Na Chlumku

Asi hodinu cesty na sever od Brandýsa nad Orlicí stála pred šesťsto rokmi tvrdza Chlumek. Pomenovali ju tak preto, že stála na nevysokom chlme, čnejúcom nad vysočinou, ktorá sa rozprestiera medzi oboma Orlicami. Vtedy sa v tých končinách a najmä v okolí chlumeckej tvrdze černelo viac lesov, zato sa belelo menej dedín ako dnes.

Neďaleko Chlumku bola jediná malá dedinka, na jej konci pri tvrdzi stál dvor pozostávajúci z niekoľkých drevených stavieb krytých slamou a šindľom. Zato bola tvrdza na tie časy veľmi pevná, hoci nie príliš honosná. Okolo dokola sa týčil vysoký hlinený násyp. Za násypom bola hlboká murovaná priekopa, za priekopou objímal pevný múr štvorhranné nádvorie; v ňom stála nevelká murovaná stavba a vedľa nej štvorhranná veža rovnako murovaná. Dom tvrdze bol krytý tehlami, špicatá strecha veže však kamennými doskami.

Tým, že chlumecká tvrdza bola celá z kameňa, vynikala nad všetky tvrdze v širokom okolí, väčšinou drevené alebo len sčasti murované, a preto aj poskytovala toľko bezpečia ako žiadna z okolia, vyrovnajúc sa svojou pevnosťou mnohému hrádku. Najmä v poslednom čase uznávali všade v susedstve, aká je to výhoda mať takéto pevné sídlo. Predtým, kým panoval nebohý kráľ Přemysl II., kým bolo všade, aj v horách, bezpečie, ozval sa nejeden hlas, načo to starý chlumecký vladyka stavial tvrdzu takú pevnú, načo na ňu vynaložil toľko nákladov. Zato teraz, odkedy po smrti Přemysla II. nastali tak nešťastné a neisté časy, odkedy cudzinci z Brandenburska a z iných končín nemeckej ríše po celom kráľovstve českom tak surovo a neľudsky hospodárili, súdili susedia o chlumeckej tvrdzi inak. A starý chlumecký vladyka teraz nejedenkrát, stojac na dvorčeku pred stavbou, meral spokojne zrakom vežu i jej hrubé múry a v duchu ďakoval pánubohu, že ju postavil napriek všetkému odhováraniu svojich susedov. Na vežu hľadel spokojne, pretože poskytovala dosť bezpečia; ale keď vystúpil na val či násyp, odetý do dlhej tmavomodrej sukne, širokým pásom prepásanej, upieral smutne zrak do kraja. Sťahoval husté biele obočie, alebo prudko si hladiac biele fúzy pozoroval vysoké stĺpy čierneho dymu, ktoré v diaľke vystupovali.

Na násyp chodil občas, často vystúpil aj na vežu, najmä k podvečeru, hoci cesta točitými kamennými schodmi bola pre neho namáhavá. A tu vyšiel na krytú pavlač čiže podsebitie, ťahajúce sa okolo celej veže vysoko, takmer pod jej strechou. Okienkami v podsebití vyzeral von do kraja, na ktorý sa už ukladala tma, a takmer vždy zazrel v diaľke krvavú žiaru požiaru, raz tu, raz onde, najviac však na západe a na juhu.

So starým vladykom chodieval zvyčajne jeho vnuk, štrnásťročný Ján, ktorý sa horlivo dedka vypytoval, kde asi horí, kde tí surovi Brandenburčania, zase podpáliac, kruto hospodária. Dedko vnukovi vykladal, čo si myslí, kde to asi je, ale čím ďalej, tým zachmúrenejšie. Často odpovedajúc, zrazu zmĺkol a zahľadel sa na záplavy ohňa, ktorých teraz videli niekoľko za večer.

