Zlatovláska

Bol raz jeden kráľ, a bol taký múdry, že aj všetkým živočíchom rozumel, čo si hovoria. A počúvajte, ako sa to naučil.
Prišla k nemu raz jedna stará babka, priniesla mu v košíku hada a vraví, aby si ho dal pripraviť: keď ho zje, že bude rozumieť všetkému, čo ktoré zviera vo vzduchu, na zemi i vo vode hovorí. Tomu kráľovi sa to páčilo, že bude vedieť, čo nikto nevie, dobre babke zaplatil a hneď prikázal sluhovi, aby mu tú rybku na obed pripravil.
„Ale,“ vraj, „nech ju ani na jazyk nevezmeš, inak mi to svojou hlavou zaplatíš!“
Jurkovi, tomu sluhovi, bolo divné, prečo mu to kráľ tak prísne zakázal.
„Nikdy som takú rybu nevidel,“ hovorí si, „vyzerá ako had! A aký by to bol kuchár, aby ani neokúsil, čo sa upieklo,“ vzal kúsok na jazyk a ochutnával.
Vtom počuje okolo uší niečo bzučať:
„Nám tiež niečo! Nám tiež niečo!“
Jurko sa obzerá, čo je to, a nevidí nič iné než niekoľko múch, čo lietali v kuchyni.
Tu zasa vonku na ulici niekto chrapľavo volá:
„Kam? Kam?“ a tenšie hlasy odpovedajú:
„Do mlynárovho jačmeňa, do mlynárovho jačmeňa.“
Jurko pozrie oknom a vidí gunára s kŕdľom husí.
„Aha!“ hovorí, „taká je to ryba?“ Už vedel, o čo ide. Rýchlo si vsunul ešte jeden drobec do úst a potom hada doniesol kráľovi, akoby sa nič nestalo.
Po obede prikázal kráľ Jurkovi, aby mu osedlal koňa, že sa chce povoziť, a on aby ho sprevádzal. Kráľ išiel vpredu a Jurko za ním.
Keď šli po zelenej lúke, poskočil Jurkov kôň a zaerdžal:
„Hohoho, brat, mne je tak ľahko, že by som chcel cez hory skákať!“
„Čo sa toho týka,“ vraví druhý, „aj ja by som rád skákal, ale na mne sedí starý: ak skočím, zvalí sa na zem ako vak a zlomí väz.“
„Nech si zlomí, čo z toho?“ povedal Jurkov kôň. „Namiesto starého budeš nosiť mladého.“
Jurko sa tej rozmluve zasmial, ale len tak potichu, aby kráľ nevedel. Ale kráľ tiež dobre rozumel, čo si koníky hovorili, obzrel sa, a keď videl, že sa Jurko smeje, pýta sa:
„Čomu sa smeješ?“
„Ničomu, kráľovská Jasnosť, len mi tak niečo napadlo,“ vyhováral sa Jurko.
Starý kráľ ho však už mal v podozrení, a koňom už tiež nedôveroval; obrátil sa a zasa domov.
Keď prišli do zámku, prikázal kráľ Jurkovi, aby mu nalial do pohára vína.
„Ale tvoja hlava za to,“ vraví, „ak nedoleješ alebo preleješ!“
Jurko vzal krčah s vínom a leje. Vtom priletali oknom dvaja vtáčikovia; jeden druhého naháňal, a ten, čo utekal, mal tri zlaté vlasy v zobáčiku.
„Daj mi ich,“ hovorí ten jeden, „veď sú moje!“
„Nedám, moje sú! Ja som si ich zdvihol.“
„Ale ja som ich videl, ako popadali, keď sa zlatovlasá panna česala. Daj mi aspoň dva.“
„Ani jeden!“
Tu ten druhý vtáčik za ním, a tie zlaté vlasy pochytil. Keď sa tak o ne letmo ťahali, zostal každému v zobáčiku jeden, a tretí zlatý vlas spadol na zem, len to zazvonilo. Vtom sa Jurko za ním obzrel a prelial.
