Zemný mužíček

Bol raz jeden bohatý kráľ, mal tri dcéry a tie sa každý deň prechádzali v zámockej záhrade. Kráľ si tam pestoval všelijaké pekné stromy, to bola jeho záľuba. A jednu jabloň mal tak rád, že ju zaklial:
„Kto mi z nej odtrhne a zje čo len jedno jablko, nech sa v tej chvíli prepadne sto siah pod zem.“
Keď potom prišla jeseň, jablká na tomto štepe sa červenali ako krv. Kráľove tri dcéry chodili deň čo deň pod jabloň a hľadali v tráve, či azda vietor niektoré jabĺčko nezhodil, ale nikdy žiadne nenašli. A pritom bol štep taký obsypaný, že sa div nelámal, a konáre mu viseli až na zem.
Raz dostala najmladšia princezná veľkú chuť na jablko a povedala:
„Oco nás má tak rád, že by nás určite pod zem nezaklial: myslím, že tak chcel odstrašiť len cudzích ľudí.“ Medzitým už jedno okrúhle jablko odtrhla, pribehla k sestrám a vraví:
„Ach, to je dobrota, ochutnajte, sestričky, také dobré som ešte nikdy v ústach nemala.“
Obe staršie princezné si z jablka tiež odhryzli a v tej chvíli sa všetky tri prepadli hlboko pod zem. Už po nich ani kohút nezaspieval.
No, poludnie je už tu, kráľ volá dcéry na obed, a ony nikde. Čo ich nahľadal po zámku aj po záhrade, a nijako ich nemohol nájsť. Kráľ sa nad tým veľmi trápil a dal vyhlásiť po celej krajine, že kto mu jeho dcéry zase privedie, ten dostane jednu za ženu. A mnohý mládenec hneď utekal z domu a išiel princezné hľadať. To svet ešte nevidel, koľko ich bolo a ako hľadali.
A niet sa čo čudovať, každý mal tie tri dcérky rád, lebo boli ku každému milé a pritom krásne ako obrázok.
A tak sa vydali skúsiť šťastie aj traja mladí poľovníci. Keď boli už asi týždeň na ceste, dostali sa do hustého lesa a uprostred lesa zrazu uvideli veľký zámok. Brána bola otvorená, nikto ju nestrážil, mohli bez všetkého dnu. Chodili z izby do izby, všade to bolo pekné, a v jednej sieni stál prestretý stôl a na ňom samé lákavé jedlá, všetky ešte také teplé, že sa z nich parilo. Ale po nejakom človeku nebolo v celom tom zámku ani vidu, ani slychu.
Mládenci čakali celý pol dňa, kým niekto príde, a jedlá na stole zostávali stále teplé a stále sa z nich parilo. Napokon mali taký hlad, že si sadli k stolu a pustili sa do jedla. Po jedle sa ešte chvíľu radili, či tu majú zostať cez noc, ale potom si našli peknú spálňu, ľahli si a spali pokojne až do rána.
Pri raňajkách sa už dohodli, že sa v zámku usadia, ale z opatrnosti vždy jeden zostane doma a dvaja pôjdu hľadať. Hneď aj losovali, ktorý dnes zostane doma, a los padol na najstaršieho. A tak išli obaja mladší hľadať po okolí a najstarší v zámku strážil.
Na obed k nemu prišiel maličký mužíček a poprosil o kúsok chleba. Veď prečo nie, chleba tu bolo, mládenec vzal nôž a ochotne odkrojil nie kúsok, ale poriadny krajec cez celý bochník, a chcel mu ho dať. Lenže ako mu krajec podával, mužíček ho pustil a vraví:
„Zdvihni mi ten krajec, buď taký dobrý.“
Poľovník mu chcel vyhovieť, ale ako sa zohol, milý mužíček vzal palicu, schmatol ho za vlasy a strašne ho zbil.
Na druhý deň zostal doma druhý a nevodilo sa mu o nič lepšie, aj on mužíčkovi naletel. A keď obaja prišli večer domov, spýtal sa bokom ten najstarší:
„Tak čo, ako sa ti vodilo?“
„Zle, kamarát, nesmierne zle.“ Obaja si navzájom postažovali, čo ich postihlo, ale najmladšiemu o tom nič nepovedali: nebol im po chuti a vždy sa mu smiali, že je hlúpy, lebo nebol taký svetaskúsený ako oni.
