Ako prišiel Janko k bratovi

Istý otec a matka mali syna Janka. Bol to čudný syn. Neprial si ani sestry, ani bratov, ale veci, ktoré mu nikto nemohol dať. Potom trval na svojom, nech mu domlúvali akokoľvek, ba ani poriadny výprask nepomohol. Rodičov to mrzelo a často si v kútiku poplakali a posťažovali sa. Mysleli si, že ich synček je celkom hlúpy. Nehovorili si to len sami, bolo o tom presvedčených viac ľudí. Veľmi ich však bolelo, že sa syna nemôžu zastať, lebo on bol hlúpy naozaj.
Raz si Janko usmyslel, že chce mesiac. Išiel za mamou a povedal jej to.
„Hlupák,“ hnevala sa, „ako môžeš chcieť mesiac? Ani neviem, kam by sme ho dali. Tu máš kus syra, choď a pas kravy!“
Keď u mamy nepochodil, hnal Janko kravy na pašu a zahnal ich až k záhonu, kde robil otec. Tam mu povedal:
„Otec, ja by som niečo chcel.“
„A čo?“ pýta sa otec, ale len tak, aby ho syn netrápil neustálym žobraním a nezdržiaval od roboty.
„Chcem mesiac,“ povedal Janko a už sa tešil, že otec hneď pobeží a splní jeho želanie.
Ale otec sa zamračil a povedal:
„Hlupák! Neviem, kto by ti po neho išiel.“
„No, predsa vy,“ povedal Janko. „Veď nie ste veľký a nie ste môj otec?“
Mal čo robiť, aby uskočil, lebo otec mu nerozumel; domnieval sa, že ho syn má za blázna.
Janka to strašne mrzelo, a keď bol raz s mamou osamote, začal jej opäť rozprávať o mesiaci. Veľmi rád by ho bol mal. Sľuboval, že potom urobí všetko, čo mu doma uložia.
A tak sa mame syna zželelo a opýtala sa ho:
„A načo by ti bol ten mesiac?“
„Spával by som s ním,“ odpovedal Janko, „a mal by som peknú hračku. Požičal by som vám ho, aby ste nemuseli chodiť potme. A nepotrebovali by sme lúče, ocko by mohol namiesto nich urobiť niečo pre mňa.“
„A prečo nechceš slnko?“ vypytovala sa matka syna.
„Slnko veľmi páli. Vyhoreli by sme a naše záhony by vyschli na púšť, susedia by sa nemohli vyspať,“ vravel Janko.
Tu sa žene zazdalo, že chlapec asi predsa len nie je taký hlúpy, ako si o ňom myslia, a tak mu povedala:
„Nechcej ani mesiac, synku. Nie preto, že prináša rosu a mráz. Mesiac ako slnko patrí všetkým ľuďom a bolo by na svete zle, keby ho niekto vzal a nechal na jedinom mieste.“
Poznal Janko, že mu matka nevyhovie, zamrzelo ho to, ale dal jej nejaký čas pokoj. Avšak potom ho opäť niečo posadlo a opäť išiel za ňou a povedal jej, že chce hviezdy. Spleskla rukami, poplakala si a potom mu dala syr a chlieb a poslala ho pásť kravy.
„Úbohý chlapče,“ povedala mu, „ako môžeš chcieť hviezdy, keď sú iste ešte za mesiačikom? Kam by som ich dala?“
Hnal Janko kravy na pašu a zahnal ich až k záhonu, kde robil otec. Tam mu povedal:
„Otec, ja by som niečo chcel a vy mi musíte vyhovieť.“
Otec sa začudoval, čo si Janko zase praje, ale aby sa ho zbavil čo najskôr, opýtal sa:
„Čo ti dnes vŕta hlavou?“
„Chcem hviezdy,“ povedal Janko a už sa tešil, že mu otec po ne pobeží.
Otec sa zamračil a povedal synovi:
„Neviem, kto by ti po ne zašiel.“
„No, predsa vy,“ povedal Janko. „Veď nie ste veľký a môj otec?“
Ale opäť mal čo robiť, aby uskočil, lebo otec sa domnieval, že ho syn už zase má za blázna ako predtým.
Janka to strašne mrzelo, a keď bol raz s mamou osamote, začal jej opäť rozprávať o hviezdach. Veľmi rád by ich bol mal. Sľuboval, že potom urobí všetko, čo mu doma uložia.
