Alabastrová ručička

Do jednej dediny prišli dvaja vysluhovaní vojaci a prosili o službu. Jeden bol ešte dosť pri sile, ale druhý nebožiak bol celý zmrzačený, preto tiež službu nedostal a gazdovia ho len z milosrdenstva medzi sebou držali. Prvý sa ale hneď dostal k jednému gazdovi. Keď nastali priadky, chodili tam obaja a dievčatá ich rady videli. Ten starý vedel rozprávať všelijaké pekné báchorky a príbehy a druhý vyvádzal žarty a šibalstvá, ktoré sa naučil na vojne, takže sa často všetci div nepukli od smiechu. Medzi dievčatami bola aj jedna stará dievka, ktorej sa veselý vysluhovanec zapáčil. Mala síce chalúpku, ale okrem nej nič iné; no vojak si myslel:
„Lepšie trocha ako nič. Niečo si zarobím, ona zo svojho pridá, a budeme predsa živí.“ Namluvil si ju a aj ju vzal. On slúžil, ona nádenníčila, a tak sa dosť biedne prebíjali. Pri tom všetkom však nestratili veselú myseľ, ani keď im pribudla malá stravníčka. Gazdovia ich mali radi a gazdiné pomáhali, kde mohli, a keď dievča vyrástlo, nejedlo ani jeden deň doma, lebo si ho vždy niektorá kamarátka pozvala na obed. Roky bežali, Zuzanka kvitla ako lúčny kvet a bola jej plná dedina. Ako rodičov, mali ľudia radi aj ju, lebo každému pomohla, nech ju pobádal k akejkoľvek práci; najviac však mal z nej úžitok starý Martin, ten mrzák, čo prišiel do dediny s otcom, s ktorým sa delila o každé sústo chleba. Kvôli nej sedával niekedy na čistinke aj pol dňa a rozprával deťom rozprávky. Zuzankina najmilšia zábava bola, keď mohla v lese, po poliach a po lúkach behať a spievať, to jej bolo nadovšetko. Neďaleko dediny stál starý hrad, ktorého múry boli už machom obrastené, a medzi tými múrmi sedávala Zuzanka niekedy pol dňa, plietla venčeky a spievala. Tak jej uplynul pätnásty rok.
Bolo to večer pred svätým Jánom Krstiteľom a po dedine sa ozýval hluk a krik mládeže, ktorá sa hnala s drevom páliť svätojánsky oheň na vrchu neďaleko starého hradu. Úplne prvá hore bola Zuzanka. Keď sa hranica narovnala a zapálila, chytila sa mládež za ruky a začala okolo ohňa skákať a spievať. Keď dospievali, preskakovali plameň. Vtom sa stalo, že Zuzanka o niečo zakopla. Zohne sa, zdvihne to a vidí malú alabastrovú ručičku.
„Zahoď to, je to kúzlo!“ kričala mládež.
„Nie, nie, nezahadzuj to,“ namietal starý vojak, ktorý sa s mládežou na vrch prikrivkal. „Navleč si ju na niečo a zaves na krk, to ti prinesie šťastie.“
Zuzanka poslúchla múdreho radcu, navliekla si ručičku na stuhu a zavesila na krk. Bolo po ohni a dievčatá aj chlapci sa brali domov.
„Dievčatá, nechoďme ešte domov; je taká krásna noc, poďme na hrad!“ vyzývala Zuzanka svoje kamarátky, nemajúc chuť zavrieť sa do úzkej izby.