„Prepadol si mi životom!“ vykríkol kráľ. „Ale chcem s tebou naložiť milostivo, ak tú zlatovlasú pannu získaš a privedieš mi ju za manželku.“
Čo mal Jurko robiť? Ak chcel zachovať svoj život, musel ísť po pannu, hoci ani nevedel, kde ju hľadať. Osedlal si koňa a išiel hocikade.
Prišiel k čiernemu lesu, a tu pod lesom pri ceste horel krík; zapálili ho pastieri. Pod kríkom bol mravčí kopec, iskry naň padali a mravce so svojimi bielymi vajíčkami pobehovali sem a tam.
„Ach, pomôž, Jurko, pomôž,“ volali žalostne, „uhoríme, aj naši mladí vo vajíčkach.“
Jurko hneď zoskočil z koňa dolu, krík zotal a oheň uhasil.
„Keď budeš potrebovať, spomeň si na nás, a my ti tiež pomôžeme.“
Potom išiel tým lesom a prišiel k vysokej jedli. Navrchu jedle bolo krkavčie hniezdo a dolu na zemi dve krkavčatá pišťali a nariekali:
„Otec i matka nám odleteli: máme si sami potravu hľadať, a my úbohé pišťatá ešte lietať nevieme! Ach, pomôž, Jurko, pomôž, nasýť nás, inak pomrieme od hladu.“
Jurko sa dlho nerozmýšľal, zoskočil z koňa a vrazil mu do boku meč, aby krkavčatá mali čo žrať.
„Keď budeš potrebovať,“ krákali veselo, „spomeň si na nás, a my ti tiež pomôžeme.“
Potom už musel Jurko ďalej pešo. Šiel dlho, dlho lesom, a keď konečne z lesa vychádzal, videl pred sebou ďaleké široké more. Na brehu mora sa dvaja rybári spolu hádali. Chytili veľkú zlatú rybu do siete, a každý ju chcel mať len pre seba.
„Moja je sieť, moja je ryba!“
A druhý na to:
„Málo by ti tvoja sieť bola platná, keby nebolo mojej lode a mojej pomoci.“
„Až druhýkrát zasa takú chytíme, bude tvoja.“
„Nie tak, ty na druhú počkaj a túto mi daj.“
„Ja vás zmierim,“ hovorí Jurko. „Predajte mi tú rybu, dobre vám ju zaplatím, a peniaze si rozdeľte napoly.“
A dal im za ňu všetky peniaze, čo mal od kráľa na cestu, nič si nenechal. Rybári boli radi, že tak dobre predali, a Jurko pustil rybu zasa do mora.
Veselo zašplechtala vodou, ponorila sa a potom nedaleko brehu ešte raz vystrčila hlavu:
„Keď ma, Jurko, budeš potrebovať, spomeň si na mňa, odslúžim sa ti.“ A potom sa stratila.
„Kam ideš?“ pýtali sa rybári Jurka.
„Idem po nevestu svojmu pánovi, starému kráľovi, po zlatovlasú pannu, a ani neviem, kde ju hľadať.“
„Ach, o tej ti môžeme povedať,“ povedali rybári. „Je to Zlatovláska, dcéra kráľova z krištáľového zámku tamto na tom ostrove. Každý deň ráno, keď sa rozodnieva, rozčesáva svoje zlaté vlasy, až ide žiara od nich po nebi i po mori. Ak chceš, sami ťa tam na ten ostrov dovezieme, pretože si nás tak dobre zmieril. Maj sa však na pozore, aby si vybral pravú pannu; dvanásť je panien, kráľovských dcér, ale len jedna má zlaté vlasy.“
Keď bol Jurko na ostrove, išiel do krištáľového zámku prosiť kráľa, aby svoju zlatovlasú dcéru dal jeho pánovi kráľovi za manželku.