A tak sa mame syna zželelo a opýtala sa ho:
„A načo by ti boli tie hviezdy?“
„Presýpal by som si ich z vreca do vreca,“ odpovedal Janko, „a mal by som peknú hračku. Vždy by som vám dal hrsť tých najmenších, aby ste ich nasypali kurám. Znášali by nám strieborné vajcia, hneď by u nás bolo po biede. Pochválili by sme sa ľuďom a oni by spoznali, že nie som taký hlúpy, ako si o mne myslia.“
„Tak nikomu nedokážeš svoju múdrosť,“ povedala žena smutne. „Aj hviezdy patria všetkým. Keby sa niekedy stalo, že by ich nejaký obor pozbieral, ľudia by sa naň vrhli a zabili by ho. Na nebi aj na zemi musí byť poriadok. Čo patrí na nebo, nech tam zostane.“
Poznal Janko, že mamu neprehovorí, zamrzelo ho to, ale dal jej nejaký čas pokoj. Avšak uvažoval, aké želanie by sa nevysmiala, ktoré želanie je splniteľné. Tu mu mama rozprávala o tom, aké divy robia čarodejnice, a on si hneď prial mať čarodejnicu. Matka sa zhrozila a posťažovala sa otcovi a ten Jankovi vysvetlil, aké škaredé sú čarodejnice a koľko neplechy už narobili.
Vtedy prvý raz povedal otec Jankovi:
„Ale keď chceš, ja ťa k čarodejnici zavediem. Môžeš si ju vziať, však ona ti ukáže. Aspoň budeme mať v dome svätý pokoj od takého hlupáka.“
Janko dostal veľký strach a hneď sa aj priznal, že sa bojí, že už nechce čarodejnicu ani vidieť, nieto ešte mať. A svätosväte si umieňoval, že sa polepší, aby už rodičov netrápil tými nezmyselnými nápadmi. Veď im to aj povedal. Boli teraz spokojní, uverili mu.
Naozaj, Janko sa polepšil. Bol spokojný s tým, čo mu dávali, a žil ako iné deti: pásol kravy, nosil otcovi obed a zbieral v lese hríby. Raz tiež zašiel do lesa a mal šťastie. Našiel také kopy húb, že ani nevedel, čo s nimi. Volal na ostatné deti, aby si išli nazbierať, ale nikoho sa nedovolal. Myslel si, že mu neveria. Nazbieral najväčších hríbov a chcel im ich ukázať. Pomýlil si cestu a namiesto domov išiel na opačnú stranu. A tam sa už vôbec nevyznal, a tak zablúdil.
Chodil Janko po lese, chodil, až prišiel k jednej jaskyni. Myslel si, že našiel nejakého pustovníka. Zabúchal na bránu a tešil sa, ako sa dosýta naje a dobre vyspí. Ale zhrozil sa. Namiesto pustovníka vyšla babizňa taká škaredá, že v žilách stydla krv. Z očí jej šľahali dvaja zelení hadi a z úst sršali plamene. Na prstoch mala pazúry ako medveď, ale dlhšie, a hady mala aj vo vlasoch. Poznal Janko, že je to čarodejnica.
„Hľa, vtáčika,“ škrípala, „čo mi to priniesol? No?“
Janko pozbieral všetku odvahu, ktorú ešte mal, a povedal babizni:
„Prišiel som sa na vás pozrieť.“
„To je od teba pekné,“ zubila sa čarodejnica, „veľmi pekné! Tak poď ďalej, poď, chlapček. Ale musíš mi odpustiť. Som už stará a málokedy tu mávam návštevy, nie som na ne zariadená.“ A obrátila sa tvárou dovnútra, akoby ho tam chcela viesť.
Janko to využil a dal sa na útek. Utekal a utekal, ale ešte neprebehol čistinu a čarodejka ho držala.
„Hľa, vtáčika,“ huhňala, „zasteskalo sa mu za mamičkou? Neskoro, chlapček, neskoro! Chachacha! Doma budú radi, že už ťa nemajú, že sa ťa zbavili! Tak!“ A vliekla Janíka do jaskyne.
Zastavili sa až v akejsi obrovskej klenutej miestnosti, z ktorej viedlo niekoľko dverí. Čarodejka na jedny trikrát zaklopala a tie sa samy otvorili. Za nimi bola čierna komora. Tam hodila babizňa Janka a dvere za ním zavrela. Nech do nich búchal päsťami, kolenami i hlavou, nech klopal raz, dvakrát či trikrát, nech nariekal, prosil, sľuboval, nič nepomáhalo, dvere zostávali pevne zatvorené a chlapec tkvel v najčernejšej tme.
Nevedel Janko, ako dlho tam ležal, keď sa ozvalo krátke klopanie a dvere sa samy otvorili. Aká však hrôza ..... už v nich nestála babizňa s hadmi, ohňom a pazúrmi, teraz tam bola obrovská ruka, taká obrovská, že sa ani nepretiahla do čiernej komory. Janko sa dal do úpenlivého náreku, lebo si myslel, že nadišla jeho posledná hodina. V tom však začul mužský hlas:
„Neboj sa ma,“ vravel ten hlas, „to som ja, obor. Videl som, ako ťa babizňa vliekla, a prišiel som ti pomôcť. Len vylez, človiečik, nič zlé sa ti nestane.“
Janko neveril a nevychádzal, naopak, zaliezal ešte hlbšie do čiernej komory. Veľká ruka zmizla od dverí a dvere zapadli. A potom bolo v komore opäť veľmi dlho tma a nič než tma. Ľutoval Janko, že zlobil rodičov, a hovoril si, že toto je trest za jeho pochabé priania. Keby som tak bol pri mamičke a ocinovi, myslel si, už nikdy by som nechcel nič viac, než čo je u nás doma.