Raz malý Ján neúmyselne uhádol, čo dedka napĺňalo starosťami. Vravel chlapec:

„Hľa, dedko, ohne sa nevzďaľujú, ale idú bližšie k nám. To sa tí Brandenburčania tiež blížia, to ich naši nevyhnali, a azda boli porazení. A otecko ... bojím sa, dedko ...“

Vybral sa nedávno mladší chlumecký vladyka, Jánov otec, do boja proti Brandenburčanom.

„Neboj sa, synku, neboj!“ rýchlo starý, ale doposiaľ statný vladyka vnukovi do reči vpadol. „Neboj sa ničoho! Naši sa ešte všetci nezišli, len zbierajú sily a čakajú, kým ich bude viac. Veď vieš, že tých Brandenburčanov je ako sršňov, a navyše nemeckí mešťania v mestách, ako v Mýte, sú s nimi a pomáhajú im.“

Tak utešoval svojho vnuka, ale ešte v ten istý večer, keď chlapec zaspal, dedo zašiel na dvor a prikázal, aby čeľaď preniesla do tvrdze, čo ešte bolo múky a krúp i jabĺk, a tiež aby tej noci zabili ešte niekoľko ošípaných a ich mäso doniesli do tvrdze, kde sa malo udiť. V tvrdzi bolo rozličných potravín už predtým dosť nahromadených, najviac v pivniciach pod stavbou i v mohutnej veži; napriek tomu sa starý vladyka zásoboval ešte viac, akoby každú chvíľu čakal nepriateľa.

II

Starý chlumecký vladyka, Jánov dedo, nebol nadarmo opatrný; počul o Brandenburčanoch už toľko a sám už aj leccos videl, akých surovostí sa dopustili, že sa naozaj nazdával tých najhorších vecí. Doteraz najviac zúrili okolo Prahy a v strede krajiny; tam sa tiež viedli prvé a ťažké boje s nimi. Ale čím ďalej, tým viac sa chamtiví cudzinci rozliezali aj do vzdialených končín a prepadali aj odľahlé české osady, drancujúc ich a podpaľujúc. A pritom neušetrili ľudí, ani mladých, ani starých, ani ženy, ani deti.

Veď rozvážny starý vladyka mal ešte iné starosti.

„Hľa, čo sa všetko stalo a deje,“ vravel statočnému synovi svojmu, otcovi malého Jána. „Pozri, ako markíz Ota jednal s kráľovnou, ako ju väznil; a teraz odviezol kráľoviča Václava do Nemecka. Ver, že ho tam umorí, hoci bol jeho poručníkom. Umorí, aby sa sám stal pánom nášho českého kráľovstva. Pánboh s nami! Už teraz vidíš, ako by hospodáril. A že vie, že by sme ho nechceli, že by sme sa mu bránili, vopred nás už prenasleduje. Vieš, o čo tu ide? O nič iné, ako aby nás zničili, aby náš český jazyk bol vyhladený. Preto tie násilia a ukrutnosti, preto sa s tými Nemcami cudzozemcami spojili Nemci v našich českých mestách a preto najviac stíhajú nás zemanov a všetku šľachtu.“

„A prečo práve nás?“ pýtal sa syn, vladyka Zdislav.

„Telo bez hlavy je mŕtve. Šľachta je najmocnejšia, tá by sa najviac cudzincom vzpierala. Preto preč s ňou. Keď bude zničená alebo hrubo oslabená, potom sa už zastrašený ľud podrobí. To je zámer tých nemeckých mešťanov a Brandenburčanov. A preto, milý Zdislav, vieš, čo robiť.“