Na tretí deň zostal doma najmladší poľovnícky mládenec a znova prišiel ten malý mužíček a poprosil o kúsok chleba. Keď ho dostal, znova ho pustil a vraví:
„Zdvihni mi ten krajec, buď taký dobrý.“
Lenže mládenec sa na mužíčka oboril:
„Čože! Ty si ten krajec nevieš zdvihnúť sám? Keď ti chlieb nestojí ani za zohnutie, tak si ho ani nezaslúžiš jesť.“
Maličký sa nahneval a kričal, že mu ho zdvihnúť musí a musí. Ale mládenec nelenil, schmatol milého mužíčka, a ako ho mlátil, tak ho mlátil. Mužíček sa dal do hrozného krikotu a volal:
„Prestaň, prestaň, pusť ma, ja ti za to poviem, kde sú princezné.“
Keď to mládenec započul, hneď s bitím prestal a pidimužík sa rozhovoril:
„Ja som zemný mužíček, my žijeme pod zemou, je nás tu viac než tisíc a vieme o všetkom, čo sa v hlbinách zeme skrýva. Tak len poď so mnou a ja ti ukážem, kde tie princezné sú.“ Potom ho zaviedol k hlbokej studni, ale voda v nej nebola, a hovoril mu ďalej:
„Počúvaj, maj sa na pozore, tvoji kamaráti to s tebou nemyslia úprimne, ja to viem. A ak chceš princezné vyslobodiť, musíš to urobiť sám. To sa rozumie, tamtí dvaja by ich tiež radi našli, ale neradi by sa pri tom namáhali a nastavovali kožu. Tak dávaj pozor: vezmeš veľký kôš, sadneš si doň, ale svoj poľovnícky tesák musíš mať po boku a vo vrecku zvonček, a tak sa dáš spustiť do studne. Dole nájdeš tri izby, v každej sedí jedna princezná a musí drakovi vyberať vši. Každý ten drak má niekoľko hláv a ty mu ich musíš všetky odseknúť. Potom dáš zvončekom znamenie, aby vás tí dvaja zasa vytiahli hore.“ Keď mužíček toto všetko vypovedal, zmizol ako para.
Večer prišli obaja starší mládenci, a keď sa ho pýtali, ako sa mu celý deň vodilo, odpovedal:
„Nemôžem sa sťažovať.“ Nevidel vraj živú dušu, len na obed prišiel taký maličký mužíček a poprosil o kúsok chleba. Sotva mu ho dal, vraj ho ten drobec pustil a hovoril, aby mu ho zasa zdvihol. Keď mu to nechcel urobiť, mužíček sa rozzúril a začal naňho dupať, že musí. „Ale so mnou takto nepochodil. Mužíčka som zbil a on mi potom povedal, kde sú princezné.“
Obidvoch mládencov to tak nahnevalo, že závisťou celkom zožltli, a ani večera im nechutila.
Ráno išli všetci spolu k tej studni a losovali, ktorý si má prvý sadnúť do koša. Zase to padlo na najstaršieho. Sadol do koša, ale hlavne sa staral, aby mal so sebou zvonček:
„Len čo zazvoním,“ nariaďoval, „nech ma hneď zase vytiahnete.“ Sotva ho spustili kúsok dolu, už zazvonil, a oni ho vytiahli.
Po ňom si sadol do koša druhý a urobil to rovnako, do tmavej hlbiny sa mu nechcelo.
Teraz konečne prišiel na rad najmladší poľovník, lenže ten sa dal spustiť do studne až na samé dno. Keď vystúpil z koša, vzal svoj poľovnícky tesák a postavil sa k tým prvým dverám. Stojí tam, počúva a už aj počuje draka chrápať, až v ušiach zvoní. Pomaličky otvorí, a hľa: sedí tam jedna tá princezná, na lone má deväť dračích hláv a vyberá z nich vši. Mládenec zovrie svoj tesák v päsť a seká a seká, až je všetkých deväť hláv dolu.
Princezná vyskočila, padla mu okolo krku a bozkávala ho, od radosti sa celá pomiatla. Napokon vzala svoj náprsníček z červeného zlata a zavesila mu ho okolo krku.
A on šiel ešte k druhej princeznej, ktorá musela vyberať vši sedemhlavému drakovi, aj ju vyslobodil a dostal od nej zlatý opasok. A rovnako vyslobodil aj tú najmladšiu, čo vyberala vši štvorhlavému drakovi. Všetky sa nesmierne tešili, obe staršie ho stále len objímali a bozkávali a nijako neprestávali, ale najmladšia, ktorá mu dala svoj zlatý prstienok, len plakala od radosti.
Mládenec potom zazvonil tak silno, aby to hore započuli, posadil princezné jednu po druhej do koša a dal ich vytiahnuť hore. Ale keď teraz prišiel na rad on sám, spomenul si, čo vravel zemný mužíček o jeho kamarátoch, že s ním nemyslia nič dobré. A tak vzal veľký kameň, ktorý tu ležal, položil ho do koša a dal znamenie. Keď bol kôš asi v polovici cesty hore, prerezali falošní kamaráti povraz, kôš s kameňom spadol zase na dno a oni si mysleli, že kamarát je mŕtvy. Potom s tými tromi princeznami ušli a vynútili si od nich sľub, že otcovi povedia, že ich vyslobodili oni dvaja. Sami prišli ku kráľovi a žiadali si každý jednu princeznú za ženu.
Najmladší poľovnícky mládenec zatiaľ chodil celý zronený po tých troch izbách a myslel si, že tu azda už musí zomrieť. Na stene uvidel visieť píšťalu a vravel si:
„Načo tu asi je? Tu sa predsa nikto nemôže veseliť.“ Obzeral si tie dračie hlavy a vravel:
„Vy mi teraz tiež nie ste nič platné.“ A stále len chodil sem a tam, sem a tam, až bola podlaha od toho chodenia uhladená.
