Templár Čičos

Ako sa zo Svätej zeme vrátil a zemianku za ženu si vzal, a ako potom pre porušenie rádového sľubu bol bez milosti sťatý

Neďaleko Mikulova na Pavlovských kopcoch bol do samej skaly postavený hrad Klentnica. Ako orlie hniezdo trčal vždy k nebu a po dlhý čas odolával všetkým nepriateľom. Jedného dňa sa tu objavil templár Čičos, statný a nebojácny muž nezvyčajného mena. Prevzal úrad kastelána, hrad znova opevnil a začal sa starať o svojich poddaných. Všetko sa to dialo v pevnej viere v boha i lepšie časy. Ale tie neprichádzali. Keď sa Tatári prihnali z uhorskej strany, plienili a lúpili moravskú zem. Ľudia sa snažili zachrániť, čo sa dalo. Ale veľa toho nezachránili, niekedy len holé životy. Keď potom nepriatelia vyplienenú zem opustili, ľudia sa znova vracali do svojich domovov a znova stavali zbúrané a vypálené chalupy, obrábali polia a vinice. Pritom sa modlili k bohu, aby od nich odvrátil všetky nebezpečenstvá. Rytier Čičos bol vojnovej vrave zvyknutý. Nejedenkrát videl tiecť ľudskú krv v cudzej zemi, ale doma to bolo inak. Ako každý vták bráni svoje vlastné hniezdo, bránil aj on svoj hrad a bolo mu clivo z tej ľudskej biedy naokolo.
Pri jednom tatárskom vpáde prišla na hrad z neďalekej tvrdze zemanova dcéra. Ona sama sa zachránila, pretože sa ukryla v poliach neďaleko rybníka, ostatní boli pobití a tvrdza zapálená. Zemianka prišla k rytierovi a prosila ho o pomoc. Keď ju vypočul, povedal:
„Zostaň tu, zemianka, kým nebude v kraji tak bezpečne, aby si mohla na tvrdzi hospodáriť. Na Klentnici je potrebná každá pracovitá ruka, zahálať tu nemusíš!“ A mladá zemianka na hrade zostala, aj keď rytier vedel, že by s jeho rozhodnutím čejkovický komtúr nikdy nesúhlasil. Žiadna žena nesmela pobývať na templárskom hrade. Teraz však nebol čas dodržiavať všetky zákazy a nariadenia, ľudia potrebovali pomoc a zemianka strechu nad hlavou.
Mladé dievča nikdy nevychádzalo z hradu, a tak o ňom nikto nevedel. Pomáhala v kuchyni, alebo si sama nejakú prácu vyhľadala, aby sa pánovi nejako zapáčila. Rytier Čičos už nebol mladý. Zdravie a krásu mu vzali vojnové roky vo Svätej zemi. Teraz sedel najradšej pri teplom krbe a hrial sa. Z hradu vyjazdoval na koni zriedka. Zemianka sa oňho dobre starala a varila mu všelijaké koreniny; rytier čoskoro ožil a cítil sa svieži ako mladík.
Keď raz sedel s ňou sám pri jednom stole, rozhovoril sa:
„Odkedy si u nás, zemianka, rozkvitla si ako ružička! O mňa sa staráš poctivo, ale tým si tvrdzu nepostavíš. Raz už musíš myslieť na seba!“
Ale ona sa zasmiala ako hrdlička a nechcela o tvrdzi ani počuť.
„Mne je tu dobre, pane! Iný domov nepotrebujem, kým ma Ty z hradu nevyženieš.“
„A prečo by som Ťa vyháňal?“ bránil sa rytier. „Po pravde Ti však poviem, že tu len tak spolu žiť nemôžeme. Na ženícha som už starý, ale páčiš sa mi. Ak ma budeš chcieť za muža, vezmem si Ťa celému svetu navzdory.“
Zemianka sa nezdráhala. Nikoho na svete nemala a v tých zlých časoch všetci ľudia potrebovali mať niekde domov. Dala teda rytierovi slovo a do týždňa bola jeho ženou. Na Klentnici žili spolu v láske a spokojnosti. Čeľaď si pani rytierku vážila a nebolo nikoho, kto by jej bol čo len slovom ublížil. Len rytier míval niekedy bezsenné noci, keď si spomenul na templárskeho komtúra a na svoj rádový sľub, ktorý ho zaväzoval, že bude žiť do smrti bez ženy. Život ho však mnohému naučil a ženu si vážil ako každého poctivého človeka.
