Tak svet odplácia

Raz niesol gazda z lesa drevo, a keď si chcel odpočinúť, hodil drevo na zem a sadol si na kameň. Vtom započuje neďaleko z jamy nárek:
„Ach, človeče, zmiluj sa, odvaľ kameň, nech nezahyniem; vyslobodь ma, a ja ti odplatím tak, ako svet odplácia najlepšie.“
Človek odvalil kameň a z jamy vyliezol veľký had, zvinul sa do kolieska, vymrštil sa nahor a povedal:
„Vedz, človeče, že ja som Jaza; priprav sa, musíš umrieť!“
Človek sa veľmi ulakol a nariekajúc vyčítal hadovi nevďak:
„Či si ma nevolal na pomoc? Či som ti nezachoval život?“
„Iste,“ povedal had, „avšak nerobím nič iné, než čo som sľúbil, totiž odplatiť ti tak, ako svet odplácia.“
I zostali nakoniec na tom, že ten spor nech rozsúdia iní, a čo sudca vysloví, pri tom nech zostane.
Išli spolu hľadať sudcu a našli na jednom mieste starého psa priviazaného k plotu.
„Ako sa máš, verný strážca domu?“
„Ako vidíte.“
„Buď dobrotivý a rozsúď nás, máme spolu spor.“
A gazda mu vyrozprával celú svoju príhodu.
„Takto to bolo?“ pýtal sa potom pes hada.
„Tak,“ odpovedal had.
„Človeče,“ povedal pes, „musíš umrieť, lebo takto skutočne svet odplácia. Keď som ja bol mladý, bol som miláčikom svojho pána; bezo mňa nebolo lovu, ja som napĺňal pánovu kuchyňu zverinou; pán chodil v líščích a vlčích kožuchoch, ktoré som ja nalovil. Neskôr som strážil jeho dom pred zlodejmi; pán ma mal rád, dávali mu za mňa koč aj s koňmi, a predsa ma nepredal. A teraz, keď som už starý a chorý, keď sa už ani hýbať, ani štekať nemôžem, vyviedli ma sem a priviazali k plotu, aby ma rázom zabil. Takto svet odplácia!“
Úbohý gazda, vidiac, že prehral spor, prosil svojho druha, aby vyhľadali iného sudcu, a had aj na to pristal. I išli spolu roklinami a lesmi a našli na jednom mieste starého úbohého koňa, mal hlavu zvesenú, boky vpadnuté ako doska a ovady mu celé telo pokryli, štípajúc ho; nemal ani toľko sily, aby ich odohnal.
„Ako sa máš, šľachetné zviera?“
„Ako vidíte.“
I prosili ho, aby ich rozsúdil, a dodali, že gazda už u jedného sudcu prehral. Kôň trpezlivo vypočul ich spor a dal aj hadovi za pravdu, hovoriac, že takto svet odplácia.
„Keď som ja bol mladý,“ vraví, „vedel som všelijaké pekné veci; keď ma vyviedli zo stajne, všetci hostia sa mi divili. Okrem toho som nosieval svojho pána na vojne a nejedenkrát som mu svojou rýchlosťou zachoval život a aj k sláve som mu dopomohol. Preto ma vtedy aj dvaja ľudia obsluhovali, každý deň ma dvakrát česali, najlepší ovos i seno mi dávali, v stajni mojej bolo ako v izbe, v lete, aby ma ovady neštípali, dávali na mňa sieť, a môj pán by ma nebol dal za pol dediny. Ale keď som zostarol, morili ma hladom, ani slamy najesť mi nedali, a nakoniec ma vovliekli sem na čistinu, aby ma vlk zadavil!“
„Čo chceš teraz ešte, človeče?“ pýtal sa had.
Ale gazda ho ešte raz uprosil, aby išli do tretice hľadať posledného sudcu. Išli, a tu popri lese beží líšaj.
„Hej, pán líšaj, počkaj a rozsúď nás, máme spolu spor; u dvoch sudcov už prehraté.“
Líšaj, chytrá hlava, oboch vypočuv, žmurkol bokom na človeka a pošepol mu:
„Ak mi dáš všetky svoje sliepky, pomôžem ti z tej núdze.“
„Čo sliepky,“ povedal človek, „aj husi ti dám, a hoci celý svoj majetok.“
Líšaj sa robil nestranným sudcom a povedal:
„Spor je to veľmi dôležitý, ide ti o život a o smrť. Tí prví súdili ľahkomyseľne. Inde sa ten spor rozsúdiť nemôže, iba na mieste, kde sa prihodil, a preto tam musíme ísť; tak sa zistí, ktorá strana má pravdu.“
Keď potom prišli na to nešťastné miesto, povedal líšaj, že sa tá vec musí vziať od začiatku.
„Ty, človeče, sadni si na kameň, kde si vtedy sedel, a ty, hade, vlez zase do jamy, kde si bol.“
Keď obaja tak urobili a had sa vsunul do jamy, žmurkol líšaj na človeka:
„Nuž, rýchlo privaľ kameň!“ a človek sa nedal druhýkrát pobádať.
I ďakoval líšajovi za vyslobodenie z istej smrti, a líšaj odpovedal:
„Ale nezabudni na sliepky; zajtra pred svitaním prídem k tebe na raňajky!“
Gazda prišiel domov s radosťou, akoby sa bol znova narodil, a rozprával žene, čo sa mu prihodilo, velebil líšajovu múdrosť a dodal, že mu za to sľúbil všetky sliepky a že si zajtra pred svitaním po ne príde. Žena bola síce rada, že jej muž nezahynul, ale aj sliepok jej bolo ľúto.
Na druhý deň zavčasu ráno prišla žena k oknu, a keď videla líšaja prechádzať sa po dvore a nazerať do okna, zavolala muža:
„Počuješ, starý, kdesi sa tu zjavil líšaj pred oknami.“
„Á, to ten, čo ma vyslobodil, prišiel si po sliepky.“
„Skôr by som sa zbláznila, aby som mu sliepky dala! Nech je pánboh pochválený, že si zdravý! Vezmi pušku a líšaja zabi, dostaneš ešte niekoľko rýnskych za kožu.“
Človek poslúchol ženu, vzal pušku a oknom na líšaja vypálil. Umierajúc, zvolal žalostne líšaj:
„Takto svet odplácia!“