„Dám,“ povedal kráľ, „ale musíš si ju zaslúžiť: musíš za tri dni urobiť tri úlohy, čo ti uložím, každý deň jednu. Zatiaľ si do zajtra môžeš odpočinúť.“
Na druhý deň ráno mu kráľ hovorí:
„Moja Zlatovláska mala šnúru drahých perál; šnúra sa pretrhla a perly sa vysypali do vysokej trávy na zelenej lúke. Tie perly všetky musíš pozbierať, aby ani jedna nechýbala.“
Jurko šiel na tú lúku, bola ďaleká široká, kľakol do trávy a začal hľadať. Hľadal, hľadal od rána do obeda, ale ani perličku nevidel.
„Ach, keby tu boli moje mravce, tie by mi mohli pomôcť.“
„Veď tu sme, aby sme ti pomohli,“ povedali mravce, kde sa vzali, tu sa vzali, ale okolo neho sa len hmýrili. „Čo potrebuješ?“
„Mám pozbierať perly na tej lúke, a nevidím ani jednu.“
„Len maličko počkaj a my ich za teba pozbierame.“
A netrvalo dlho a znosili mu z trávy kôpku perál ..... nepotreboval než na šnúru navliekať. A potom, keď už chcel šnúru zaviazať, pricupkal ešte jeden mravček, bol chromý, noha mu vtedy zhorela, keď u nich horelo, a kričal:
„Počkaj, Jurko, nezaväzuj, nesiem ešte jednu perličku!“
Keď Jurko tie perly kráľovi priniesol a kráľ ich prepočítal, ani jedna nechýbala.
„Dobre si urobil svoju vec,“ hovorí, „zajtra ti dám inú prácu.“
Ráno Jurko prišiel a kráľ mu povedal:
„Moja Zlatovláska sa kúpala v mori a stratila tam zlatý prsteň, ten musíš nájsť a priniesť.“
Jurko šiel k moru a chodil smutne po brehu; more bolo čisté, ale tak hlboké, že nemohol ani dno dovidieť, a čo ešte na dne vyhľadať prsteň!
„Ach, keby tu bola moja zlatá ryba, tá by mi mohla pomôcť.“
Vtom sa niečo v mori zablyslo a z hlbiny na vrch vody vyplávala zlatá ryba:
„Veď tu som, aby som ti pomohla. Čo potrebuješ?“
„Mám v mori nájsť zlatý prsteň, a nevidím ani dno.“
„Práve som stretla šťuku, niesla zlatý prsteň na plutve. Len maličko počkaj, ja ti ho prinesiem.“
A netrvalo dlho, vrátila sa z hlbiny a priniesla mu šťuku aj s prsteňom.
Kráľ Jurka zasa pochválil, že dobre svoju vec urobil: a potom ráno mu uložil tretiu úlohu:
„Ak chceš, aby som svoju Zlatovlásku tvojmu kráľovi dal za manželku, musíš jej priniesť mŕtvu a živú vodu; bude jej treba.“
Jurko nevediac, kam sa po tú vodu obrátiť, šiel naslepo hocikade, kam ho nohy niesli, až prišiel do čierneho lesa.
„Ach, keby tu boli moji krkavci, snáď by mi pomohli!“
Tu sa mu nad hlavou čosi zašuštilo, a kde sa vzali, tu sa vzali, tí dvaja krkavci:
„Veď tu sme, aby sme ti pomohli. Čo chceš?“
„Mám priniesť mŕtvu a živú vodu, a neviem, kde ju hľadať.“
„O tej my dobre vieme. Len maličko počkaj, my ti ju prinesieme.“
A za malú chvíľu priniesli Jurkovi každý jednu tekvičku plnú vody: v jednej tekvičke bola živá voda, v druhej mŕtva. Jurko bol rád, že sa mu tak dobre podarilo, a ponáhľal sa k zámku.
Na kraji lesa videl od jedle k jedli rozpätú pavučinu, uprostred pavučiny sedel veľký pavúk a cmúľal muchu. Jurko vzal tekvičku s mŕtvou vodou, postriekal pavúka, a pavúk sa zvalil na zem ako zrelá višňa, bol mŕtvy. Potom postriekal muchu z druhej tekvičky živou vodou, a mucha začala sebou hádzať, vyškriabala sa z pavučiny von a frnk do vzduchu.