Napokon si to s tou píšťalou rozmyslel, vzal ju zo steny a začal na nej hrať pesničku. A čo nevidí: zrazu sa sem prúdom hrnú zemní mužíčkovia, pri každom tóne, ktorý vyluduje, je ich tu o jedného viac. A mládenec píska a píska svoju pesničku, až je v izbe natlačené, že by jablko nepadlo. Všetci sa pýtajú, čo by si žiadal, a on, že sa chce dostať zase na zem, na svetlo božie. V tej chvíli sa naňho všetci sypú ako osy, schmatnú ho za každý vlások, čo ich na hlave má, a tak s ním letia hore až na zem.
Len čo sa ocitol hore, hneď sa vybral do kráľovského zámku, kde sa práve mala sláviť svadba jednej princeznej, a išiel rovno do tej komnaty, v ktorej bol kráľ so svojimi tromi dcérami. Ako ho princezné zočili, hneď odpadli do mdlôb. Kráľ sa nesmierne rozhneval a na mieste ho dal zavrieť do väzenia: myslel si, že jeho dcéry nejako uhranul.
Keď princezné zase prišli k sebe, usilovne prosili, aby mládenca pustil na slobodu. Kráľ chcel vedieť prečo a dcéry sa dali do nárekov, že to nesmú povedať. Lenže otec im poradil, aby to povedali kachliam, a sám vyšiel von a počúval za dverami, čo budú hovoriť.
Tak započul, že tento poľovník sám jediný zabil všetky tri draky pod zemou, kým tí dvaja druhí že princezné len v koši vytiahli a pravého vysloboditeľa zhodili späť do studne, aby sa zabil. Princezné sa teraz tešili, že zostal nažive, a len sa starali, aby sa mal čím preukázať. Najstaršia povedala:
„Či má ešte môj náprsníček, čo som mu dala okolo krku?“
Prostredná povedala:
„Či má ešte môj opasok, ktorým som ho opásala?“
Najmladšia povedala:
„Či má ešte môj prstienok, čo som mu navliekla?“
Teraz už kráľ počul dosť. Vrátil sa do komnaty, zo všetkého najskôr poslal do väzenia oboch zradných kamarátov, aby neušli a nevyhli sa šibenici, a potom si dal zavolať statočného poľovníka.
Keď ho priviedli, mal naozaj na sebe tie tri zlaté darčeky od princezien, a navyše ešte píšťalu. Postavil sa a smelo odpovedal, keď ho kráľ začal vypočúvať:
„Kto si, mládenče?“
„Poľovník, pane kráľu.“
„Poľovník nenosí píšťalu.“
„To je moja vábnička, pane kráľu.“
„Poľovník nenosí zlatý náprsník.“
„To je moja odmena za deväť hláv.“
„Poľovník nenosí zlatý opasok.“
„To je moja odmena za sedem hláv.“
„Poľovník nenosí zlatý prstienok.“
„To je moja odmena za posledné štyri hlavy.“
„Za aké hlavy, poľovníče?“
„Za dračie hlavy, pane kráľu.“
„A kde máš tie dračie hlavy?“
„Vyhliadnite z okna, pane kráľu.“
Kráľ vyhliadol z okna, aj princezné hneď bežali, a čo nevideli: na schodoch, čo viedli do zámku, bolo odhora až dolu poukladaných dvadsať dračích hláv, desať po pravej strane, desať po ľavej. Ako sa tam dostali? Veď keď poľovníka uvrhli do väzenia, myslel si, že sa k nemu princezné už nechcú hlásiť a že sa musí sám nejako preukázať ako zabijak drakov. A tak zahral na píšťalu, privolal zemných mužíkov a dal si od nich doniesť dračie hlavy až pred zámok.
Teraz už kráľovi zostávala len posledná otázka, ktorú princeznú chce poľovník za ženu. On odpovedal:
„Tú, pre ktorú som najťažšie bojoval a ktorá mi dala najvzácnejší dar.“
Najstaršia si už myslela, že to bude ona, lebo jej drak mal deväť hláv a na jej darčeku je najviac zlata. Ale mládenec dodal:
„Najťažšie bolo zabiť tretieho draka, štvorhlavého, už som nemal silu. A najvzácnejší je ten prstienok.“
„Ako to?“ spýtal sa kráľ. A poľovník povedal:
„Náprsník dáva ochranu, opasok dáva silu, ale prstienok sľubuje vernosť.“
Kráľ sa potešil, aký múdry zať bude mať, sľúbil mu svoju najmladšiu dcéru a vystrojil im svadbu, akú svet ešte nevidel. Dokonca aj všetky tie červené jablká zo svojho najmilšieho štepu dal oberať na svadobnú hostinu, a pozvaný bol každý, kto prišiel. A tak čo len nohy malo, na tej svadbe tancovalo.
Aj ja som bežala, len čo muzika zavrešťala, sklenené črievičky som si na to obula. Zavadila som o kameň, cink, a bolo po nich, amen. Mám z nich v truhlici črepy, kto to dokáže, nech ich zlepí.