Rozprávka vtáčia

Rozprávka vtáčia

Kdeže, deti, to vy neviete, čo si vtáci rozprávajú. Oni si totiž rozprávajú ľudskou rečou len zavčasu ráno, pri východe slnka, keď vy ešte spíte; neskôr, za bieleho dňa, už nemajú čas na veľa rečí – veď viete, to dá nejaké zháňanie, tu zohnúť zrnko, tam vyhrabať žížalu alebo tuto schmatnúť vo vzduchu muchu.

Taký vtáčí ocko si musí uletieť krídla, kým vtáčia mamička musí doma opatrovať deti. Preto si vtáci rozprávajú len zavčasu ráno, keď otvoria vo svojich hniezdach okná, vyložia periny na vyvetranie a varia si raňajky.

„Dobré ráno,“ kričí kos, čo má hniezdo na borovici, na suseda vrabčiaka, čo býva v odkvape. „Už je čas.“

„Viem, viem, viem,“ vraví vrabec. „Už aby som letel, kde by som niečo štip, štip, štip, aby bolo čo jesť, však?“

„Veru, veru,“ bručí holub na streche. „Sú s tým starosti, braček. Málo zrna, málo zrna.“

„Tak, tak,“ prizvukuje vrabec, vyliezajúc z postieľky. „To robia tie autá, vieš? Kým bolo koní viac, bolo všade rozsypané zrno, ale teraz? Teraz auto preletí a nenechá po sebe nič, nič, nič!“

„Len smrdí, len smrdí,“ vrká holub. „Zatratený život, brr! Radšej tou rachotinou praštiť, človeče! Čo ja sa nakrúžim a navrkám, a čo mám za tú prácu? Ani hrsť zrna. To sú hrozné pomery.“

„Myslíš, že vrabce sú na tom lepšie?“ čepieri sa vrabec. „Ja ti poviem, keby som tu nemal rodinu, ja by som niekam uletel –“

„Ako ten vrabec z Dejvíc,“ ozval sa v húštine oriešok.

„Z Dejvíc?“ povedal vrabec. „Tam mám jedného známeho, volá sa Filip.“

„To nie je ten,“ povedal oriešok. „Ten vrabec, čo uletel, sa volal Pepík. To vám bol taký ježatý vrabčiak, ani sa poriadne neumýval a nečesal a len celý deň nadával: že vraj v Dejviciach je nuda a otrava, a čo že iné vtáky, tie vraj letia na zimu na juh, takto na Riviéru alebo do Egypta, ako škorce a bociany a lastovičky a slávikovia, len vrabec aby sa celý život driapal v Dejviciach. ‚A to ja tak nenechám,‘ pokrikoval ten vrabec, čo sa volal Pepík; ‚keď si môže letieť do Egypta taká lastovička, čo býva na Růžku, prečo by som tam, ľudkovia, nelietal ja? A práve tam poletím, aby ste vedeli, len čo si zbalím svoju zubnú kefku a nočnú košeľu a raketu a loptičky, aby som tam mohol hrať tenis. Počkajte, ako ja to v tenise natriem Cochetovi a Koželuhovi a Tildenovi; ja už mám na nich fortieľ a finty, ja budem robiť, akoby som vyhadzoval loptičku, ale namiesto lopty poletím ja sám, a keď po mne plesnú raketou, tak im frnknem alebo pláchnem, vieš? vieš? vieš? A keď ich všetkých poraziem, ožením sa s bohatou Američankou a potom si kúpim Valdštejnský palác a tam si urobím na streche hniezdo, ale nie z nejakej obyčajnej slamy, ale z ryžovej slamy a marzolánu a ratafie a z morskej trávy a konských žíní a veveričích chvostíkov, hľaďte!‘ – Tak sa chvastal ten vrabčiak a každého rána vykrikoval, že už má tých Dejvíc po krk a že poletí na Riviéru.“

„A letel?“ pýtal sa z borovice kos.

„Letel,“ pokračoval v húštine oriešok. „Počkal len do dvadsiateho ôsmeho októbra, aby počul hrať vojenskú hudbu – na tú si potrpel – a hneď ráno sa pustil na juh. Jenže vrabce nikdy na juh nelietajú, a preto nepoznajú tú pravú cestu. A ten vrabec Pepík nemal ani dosť brkov alebo peňazí, aby mohol v hostinci prenocovať, to viete, vrabce sú odjakživa proletári, pretože sa celý deň len tak preletúvajú po strechách. Skrátka, vrabec Pepík sa dostal len do Kardašovej Řečice a ďalej už nemohol, nemal ani groš; ešte bol rád, že mu vrabčí starosta v Kardašovej Řečici priateľsky povedal: ‚Ty tulák, ty budižkničomu, ty si myslíš, že v Kardašovej Řečici máme dosť konských gúľ a hnojísk pre každého pobudu, tuláka, vandrovníka čiže pobehaja? Ak chceš, aby sme ti povolili pobyt v Kardašovej Řečici, tak nesmieš zobať na námestí ani pred hostincom ani na ceste, ako my starousadlíci, ale len za humnami; a za byt sa ti z úradnej moci vykazuje chumáč slamy v kôlničke pri popisnom čísle päťdesiatsedem. Tu podpíš ten konskripčný list a hybaj, nech ťa už nevidím.‘ – A tak sa stalo, že vrabec Pepík z Dejvíc, namiesto aby letel na Riviéru, zostal v Kardašovej Řečici.“

„A je tam dodnes?“ pýtal sa holub.