Och, doma toho bolo! Jasné izby a v nich teplo a útulno, lavice, stôl a posteľ, hrnce mlieka a kusy krupičňoku, syr, chlieb a voňavé placky. A bola tam mama, ktorá mu vyhovárala pochabé priania, a otec, ktorý sa staral o mamu a o synčeka a bol taký múdry, že vedel aj to, aký je život u čarodejnice. Prečo Janko nepočúval? Prečo bol nespokojný? Prečo si nevážil tie dobré veci? Teraz má strašný hlad aj smäd a čarodejnica si ho nakoniec upečie a zje! Ach, tá veľká ruka vo dverách, tá rozdrví človeka ako zrnko čučoriedky.
Dlho a dlho sa nič nedialo, až potom sa opäť ozvalo tiché klopanie na dvere a opäť sa objavila tá obrovská dlaň a prehovoril mužský hlas.
„Neboj sa ma,“ vravel hlas, „to som ja, obor. Videl som, ako ťa babizňa vliekla, a prišiel som ti pomôcť. Aby si mi uveril, tu máš hrniec mlieka a krupičňok. Posilni sa.“
A naozaj, obor opatrne vsunul do dverí krčah mlieka a kus krupičňoku. Janko sa na to hltavo vrhol a jedol a pil a už sa obra bál menej. Ešte však nedojedol, keď sa dvere opäť zavreli. Bolo počuť ťažké obrie kroky a za peknú chvíľu potom krátke krívanie čarodejnice. A tak ľutoval Janko, že neuveril obrovi a nešiel s ním, umienil si, že chybu napraví, ak obor príde ešte raz.
A obor prišiel. Keď čarodejnica odišla, vkĺzol do jaskyne, zaklopal na dvere od čiernej komory, tie sa otvorili a Janko vyšiel. Kľakol si pred obrom a prosil pre milosrdenstvo božie, aby mu neubližoval.
Obor povedal:
„Už trikrát som ti povedal, aby si sa ma nebál, že ti neublížim. Ale mám k tebe prosbu. Keď ju splníš, zanesiem ťa až domov k vašim.“
Janko si obra obzrel a zistil, že ten obor nie je protivný ako babizňa s ohňom, hadmi a medvedími pazúrmi. Preto mu sľúbil, že mu pomôže.
Bol ten obor akýsi čudný. Býval mu samému smutno. Márne hľadal spoločníka alebo ženu, každý sa ho bál a nikto si netrúfal spolčiť sa s ním. Tu sa milý obor dozvedel, že by sa mu lepšie žilo, keby sa mu podarilo získať čarovnú škrabošku. Kto tú vec má, tomu je dobre, nič mu nechýba, za ničím márne netúži, všetky priania sa skôr či neskôr vyplnia ..... dobre sa potom žije. A tak si obor želal získať čarovnú škrabošku. Nebolo to ľahké, lebo ju nosila čarodejnica na lícach. Iba v noci ju odkladala a vtedy ju bolo možné získať. Obor ju však ukradnúť nemohol, proti tomu sa babizňa dobre zabezpečila malými dverami do svojej spálne, azda ešte menšími než do čiernej komory, ale človek to mohol urobiť.
Obor Janka tak smutne prosil, že si chlapec dal povedať, hoci sa čarodejnice veľmi bál. Zaklopali na dvere do jej spálne, tie sa samy otvorili, Janko si vliezol pod posteľ, obor dvere zavrel a išiel sa ukryť do lesa.
Večer sa babizňa prikrívala a šla rovno na lôžko. Janko mal strach, aby jej nenapadlo pozrieť sa do čiernej komory. Ale babizňa sa domnievala, že chlapec už dávno hladom umrel, ako tam umrelo mnoho ľudí pred ním, a pokojne si ľahla. Keď sa prikryla, zložila škrabošku a hneď zaspala. Tu sa Janko vyškriabal zo svojho úkrytu a ukradol tú škrabošku. Hneď si ju nasadil, aby čarodejnica nad ním nemala moc, keby sa zobudila. Nemusel sa ničoho obávať. Obor už čakal, zaklopal na dvere, tie sa otvorili a Janko nimi vykĺzol. Hneď vybehli do lesa a tam sa od radosti objímali. Prelstili čarodejnicu! Zostala z nej iba bezmocná babizňa, zlá a zákerná. Aké šťastie, že teraz už na nikoho nemôže! Tešil sa Janko s obrom, aký im nastane život. Majú škrabošku, na čo si spomenú, to tu hneď bude!