„Tvoje šťastie, Jurko, že si ma vzkriesil,“ bzučala mu okolo uší, „veď bez mňa by si sotva uhádol, ktorá z dvanástich princezien je Zlatovláska.“
Keď kráľ videl, že Jurko aj tú tretiu vec dokázal, povedal, že mu svoju zlatovlasú dcéru dá.
„Ale,“ vraj, „musíš si ju sám vybrať.“
Potom ho viedol do jednej veľkej siene. Tam bol uprostred okrúhly stôl a okolo stola sedelo dvanásť krásnych panien, jedna ako druhá; ale každá mala na hlave závoj dlhý až na zem, biely ako sneh, takže nebolo vidieť, aké má ktorá vlasy.
„Toto sú moje dcéry,“ hovorí kráľ. „Ak uhádneš, ktorá z nich je Zlatovláska, získal si ju a môžeš ju hneď so sebou odviesť; ak neuhádneš, nie je ti súdená a musíš odísť bez nej.“
Jurko bol v najväčšej úzkosti, nevedel, čo si počať. Vtom mu čosi zašepkalo do ucha:
„Bz ..... bz! Choď okolo nich, ja ti poviem, ktorá to je.“
Bola to mucha, čo ju Jurko vzkriesil živou vodou.
„Táto panna to nie je ..... ani táto ..... ani táto ..... táto je Zlatovláska!“
„Túto dcéru mi daj,“ vykríkol Jurko, „túto som si zaslúžil pre svojho pána.“
„Uhádol si,“ povedal kráľ, a panna hneď tiež vstala od stola, odhrnula závoj a zlaté vlasy jej plynuli hustými prameňmi až na zem, a bolo od nich tak jasno, ako keď ráno slnko vyjde, až Jurkovi oči prechádzali.
Potom dal kráľ na cestu svojej dcére, ako sa patrí, výbavu, a Jurko ju odviezol svojmu pánovi za nevestu. Starému kráľovi sa oči iskrili a poskakoval od radosti, keď Zlatovlásku videl, a hneď prikázal, aby sa robili prípravy na svadbu.
„Chcel som ťa síce dať obesiť pre tvoju neposlušnosť, aby ťa krkavci zožrali,“ hovorí Jurkovi, „ale že si mi tak dobre poslúžil, dám ti len sekerou hlavu zotať a potom ťa dám dôstojne pochovať.“
Keď Jurka popravili, prosila Zlatovláska starého kráľa, aby jej toho mŕtveho sluhu daroval, a kráľ to nemohol svojej zlatovlasej neveste nijako odoprieť. Ona potom zrovnala Jurkovi hlavu k telu, pokropila ho mŕtvou vodou, a telo zrástlo s hlavou, takže po rane ani jazvička nezostala; potom ho pokropila živou vodou, a Jurko zasa vstal, akoby sa bol znova narodil, čerstvý ako jeleň a mladosť mu len tak z tváre svietila.
„Ach, ako som tvrdo spal!“ hovorí Jurko a mädlil si oči.
„Veru si tvrdo spal,“ povedala Zlatovláska, „a keby nebolo mňa, naveky vekov by si spal.“
Keď starý kráľ videl, že Jurko zasa ožil, a že je mladší a krajší, než bol predtým, rád by tiež tak znova omladol. Hneď prikázal, aby aj jeho sťali a potom touto vodou pokropili. Sťali ho, ale popletli to a kropili ho najprv živou vodou. Stále a stále, až ju všetku vykropili, ale hlava mu nijako nechcela k telu prirásť; až potom začali mŕtvou vodou kropiť, a v okamihu prirástla: ale kráľ bol zasa mŕtvy, pretože už nemali živú vodu, aby ho vzkriesili.
A pretože kráľovstvo bez kráľa nemohlo byť a nikoho takého dobrého a múdreho nemali, aby všetkým živočíchom rozumel ako Jurko, urobili Jurka kráľom a Zlatovlásku kráľovnou.