mal urobený hustý plot z nízkych stromčekov; v strede bolo z drnu sedátko pre jeho pohodlie. K večeru vzal píšťalku a zapískal na svoje stádo. Vtedy pribehli kozy a ovce k známemu miestu a postavili sa okolo plota. Koza trela mlsnú bradu o plot, ovca zasa úprimným okom dôverčivo pozerala hore, ale žiadna sa neodvážila vkročiť do záhradky k svojmu pastierovi, kým z nej nevyšiel; potom sa okolo neho obsypali a ticho išli za ním k chalúpke.
Taký život viedol Jaromil v lete. Keď však zem zvliekla svoj kvitnúci šat, spieval aj Jaromil pohrebnú pieseň svojim kvetom, a keď posledný pochoval, zakryl listím a chvojím jeho hrob, nastali pre neho smutné časy; musel sedieť doma a pomáhať matke alebo otcovi v domácej práci. Vtedy ešte nevládla svetu móda, ľudia si sami priadli na šaty, sami si ich aj utkali. To bola ich zimná práca, keď vonku nemali čo robiť. A preto musel Jaromil pomáhať buď matke súkať, ba často aj priasť, alebo musel pre otca šiť z tvrdej kože čižmy.
Večer, keď bolo po práci, sadli si okolo krbu a vtedy im starý uhliar rozprával všelijaké príbehy, alebo niečo z čias, keď slúžieval v meste. Raz, keď tak sedeli, povedal uhliar Jaromilovi:
„Ale chlapče, ty rastieš ako drevo v lese, a my sme si ešte ani nerozmysleli, čo z teba vlastne má byť; ničomu sa neučíš, len chodíš po lese s tými ovcami a tak preflákaš tie roky; to nejde, žena, ja ho musím niekam zaviesť, aby z neho predsa niečo bolo.“
„Však je naňho ešte času dosť,“ odpovedala uhliarka.
„To sa tebe zdá, ja však nemyslím tak. Počúvaj, Jaromil, čím by si chcel byť?“
„Ja by som najradšej bol záhradníkom.“
„To nie je nič, chlapček, tým si chleba nezarobíš; vymysli si niečo iné.“
„Ja inak nechcem.“
„Prečo?“ pýtal sa otec.
„Lebo ma netešia celý deň zavretý v izbe a sedieť pri remesle; ja som najradšej vonku na zdravom vzduchu.“
„Buď teda uhliarom, aspoň ti to viac vynesie, a budeš tiež na zdravom vzduchu.“
„Nie, nie, tato, vy tie krásne stromy rúbete, pálite, a ja ich chcem pestovať a rozmnožovať.“
„Ty blázon, pri čom by si sa potom ohrial, keby sme nepálili drevo?“
„Veď máte v lese dosť starých pňov a zlých stromov, a nemuseli by ste ničiť tie zdravé stromy; keby som ja bol takto kráľom, nikto by nesmel v mojich lesoch rúbať drevo a v mojich záhradách trhať kvety.“
„Lebo si hlúpy; potom by si až videl, ako ďaleko by si pri takom poriadku došiel.“
Tak sa končievali ich rozprávky, keď sa otec Jaromila pýtal, čím chce byť; dlho to trvalo, kým ho otec presvedčil, že sa všetko skoro až k samému zámku, kde z potôčika, ktorý sa ako had plazil trávou, polievali kvietky. „Chvíľku s nami polievaj a potom ti ukážeme ešte krajšie kvety a dáme ti sladkého ovocia.“ To sa Jaromilovi páčilo. A nabierali do malých mušlí vody a liali na kvety. Jaromil im však veľa nepomohol; raz sa pozeral na kvietky a raz na pekné panenky, ako sa len vznášali po tráve, líčka im horeli a očká v hlave len hrali.
„Ako sa voláš?“ pýtal sa Jaromil tej najväčšej, hoci mu sotva po kolená siahala.
„Ja sa volám Narciska; tamto moja sestra, tá sa volá Lília a tá druhá Hyacinta,“ tak mu pekná Narciska vymenovala celý rad rozkošných mien svojich sestier. Keď boli s prácou hotové, vzala Narciska Jaromila za ruku a viedla ho po záhrade. „Odtrhni si ovocie, aké chceš, a jedz.“
To si Jaromil nedal dvakrát povedať, lebo už cítil trochu hladu; natrhal si chutného ovocia a do sýta sa najedol.
Neboli tam však len tie dievčatká, s ktorými chodil, ba bolo ich tam na každých desať krokov hŕba, len sa mu Narciska predsa zdala spomedzi všetkých tá najkrajšia. Videl aj, že mužíci pobehujú sem a tam, niektorí že sú v strakatom, iní len v šedivom odeve, týchto si však dievčatá nevšímali.
„Čo je to za ľudí, Narciska?“ pýtal sa Jaromil svojej sprievodkyne.
„Jedni, a to v tom šedivom odeve, pracujú v kopcoch, tí v tom strakatom zasa v záhrade a niektorí slúžia aj kráľovi, ktorý sa so svojou paňou, našou matkou, zdržiava v tom slonovinovom zámku. U vás hore ich vraj tí veľkí ľudia volajú pidimužíci.“
Jaromil jej na to neprisvedčil, nemohol sa upamätať, že by o nich niekedy bol počul.
„Ak chceš,“ povedala zasa švitoriaca Narciska, „zavediem ťa ku kráľovi.“
„Prečo nie, poď.“
Poslala teda sestry napred a sama išla s Jaromilom pomaly za nimi. Tie ju zatiaľ ohlásili a prišli im zasa oproti a viedli ich ku kráľovi a kráľovnej.
Vo veľkej sieni na tróne, ktorý bol pokrytý červeným damaskom, zlatom a diamantmi draho vyšitým, sedel kráľ pidimužíkov s kráľovnou, prívetivou a krásnou paňou; po oboch stranách sedelo a chodilo mnoho mladých dám a panien.
„Koho to vedieš, moja pekná dcéra?“ povedal kráľ Narciske, keď Jaromila priviedla k trónu.
„Zablúdil sem jeden zo synov svetského kráľa nad nami,“ odpovedala ona. „Dovoľ teda, aby som mu našu ríšu ukázala a dožičila mu krátky čas pobudnúť medzi nami.“
„Ty si opatrná a múdra, preto ti prosbu neodoprem; choď a rob podľa svojej ľubovôle.“
Nato pribehla Narciska k otcovi a matke a oboch pobozkala na čelo.