„Čo ťa napadá, nevieš, že je svätojánska noc, keď čarodejnice vystrájajú?“ odpovedali dievčatá. Ale Zuzanka sa nedala odstrašiť, išla s mládežou až do dediny, ale potom sa vrátila na starý hrad, sadla si na sedátko, ktoré si sama urobila, a pozerala na hviezdnatú oblohu, až jej oči prechádzali. Vtom z diaľky počuje hudbu, takú krásnu, takú lákavú, že sa jej srdce od radosti chvelo; bližšie a bližšie znneli lákavé zvuky a zo starého hradu vychádzali skvostne odetí hudobníci, ktorí zo svojich nástrojov vyluzovali také ľúbezné tóny. Za nimi išla pani a pán; na hlavách sa im lesteli zlaté koruny a na sebe mali drahé kmentové šaty. Potom kráčalo služobníctvo po dvoch, krásne panny a panoši, všetci v skvostnom odeve. Po bokoch niesli sluhovia horiace fakle.
Keď okolo dokola zámok obišli, zastavili sa oproti Zuzanke, ktorá si ani vysvetliť nemohla, kde sa tu to panstvo vzalo. Pôvabná kráľovná jej pokynula prstom a Zuzanka sa ani chvíľu nerozmýšľala, ale pristúpila k tajomnej družine a išla po boku pani, ktorá ju až do hradu viedla za ruku. Vtom sa v jednom kúte otvorila brána a panstvo tam vošlo; niekoľko krokov sa odrážalo svetlo fakieľ od trblietavej steny klenutej chodby, ktorá viedla dolu, ale zrazu sa ocitli v krásnej záhrade, v ktorej stál alabastrový zámok, zlatom vykladaný. Kvety najrozmanitejšej krásy a stromy obťažené ovocím vydychovali najľúbeznejšiu vôňu. Akoby naplnený dymom voňavého jantáru plynul tu ľahký vzduch a Zuzanka ho celou dušou do seba vdychovala. Zlaté dvere pri alabastrovom zámku sa otvorili, družina aj s kráľom sa poklonila kráľovnej a zmizla. Kráľovná potom sprevádzala Zuzanku po záhrade. Všetko sa to dialo mlčky. Vtom prišli k myrtovému kríku, kráľovná odtrhla prútik, uplietla ho do venčeka a položila Zuzanke na hlavu so slovami:
„Ten veniec si nechaj odo mňa na pamiatku. Zajtra choď s otcom na hrad a kde teraz stojím, tam nech kope. Nikomu nepovedzte, čo nájdete, a v dedine dlhšie nezostávajte!“
Po týchto slovách vzala kráľovná omámenú Zuzanku za ruku a viedla ju zase tou istou cestou von až k starej bráne, potom zrazu zmizla a Zuzanka bežala domov.
Milý Bože, myslela si cestou, koľkokrát som už ten hrad prelezla, a nikdy som tú bránu nevidela; to je čudná vec, kde sa to všetko len vzalo.
Keď prišla domov, rodičia už spali, lebo bola práve polnoc. Potichu zložila venček, strčila ho pod vankúš a líhla si na lôžko.
Slnko stálo už vysoko a svietilo do malých okienok, keď matka Zuzanku budila.
„To nevie, kedy do postele, a ráno sa jej nechce vstávať,“ hundral otec.
Zuzanka si mädlila oči a rozmýšľala, čo sa jej snívalo. „Ja ani neviem, rodičia, čo sa to so mnou dialo; či to bol sen, alebo sa mi to naozaj stalo. Ale počkajte, veď som si ten zelený venček strčila pod hlavu.“ Dievča siahlo pod podušku a vytiahlo myrtový venček z jedného prútika upletený, ale nie zelený, ale z ryzieho zlata. Matka i otec zatlieskali rukami a až potom sa Zuzanky pýtali, kde bola a čo sa jej prihodilo.