Raz zase nemohol zaspať a žena vedľa neho na lôžku tiež nespala. Pýtala sa ho, čo ho trápi. Rytier sa zdráhal povedať jej pravdu, a preto povedal:
„Mám strach, že sa nám raz niečo zlé prihodí, potom bude koniec pokojným dňom na Klentnici.“
„A čo by sa nám malo zlé prihodiť? Klentnický hrad je pevný a Ty ho s čeľaďou dokážeš ubrániť. V hradnej studni je voda po celý rok a zásob máme plné komory. Keby nás nepriateľ obkľúčil, vydržíme. Len si nerob starosti!“
Rytier sa nechal svojou ženou utešiť, nemal odvahu povedať jej celú pravdu. Čakala dieťa, a keď sa jej narodil synček, všetci na hrade z neho mali veľkú radosť. Rytier dal naraziť sud pálavského vína a pilo sa na synkovo zdravie niekoľko dní a nocí. Tá radosť však netrvala dlho. Jedného dňa sa objavili neďaleko hradu jazdci na koňoch a hnali sa strmou cestou hore. Stráže rytierovi hlásili, že na Klentnicu ide čejkovický komtúr.
„Pre boha živého!“ vykríkol rytier. Hneď sa opásal dlhým mečom a ponáhľal sa k pani do komnaty.
Tá už tiež počula, že budú mať na hrade hostí, a strojila sa. Keď uvidela muža vo dverách a jeho ustarostenú tvár, pýtala sa ho, čo sa zlé prihodilo. Rytier Čičos ženu pobozkal a našiel si novú výhovorku.
„Náš synček nemá ešte meno ani nie je pokrstený. Poprosíme teda komtúra, aby mu šiel za krstného otca. Keby sa však čokoľvek dialo, stoj s ním pri mne a neopúšťaj ma!“ Rytierka sa čudovala jeho divnej reči. Na vypytovanie však nebol čas.
„To Ti sľubujem, že vždy budem stáť pri Tebe ako verná žena. A ak chceš, sama komtúra poprosím o krstné otcovstvo.“
Keď potom zišli dolu, húf jazdcov v bielych plášťoch vošiel do nádvoria a každému z nich žiaril na hrudi červený kríž templárskeho rádu. Rytier Čičos im vyšiel s rytierkou v ústrety. Sotva rytieri—templári zoskočili z koní, postavili sa okolo nich do kruhu a siahli po mečoch. Rytierka videla, že ide o život, a pritisla synčeka k srdcu, až zaplakal.
O dva kroky vystúpil z radu komtúr a prísnym pohľadom premeral rytiera. Potom prehovoril ostrým hlasom, ktorý mrazil až do špiku kostí. „Kde máš plášť s rádovým krížom, rytier Čičosi?“
„Už ho nie som hoden, komtúre! Ale stále verne slúžim Tvojej milosti!“ odpovedal rytier pokorne.
„Dozvedel som sa a teraz na vlastné oči vidím, že si porušil rádový sľub. Dobre vieš, že Ťa za to postihne zaslúžený trest.“
„Milosť, komtúre! Milosť! Buď ku mne milosrdný!“ prosil rytier.
Keď rytierka počula, čo jej muža čaká, padla pred komtúrom na kolená a s nárekom ho prosila.
„Buď milosrdný, komtúre! Neviem, čo môj muž zlé urobil, ale pri živote nášho syna ho ušetri! Na kolenách Ťa prosím!“
Komtúr na ňu ani nepozrel, len prísnym zrakom stále meral rytiera Čičosa. Ten videl, že je komtúr neoblomný. Odpásal teda meč a podal mu ho. V duchu sa lúčil so všetkým, čo mu bolo na tomto svete drahé.
„Som Ti poslušný, komtúre! Dbaj však na milosrdenstvo, môj syn ešte nie je pokrstený.“
„Áno, pane!“ volala rytierka. „Ešte sme ho nepokrstili, pretože sme chceli Tvoju milosť požiadať o krstné otcovstvo.“
Ale komtúr bol k jej žiadosti hluchý, nebola hodná jeho milosti.
„Neodmietaj prosbu nešťastnej ženy. Je nevinná a o mojej vine nič nevie,“ povedal rytier, na kolená však nepoklakol, ani inak sa mu nepokoril.
Komtúr sa obrátil k svojim najbližším a prikázal im, aby priniesli v prilbe z hradnej studne vodu. Rytierka pristúpila bližšie a komtúr po krátkej modlitbe pokrstil Čičosovho syna menom Orfanus.
„Orfanus! Orfanus!“ opakovali po ňom templári víťazne. Keď to rytier Čičos začul, padol na kolená a vykríkol: „Orfanus! Sirota!“
Rytierka to však nepochopila a s údivom sa dívala, ako komtúrovi podali Čičosov meč a on ho prelomil na dve polovice. V tej chvíli nadobudol rozsudok svoju platnosť. Templári vzali rytierke syna z náručia a potom jej aj rytierovi Čičosovi sťali mečom hlavy. Keď kruté rozhodnutie vykonali, pobili všetku hradnú čeľaď. Len jeden pacholok im utiekol. Keď videl, čo sa deje, skočil z hradieb dolu a náhodou sa nezabil. Potom utekal preč, čo mu sily stačili, len aby templárom unikol. Ďaleko od Klentnice padol v húštine, a tak si zachránil holý život.