„Viem!“ povedal vladyka Zdislav bez rozmýšľania a hneď sa chystal. A vybral päť statných mužov zo dvora a z dediny, ozbrojil ich oštepmi, mečom a sekerou, dvaja vzali kuše a tulce plné dobre kutých, ostrých šípov, a nasadiac si hrubé kožené prilby na hlavy, čakali pri tvrdzi, z ktorej vyrazil mladší vladyka, majúc na sebe železný odev zo samých drobných kruhov a článkov. Ten mu kryl hrdlo, ramená, prsia i nohy. Cez ten odev mal červenú sukňu, pri ktorej páse visel dlhý, pádny meč, pri sedle vpredu po pravej ruke železný mlat. Pred bránou sa ešte raz zastavil, aby naposledy dal zbohom svojmu otcovi, ktorý mu žehnal, i synčekovi Jánovi, ktorý sa chytil strmeňa, vyskočil k otcovi, aby ho ešte raz, naposledy pobozkal. Chlapcovi sa v ten okamih rinuli slzy po tvári a otec i dedo boli veľmi vážni, dobre vediac, že sa azda lúčia navždy, že sa azda vidia naposledy. Odchádzal vladyka Zdislav do vojny, ktorej krutejšej, zúrivejšej predtým v českom kráľovstve nebolo. Dedo i vnuk stáli pri bráne, kým im vladyka so svojou družinou nezmizol z očí. Potom vystúpili na vysoký val, odkiaľ ich ešte, ale už do hlbokej cesty v úvoze zachádzajúcich, zazreli. Starý vladyka, chopiac sa ruky svojho vnuka, vážne povedal:

„Hľa, tebe otec, mne jediný syn do vojny odchádza. Okrem teba už nemám nikoho. A predsa, milý synku, keby si bol len o tri roky starší, sám by som ti zohnal zbroj a hoci aj koňa osedlal a povedal: Choď, choď aj ty do vojny, zle je s našou krajinou, cudzinci ju hubia, chcú nás zničiť. Chcú sami panovať v tejto zemi, ktorú osadili naši otcovia, vzdelali a svojou krvou obhájili. A preto je svätou povinnosťou každého, aby, koľko vládze, prispel k obrane tohto nášho kráľovstva. Keby som bol mladší, sám by som sa tiež vypravil.“

„Išiel by som, hoci hneď!“ zvolal Ján a oči sa mu zaiskrili.

„Si mladý, ale kto vie, azda skôr, ako sa nazdávame,“ odvetil starý vladyka. Nedohovoril však. Nepovedal, čo si myslí, že azda skôr, ako sa nazdajú, sa im dostane boja, pretože brandenburské húfy prichádzali ako kobylky alebo krupobitie, náhle, znenazdania. A tu bol starý vladyka pevne odhodlaný, že sa tým cudzincom nepodrobí, aby poznali, že nemožno len tak Čechov trýzniť a pokoriť.

III

Tak osamel starý vladyka so svojím vnukom na tvrdzi, ktorú dal sám pred rokmi postaviť. Synova manželka, Jánova matka, bola už niekoľko rokov na pravde božej, a tak sa starý vladyka stal hlavným vychovávateľom Jánovým. Uplynulo už dobrých štrnásť dní, odkedy vladyka Zdislav odišiel do vojny. Starý vladyka sa oňho bál, a to tým skôr, že o ňom neprichádzali žiadne správy. Starosťami ho napĺňalo aj to, keby tak drancovační Brandenburčania pritiahli. – Ale tie starosti pred vnukom utajil, a to tým skôr, že pozoroval, že sa Jánovi za otcom cnie.

Inak prichádzalo aj na osamelú tvrdzu dosť noviniek, ibaže samých neveselých. Prinášali ich ľudia z kraja, prchajúci pred Brandenburčanmi do odľahlejších končín. Dosť už predtým rozhnevali starého vladyku správy, ako Nemci nešetria ani kláštory, ani kostoly, ako sa vlámali aj do kostola sv. Víta na pražskom hrade, ako tam okradli kaplnku sv. Václava a pobrali všetky peniaze tam ukryté, ako neušetrili ani krypty. Často tiež, sediac s vnukom pri krbe, spomínal na úbohého kráľoviča Václava, ako sa mu asi v cudzine vodí, ako s ním tam iste zle zaobchádzajú. – Vždy, kedykoľvek o ňom hovoril, spomenul si na jeho nebohého otca, kráľa Přemysla II., ako bolo dobre v Čechách za jeho vlády, aký bol slávny a mocný panovník.

