Ako Martinko slniečko strážil

Bola raz jedna matka a tá mala synčeka Martinka.

Zo všetkých jedál boli Martinkovi najmilšie buchty s perníkom a zo všetkých prác najradšej slniečko strážil. Ležal pritom na trávniku pred chalúpkou a niekedy aj počítal obláčiky na oblohe.

A túto prácu si tak veľmi obľúbil, že o inej nechcel počuť za živý svet.

Kým bol malý a slabý, nechávala ho matka na tráve a ešte mu tam nosila buchty. Ale keď dorástol a za stráženie slnka nenosil domov žiadny zárobok, prestala matka piecť buchty a začala Martinka z trávnika zaháňať.

„Moje ruky chradnú,“ hovorila, „sotva na chlieb zarobia. Si už výrastok, chyť motyku a choď za prácou.“

Ale ako mal Martinko chytiť motyku a ísť do práce, keď si zvykol iba slnko strážiť a obláčiky počítať?

V tom umení bol tak dokonale vycvičený, že sa mu v ňom ďaleko-široko nevyrovnal žiadny chlapec. Len škoda, preškoda, že v dedine nebolo gazdu, ktorý by za takú prácu platil mzdu!

Umienil si teda Martinko, že pôjde do sveta. Matka mu nebránila. Aspoň vraj chlapec zistí, kam to so svojím umením dotiahne. Šiel teda Martinko do sveta a obzeral sa po službe.

Vypytoval sa tu, vypytoval sa tam; ale nikde nepotrebovali chlapca, ktorý vie len slnko strážiť, obláčiky počítať a buchty s perníkom jesť.

Po starostiach o službu prišli čoskoro starosti o potravu. Doteraz si Martinko nezarobil ani na kôrku chleba.

Zašiel teda do lesa na čučoriedky, jahody a maliny.

A ako tu jahody zobká, ide okolo akýsi gazda a pýta sa:

„Kam ideš, chlapče?“

„Hľadám službu, pane,“ povedal Martinko a hneď sa ponúkal: „Nechceli by ste ma vziať k sebe?“

„Aj chcel!“ odpovedá gazda.

„Čo budem u vás robiť?“ na to Martinko.

„Čo budeš chcieť.“

„A ako sa budem mať?“

„Ako budeš chcieť.“

Toto bude niečo pre Martinka! Bude zase ako doma slnko strážiť a na obed si dá predkladať buchty s perníkom.

Šiel teda s gazdom a ten ho poslal s jeho žencami na pole. Boli práve žne. Ženci sa hneď chopili práce. Tu kosili pšenicu, tam viazali žito a inde nakladali snopy. Hemžili sa ako mravce a každý mal plné ruky práce.

Len Martinko stojí a po poli sa obzerá. Smie si vybrať akúkoľvek prácu. Našiel si teda medzu, ľahol si na chrbát a díval sa do oblakov.

„Martinko,“ volá ktosi, „dojdi po vodu k studničke.“

„Nemôžem,“ odpovedá chlapec, „musím strážiť slnko.“

„Martinko,“ po chvíli zase niekto, „poď rozprestierať povriesla.“

„Ale veď ja slnko strážim,“ nevrlo povedal chlapec, ako by sa hneval, že ho vyrušujú z dôležitej práce.

Ženci teda nechali Martinka slnko strážiť, sami si po vodu došli a povriesla rozprestierali.

Napoludnie sa vracali domov. Aj Martinko vstal a ponáhľal sa na obed.

„Martinko, Martinko, slniečko ti ujde!“ smiali sa ženci.

Ale Martinko vedel, že skôr by mu ušli buchty s perníkom, a preto sa o slnko nestaral. Ponáhľal sa s robotníkmi na dvor a bol prvý pri stole.

Gazdiná priniesla misu polievky a buchty s perníkom. Martinko si zaluskal prstami a sotva sa pomodlil, už siahal po najbližšej buchte.

Ale gazda bol akýsi čudák.

„Počkaj,“ povedal prísne Martinkovi. Potom jednému žencovi po druhom obzeral dlane. Každému potom povedal:

„Jedz!“

Ale keď Martinko ukázal svoje jemnučké ručičky, gazda pokrútil hlavou a povedal:

„Nesmieš jesť! Utekaj na medzu a strážaj slniečko, aby sa nám nestratilo.“

Chtiac-nechtiac musel Martinko ísť hladný do polí.

Cestou si myslel, prečo sa asi jeho ruky gazdovi nepáčili? Boli ako z hodvábu a škvrnky na nich nebolo. Predsa však Martinko zašiel k potoku, ruky si umyl, do vrecka ukryl a až potom si ľahol na medzu pri poli. Popoludní prišli ženci hrabať strnisko, aby sa žiadny klások nezmarnil. Martinko zasa na zemi slniečko strážil. Ale bolo mu pritom neveselo. Hlad ho veľmi sužoval.

A ako tu leží a od hladu sa trápi, ide okolo slúžka s ťažkými hrabľami a pri práci si pojedá buchtu.

„Prosím vás, dajte mi kúsok!“ prosí Martinko.

„Celú buchtu dostaneš, ak prejdeš hrabľami pole desaťkrát.“

Martinko sa mrzuto obzrel po poli. Bolo dlhé, nedozerné. Doma nikdy v živote neprehodil krížom steblo za celú misu buchiet a tu sa má za jedinú ťahať s ťažkými hrabľami cez nekonečný lán! Už chcel odmietnuť, ale hlad rozhodol inak.

Chopil sa hrablí a namáhavo ich vliekol po strnisku. Vzdychal pri tom a nariekal, až sa ženci nahlas smiali. Po piatej ceste cez pole bol Martinko zmorený a ruky ho pálili ako živý oheň. Dlane mu zčerveneli do krvava a toho sa chlapec tak zľakol, že už chcel prácu nechať. Ale spomienka na buchtu ho znova zapriahla do hrablí.

Pri desiatej ceste stretol gazdu, ktorý na voze vozil ženciam desiatu.

„Martinko,“ usmieval sa gazda, „až dohrabeš do konca, príď na desiatu!“

Chlapec dohrabal pole a smutne sa zadíval na úbohé ruky. Od nezvyčajnej námahy mu napuchli a na pravej dlani mu vyskočil pľuzgier ako šošovica.

„Ach, ja nešťastný,“ nariekal chlapec, „mal som ručičky ako z bavlnky a nedostal som nič; akože by sa páčili gazdovi zohavené dlane?“

Gazda pred desiatou zase obzeral ženciam dlane a každému povedal:

„Jedz!“

Keď došlo na Martinka, triasol sa strachom, že dopadne zle. Ale mýlil sa. Gazda povedal:

„Takéto dlane sú ti ku cti; poznávam z nich, že si pracoval. A kto pracuje, je hoden mzdy. Sadni si k miske a jedz!“

Namazali Martinkovi krajec chleba tvarohom, a keď zjedol, dostal od slúžky sľúbenú buchtu navyše.

Odvtedy sa Martinko usiloval, aby na jeho dlaniach bolo vidieť prácu. A keď sa naučil pracovať, vrátil sa k starej matke a pomáhal jej usilovne zarábať na živobytie. —

Buchty s perníkom chutia Martinkovi ešte lepšie, a to tým, že si na ne vie zarobiť. Ale slniečko už nestráži.

A zvláštne: Z nebíčka sa dodnes nestratilo.