Zlatý vták

Bol raz jeden kráľ a ten dal postaviť takú krásnu katedrálu, že široko-ďaleko by človek krajšiu nenašiel. Jedného dňa prišiel z veľkej diaľky pútnik, dlho sa tej kráse podivoval, keď tu k nemu prišiel sám kráľ a pýtal sa ho, ako sa mu to páči. Vtedy pútnik povedal:
„Je to najkrajší chrám, aký som kedy videl. K jeho nádhere už nechýba nič iné ako zlatý vták, ktorému, keď spieva, padajú zo zobáka perly.“ Vtedy sa kráľ opýtal, kde by takého vtáka našiel.
„To neviem,“ povedal pútnik, „ja som o ňom len počul.“ Od tej chvíle nemal kráľ pokoja a stále len myslel na to, ako by získal zlatého vtáka.
Jedného dňa k nemu prišiel najstarší z jeho troch synov a povedal:
„Otče, pôjdem do sveta a toho vtáka nájdem.“ Kráľ bol rád, dal mu najlepšieho koňa a nechal ho ísť. Princ onedlho prišiel do hlbokého čierneho lesa, kde si rozložil oheň. Vtedy pribehla líška a nariekala:
„Je mi zima!“
„Tak si rozlož oheň a zohrej sa!“ povedal princ a vytiahol si jedlo. A líška zase zanariekala:
„Som hladná!“
„Tak si niečo nájdi a najedz sa!“ odvetil jej princ a líška odbehla preč. Princ vstal a išiel ďalej; prejedol všetko, čo mal so sebou, upadol do zlej spoločnosti, predal svojho koňa, narobil dlhy a nakoniec sa dal najať za pacholka v jednom hostinci.
Po nejakom čase sa vydal na cestu prostredný syn, že bude hľadať zlatého vtáka. Jeho otec mu dal tiež statného koňa a nabalil mu všetkého dostatok, ale aj jemu sa darilo rovnako ako staršiemu bratovi. Keď si v lese rozložil oheň, prišla líška a nariekala:
„Je mi zima a som hladná!“
„Tak si rozlož oheň a zohrej sa, niečo si nájdi a najedz sa!“ povedal princ. Potom ťahal ďalej, upadol do zlej spoločnosti, prišiel o peniaze, predal svojho koňa, narobil dlhy a nakoniec sa dal najať za pivničiara v jednom hostinci.
Nakoniec predstúpil pred kráľa ten najmladší syn:
„Otče, chcem ísť tiež do sveta a hľadať zlatého vtáka.“
„Čo si myslíš? Kde nič nezmohli tvoji bratia, ty tiež nič nezmôžeš!“ Ale princ prosil a prosil, až ho kráľ nakoniec nechal ísť, no koňa mu dal zlého a peňazí len trochu, lebo si myslel, že to aj tak vyjde nazmar. Princ išiel do sveta, ale kôň mu padol už kúsok za mestom, tak musel ísť ďalej pešo. Prišiel do lesa a rozložil si oheň. Vtedy pribehla líška a nariekala:
„Je mi zima!“
„Tak poď a zohrej sa!“ A keď princ vytiahol jedlo, líška zase zanariekala:
„Som hladná!“
„Tak poď sem a najedz sa!“ povedal mládenec. Líška šla k ohňu, najedla sa a potom spala vedľa princa až do rána. Keď sa tento ráno prebudil a chcel ťahať ďalej, povedala mu líška:
„Tvoji bratia sa nado mnou nezľutovali, preto si zlatého vtáka ani nezaslúžili, ale ty si bol ku mne dobrý, preto ti pomôžem dobrou radou. Choď teraz ešte sedem dní stále týmto lesom, prídeš na jednu obrovskú lúku a na nej bude stáť zámok. Tam vojdi dovnútra a uvidíš, čo máš robiť.“ Nakoniec mu dala ešte striebornú flautu a povedala:
„Keď budeš v najväčšej núdzi a nebudeš si vedieť pomôcť, zapískaj a ja prídem a pomôžem ti.“ S týmito slovami odbehla líška do lesa a princ išiel ďalej svojou cestou.