„A ako smutne to s ním skončilo!“ dodával obyčajne, „ako smutne! Ó, že tak lipol na všetkom cudzozemskom a zabúdal na svoj ľud český!“

Tak si v izbe pri krbe povzdychol. Ale inak pred ľuďmi nebolo na ňom vidieť ani smútok, ani bázeň. Utešoval ľudí v dedinke a poradil im, aby si, ak mal niekto niečo vzácnejšie, u neho na tvrdzi schoval. A tak sa stalo. Čo kto mal vzácnejšieho, nebolo toho, pravda, veľa, dostalo sa do bezpečnej skrýše na tvrdzi. Sem tiež prichádzali susedia z okolia, zemania a vladykovia z drevených tvrdzí, aby ukryli svoje šperky a vzácnosti u starého chlumeckého vladyku. Vedeli, že by lepším a vernejším rukám tie veci nemohli zveriť. Tak sa na Chlumku onedlho nahromadil značný poklad, pre ktorý starý vladyka pripravil bezpečnú skrýšu. O nej nepovedal nikomu, iba dvom starým priateľom, vladykom zo susedstva, a to preto, keby azda náhle alebo skoro odišiel zo sveta, aby tie zamurované veci neboli stratené. Ten poklad jeho mysli, pravda, pokoj nepriniesol.

Bol to muž svedomitý a spravodlivý, a preto sa o cudzí majetok bál viac ako o svoj. Potom sa obával, že by sa mohli okolím rozniesť správy o tom, čo je na Chlumku ukrytých skvostov; toho sa zvlášť obával. Preto teraz dal svoju tvrdzu svedomito strážiť a sám ju tiež strážil. Na veži umiestnil strážcu, ktorý tam inokedy nebýval; vrátnik potom nesmel branku bez vladykovho dovolenia nikomu otvoriť. Hlavná brána bola stále zamknutá a padací most aj vo dne neustále vytiahnutý.

Okrem toho vladyka rozostavil hliadky aj ďalej za tvrdzou na výšinách, aby sa po krajine rozhliadali a včas oznámili, keby zbadali niečo podozrivé. Po celý ten čas mladý Janík dedka takmer ani neopúšťal. Nesmel. Dedo ho strážil a nedovoľoval, aby ako inokedy sám vychádzal alebo vyjazdil do polí. Mal Janík svojho jazdeckého koníka – dedo vravieval, že je to kôň poľský –, na ktorom sa chlapec učil jazdiť a na ktorom sa už sám púšťal do polí. Volal ho Klusáček. Ten sa teraz dosť nastál a iste ho v maštali pri žľabe mrzelo. Zakaždým, keď k nemu Janík prišiel, obzeral sa za ním, zarehotal sa a hádzal hlavou. K Klusáčkovi chodil s Jánom aj Vít, pätnásťročný syn chudobnej vdovy po šafárovi na dvore. Vít bol od malička Jánovým druhom. Spolu sa hrávali, na dvore i na tvrdzi, spolu sa kúpali v rybníku pri tvrdzi, spolu chodili do polí i do lesa. Vít neopúšťal Jána, ani keď Ján šiel na svojom koníku. Čakával naň na čistinke v lese, kam vladycký synček zvyčajne zachádzal. Tu Klusáčka priviazali a sami strieľali veveričky po lese alebo si hľadali inú zábavu, alebo sa Vít, zvyknutý na kone z dvora, na Klusáčkovi preháňal po čistinke s Jánovým dovolením, jazdiac na ňom alebo sa na neho stavajúc a zase z neho zoskakujúc a znovu sa mrštne vyhupujúc do sedla.