„Dodnes,“ povedal oriešok. „Ja tam mám tetušku, a tá mi o ňom rozprávala. Vraj sa len posmieva kardašovořečickým vrabcom a vykrikuje: to vraj je holá nuda a otrava, byť vrabcom v Kardašovej Řečici, ani električku vraj tam nemajú ako v Dejviciach, ani toľko áut, ani ihrisko Slavie a Sparty, no, dočista nič; a že ho ani nenapadne, aby umrel od dlhej chvíle v Kardašovej Řečici, on že má pozvanie na Riviéru a že len čaká, kým mu prídu z Dejvíc peniaze. A toľko toho nahovoril o Dejviciach a Riviére, že aj v Kardašovej Řečici začali vrabce veriť, že by im bolo inde lepšie, a preto sa už nestarajú o svoje zobanie a len čvirikajú a vykrikujú a reptajú, ako to robia vrabce všade na svete, a hovoria: ‚Všade inde lepšie, lepšie, lepšie!‘“

„Ba,“ ozvala sa sýkorka, sediaca v drieňovom kríku, „sú takí divní vtáci. Tuto pri Kolíne, v takom úrodnom kraji, žila jedna lastovička a tá sa dočítala v novinách, že u nás sa všetko robí zle, ale zato v Amerike, panečku, tam sú iní filutovia, čo všetko dokážu, a kdesi cosi. Tak si tá lastovička vzala do hlavy, že sa do tej Ameriky musí pozrieť. A išla tam.“

„Ako?“ opýtal sa hneď oriešok.

„To neviem,“ povedala sýkorka, „najskôr loďou. A možno aj vzducholoďou. To si mohla urobiť na bruchu vzducholode hniezdo čiže kabínu s takým okienkom, aby mohla vystrkovať hlavu a možno aj pľuvnúť dolu. Skrátka, za rok sa zase vrátila a hovorila, že bola v Amerike a tam že je všetko inak ako u nás; kdeže, to vraj nie je porovnanie, aký tam je pokrok, napríklad ani žiadne škovránky vraj tam nie sú, a domy vraj sú tam tak strašne vysoké, že keby mal vrabec na streche hniezdo a z toho hniezda by mu vypadlo vajíčko, že by to vajíčko padalo tak dlho, kým by dopadlo, že by sa z neho cestou vyliahol mladý vrabec a dorástol by a oženil by sa a mal by kopu detí a zostarol by a umrel by v požehnanom veku, takže by dolu na chodník namiesto vrabčieho vajíčka dopadol starý mŕtvy vrabec. Tak vysoké domy vraj tam sú. A tiež tá lastovička hovorila, že v Amerike sa všetko stavia z betónu a že ona sa tomu naučila; a len nech vraj prídu všetky lastovičky pozrieť, že ona im ukáže, ako sa stavia lastovičie hniezdo z betónu, a nie len tak z blata, ako to tie hlúpe lastovičky robili doteraz. Tak sa vám zleteli lastovičky až z Mnichova Hradiště a Čáslavi a Přelouče, z Českého Brodu a z Nymburka, ba aj zo Sobotky a Čelákovíc; to bolo toľko lastovičiek, že pre ne ľudia museli napnúť sedemnásť tisíc tristo štyridsaťdeväť metrov telefónneho a telegrafného drôtu, aby tie lastovičky mali na čom sedieť. A keď boli všetky lastovičky pospolu, povedala tá amerikánska lastovička: ‚Tak dávajte, chlapci a dievčatá, pozor, ako sa v Amerike stavajú domy čiže hniezda z betónu. To sa najprv nanosí kôpka cementu. Potom sa nanosí kôpka piesku. Potom sa na to naleje voda a urobí sa taká kaša, a z tej kaše sa stavia moderné hniezdo. Ale keď nemáte cement, tak si nebudete stavať hniezdo z betónu, ale len z malty. To sa urobí kaša z vápna a piesku, ale to vápno musí byť zhasené. Najprv vám ukážem, ako sa hasí vápno.‘ To povedala a frnk, už letela k novostavbe, čo stavali murári, po nehasené vápno. Vzala zrnko

vápna do zobáčika a frnk, už s ním letela späť. Ale pretože v zobáčiku je vlhko, začalo sa jej to vápno v ústach hasiť a syčať a páliť.