„Správaj sa tak, ako ti Narciska prikáže, ak tu chceš zostať,“ povedal kráľ Jaromilovi, keď s Narciskou odchádzal.
Jaromil sa čudoval kráse a nádhere v sieňach; podlahy boli vykladané kamením všetkých farieb, na ktorých ležali umelo utkané koberce; strieborných nádob, ako aj rozličných hračiek zo zlata stálo plno na stoloch a v skrinkách, ktoré boli pekne vyrezané z drahého dreva. Kreslá boli potiahnuté červeným damaskom a ozdobené zlatými strapcami. „Ach, vy tu máte krásne ako v nebi,“ povedal Jaromil Narciske, „dovoľ, aby som si sadol do tohto jedného kresla, aby som predsa vedel, ako si páni vedia pohodlie užiť,“ a položiac hlavu na mäkké operadlo, veľmi si tu liboval.
„Chcel by si byť kráľom?“ pýtala sa ho Narciska.
„Verím, je to pekná vec, mať všetkého dosť a žiť bez starosti. Keby som sa stal kráľom, bol by som ním rád len preto, že by som mohol mať veľa krásnych záhrad, o zvyšok by som sa nestaral.“
„To by si bol správnym kráľom. Kráľ sa musí starať o celú zem ako otec o svoje deti, a má teda viac starostí než ktorýkoľvek iný človek; náš kráľ má nás všetkých ako svoje vlastné deti, nikto neplatí viac ani menej; ako hovorí so mnou, tak hovorí s každým poddaným, ktorý celý deň pracuje po kopcoch; čo chce on, to chcú všetci, a čo chcú oni, to on rád splní. A myslíš, že to všetko patrí kráľovi, čo tu vidíš? Nie, on si na to nenárokuje väčšie právo než ktokoľvek iný; tu si môže každý oddýchnuť ako on, ten zámok je pre nás všetkých, pri jeho stole jeme všetci. Či myslíš, že by ťa tvoji poddaní milovali, keby museli pracovať pre teba, a potom videli, ako ich ťažko zarobené peniaze v radovánkach prehýriš, a za to všetko by si sotva milostivo nakloníl ucho k ich prosbám? Môj milý chlapče, z teba by bol zlý kráľ.“
„Nahliadam,“ povedal Jaromil, vstanúc z kresla, Narciske, ktorá pred ním stála ako kazateľ, „že si vo všetkom oveľa múdrejšia než ja, a chcem ťa poslúchať; nikdy síce nebudem kráľom, ale tvoje poučenie si predsa budem pamätať. Teraz však poď so mnou zasa do záhrady.“ Keď tak chodili medzi tými kvetmi a stromami, pýtal sa Jaromil Narcisky:
„Ale povedz mi predsa, čím to je, že u vás sú tie kvietky také krásne a bez poškvrny?“
„Počúvaj, Jaromil,“ odpovedala sprievodkyňa, „s týmito kvetmi a stromami, čo ich tu vidíš, sme my zrástli; to je náš zákon: ak vyhynie táto záhrada, vyhynie aj naša ríša; my sa teda nestaráme len o jednotlivé kvety, ale o zachovanie celej záhrady. Preto opatrujeme každý stromček, každý kvietok a pestujeme ich a čistíme od škodlivého hmyzu. Sú aj také byliny, ktoré sa závistlivo plazia okolo kvetov a nepriajú im dokonalý vzrast a krásny kvet; tie vypleme. Máš tu však aj veľa kvetov, ktoré hoci sú menej dokonalé než ruže a lílie a iné, predsa tiež medzi ne patria, lebo majú takisto dobré vlastnosti, ktoré sa im však, nech ich opatruješ ako chceš, predsa nedarí; tie sú chorľavé, a tie máme tamto v osobitnom oddelení. Sú však aj niektoré príliš slabé, aby sa šplhali nahor, ako napríklad brečtan; tie vysadíme k stromom, aby mali oporu. Iné zasa milujú chlad a vodu; vystav ich slnečným lúčom a v okamihu zvädnú; pre tie sa tu vinie potôčik. Žiadnu nezavrhneme, každú chceme zdokonaliť, aby sa všetky skvela krásou a naša záhrada sa stala rajom.“
Takto poúčala Narciska Jaromila, chodiac s ním po záhrade; keď všetko prešli, povedala mu:
„Poď teraz, zavediem ťa niekam inam.“ Vzala ho za ruku a viedla ho cestou, ktorou chodili šedivo oblečení pidimužíci. Zo záhrady išli tmavými chodbami ako pod zemou, až prišli do jednej siene, kde sa hemžilo mnoho a mnoho takých malých mužíkov; jedni preberali zlaté rudy, títo zasa vyberali drahé kamene alebo ich leštili, iní ešte robili zo zlata všelijaké krásne hračky, aké Jaromil v zámku videl mnoho; najvyššie pri stole sedel starý mužík a ukladal lesklé diamanty, granáty a rubíny do zlatých skriniek. Zachmúrene šmaril okom po Jaromilovi.
Narciska však k nemu pristúpila a pohladkajúc mu scvrknuté ruky povedala:
„Nehnevaj sa, starček, kráľ mi dovolil, aby som sem chlapca priviedla.“
Na tie slová starec Narciske dovolil, aby si všetko prezreli. Keď prešli celú sieň a pozreli si tie krásne veci, ktoré boli okolo múrov poukladané v priehradkách, poďakovali starcovi a išli von.
Z tej siene viedla Narciska Jaromila po niekoľkých stupňoch dolu na zelenú lúku. Stredom sa vinul potok, na ktorého vlnách sa hojdali zelenovlasé víly. Biele priehľadné rúcho, akoby utkané z pavučín, splývalo im až po kolená, na hlavách mali vence z vodných lílií. Malé dievčatká sa ako anjeliky hojdali na koralových stromčekoch, iné zasa plávali o preteky v perlových mušliach alebo sa spolu hrali. Narciska skočila s Jaromilom do malej, z čierneho dreva pekne urobenej a striebrom umelo vykladanej loďky a zlatým veslom rozhŕňala hravé vlny. Keď priplávali medzi víly, tie hneď Narcisku obstúpili a vítali. Najkrajšia z nich však vkročila k nej do loďky. Namiesto líliového venca mala na hlave závoj vyšívaný perlami; bolo vidieť, že je paňou nad ostatnými.