Všetky tieto veselosti a zábavy teraz prestali. Janík nesmel do polí, lebo nikde nebolo bezpečno, a na dvore tiež veľa nemal. Roznemohla sa Vítova matka, a v tom čase zmätku, keď niektorí z čeľade boli vo vojne, iní už zo strachu utiekli, nebolo okrem Víta nikoho, kto by úbohú ženu ošetroval. Ešte šťastie, že jej i Vítovi vladycký synček leccos priniesol na prilepšenie. Tak bolo smutno na tvrdzi i na dvore a aj príroda sa zasmušilila.

Bolo na jeseň roku 1280. Zo zachmúreného neba často padal dážď a chladný vietor vial a hučal vysočinou, odnášajúc so sebou žlté lístie, ktoré trhal zo stromov. Starý vladyka si obliekol už ľahkú šubu, lemovanú kožušinou, a častejšie teraz vychádzal na val alebo hore na podsebitie veže a hľadel uprene pred seba. Nedbal na to, ako sa to na lúke, na poliach a v háji naokolo mení; on vyzeral, čakal svojho syna a jeho spolubojovníkov, alebo aspoň správu od neho. Ale neprichádzal ani vladyka, ani posol.

IV

Nečakane pribehol z dvora Vít do tvrdze oznámiť vladykovi, že na dvor prišlo niekoľko úbohých ľudí z kraja, ktorým Brandenburčania zničili všetok majetok a ktorí teraz blúdili svetom, vyhľadávajúc kraje, v ktorých doteraz títo cudzozemci nehospodárili. Títo utečenci priniesli novinu, že kdesi pri Mýte sa vraj strhla bitka medzi Čechmi a Nemcami, totiž Brandenburčanmi a domácimi Nemcami, s nimi spojenými, v ktorej Česi zvíťazili. Tým cudzozemcom že to bola ťažká rana, a že sú rozprášení ako plevy, a Česi že ich prenasledujú.

Tá veselá novina, ktorej však starý vladyka celkom neveril, prišla tesne pred poludním a popoludní pribudli zase iní utečenci a s nimi niekoľko ľudí zo susednej dediny, ktorí rozprávali rovnako. Starý vladyka sa podrobne vypytoval na bitku a na to, ktorým smerom Brandenburčania ušli; ale na to sa mu nedostalo poriadnej odpovede. Každý vypovedal inak, nevediac nič istého. Napriek tomu bol vladyka predsa trochu potešený, pretože sa už zdalo byť pravdou, že Česi zvíťazili. Pritom spomínal na syna, či tam bol tiež a či azda v tom boji nezostal.

Zatiaľ deň hasol, a keď nastal súmrak, ohlásil strážca z veže požiar. Už niekoľko dní nebolo v susedstve žiadnej žiary, a preto sa starý vladyka tešil, že Brandenburčania odtiahli iným smerom. A hľa, teraz požiar, práve po tom víťazstve, a blízko, tak blízko, ako ešte záplavy ohňa nikdy tak blízko nezpozorovali. Vladyka prikázal, aby na dvore nechodili spať a boli pripravení. Janíkovi, svojmu vnukovi, prikázal, aby ani z tvrdze nevychádzal. Tomu išlo najviac o Víta a horlivo sa vypytoval, čo sa deje. Ale nikto nič určité nevedel. Janík zaspal neskoro večer. Dlho však nespal. Hluk, lomoz a žiara svetiel ho prebudili. Vyskočiac, rýchlo sa obliekol a vyšiel von. Videl na nádvorí niekoľko mužov z dvora a z dediny už ozbrojených, aj deda, rovnako ako vždy teraz mečom opásaného, cudzieho vladyku a s ním pani a tri mladé dievčatá.

Tie sem zrejme priviedol. Sám sa potom chystal preč, lebo len čo sa ocitol na dvorci tvrdze, už sa s nimi lúčil. Pani a dievčatá horko plakali a nechceli vladyku pustiť; on im však chlácholiac pripomínal, že sa musí postarať o bezpečnosť ostatných. Vytrhnúc sa im a podajúc starému chlumeckému vladykovi ruku, ponáhľal sa von. Potom bolo vonku z tmy počuť jeho hlas, dupot koní, potom tam aj zakmitla žiara pochodne. Húf utečencov sa ponáhľal ďalej, lebo pre nich všetkých nebolo na nevelkej tvrdzi miesta. Len pani a dievčatám susedovým mohol starý vladyka poskytnúť prístrešie.