Lastovička sa zľakla, pustila to zrnko vápna a vykríkla: ‚Tak, teraz už viete, ako sa hasí vápno. Jejdanku, to páli! Kryndypána, to štípe! Kruciturci jejejej mankote ochochoch au lalala ouha krucinál jemine hu safra fuj lotry propánajána jemináčik ojoj achich na moju dušu ty somár uf panenka skákavá krucifagot ouvej mami ójejkote echech ľudkovia brrr krucipiesok ujuj pre pánaboha sakulente óhoho ajaj krutiputi, no takto sa hasí vápno!‘ Keď ju ostatné lastovičky počuli tak veľmi nariekať a lamentovať, ani nečakali, čo bude ďalej, zatriasli chvostíkom a leteli domov. ‚To by tak ešte chýbalo,‘ povedali si, ‚aby sme si aj my tak popálili zobák!‘ A preto si lastovičky dodnes stavajú hniezda z blata, a nie z betónu, ako ich to chcela naučiť tá lastovička z Ameriky. – Ale nič platno, ľudkovia, teraz musím letieť nakupovať.“

„Kmotra sýkorka,“ ozvala sa pani kosová, „keď už poletíte na trh, kúpte mi tam kilo žížal, ale pekných dlhých; ja na to dnes nemám čas, pretože musím učiť lietať svoje deti.“

„To vám, susedka, rada urobím,“ povedala sýkorka. „Ja, moja zlatá, viem, koľko to dá práce, naučiť deti poriadne lietať.“

„A to neviete,“ povedal škorec na brezi, „kto naučil nás vtákov lietať? Tak ja vám to poviem; ja to mám od karlštejnského havrana, čo sem vtedy priletel, keď boli tie veľké mrazy. Ten havran je už sto rokov starý a počul to od svojho dedka, ktorému to hovoril jeho pradedko, ktorý to mal od prastrýka svojej babičky z maminej strany, takže to je svätosvätá pravda. Teda ako viete, niekedy v noci je vidieť, ako padá hviezda. Ale niektorá tá padajúca hviezda nie je žiadna hviezda; je to zlaté anjelské vajce. A pretože to vajce padá až z neba, rozžeraví sa tým veľkým pádom a svieti ako oheň. A to je svätosvätá pravda, pretože mne to hovoril ten karlštejnský havran. Jenže ľudia tým anjelským vajciam hovoria akosi inak, nejako ako meter alebo montér, mentor alebo motor či ako.“

„Meteory,“ povedal kos.

„Tak,“ súhlasil škorec. „A vtedy ešte vtáci nevedeli lietať, ale behali po zemi ako sliepky. A keď videli padať z neba takéto anjelské vajce, povedali si, že by ho chceli vysedieť, aby videli, čo sa z neho vylíhne za vtáka. A to je skutočná pravda, pretože to tak hovoril ten havran. Raz podvečer práve o tom hovorili, keď celkom blízko za lesom bums! spadlo z neba zlaté a žiariace vajce, len to svietilo. Tu sa tam všetci rozbehli, najviac vpredu bocian, pretože má najdlhšie nohy. A bocian to zlaté vajce našiel a vzal ho do rúk; ale ono bolo tým pádom celé žeravé, takže si bocian popálil obe rúčky, ale predsa len doniesol to rozžeravené vajíčko medzi vtákov. Potom rýchlo hups! skočil do vody, aby si ochladil popálené rúčky. Preto sa odvtedy bociany brodia vo vode, aby si chladili špáradlá. To mi hovoril ten havran.“

„A čo hovoril ďalej?“ pýtal sa oriešok.

„Potom,“ pokračoval škorec, „sa prikolísala divá hus, aby to horúce vajce vysedela. Ale to vajce bolo ešte celé žeravé, takže si hus popálila bruško a musela skočiť do rybníka, aby si to bruško ochladila. Preto husi dodnes plávajú bruškom na vode. A potom prišiel jeden vtáčik za druhým a sadol si na to anjelské vajce, aby ho vysedel.“

„Oriešok tiež?“ pýtal sa oriešok.

„Tiež,“ povedal škorec. „Všetci vtáci na svete na tom vajci sedeli, aby ho vysedeli. Len keď povedali sliepke, že je na nej rad, aby šla sedieť, povedala sliepka: ‚Ako? Ako? Čože, čože, čože, mám na to čas? Ja musím zobať. Kdeže, kdeže! To to to tak! To by som bola hlupák.‘ A nešla vysedieť anjelské vajce. A keď sa všetci v práci na tom zlatom vajci vystriedali, vyliahol sa z neho boží anjel. A keď sa vyliahol, nezačal zobať ani pípať ako iné vtáky, ale letel rovno k nebu a spieval Aleluja Hosana. Potom povedal: ‚Vtáčkovia, čo vám mám za vašu lásku dať, že ste ma vysedeli? Za to budete odo dneška lietať ako anjeli. Hľaďte, to musíte takto zamávať krídlami a ups, už to letí. Tak pozor: jedna, dve, tri!‘ A keď povedal ‚tri‘, začali všetci vtáci lietať a lietajú až dodnes. Len sliepka nevie lietať, pretože nechcela sedieť na anjelskom vajci. A to všetko je svätá pravda, pretože to tak hovoril karlštejnský havran.“

„Tak pozor,“ povedal kos. „Jedna, dve, tri!“ A tu všetky vtáčiky potriasli chvostíkom, mávli krídlami a vzlietli, každý za svojím spevom a svojím živobytím, ako ich to naučil boží anjel.