„Kto je ten pekný chlapec, Narciska?“ šepkala víla.
„Zablúdil do našej záhrady, a páči sa mi a chcem mu, kým u nás smie zostať, ukázať našu ríšu.“
„A kráľ ti to dovolil?“
„Bez jeho vedomia by som to iste nebola urobila.“
„Ale povedz mi, krásna pani, kam tečú tie vody?“ pýtal sa Jaromil víly.
„Z nich sa napájajú byliny a stromy,“ odpovedala ona, „ktorými sa zdobí vaša zem.“
A Jaromil sa čudoval všelijakej kráse. Ľahkonohé víly poskakovali dookola a usmievali sa na pekného chlapca, najkrajšia sa však ponorila do vody a v okamihu zasa vyplávala a Jaromilovi podala perlovú mušľu so slovami:
„Túto mušľu si odo mňa schovaj na pamiatku. Keby sa stalo, že by si potreboval moju pomoc, rozlúp mušľu a perlu hoď na zem, tým ma môžeš privolať.“
Jaromil víle poďakoval a mušľu si schoval. Nato sa rozlúčili a išli ďalej.
Teraz prišli k palácu, ktorý bol celý z bieleho mramoru. Vošli dovnútra. Bola tam jedna krásna veľká sieň plná ohňa. Zažltnuté a modravé plamene sa v oblúkoch preplietali alebo sa vinuli po hladkých stenách. Uprostred však bola veľká hviezda ako slnko, tá sa trblietala bledožltou žiarou a milióny iskier z jej lúčov pršali. Medzitým tancovali deti, malé pekné postavičky; zdalo sa, že sú utvorené z najčistejšieho krištáľu, lebo boli také priehľadné, že bolo vidieť, ako im od radosti poskakujú srdiečka. „Ale že tie deti v tom ohni neshoria?“ povedal Jaromil Narciske.
„Tak ako ty žiješ na zemi, víly vo vode, tak žijú tieto v ohni, bez ktorého nemôžu žiť.“
„A kam ide ten oheň a prečo je tu?“
„Ako treba všetkému, čo rastie, vody, tak treba aj ohňa. Myslíš, že by bolo vaše víno také ohnivé, keby tu nebolo nadobudlo tepla?“
Ako tak hovorili, vybehlo z ohňa jedno z malých dievčatiek a povedalo:
„Keď ti moja sestra dala na pamiatku, vezmi si aj niečo odo mňa.“ A podalo Jaromilovi maličkú krištáľovú fľaštičku, v ktorej sa blýskalo čosi ohnivé. „Dobre to opatruj; ak budeš odo mňa niečo potrebovať, len otvor fľaštičku a ja prídem; inak ju však neotváraj.“
Jaromil poďakoval horiacemu dievčaťu a fľaštičku schoval k mušli. Nato sa odobrali naspäť.
„Teraz,“ povedala Narciska, keď prišli do záhrady, „môžeš ešte raz ísť so mnou ku kráľovi, ale potom sa musíš s nami rozlúčiť.“
„A prečo ma vyháňaš? Mne sa tu u vás páči; chcel by som tu navždy zostať.“
„To nemôže byť, milý chlapče, my tu nesmieme nechať žiadneho z vás; vy ľudia nie ste takí svorní a spokojní ako my, a preto sa medzi nás nehodíte. A myslíš, že by sa ti tu vždy páčilo? Ty by si nezostal taký skromný, čím väčší by si bol, tým viac by si túžil po márnom svete, a naša záhrada by sa ti zdala malá; azda, až svet spoznáš, často si na náš život spomenieš.“
Pri tej reči prišli k slonovinovému palácu a vošli do siene, kde boli kráľ a kráľovná.
„Ako sa ti u nás páči, chlapče?“ pýtal sa kráľ Jaromila.
„Tak dobre, pán kráľ, že by som tu u vás chcel zostať naveky.“
„To by si musel byť tým, čím sú títo,“ a pritom ukázal na ľahučké malé tvory. „Takto však sa musíš zasa vrátiť naspäť.“
„Ešte chvíľu, otče, ho nechaj medzi nami, potom ho sama odprevadím,“ prosila Narciska kráľa. Ten jej to dovolil. Teraz si sadla s Jaromilom na odpočívadlo a okolo nich sa zhrnula drobná čeľaď s kráľovnou na čele a Jaromil musel rozprávať, ako to je na svete a ako tam ľudia žijú. Ale nikto sa tomu nečudoval, naopak, všetci sa smiali. Potom dali Jaromilovi chutné ovocie. Keď sa najedol, poďakoval krásnej kráľovnej a kráľovi, rozlúčil sa s ostatnými a uberal sa s Narciskou z nádherného zámku. Keď z neho vyšli, bol by Jaromil od ľútosti plakal, že musí krásnu záhradu opustiť; smutne sa obzeral za rozkošnými kvetmi, a zdalo sa mu, akoby sa každý k nemu skláňal a lúčil sa s ním. Tu šli okolo kríka, na ktorom sa skvelo mnoho ruží. A nakloní jednu vetvu k sebe, aby si naposledy v tej lahodnej vôni okúpal tvár; ale vetva mu vyšmykne z ruky, krík sa zatrasie a tisíc ružových lupienkov sa naňho zosype. A nazbiera ich do hrsti a dá do vrecka. „Tie si nechám na pamiatku z vašej záhrady,“ povie Narciske.