Templári zničili, čo sa zničiť dalo. Nikoho a ničoho nešetrili. Skôr než odišli, hrad Klentnicu zapálili a malého Orfana odviezli so sebou.
Roky plynuli a ľudia pod Klentnicou stále spomínali na spravodlivého a dobrého rytiera Čičosa a rytierku. Hrad dostal nové meno, začali mu hovoriť Sirotčí Hrady. Jeden starček, ktorého mali všetci za blázna, stále chodil hore na hrad a niečo tam hľadal. Inak sa hradu všetci vyhýbali.
Raz podvečer prišiel na Sirotčí Hrady neznámy rytier na koni. Na sebe mal biely templársky plášť s červeným krížom. Keď koňa uviazal pri bráne, vošiel sám dovnútra. Bláznivý starček práve čosi kopal pri studni a nepočul ho. Keď sa templár pri ňom zastavil a opýtal sa, čo robí, padol so strašným nárekom na kolená. „Milosť! Milosť! Milosť!“
„Čo kričíš, starče? Veď sa Ti nič zlé nedeje.“
„Milosť, pane! Nikomu som nič nepovedal, ani slovkom som sa nikomu nezmienil, čo tu páni urobili,“ nariekal starček a objímal rytierovi nohy. „Len ma ušetri!“ Rytier videl, že sa tu stalo niečo nekalé, o čom starček dobre vedel. Postavil ho najprv na nohy a potom mu dôrazne povedal:
„Nič sa Ti nestane, ak mi povieš, čo si videl! Tebe sa aspoň uľaví a ja sa niečo dozviem. Povedz čistú pravdu!“
Keď starček videl, že mu templár neublíži, rýchlo sa obzrel okolo seba. Nikoho tretieho tu nebolo. Pusté múry hradu trčali k nebu a v starej veži krákali vrany. „Ja Ti to teda poviem, pane! Veľmi rád to poviem. Azda potom budem môcť spokojne umrieť.“ Potom sa k rytierovi naklonil a tichým hlasom, s vytreštenými očami mu rozprával, ako by tú hrôzu znova pred sebou videl.
Rytier ho počúval a líca mu blednuli, nohy ho neuniesli. Sadol si na obrubu studne a dal hlavu do dlaní. Starček pokyvkával sivou hlavou a dlho rozprával. „Práve tu to bolo. Keď som sa vrátil, rytier a rytierka boli zoťatí. Z múrov sa už len dymilo a nikoho živého tu nebolo. Tamto pri múre som im vykopal hrob a pochoval ich obidvoch vedľa seba. Len synčeka som nenašiel. Za tie roky som tu už každý kút prekopal, ale nikde nič. Ľudia ma majú za blázna, ale keby zažili to, čo som zažil ja, kto vie, akí by potom boli.“
Rytier pohladil starčeka po ramene a dal mu do ruky vrecúško peňazí, čo mal pri sebe. „Si dobrý muž a dobre bolo, že si vtedy utiekol. Inak by mi tu pravdu nikto nepovedal. Ja som Orfanus!“
Starček sa zľakol, rýchlo schmatol palicu a belhal sa preč, čo mu len sily stačili. Už nechcel nič vedieť. Život mu bol dlhý a nekonečný, plný biedy a hrôzy, ktorá mu nikdy z pamäti nevymizla. Templár ho nezdržiaval.
Rytier Orfanus bol od detstva vychovávaný v templárskomráde. Keď dospel a zložil rehoľné sľuby, obliekol si biely plášť s červeným krížom. Potom odišiel s inými bratmi do Svätej zeme, aby bojoval proti pohanom. Mnohokrát bol ranený, mnohokrát na pokraji života a smrti. A predsa sa vrátil do zeme, odkiaľ vyšiel. Jeho starší rádový brat mu pred smrťou povedal, že bol pokrstený na Klentnici, viac už mu povedať nemohol alebo nechcel. Inak nič o svojich predkoch nevedel, nikoho z nich nepoznal. Keď potom bol templársky rád zrušený, rytier Orfanus nemal inú cestu než vrátiť sa na klentnický hrad. A starec mu náhodou povedal, kde jeho otec a matka našli smrť, a on tu našiel domov.
Od tých čias žil rytier Orfanus na Sirotčích Hradoch. V starej veži si zbudoval jednoduchú izbu a v noci tam prespával. S nikým nehovoril, len pri studni sa modlil. Ľudia mu začali nosiť jedlo a on im za to dával trochu liečivých bylín.
Rytierov kôň zostal na hrade, ale rytier Orfanus na ňom už nikdy nevyjazdil. A predsa si ľudia rozprávajú, že tam biely rytier jazdí v noci z Klentnice na Stolovú horu a na Turold ako šialený. To vraj rytier Orfanus nemá ani po smrti pokoj a straší.