Janík pochopil, že je zle. A bolo. Brandenburčania drancovali cez deň veľkú dedinu, vzdialenú odtiaľto vyše míle cesty, a navečer napadli inú v susedstve bližšie k chlumeckej tvrdzi, ako dosvedčovala veľká žiara požiaru, rozliata po tmavých nebesiach. Ešte lepšie to dosvedčili utečenci. Za tými, bolo neskoro v noci, sa prihnal húfik iných. Janík ich videl z valu, na ktorom stál s dedom. Ten ho už do postele nenútil, zato ho však nepustil od seba. Chlapec, krčiac sa do plášťa, videl v žiari pochodne húf úbohých utečencov, ktorí sa uberali okolo, mieriac do skál a lesov pri Divokej Orlici. Rozprávali strašné veci o brandenburskej krutosti. Keď dospeli až k chlumeckej tvrdzi, prosili, aby ich tam vladyka vzal. On však nemohol. Nevelká tvrdza už bola takmer plná a nestačila. Len na úpenlivú prosbu prijal dvoch chorých starcov a starenu i ženu s malým dieťatkom, ktorá pre slabosť už nemohla ďalej. Len čo ju prijal, húf sa dal na ďalšiu cestu a zanikol v tmách. Bolo vlhko a mrholilo. Janík plný účasti hľadel za nimi a potom na úbohých starcov a ženy, ktoré dedo zaviedol do izby k pani a vladyckým dievčatám. Ale tu si chlapec, vidiac chorú, slabú ženu, spomenul na Vítovu matku a na Víta.

„Čo bude s ľuďmi z dvora, ak pritiahnu Nemci?“ pýtal sa deda.

„Už majú nariadené. Ráno pred úsvitom sa dajú na útek. Vezmú so sebou dobytok, čo sa len odviesť dá. Tu zostať nemôžu. Nie je pre nich miesto.“

„A Vít?“ pýtal sa Janík.

„Pôjde s nimi.“

„Ale jeho matka je chorá.“

„Prikázal som, aby ju naložili na voz. Je jej už lepšie. Bol by som ju vzal sem, ale prišli tá pani a slečny, žena s dieťatkom a ostatní. Už niet ani miestočka. Je nás tu aj tak až priveľa.“

Janík nebol s tým spokojný. Vít a jeho matka mu nešli z mysle. Keď svitalo, vyšiel von. Dedo už bol na dvore. Janík vybehol za ním. Na dvore bolo božie dopustenie. Čeľaď a ľud vyvádzali kone, koľko ich tu ešte bolo, dobytok, vynášali svoj skromný majetok a nakladali ho chvatne a v zmätku na vozy, alebo sa hnali von, akoby im Brandenburčania boli v pätách. Janík sa ponáhľal najprv do chudobnej izbietky, v ktorej bývala Vítova matka. Tá, úbožiačka, celá ešte zoslabnutá, namáhala sa pozbierať nejakú perinku a pripravovala sa na útek, nariekajúc pritom a zasa nahlas sa modliac. Statný Vít ju utešoval a pomáhal jej. Len čo Janík vstúpil, chorá vdova radostne vykríkla a zas už nariekala, ako ju čeľaď odbavuje, že ju nechcú vziať na voz, že sa každý stará len sám o seba, a prosila, aby sa Janík nad ňou zmiloval a vyprosil u pána deda, aby aspoň Vít mohol tu zostať, že o neho má strach najväčší. Janík sa dlho nerozmýšľal. Vybehol von, a vyhľadajúc deda, ktorý na dvore hľadel udržať poriadok, prosil ho za šafárovu vdovu tak dlho, až vyprosil.