„Len si ich dobre schovaj,“ odpovie ona. Po chvíľke prišli ku skale, ktorou sa Jaromil dostal do záhrady. „Teraz,“ povedala Narciska, „sa musíme rozlúčiť, ty pôjdeš do sveta, ja zostanem tu. Tu máš zlatú kôstku; ak ti budem môcť niekedy v niečom pomôcť, tak ju rozlúp a jadierko hoď na zem; tým ma zavoláš. Až do tej doby ju maj schovanú. Pamätaj si však, že do svojej smrti nesmieš nikomu povedať, kde si bol, inak by si urobil nešťastnými nás aj seba.“
„Neboj sa, Narciska, odo mňa sa o vás nikto nedozvie.“
Nato podala Narciska pravú ruku a ľavou sa dotkla skaly. Skala sa otvorí, Narciska zmizne, a on stojí celkom sám v širokom poli. Nebolo tu ani lesa, ani skaly, ktorou tam vošiel, a ťažko mu bolo nájsť cestu domov. A videl nedaleko pred sebou pásť sa dobytok a ešte ďalej niekoľko chalúpok, kúsok poľa a záhradku, kde ľudia pracovali. K týmto teda Jaromil zamieril, aby sa ich spýtal na cestu domov. Keď prišiel k prvému človeku, ktorý pleil na poli, spýtal sa ho:
„Prosím vás, nemôžete mi povedať, na ktorej strane je čierny les a ako ďaleko k nemu?“
„Čierny les, ten je tamto na tej strane, ale ako ďaleko k nemu, to vám, mladík, nemôžem povedať; bude to asi pekný kus cesty, lebo keď sem uhliar Matej vozieval uhlie, trvalo to deň sem a deň tam.“
Keď Jaromil počul meno svojho otca, bol rád a pýtal sa ďalej:
„Čo, už vám ho nevozí?“
„A ako by vozil, keď tam už nie je? Pred desiatimi rokmi sa mu stratil sedemročný chlapec, jeho jediná radosť; asi o rok, keď chlapca nikde nemohli nájsť, predal Matej chalupu a odišiel do jedného mesta; ako sa volá, to som už zabudol. Hovoril, že sa tam tiež uživí a že azda skôr tam nájde syna.“
S údivom počúval Jaromil a pozoroval, že vysoko vzrastlému mužovi dosahuje len po plecia. Desať rokov som teda tam bol, pomyslel si, a mne sa to zdá len niekoľko hodín.
„Vy ste azda starého Mateja poznali?“ vytrhol sedliak Jaromila z premýšľania.
„Áno; ja som syn jeho brata a prišiel som ho navštíviť, a teraz sa mi radosť pokazí.“
„A čo by ste si nariekali? Ak tu nie je, je inde, koniec sveta iste nebude. Tu touto cestou išiel do mesta; choďte za ním, a tiež tam prídete. Kto vie, či sa s ním nestretnete. Dnes je však už neskoro; ak chcete, zostaňte u mňa cez noc a zavčas ráno vás kus cesty vyprevadím.“
S radosťou prijal Jaromil návrh poctivého sedliaka a išiel s ním do jeho chalúpky. Žena a dve deti im vybehli oproti a Jaromila privítali. Zatiaľ čo gazdiná chystala večeru a sedliak dozeral v dome, zostal Jaromil s deťmi sám v malej izbičke. Spočiatku si ich Jaromil nevšímal, lebo mal ešte stále čo robiť sám so sebou; za chvíľku však, obzrúc sa po izbe, videl deti stáť v malom kútiku a bojazlivo na seba hľadieť; a zavolal ich k sebe. Keď sa osmelili, pristúpil chlapec k Jaromilovi a sadol mu na kolená. Vtedy čosi vo vrecku zacinkalo a Jaromil vytiahol plnú hrsť zlatých peňazí. Preboha, kto mi dal tie peniaze? pomyslel si Jaromil, ale tu si spomenul, že si do vrecka tie ružové lupene strčil a že ich azda dobrotivé víly premenili na peniaze, aby nemusel na ceste trpieť núdzu. A vzal dva z nich a dal ich deťom. Plné radosti bežali k matke a ukazovali dar. „Žena,“ povedal jej sedliak, keď videl peniaze, „to je iste nejaký pán, len tak prezlečený za sedliaka; pozri sa, je to ryzie zlato; nech mu urobíš dobrú večeru a mäkko ustelieš.“ Nato išiel k Jaromilovi, aby mu poďakoval; ten však povedal:
„Ak mi chcete preukázať nejakú službu, zaobstarajte mi iné šaty, ja vám ich dobre zaplatím.“ Jaromil mal šaty také, v akých vybehol z domu, a musel v nich ovšem veľmi detsky vyzerať.
„Aj s radosťou,“ povedal ochotný sedliak a odišiel.
Netrvalo to dlho, kým sa vrátil s odevom. Keď sa Jaromil obliekol, bolo mu, akoby ho uliali. S radosťou zaplatil sedliakovi dvojnásobne, povečeral a išiel spať. Ráno za svitania sa Jaromil vybral na cestu. Po niekoľkých dňoch prišiel do jedného mestečka, kde sa dozvedel, že odtiaľ do hlavného mesta nie je ďaleko. Bol tomu rád, lebo ho už chôdza mrzela. Len čo do mesta vkročil, vošiel hneď do jedného hostinca, aby si oddýchol. Bolo tam plno ľudí; Jaromil si sadol do kútika a počúval, čo sa rozprávalo. Vtedy počul, že kráľ má jedinú dcéru, ktorá je nemá, slepá a celá chorľavá a ktorej nikto nemôže pomôcť. „Už to s ňou trvá sedem rokov,“ rozprával jeden, „zo všetkých kútov sveta tu boli lekári, ale žiadny ju neuzdravil. Minulého roku bol kráľ u toho vychýreného pustovníka v čiernych lesoch a ten mu niečo poradil, ale to vraj nie je k dostaniu.“
Jaromil dával na reč dobrý pozor. To by bolo niečo pre mňa, myslel si, čo keby som išiel ku kráľovi a žiadal ho, aby ma prijal do služby za záhradníka? S touto myšlienkou sa Jaromil odobral na lôžko; a naozaj sa mu snívalo, že je kráľovským záhradníkom, ako si bol želal. Ráno vstal, zaplatil hostinskému, spýtal sa ho na cestu ku kráľovskému zámku a potom tam s chuťou kráčal. Bola to nádherná stavba, z jednej strany celá ohradená záhradou. Nebol tam hluk a ruch, ako to obyčajne býva na dvoroch. Všade boli rozprestreté koberce, aby sa kroky po klenutých sieňach nerozliehali, aj po dvore ležalo čierne súkno, aby nebolo počuť dupot koní a rachot vozov. Načierno boli odetí všetci sluhovia, ktorí ako duchovia chodili po dvore, okná boli ešte zastreté. Keď Jaromil vošiel do zámku, bolo zavčasu, nikto si ho nevšimol a ani on sa nechcel nikoho pýtať, preto si zatiaľ sadol na lavičku neďaleko záhradných dverí.