Po siedmich dňoch putovania prišiel na lúku a uvidel zámok, šiel tam a bez obáv vošiel dovnútra. Našiel tam krásnu pannu, ktorá sa rozplakala, keď ho uvidela:
„Prečo si sem prišiel? Môj pán je šesťhlavý drak a zabije ťa!“
„Ja sa ho nebojím a budem s ním bojovať!“ Na stene visel veľký meč, princ ho vzal a cvičil s ním. Za malú chvíľu sa objavil drak a chrlil oheň, ale princ hbito máchol mečom a odsekol mu naraz všetkých šesť hláv. Teraz sa panna zaradovala, hneď doniesla jedlo a priala si, aby s ňou zostal. Ale princ povedal, že to nemôže byť, lebo musí hľadať zlatého vtáka, či o ňom niečo nevie?
„O tom neviem nič,“ povedala panna, „ale choď k ďalšiemu zámku, býva v ňom moja mladšia sestra, možno ti o ňom povie.“ Dala mu medené jablko a povedala:
„Keď týmto jablkom na dlani zatočíš, priletím k tebe.“
Za nejakú chvíľu prišiel princ k druhému zámku, našiel tam opäť krásnu pannu, ktorá sa rozplakala, keď ho uvidela:
„Prečo si sem prišiel? Môj pán je deväťhlavý drak a keď príde domov, zabije ťa!“
„Ja sa ho nebojím a budem s ním bojovať!“ Vzal zo steny meč a sekal ním a cvičil. Zrazu sa ako búrka prihnal drak, ktorý chrlil oheň, ale on pozdvihol svoj meč a zrazil mu naraz všetkých deväť hláv. Panna bola veľmi rada, doniesla jedlo a priala si, aby u nej zostal navždy. Ale princ povedal:
„To nejde, musím hľadať zlatého vtáka, vieš mi povedať, kde ho nájdem?“
„Choď k mojej najmladšej sestre, ktorá žije v ďalšom zámku, ona ti pomôže.“ A dala mu striebornú hrušku:
„Keď touto hruškou v dlani zatočíš, budem hneď pri tebe.“
Keď princ prišiel na tretí zámok, bola tam opäť prekrásna panna, ktorá sa rozplakala, keď ho uvidela:
„Prečo si sem prišiel? Môj pán je dvanásťhlavý drak a keď príde domov, zabije ťa!“
„Ja sa ho nebojím a budem s ním bojovať!“ povedal:
„Dvoch drakov som už zabil, s týmto budem tiež čoskoro hotový.“ A vzal zo steny meč a sekal ním vo vzduchu, aby sa pocvičil. Zrazu sa prihnal drak ako strašná víchrica, ale on sekol mečom a naraz padlo dolu jedenásť hláv, ale skôr než zotal aj tú dvanástu, tých jedenásť opäť narástlo. A keď druhýkrát odsekol zase jedenásť hláv, mal drak za chvíľu všetkých dvanásť. Už zapadalo slnko, keď sa mu konečne podarilo jednou ranou zotnúť všetkých dvanásť hláv. No, kto sa najviac radoval, bola tá panna, doniesla jedlo a priala si, aby u nej princ zostal navždy.
„To by som veľmi rád, ale najprv musím získať zlatého vtáka a zaviezť ho domov otcovi. Nevieš, kde by som ho našiel?“
„Áno, to viem, už dlhé roky priletuje vždy na Nový rok, skôr než vyjde slnko, na tento strom a spieva. Ja ti ho dám, lebo je môj, ale musíš počkať, kým sa vráti.“
To sa princovi zapáčilo, ale princezná ho veľmi milovala a nechcela ho nechať odísť, takže mu na Nový rok, keď zlatý vták priletel a spieval, zapchala uši a princ ho nepočul; potom vyšlo slnko a vták zase odletel.
„Kde je zlatý vták? On neprišiel?“ volal princ smutne, keď sa zobudil.