„Kamarát ti dobre poradil, aby si si tú ručičku nechala, tá je pre šťastie, a na tom mieste iste leží poklad,“ povedal na to otec. „Len či si to miesto nezabudla?“
„O to sa nebojte,“ povedala Zuzanka, „a ak chcete, pôjdeme tam hneď.“
„Nie, teraz sú ľudia na poli a videli by nás; až na poludnie.“ Presne na poludnie išla Zuzanka s otcom k starému hradu; od brány sa hneď uhla nabok, kade v noci s družinou išla, a tu videla medzi krovím ešte jeden nízky múr a v ňom malý priechod, ktorý sa v noci zdal byť bránou. Sotva ním preliezli, ocitli sa v okrúhlom dvore, porastenom trávou a nízkym krovím. „Tu stál ten stromček,“ povedala Zuzanka a postavila sa k šípke na piaď vysokej, „tu kopte, tatíčku!“
Otec poslúchol a začal hneď na tom mieste kopať a hľa! sotva trochu zeme odkryl, videl truhlicu železom okutú. Bola dosť veľká a otec ňou ani pohnúť nemohol; ale len čo sa jej Zuzanka dotkla, odniesli ju bez akejkoľvek námahy.
Vo dvore na ňu narovnali kamene a išli domov, aby ich nik nevidel, čo nesú. Až za súmraku po ňu prišli a do chalupy odniesli. Truhla bola plná zlata.
„Vieš, čo ma najviac mrzí? Že nemôžem z toho dať kamarátovi a tým gazdom, čo nám v núdzi pomohli.“
„Povedzte, tatíčku, že ste dedili, a keď nie inému, aspoň dajte starému Martinovi niekoľko zlatých.“
„Máš pravdu, zajtra idem do mesta, kúpim kone, a vy si to zatiaľ tu poukladajte. Keď prídem, poviem, že som dostal v meste dobrú službu, že tam pôjdeme, a Martin nech zatiaľ zostáva v našej chalupe. Keď sa viac nevrátime, zostane jemu, a časom, kto vie, čo sa stane. Ale huby si dajte na petlicu, to vám hovorím!“
Druhý deň išiel otec do mesta, kúpil kone a voz a najal si pekný dom. Keď prišiel domov, bolo pozerania, že si chudobný chalupník vezie kone a voz; počujúc, že dostal dobrú službu a že sa do mesta odsťahuje, niektorí mu to priali a niektorí aj nie, ako to už býva.
Vedľa ich chalupy stál statok a v ňom býval gazda a gazdiná hrozne všetační a závistliví. Tým to hlavu mútilo, kde asi sused vzal peniaze na kone a na voz; to nemôže byť, aby mu ich niekto požičal. Z tej príčiny išla gazdiná k susede a začala sa jej na všeličo pýtať, a nakoniec vo všetkej dôvere aj na to, kde sa sused dostal ku koňom a k vozu. Ale chalupníčka mala rozum.
„No, milá susedka, ja vám to poviem, ale nikomu nič nehovorte. Môj muž zdedil niekoľko tisíc zlatých po jednom strýkovi, a teda nám bude lepšie. Vidíte, naše dievča tu našlo tú čarovnú ručičku, máme šťastie, a ja by som ju nedala za veľa peňazí.“
Gazdiná išla domov a povedala to gazdovi, pobádajúc ho, aby si na Zuzanku počkal a ručičku jej ukradol. Ten k tomu nebol lenivý, lebo neprial ani božieho svetla nikomu. U suseda sa zatiaľ nakladalo na voz a starý Martin si tam svojich niekoľko drobností odniesol. Zuzanin otec chcel ešte večer doraziť do najbližšieho mestečka, a preto sa aj po práci so všetkými lúčil. Zuzanka plakala, a keď už mali odchádzať, spomenula si, že ešte dobehne na starý hrad a naposledy si tam zaspieva. Povedala to ockovi, a zlý sused, ktorý stál neďaleko, začuvši to, rýchlo sa otočil a išiel popredu; myslel si, že sa mu jeho zámer tam najlepšie podarí. Ale to nepočul, ako jej otec od toho odhováral a hovoril, že sa tam všetci zastavia a otčenášom za udelené dobrodenie pomodlia.
Gazda stál pri starom hrade schovaný a čakal; vtom počuje ržanie koňa a vidí z diaľky bežať priamo k sebe koňa bez uzdy. Myslí si, že je to kôň z dediny a že sa splašil. Ide mu teda oproti, aby ho chytil, a kôň ako krotký k nemu kráča.