Nesedel dlho, keď okolo neho prešiel starý muž s lopatou k záhradným dverám, ktoré si kľúčikom otvoril a zasa za sebou zavrel. Jaromil videl cez škárku, ako sa starček lopotí po záhone a aká ťažká mu tá práca prichádza; zaklopal teda na dvere a zvolal:
„Odpustite, vidím, že ste na tú prácu veľmi zostarnutý, dovoľte, aby som to urobil za vás; aj ja som záhradník, dlho som však bol na cestách a svoje umenie som zanedbal, tuším však, že to predsa pôjde. Keby ste snáď neskôr potrebovali nejakého pomocníka, rád by som išiel k vám do služby.“
Starček sa naňho prívetivo pozrel a odpovedal:
„Mám rád, keď sa človek sám chápe práce, bez toho, aby ho bolo treba k nej nútiť; keby to záviselo len odo mňa, vzal by som ťa hneď do práce, ale ja musím najprv hovoriť s kráľom, a to má svoje ťažkosti.“
„A aké?“ pýtal sa Jaromil.
„Nepočul si nikdy o chorej dcére nášho kráľa?“
„Počul som o nej včera večer v hostinci,“ odpovedal Jaromil, „a tiež, že kráľ trávi hodiny sám so svojím zármutkom.“
„Tak je. Srdce ma bolí,“ povedal starec, „keď si pomyslím, že ani chodiť nemôže, niekedy len trochu sedí v kresle alebo sa nechá vyniesť do záhrady. Ja som jej často trhával kvietky, keď ešte ako zdravé dieťa okolo mňa poskakovala, a preto sa na ňu teraz bez bolesti ani pozrieť nemôžem. Rád by som šiel na koniec sveta, keby som vedel, že nájdem to, čo by jej pomohlo.“
„A čo je to?“ pýtal sa Jaromil.
„To ti ešte povedať nemôžem, až keď sa kráľovi zapáčiš a budeš prijatý do služby. Kým princezná nebola chorá, pracovalo ich tu viac, teraz však nesmie okrem mňa vkročiť do záhrady nikto. Počkaj teda, ako kráľ rozhodne.“
Starček odišiel. Jaromil vzal lopatu a ryl namiesto neho. Netrvalo to dlho, kým sa záhradník vrátil. „Nesiem dobrú správu; máš ísť hneď so mnou ku kráľovi, azda ťa na moju prímluvu prijme.“
Keď prešli dlhou svetlou chodbou a niekoľkými izbami, vošli do kráľovskej spálne, kde sa prechádzal zármutkom skľúčený otec. Keď Jaromil so záhradníkom vošiel, kynul kráľ, aby pristúpili bližšie, a hľadiac dlho na Jaromila, premeral si ho od hlavy až po päty a potom sa ho vypytoval na jeho život. Neohrozene mu odpovedal Jaromil. Čo sa však týkalo podzemného zámku, to ovšem zamlčal.
Spokojný, povedal kráľ napokon:
„No dobre, ponechám si ťa; musíš však celý deň sám a sám pracovať v záhrade, nesmieš nikam chodiť, len k starému Boršovi, a nikomu hovoriť, čo uvidíš a začuješ.“
„To by som bol urobil, aj keby ste mi to, pane, neboli prikázali; myslím, že budete so mnou spokojný.“ Nato sa kráľovi poklonil a s Boršom odišiel.
„Teraz, starček, buďte taký dobrý a ukážte mi, čo mám robiť.“
Šiel teda starý Boreš s Jaromilom po záhrade, a keď ho všade previedol a všetko mu povedal a ukázal, ešte povedal:
„Teraz ti to odovzdávam; ak budeš odo mňa niečo potrebovať, len príď, ja zostávam tamto pri bráne v tom zelenom domčeku.“
Jaromil starcovi za všetko poďakoval, a keď odišiel, vzal svoje záhradnícke náradie a šiel za svojou prácou. Bolo k poludniu; vtedy sa otvorili zámocké dvere, ktoré viedli z princezniných izieb do záhrady, a niekoľko žien nieslo v mäkko vypchatom kresle úbohú chorú. Jaromil bol nablízku a okopával kvety; ale keď ženy zazrel, nechal všetko tak a zašiel hlbšie do záhrady, bez toho, aby sa najprv ukázal, kým nepočul, že sa vzdialili. Keď sa to kráľovná a kráľ dozvedeli, veľmi sa im to páčilo, a začali Jaromilovi už celkom dôverovať; často ho potom kráľovná volala k sebe, aj keď dcéra bola v záhrade, a on musel princeznej nosiť kvety a nimi kreslo krášliť. Tu teda videl Jaromil, že jej pravidelná tvár bola znetvorená, oči zavreté, len keď otvorila ústa, bielali sa v nich dva rady perličiek. Jaromilovi bolo ľúto tej mladučkej kvetinky, takže ju stále mal pred očami. Ale, pomyslel si jedného dňa, veď starý Boreš vie, čo by jej pomohlo, a on mi sľúbil, že mi to povie; to sa ho čo najskôr spýtam. A aj keď sa s ním stretol, bola to jeho úplne prvá otázka.
„Teraz ti to už môžem povedať. Neďaleko odtiaľto je les, ktorý sa ďaleko tiahne pod zem, tomu hovoria čierny les. V ňom býva veľmi učený a už starý muž, za ktorým z ďaleka-široka ľudia chodia na poradu; raz som sa o ňom tiež kráľovi zmienil a nadhodil, keby sa snáď aj ohľadom princeznej s ním poradil, a on poslúchol. Musel som sa vypytovať na cestu. Keď sme k nemu prišli, zostal s kráľom osamote, a ako mi potom kráľ rozprával, vypytoval sa na všetko o dcére a odišiel; za chvíľu prišiel zasa späť a robil všelijaké čary; tu sa vraj pred nimi ukázala krásna pani, ktorej sa starý pustovník pýtal, čím je možné kráľovu dcéru uzdraviť, a tá dala za odpoveď: ‚Zo strieborného potoka nadobudne čistotu tela, zo živého ohňa nadobudne zrak a z jablka hovoriaceho stromu nadobudne reč.‘ Posúď sám, či je niečo také na svete! Čo sa kráľ už vypýtal, ale všetko nadarmo. Kto jej pomôže, tomu chce dať pol kráľovstva a aj dcéru, tak mi povedal.“
Jaromil nič neodpovedal, ale dobre si slová záhradníkove zapamätal a stále si ich v duchu opakoval, až si spomenul na tie pamiatky z ríše pidimužíkov, ktoré vždy nosil pri sebe. Voda teda, oheň a hovoriaci strom jej môžu pomôcť? Čo keby som poprosil tie dobré víly, aby ju uzdravili? Ony pestujú kvietky s takou starostlivosťou, iste sa zľutujú aj nad touto úbohou. Pri tej myšlienke sa teda ustálil a s pevnou dôverou pristúpil na druhý deň ku kráľovi.