„Kiežby som bol u nás doma!“ povedal Janko a nasadil si tú škrabošku. Skôr než sa nazdali, boli u nich doma. Mama práve prala a pri práci plakala, otec sa chystal na záhony a ani jemu nebolo do smiechu. Veľmi sa zľakli. Keď zočili obra, chceli dokonca utiecť. Ale už bol pri nich Janko, už im visel okolo krku, bozkával ich a plakal od radosti. Nakoniec to bolo šťastné stretnutie, aj obrovi bolo pri ňom veľmi, veľmi dobre.
A tak museli rozprávať, čo ich stretlo. Rodičia nechceli veriť svojmu sluchu, avšak bola tu čarovná škraboška a tá presviedčala, bol tu Janko aj obor, áno, všetko sa naozaj stalo.
Vzal otec škrabošku a nasadil si ju. „Kiežby sme mali novú chalupu!“ zavolal a hľa, bola tu nová chalupa. Mama spleskla rukami a blahorečila synovi a vravela, že nadarmo nemal také vznešené alebo nezmyselné priania, že je najmúdrejší synček z celého kraja a že je teraz naň naozaj pyšná.
Ocko veľa nenahovoril, ale Janko videl, že aj on je so synom nadmieru spokojný a že mu už dávno odpustil všetky tie pochabosti.
Najviac však bol udivený a dojatý obor. Ešte nikdy nezažil takéto vítanie a takú radosť. Čosi sa v ňom pohlo, čosi ho celkom pomýlilo. Sedel na hrádzi pred novou chalupou a utieral si slzy.
Otec k nemu zašiel, podal mu čarovnú škrabošku a povedal:
„No, chlapče, predsa nebudeš nariekať, keď sa my veselíme! Tu máš tú čarovnú vec, aby si aj ty bol šťastný.“
„Ako môžem byť šťastný,“ plakal obor horko, „keď ja nemám nikoho na celom svete?“
„Tak ty si sirota?“ začudoval sa otec. „Vieš čo? My ťa prijmeme za vlastného, aspoň Janko dostane brata.“
Mama súhlasila a Janko bol tiež veľmi rád, a tak obor u nich zostal. Ale ešte to nebolo dobré. Obor spával a vôbec býval vo svojom dome a s nimi iba robil a besedoval. Ale prial si viac a bol by za to dal nevedno čo. Prial si, aby ho mali tak za syna, ako majú Janka.
Tomu však nevadilo, že má obra za brata. Keď napásol kravy, hneď bol pri ňom a už sa s ním hral. A brat obor by mu bol zniesol modré z neba.
Raz spolu sedeli na lúke a rozprávali sa. Janko sa pýtal:
„Počúvaj, brat, a ty si nikdy nechcel mať doma slnko, mesiac alebo hviezdy? A vôbec nikdy si si nestrčil do vrecka ani jedinú hviezdičku?“
Obor sa začudoval takejto otázke, ale hneď odpovedal, že nikdy. „Vieš,“ vysvetľoval, „aj my obri musíme nechať slnko a hviezdy tam, kde boli od počiatku sveta. Ja by som s nimi nebol pohol, ani keby som bol smel. A vieš prečo? Pretože slnko a mesiac a hviezdy sú najkrajšie, keď na ne hľadíš z trávy, celkom od zeme.“
Ľahol si Janko do trávy a presvedčil sa, že jeho brat obor vôbec neklamal. Od tých čias už nikdy nenapadlo ani Janka, aby chcel mať tie veci doma a hrať sa s nimi, lebo vedel, že by potom už ani neboli také pekné ako doteraz.
Žil teda obor medzi ľuďmi, ale nebol celkom šťastný. Ale ani mama nebola celkom spokojná. Hovorila otcovi, že ich veľký syn už má roky, že je čas ho oženiť. Kde však zoženú takú veľkú nevestu? Veď žiadna dievka sa nevydá za obra!
Janko počul, ako sa jeho rodičia radia, a povedal im:
„Ľahká pomoc. Veď nemáte škrabošku? Čarujte a urobte z neho obyčajného človeka!“
A tak išiel otec za obrom a povedal mu, čo Janko vymyslel. Či s tým súhlasí. Obor hneď, že áno. A tak urobili a šťastne sa to podarilo. Krásny synček im padol do náručia a ďakoval im, že ho vyslobodili z tej veľkosti.
Nedostal Janko ani mesiac, ani hviezdy, ale dobrého brata a rodičom hodného syna. Až teraz im začalo pravé šťastie. Žili si v ňom spokojne, a ak nepomreli, žijú tak podnes.