„Už tu bol a spieval, len sa pozri na tie perly všade naokolo pod stromom. Ale ty si ho zaspal, musíš teraz čakať ďalší rok.“ Čo mohol princ robiť, musel zostať, ale už nebol taký veselý ako predtým. Keď panna videla, ako veľmi sa trápi, že sa nemôže vrátiť domov, už ho nechcela dlhšie zdržiavať. Na Nový rok ho sama zobudila, keď zlatý vták priletel, posadil sa na strom a začal spievať a dookola padali perly. Princezná vtáka pritiahla na ruku, zavrela ho do zlatej klietky a dala princovi; dala mu aj koňa, ktorý mal šesť nôh a na tom koni nemohol jazdiť nikto iný než on, nakoniec mu dala ešte zlatú slivku a povedala:
„Keď touto slivkou v dlani zatočíš, budem hneď pri tebe.“ A princ uháňal s vetrom o preteky k domovu.
Večer dorazil do jedného hostinca a práve tam bol prostredný brat pivničiar a vyzeral veľmi zle. Princ ho hneď spoznal a zvesela mu rozprával, ako si zaslúžil zlatého vtáka a teraz ide domov a on by mal ísť domov s ním.
„To by som veľmi rád,“ povedal brat, „ale som veľmi zadlžený.“
„Ja to zaplatím!“ povedal princ a kúpil mu aj koňa a išli spoločne ďalej. Ďalšieho večera dorazili do hostinca, kde bol za pacholka najstarší brat, a keď prichádzali, práve dostával výprask. Vtedy ho bratia spoznali a princ povedal:
„Poď s nami domov, ja veziem zlatého vtáka.“
„To by som veľmi rád, ale môj pán si praje, aby som tu odslúžil troch koní, ktorí pri mojej starostlivosti pošli.“
„Nechaj to na mne, ja to zaplatím.“ povedal princ. Druhého rána brata zo služby vyplatil, kúpil mu koňa a išli spoločne ďalej. Keď tak išli, princ povedal:
„Náš otec od vás očakával veľké činy a teraz uvidí, že zlatého vtáka nesiem ja.“ Vtedy sa tí dvaja nahnevali a dohodli sa, že brata zabijú. Keď v noci princ zaspal, vypichli mu oči, odsekli ruky aj nohy a hodili ho do hlbokej studne. Potom vzali jeho krásneho koňa a klietku so zlatým vtákom a ponáhľali sa k otcovi, cestou usporiadali veľký sprievod a vystatovali sa:
„Pozrite, otče, s veľkou námahou a nebezpečenstvom sa nám podarilo získať zlatého vtáka a priniesť vám ho!“ Vtedy sa otec potešil a nechal klietku zaniesť do kostola a postaviť na oltár. Ale vták mal smutne zvesené krídla a nespieval, ani na toho krásneho šesťnohého koňa nenechal nikto nasadnúť, nikto sa k nemu nemohol ani priblížiť.
Zmrzačený princ ležal v studni a nevedel si pomôcť. Vtedy sa k jeho ústam z torny prikotúľalo medené jablko a on ním podľa rady zatočil. A v okamihu priletela najstaršia zo zachránených panien v medenom plášti a pýtala sa, čo potrebuje.
„Len sa na mňa pozri!“ povedal smutne. „Odseknuté nohy lieči ranná rosa.“ povedala panna, odletela a o chvíľu sa vrátila s onou zázračnou rosou, princa pokropila a hneď mal zase nohy celé a zdravé. A dievča zmizlo. Teraz princ vytriasol z torny striebornú hrušku a zatočil s ňou a v okamihu priletela prostredná zo zachránených panien v striebornom plášti a pýtala sa, čo potrebuje.
„Len sa na mňa pozri!“ povedal smutne. „Odseknuté ruky lieči ranná rosa.“ povedala panna, odletela a o chvíľu sa vrátila s onou zázračnou rosou, princa pokropila a hneď mal zase ruky celé a zdravé. A dievča zmizlo. Teraz schmatol tornu a vytiahol z nej zlatú slivku a zatočil s ňou. V okamihu priletela najmladšia zo zachránených panien v zlatom plášti a pýtala sa, čo potrebuje.