„Čo žiadaš, Jaromil?“ pýtal sa kráľ, keď k nemu vošiel.
„Pane môj, ak ku mne máte toľko dôvery, aby ste mi zverili princeznú, ja vám ju uzdravím.“
„Ty že by si ju uzdravil?“ pýtal sa kráľ s údivom. „Prečo si to nepovedal už dávno?“
„Lebo som nevedel, čo jej pomôže.“
„A teraz to vieš?“
„Viem; starý Boreš mi to povedal. Ak ju chcete vidieť zdravú, musíte mi ju zveriť na tri dni, a nesmiete skúmať, čo sa bude diať, inak by to všetko nebolo nič platné.“
„Dobre, Jaromil; vezmi si ju na starosť, a ak ju uzdravíš, dám ti, čo budeš žiadať, nech je to hoci celé moje kráľovstvo.“
Jaromil odišiel a kráľ šiel ku kráľovnej, aby ju touto radostnou správou potešil. Keď o tom kráľovná počula, sama pribehla k Jaromilovi a chcela, aby šiel s ňou do zámku a v záhrade viac nepracoval; ale on jej poďakoval a vyhováral sa, že si musí v záhrade práve všetko pripraviť. Naozaj si tiež ohradil jedno miesto bokom, aby tam nikto nemohol hľadieť.
Na druhý deň prevzal od kráľovnej chorú dcéru, ktorá o tom nič nevedela, lebo ticho spala. Jaromil ju vzal ľahučko do náručia a odniesol ju do záhrady; tam ju položil do trávy. Teraz vytiahol z vrecka mušľu, a keď ju rozlúpil, vybral veľkú krásnu perlu. Srdce mu od strachu búšilo, keď ju hodil na zem. Chvíľku zostala perla ležať v tráve, potom sa však pomaly strácala, až napokon zmizla. Vtedy vytryskne na tom mieste prameň, vysoko sa vzpína a v oblúku tisícerých perál padá na trávu, ale už to nie je tráva, je to hlbina jedinej veľkej mušle, do ktorej penivým hrkotom padajú perly. Vtedy vypláva zo striebropenivých prúdov bledá pani, vlny s divou radosťou sa okolo nej zhlukujú a bozkávajú jej snehové rameno. Slnko farbí dúhovo padajúci prúd, ktorý všetky svoje perly sype kráľovnej k nohám a zdobí jej mokré kadere.
Jaromil v bledej pani spoznal kráľovnú víl a darkyňu mušle; a pristúpil bližšie k nej a povedal:
„Ty si bola milostivá a povedala si mi, že keby som raz potreboval tvoju pomoc, mám ťa zavolať perlou, ktorú si mi dala; teraz prišiel čas, nie pre mňa, ale pre túto úbohú: má sa vraj kúpať v striebornom potoku, aby nadobudla čistotu tela. Splň teda svoj sľub a pomôž jej.“
„Nuž,“ odpovedala víla, „podaj mi sem princeznú.“
Jaromil vzal Boleslavu a položil ju do vody. Víla ju vzala a s ňou zmizla do svojho penivého lôžka pod perlovým splavom. S rukami zopätými, telom naklonený k vode stál Jaromil a uprene sa pozeral do kotliny, či čoskoro víla s Boleslavou vypláva. Netrvalo to dlho a bledá víla sa opäť zjavila s prekrásnou pannou. Jaromil plný radosti pristúpi ku kraju mušľovej kotliny a na vlnách sa k nemu prihojdá kráľovná, pannu mu vloží do náručia a hovorí:
„Tu máš svoju nevestu; buď zdravý, o mne však mlč až do smrti.“
Jaromil chcel dobrej víle poďakovať, tá však po týchto slovách zmizla a po krásnom vodopáde nezostala iná pamiatka ako tisíce kvapiek, ktorými bujné vlny pokropili zelený trávnik. Azda by to bol Jaromil všetko pokladal za púhy sen, keby nebol Boleslavu tak krásne zmenenú držal v rukách. Ešte spala, a preto ju položil zasa ticho na trávu a bežal do zámku po kreslo a po jedlo, ktoré mali pre ňu do izby pripraviť. Keď sa s ním vrátil, princezná sa prebudila, a cítiac sa zbavená neduhu, nedala sa veľmi obsluhovať, ale uchopiac Jaromilovu ruku, nabádala ho na prechádzku. Ochotne ju viedol po záhrade, kde mu ako dieťa pri boku poskakovala a počúvala láskavé slová, ktorými ju tešil a skoré uzdravenie jej sľuboval.
Tak prešiel prvý deň. S akou radosťou Jaromil druhý deň vstával, ľahko si môžeme domyslieť, lebo mal istú nádej, že uzdraví dievča, ktoré mu začínalo byť nadovšetko drahé. Druhého dňa teda zavčasu ráno, keď ešte spala, zniesol ju Jaromil opäť do záhrady, vytiahol fľaštičku a s oveľa väčšou dôverou ju otvoril. Len čo vybral striebornú zátku, premení sa fľaštička na ohnivú guľu, ktorá hádže tisíc a tisíc iskier dookola; plamene modrojasné, červené a žlté z nej vyšľahujú a ako skvúce stuhy sa v krásnych lúčoch preplietajú. Už sa začína planúca guľa rýchlejšie a rýchlejšie točiť, a Jaromil v nej zazrie dievča, ktoré mu fľaštičku dalo.