„Ach, panebože! To je moja Lyska! Ktorý čert ťa pustil?“ vykríkol gazda a chytil kobylu za hrivu, ale kôň sa s ním zrazu vzniesol do povetria, trikrát s bezduchým gazdom hrad obletel a zmizol, bez toho, aby sa po závistlivom gazdovi niekedy viac našla nejaká pamiatka.
Nedlho potom stála na hrade Zuzanka s otcom a matkou a lúčila sa so svojím najmilším miestečkom a ďakovala v duchu dobrej kráľovnej za jej dobrodenie. Martin čakal pri voze, a keď aj jemu zbohom dávali, plakali najviac, a otec mu dal niekoľko toliarov na prilepšenie, rozprávajúc mu rozprávku o dedičstve. Keď rodina prišla do mesta, kúpilo sa hneď náradie, šatstvo, najali sa slúžky a učiteľky aj učitelia pre Zuzanku, aby sa niečomu naučila. Kým uplynuli tri roky, nikto by v nej nepoznal sedliacke dievča; bola múdra v každom ohľade, popritom krásna a až príliš dobrá. Hoci sa s ňou rodičia neukazovali a nechválili, predsa neostala ukrytá ako fialka pod krovím. Mnoho ženíchov sa o ňu uchádzalo a medzi nimi aj bohatý a pekný šľachtic, ktorý sa Zuzanke najviac zapáčil. Nikto nebol proti tomu, a tak sa bez všetkých prekážok všetko dohodlo a svadobný deň bol určený.
Oblečená v drahom odeve, ozdobená zlatým myrtovým vencom, ktorý aj s ručičkou ako najdrahšiu pamiatku chovala, išla Zuzanka na sobáš. Vtom pristúpi na ceste k vozu chudobný mrzák, prosiac o malý dar. Nevesta prikázala, aby zastavili, bystro sa na žobráka pozrela a spoznala starého Martina. Hbito zoskočí dolu a vezme ho za ruku so slovami:
„Veď ma nepoznáš, Martin? Ja som Zuzanka; poď, poď, sadni k nám do voza a rozprávaj, ako sa ti darilo, odkedy sme sa nevideli.“
„Ako by som mohol mať takú krásnu, takú bohatú nevestu za svoju milú Zuzanku? Do voza k vám si nesadnem, ale plakal by som od radosti, že ste si ma, taká krásna panna, chudobného žobráka všimla. Pánboh vám dá šťastie za to, že ste zostala dobrá ako kedykoľvek predtým.“
Zatiaľ zoskočil aj otec s matkou z druhého voza a mali srdečnú radosť, keď Martina videli. Chtiac-nechtiac si musel aspoň k nim sadnúť. Keby bol ženích Zuzanku práve nemiloval dosť, bola by jeho láska v tom okamihu iste dosiahla najvyšší stupeň, lebo sa opäť presvedčil, aké milé stvorenie sa mu dostane za ženu.
Po ceste žaloval Martin svojmu kamarátovi, že sa mu po ňom už veľmi stýskalo, že mal núdzu, a teda že sa vydal na cestu, aby ho do svojej smrti ešte raz uvidel. Chalúpka že je v dobrých rukách, tak ubezpečoval. Kamarát mu ale hovoril, aby sa už o nič nestaral, že zostane u nich do smrti. A tak sa aj stalo; starý Martin sa viac do dediny nevrátil, lebo čoskoro nato umrel, azda samou rozkošou. Zuzanin otec kúpil dedinu, v ktorej sa dcéra narodila, a neďaleko starého hradu dal postaviť pekný zámok, v ktorom potom všetci svorne a spokojne žili; gazdom odplatil desaťnásobne, čo mu kedy dobrého urobili. Alabastrová ručička a zlatý veniec zostali najväčším rodinným pokladom.