Keď sa ranná hmla rozptýlila, bol starý chlumecký drevený dvor ako vymretý. Čeľaď preč aj dobytok, len tu a tam po dvore kdákala nejaká zabudnutá sliepka a holuby krúžili ako inokedy nad opusteným dvorom. V tú chvíľu mal vladykov vnuk už svojho milého druha Víta; jeho matka našla kútik v kuchyni u starej gazdinej. Obaja chlapci hovorili len o Brandenburčanoch a snažili sa jeden druhého v odhodlanosti prekonať. Nevedeli ešte, ako sa patrí, uvážiť, čo azda čaká ich a celé okolie, a potom aj priveľmi si cenili chlumeckú tvrdzu i starého deda i tých niekoľko ozbrojených pacholkov, ktorých mal tu ako posádku, i seba. Veď obaja boli odhodlaní, že budú statočne bojovať.

V

Deň uplynul pokojne. Po Nemcoch nebolo ani stopy. Len noví utečenci, väčšinou sedliaci so svojimi rodinami, ktorí sa uberali okolo chlumeckej tvrdze, dosvedčovali, že nie sú ďaleko, že sa blížia, a rozprávali zase o strašných krutostiach tých cudzozemcov.

Starý vladyka, ktorý tých horkých hostí očakával na ráno, bol rád, že hneď nepritiahli. Mohli ľudia z dvora i s dobytkom zatiaľ prejsť dobrý kus cesty. Keď slnko zapadalo, rátal, že teraz už asi sú v bezpečnom lesnom úkryte. Potom obišiel ešte celú tvrdzu, prezrel bránu, teraz zatarasenú, prešiel násypom, na ktorom boli narazené mocné, špicaté koly, napomenul ozbrojených pacholkov, aby sa nebáli a boli bdelí. Janík s Vítom nemohli zatiaľ v izbe vydržať. Chodili buď za vladykom, alebo si sami vyliezli na val a vyzerali otvorom medzi kolmi do kraja. Potom zase išli navštíviť Klusáčka, ktorý bol v maštali celý nepokojný, až ich potom volali na večeru. Starý vladyka vyzeral pokojne a utešoval pani a dievčatá a utečené ženy, aby sa nepolekali, a že zatiaľ aj ich ľudia došli do bezpečného úkrytu. Potom sa so všetkými modlil. Bolo už k večeru. Ešte sa nedomodlil, keď vtom vrazil do izby pacholok vo zbroji, oznamujúc, že vidiecke stráže sa vrátili a hlásia, že sa nepriateľ blíži.

„Tak s pomocou božou a sv. Václava!“ zvolal vladyka, smeknúc čapicu. Hneď sa ponáhľal na podsebitie veže. Dole v stavbe sa žien zmocnil veľký strach. Mnohé sa triasli, dievčatá sa túlili k matke, akoby sa nepriateľ už-už na ne dobýjal. Vít s Jánom vytiahli kuše, ktoré si predtým pripravili, no napriek tomu zachvátila oboch zvláštna úzkosť, hoci sa k tomu nik z nich nepriznal. Ale hneď nabrali odvahu, keď starý vladyka, vrátiac sa z veže, vstúpil, a tým viac potom, keď sa dal ženy utešovať, že tí brandenburskí a iní Nemci sa najradšej potýkajú s pivnicami a chlievmi, že len drancujú, lúpia a bezbranných ľudí zabíjajú, ale na tvrdé tvrdze že nemajú ani chuť, ani vytrvalosť. Najviac však všetkých potešil týmto: Jedna zo stráží priniesla novinu, ktorú mala od utečencov, ktorí sa ponáhľali okolo, že mohutný húf ozbrojených Čechov, vedených Mutinom Vřešťovským, zvíťaziac neďaleko Vysokého Mýta, prenasleduje Brandenburčanov. V tej správe bola veľká útecha a nádej. Ján sa potom zaradoval o to viac, keď mu napadlo, že v tom húfe je aj jeho otec a že sa s ním azda skoro uvidí.