A pristúpi k nej bližšie a hovorí:
„Nehnevaj sa, že som tvoj dar použil tak skoro; hľa, táto úbohá je slepá a môže vraj len živým ohňom nadobudnúť zrak; spomenul som si hneď na teba a dúfal som, že jej pomôžeš.“
Prívetivo sa dievča usmialo na jeho prosbu, a prstíkom mu pohroziac, vyskočilo z gule, skĺzlo po lúčoch k spiacej Boleslave, ľahko sa k nej naklonilo a ružovo priehľadným prstom sa dotklo dievčenských očí. Tá náhle prehliadla; ale ani horiacu pannu, ani ohnivú guľu už nezazrela. Dve však z tých tisícov iskier zostali v čiernych očiach Boleslavy a rozpálili plameň v Jaromilovom srdci. Udivená, plná radosti vyskočila Boleslava a prvý pohľad padol na Jaromila; jednu ruku položila na ústa, akoby mu chcela ukázať, že by mu rada slovami ďakovala, keby mohla hovoriť, druhou vzala jeho ruku a chcela ju bozkávať.
„Nie, krásna panna,“ povedal Jaromil, rýchlo ruku odtiahnuc, „ja si to nezaslúžim; som dosť odmenený pohľadom na tvoju anjelskú tvár. Teraz len poď, aby som ti ukázal záhradu, kde uvidíš, ako vyrástli stromčeky, ktoré si ako dieťa so starým Boršom sadila.“ S milým úsmevom ho Boleslava počúvala a prechádzala sa s ním po záhrade. Tu pri ruži kľakla, vrúcne ju bozkávala a obdivovala jej krásu; tu zostala stáť pri rybníku a pozerala na malé zlaté rybky, tam zasa sadla pod košatú jabloň a Jaromil jej trhal a hádzal do lona chutné jablká.
Tak im prešiel druhý deň. Večer išla Boleslava do svojich izieb a on zostal v záhrade. Nemohol však zaspať; stále mal obraz krásnej princeznej v mysli. Ach, čo mi je platné, že ju milujem, ona predsa nikdy nebude moja; ovšemže kráľ povedal, že kto ju uzdraví, tomu dá, čo bude žiadať, hoci ju samu; ale kto vie, či dodrží slovo. Také myšlienky trápili zamilovaného Jaromila. Opretý o strom stál tu a pozeral do okien, kde milá odpočívala, a začal spievať. Zvučne, lákavo sa niesla jeho pieseň záhradou, znela hore do okien a prilákala Boleslavu k spevákovi. Ukazovala mu, že nechce byť v zámku a že radšej zostane v záhrade. Zo všetkých stromov a krov nazbieral teda Jaromil voňavé lístie, aby milej ustlal mäkké lôžko pod kvitnúcou jabloňou. Keď si ľahla, prikryli ju vetríky ružovým kvetom z jablone, slávik ju ukolísal a láska ju strážila. Sladko zaspala.
Teraz, pomyslel si Jaromil, zavolám Narcisku. Boleslava spí, som teda istý, že ju neuvidí. Slávik umĺkol, vetríky ľahli, mesiac sa schoval, len hviezdy na tmavosivom nebi sa trepotali. Jaromil popošiel trochu ďalej od Boleslavy, vybral kôstku, rozlúpil ju a jadro z nej hodil na zem.
Vtedy sa osvetlí jasnou ružovou žiarou tmavý háj a na mieste, kam jadro padlo, vypučí zo zeme zelená ratolesť, vyššie a vyššie rastie, a pred Jaromilom stojí strom plný kvetov, na ktorého vrchu zazrie krásnu Narcisku. Na každom liste, v každom kvete sa hojdajú zlatovlasí bôžikovia, všetci potichu medzi sebou šepkajú, vetríky sa budia, vejú hájom a bozkávajú ich ružové líčka.
„Čo odo mňa žiadaš?“ pýtala sa jemným hláskom Narciska Jaromila, ktorý tu stál v nemom úžase.
„Ó ty predobrá, Narciska,“ povedal Jaromil, „a iste moju prosbu neodmietneš. Hľa, to krásne dievča, čo tu spí, je nemé a skôr neprehovorí, kým nezje jablko z hovoriaceho stromu; zľutuj sa a uzdrav ju!“
Na Jaromilovu prosbu odtrhla Narciska zo stromu púčik, dýchla naň raz, on sa rozvinul, dýchla druhýkrát, kvet opadol, dýchla tretíkrát, a už držala v ruke jablko také pekné, akoby ho vymaľoval. To potom pustila zo stromu dolu a povedala:
„Tu máš žiadané jablko, uzdrav ním svoju milú; o nás však, ak chceš zostať v šťastí, do smrti nehovor.“ Po týchto slovách sa rozlievalo po háji čarovné jasno, takže Jaromil, nemôžuc hľadieť do ružového plameňa, musel si zakryť oči. Vtedy počuje v diaľke milý spev, počúva, odkryje oči, ale ani žiaru, ani strom už nevidí; stále jemnejšie, stále túžobnejšie znie spev, až napokon doznie ako posledný tón harfy. Je zasa ticho; len vanutie vetra šumí záhradou, budí spiace kvietky a šepká im báj o čarovnom strome.
Jaromil, majúc čarovné jablko v ruke, sedí neďaleko Boleslavy, opojený láskou a nádejou. Vtedy padne lístok na driemajúceho slavíčka, ten zdvihne hlávku a začne klokotavým hlasom spievať, až Boleslavu zobudí. Jaromil, pristúpiac bližšie k prebudenej panne, povedal:
„Ten čas, čo si spala, našiel som najkrajšie jablko z celej záhrady.“ A podávajúc Boleslave jablko, povedal, aby ho zjedla. „Je to azda posledná chvíľa,“ povedal smutne, „ktorú spolu trávime, lebo uzdravená krásna princezná nebude už smieť s obyčajným záhradníkom zaobchádzať tak dôverne ako predtým.“
V tom Boleslava vykríkla a prerušila jeho ďalšiu reč.
„Čo sa to so mnou stalo? Ja môžem hovoriť; ó iste, ty si ma tým zázračným jablkom uzdravil! Jaromil, dobrodinec môj, ako sa ti odmením? Ty si práve vyslovil takú myšlienku, ktorá ma bolela. Čo si o mne myslíš? Alebo sa azda môžeš domnievať, že by môj otec bol taký nespravodlivý a tebe by sa za túto nesplatiteľnú službu tak zle odmenil?“ Tak hovorila rozrušená princezná, držiac Jaromila za obe ruky.
„Môžem vraj za tvoje zdravie žiadať celé kráľovstvo, povedal tvoj otec, ja však nežiadam jeho poklady; to, čo by ma urobilo navždy šťastným, to žiadať nemôžem.“
„A čo by to bolo?“ pýtala sa potichu Boleslava a krv jej zalial tváre, lebo tušila jeho odpoveď.