„Len sa na mňa pozri!“ povedal smutne. „Choré oči lieči ranná rosa.“ povedala panna, odletela a o chvíľu sa vrátila s onou zázračnou rosou, princovi pokropila prázdne očné jamky a hneď mal zase nové a zdravé oči a uvidel pred sebou pannu v celej jej kráse. Ale skôr než by ju mohol objať, dievča zmizlo.
Teraz konečne videl, kde sa nachádza. Ako sa mal dostať z tej hlbokej studne? Tak vytiahol z torny striebornú flautu, ktorú mu vtedy dala líška, a zapískal. Líška bola v okamihu tu a pýtala sa, čo potrebuje.
„Sám to vidíš,“ povedal princ, „nemôžem von.“ Vtedy líška skočila do studne a povedala:
„Chyť sa špičky môjho chvosta!“ Len čo to princ urobil, vyskočila líška hore a vytiahla ho. „Teraz si už musíš pomôcť sám!“ povedala líška a odbehla späť do lesa. Tak princ šiel a šiel, až večer dorazil do zámku. Jeho otec sa však neradoval, pretože mu nič nepriniesol, a keď mu vyrozprával, čo prežil, ako si zaslúžil zlatého vtáka aj šesťnohého koňa, ako vyslobodil svojich bratov, ako sa k nemu neverne a kruto zachovali a ako sa nakoniec zachránil, starý kráľ mu neveril. Vtedy princ povedal:
„Ja to môžem dokázať. Lebo len pravý majiteľ dokáže osedlať šesťnohého koňa a len pravý majiteľ dokáže rozospievať zlatého vtáka!“
„Áno, to určite.“ povedal kráľ.
Najprv to vyskúšali obaja bratia, ale kôň ich nenechal prísť do svojej blízkosti a zlatý vták, keď vošli do kostola, nechal krídla zvesené a nezaspieval. Teraz to vyskúšal princ, a keď ho kôň zazrel, od radosti hlasno zarehtal a stál ako jahniatko, kým naňho nenasadol, potom na ňom nejakú chvíľu cválal sem a tam. Potom šiel princ do kostola a len čo prekročil prah, zdvihol vták krídla a dal sa tak prekrásne spievať, že kráľovi od úžasu prechádzal zrak. Padol najmladšiemu synovi okolo krku a povedal:
„Odpusť, že som ťa mal v láske menej ako tvojich bratov, teraz ti ich však vydávam do rúk, urob s nimi, ako myslíš.“
„Ja sa im teraz pomstím tak, že budú na mňa musieť myslieť s radosťou.“ povedal princ.
Vzal medené jablko a otočil ním, hneď priletela najstaršia panna v medenom plášti. Bola taká krásna, že stará kráľovná, princova matka, zvolala:
„Môj synu, dobre si si vybral!“ Princ však vzal pannu za ruku a viedol ju k najstaršiemu bratovi:
„To bude tvoja žena, súhlasíš?“ Kto bol šťastnejší ako tento? Teraz princ otočil striebornou hruškou a priletela panna v striebornom plášti a bola ešte krajšia. „Túto si vezmi, žiadnu krajšiu nenájdeš!“ zvolala matka. Ale princ vzal pannu za ruku a viedol ju k prostrednému bratovi:
„Chceš túto pannu za ženu?“ A ten nedokázal povedať nie. Vtedy princ otočil zlatou slivkou a priletela najmladšia panna v zlatom plášti, ktorý bol ozdobený drahokamami a perlami zlatého vtáka, žiaril a trblietal sa ako hviezdy na nebi. Stará kráľovná sa veľmi podivila nad jej veľkou krásou a zachytila pannu do svojej zástery, lebo tak pôvabná bytosť nemôže dopadnúť na tvrdú zem.
„Ty vieš najlepšie, synu, ako si vybrať,“ povedala kráľovná princovi, „krajšiu pod slnkom by človek nenašiel.“ Princ si vzal najmladšiu pannu za ženu a žili mnohé roky šťastne a spokojne.
Keď po dlhých rokoch krásna zlatovlasá kráľovná zomrela, zmizol v tom okamihu aj ten šesťnohý kôň a zlatý vták; od tých čias ich už nikto nikdy nezazrel.