„Teba, krásna panna, by som si od kráľa vyžiadal, a nič iné by som na svete nechcel.“
Jej odpoveď prehlušila slávikova pieseň, ale Jaromil to tiché „áno“ predsa začul.
Pobudli ešte blaženú chvíľu v záhrade, až potom Boleslava odišla do zámku. Jaromil zostal v záhrade a ľahol si na miesto, kde milá spala. Skrývajúc tvár do voňavých listov, opakoval si každé slovo, čo s ňou hovoril, a v tom milom premýšľaní zaspal.
Vtedy sa mu snívalo, že stojí v nádhernej veľkej sieni, dopoly ozdobenej samými vencami z najkrajších kvetov, odpoly však nebolo nič vidieť pre samú hmlu, ktorá bola ako ružová záclona rozprestretá po sieni. Zrazu sa však vyjasnilo, a on zazrel zlatý trón, na ktorom sedela panna neobyčajnej krásy, odetá drahým šatom. A pribehne bližšie a pozná v nej Boleslavu, ktorá mu kynie, aby sa posadil vedľa nej. Vtedy sa na jednej strane rozstúpi múr a medzi štyrmi zlatými oblúkmi je vidieť čarokrásnu záhradu, kde uprostred stojí slonovinový zámok. Ako vo videní hľadí Boleslava do nej, ale Jaromil ju hneď poznal. Bola to tá istá, v ktorej mu desať rokov tak rýchlo ušlo. Vtedy sa vyvalí zo zámku množstvo bôžikov s vencami a kvetmi, na čele kráča Narciska a vedľa nej nesú dve víly na hodvábnych vankúšoch dve koruny. Všetci sa blížia k trónu, kde milenci sedia, a pri milom speve ho vencujú kvetmi. Narciska berie prvú korunu z ruží a lílií, blíži sa k Boleslave, a kladúc jej ju na čierne kadere, hovorí:
„Lepšie ako zlatá pristane tebe koruna z týchto kvietkov, sú obrazom tvojej duše. Daj pozor, aby nikdy nezvädli.“ Nato pribehne druhý bôžik a podáva Narciske zlatú korunu. Tú kladúc na Jaromilovu hlavu, povie mu:
„Teraz si, Jaromil, kráľom, zostaň však dobrého srdca a spravodlivej vôle, často si pripomínaj slová, ktoré som ti povedala v slonovinovom zámku pri poslednom lúčení, potom budeš šťastný.“ Po týchto slovách mu vdýchla bozk na čelo, a on sa prebudil. Myslel však, že stále ešte sníva, keď videl pred sebou stáť svoju kráľovnú.
„Som tu už chvíľu,“ povedala Boleslava, „a čakám, kým sa zobudíš, aby sme išli k rodičom.“
„Ach, mal som krásny sen,“ povedal Jaromil a začal rozprávať, čo vo sne videl.
„Ó to je dobré znamenie,“ povedala Boleslava, keď jej sen trochu porozprával, a nabádala, aby išli rýchlo k rodičom.
Ale Jaromil najprv upletel veniec z ruží a lílií, a až keď ním milú ozdobil, viedol ju uzdravenú ku kráľovi a kráľovnej. S túžbou očakávali rodičia tretie ráno a dvorania stáli dookola v kráľovských sieňach vo veľkom počte, aby videli uzdravenú dcéru svojho kráľa. Vtedy sa otvoria dvere z princezniných izieb a nimi vstúpi Jaromil s Boleslavou. Všetci onemeli nad krásou panny tak, že Jaromil s ňou pristúpil až k samému kráľovi a kráľovnej, a nikto ani hlasu nezdvihol. „Tu, kráľ môj, je tvoja dcéra,“ povedal Jaromil.
Boleslava padla rodičom do náručia, a vtedy sa až strhlo radostné jasanie, takže sa to rozliehalo po celom zámku.
„Žiadaj, čo chceš,“ povedal blažený otec, „a keby to stálo celé moje kráľovstvo, dám ti ho.“
„Čo by mi osožilo kráľovstvo a všetky poklady, keby ma srdce bolelo? Dajte mi vašu dcéru, a ja vám budem do smrti ďakovať.“
Kráľ sa na chvíľku odmlčal, ale keď videl, že aj Boleslava k nemu a k matke prosebne hľadí, nechcel ju zarmútiť, vzal ju za ruku a viedol ju k Jaromilovi, hovoriac:
„Vezmi teda môj najdrahší poklad a buď mojím nástupcom.“ Dvorania plesali a ľud jasal. Vtedy prišiel k mladým snúbencom starý Boreš a plakal od radosti, takže ani jediné slovo nemohol vysloviť. Zatiaľ nariadil starý kráľ, aby sa pripravili slávnostné hody, na ktoré zvolal množstvo hostí. Celý deň chodili ľudia pozerať na uzdravenú nevestu. Keď sedeli pri stole, prišiel aj starý muž a pchal sa dopredu, aby videl svojho budúceho kráľa, o ktorom išla povesť, že je uhliarov syn a že ako malý chlapec odišiel z domu. Napokon sa predral až k mladému kráľovi a začal hovoriť:
„Odpustite, pane môj, že k vám prichádzam s prosbou; ľudia hovoria, že ste syn uhliarov, povedzte mi teda, či je to pravda.“
„Ovšemže som; uhliar Matej z čierneho lesa je môj otec.“
„A ten som ja!“ zvolal starec, pustil z rúk palicu, o ktorú sa opieral, a padol synovi do náručia.
„A kde je matka?“ pýtal sa Jaromil, keď sa otec trochu spamätal.
„Tá je mŕtva; do smrti ľutovala, že ti tak krivdila, až si kvôli nej utiekol z domu.“
Jaromil mlčal a nechal otca pri tom, lebo aj tak nesmel nikdy prezradiť, kde ten čas strávil. Nato posadil otca medzi seba a nevestu, ktorá ho tiež aj s rodičmi úprimne privítala. Deň sa veselo skončil a na druhý deň sa slávila svadba. Keď mladého kráľa korunovali, mal on korunu zlatú, Boleslava však tú z ruží a lílií, aby sa mu sen zjavil. Panoval spravodlivo, mierne a rozumne, a Narcisine slová nikdy nepustil z pamäti. S úprimným srdcom mu ľud želal dlhé panovanie, lebo bol viac otcom než kráľom.