Keď potom vladyka vyšiel von, zarazil sa hneď pri dverách veľkým svetlom. Bolo od požiaru, ktorý nebol ďaleko. Hneď vystúpil na val a z neho zazrel smutné divadlo. Starý dvor i dedinka horeli jedným plameňom. Bola jesenná, tmavá noc, ale naokolo bolo svetlo ako vo dne. Aj tvrdza stála v jasnej žiare. Okolo horiacich stavieb sa rojili početné tmavé postavy a revali divokým pokrikom. Boli to Brandenburčania. Starý vladyka hľadel na nich zachmúrene a mimovoľne stláčal rukoväť svojho meča.

„Keby nás bolo viac!“ vravel. „Vyrazili by sme na vás, aby ste videli –“

„Ach, holuby, úbohé holúbky!“ zvolal Janík, ktorý sa za dedom prikradol a hľadel teraz na húf holubov krúžiacich okolo plameňov. Ale dedo ho už posielal domov. Skôr než Ján zbehol dole, hľa, pred bránu pricválalo niekoľko jazdcov a jeden z nich volal čosi hlasom veľkým.

„Nerozumiem!“ vykríkol naň starý vladyka, keď Nemec dokončil. „Nerozumiem, vy lupiči! Ale viem, čo chcete. Vedzte, že sem sa nedostanete a že radšej všetci zomrieme, ako by sme sa vám podrobili.“

VI

Vonku sa strhol divý rev, ktorý v noci a pri tej žiare požiaru znel strašlivo. Vladyka, obišiel všetko opevnenie, vrátil sa do stavby a požiadal všetky ženy, aby sa odobrali do zadnej klenutej izby, kam hluk a rev tak nedoliehali. Okná boli zatvorené okenicami, izba osvetlená dvoma voskovicami. Tam si ženy tiež upravili lôžko, ale nelahli si naň, ale zostali oblečené. Zaspať nemohol nik. Ján a Vít zostali v dedovej izbičke. Čakali na útok nepriateľa. Ale nedočkajúc sa ho, zaspali, oblečení a neskoro. Zobudili sa na úsvite, keď dvor tej chvíle dohorieval. V tom čase sa aj vonku utíšilo. Keď sa potom ráno vladyka z veže rozhliadal, videl celý tábor okolo spáleného dvora. Zarazil sa, vidiac, že tých Brandenburčanov je taká veľká sila. A tiež sa čudoval, keď ho strážca, muž bystrého zraku, upozornil, že medzi tými Nemcami je dosť zajatého ľudu, najviac sedliackeho.

„Čo s ním? Načo ho majú?“ pýtal sa vladyka; ale nemohol si to vysvetliť. Z veže sa vracal zasmušilejší. Takého mohutného počtu nepriateľov sa nenazdával. Rátal, čo má proti nim: sotva pätnásť mužov. Vedel, že ten počet, hoci hradby a tvrdza im boli veľkou oporou, je nedostatočný a že napokon podľahnú, ak sa im nedostane nejakej pomoci. Napadlo mu, čo stráž oznámila o českom ozbrojenom húfe, ktorý stojí niekoľko hodín odtiaľto. Keby tí zvedeli – Ale ako im to povedať? Škoda, že skôr o krajanoch nevedel. Ale bázni sa predsa nepoddal. Spoliehal sa na pánaboha a svoju a svojich ľudí statočnosť. Neďaleko brány sa stretol so šafárom, ktorý teraz vyzbrojený sa zmenil na žoldniera. Majúc k nemu dôveru, vladyka mu povedal o tej českej pomoci.

Šafár tiež mienil, že už je neskoro, pretože by sa už nikto nedostal z tvrdze, aby tam doniesol správu, čo sa tu na Chlumku deje. „Je tých zbojníckych lotrov vonku ako kobyliek a tí by chytili každého, kto by sa odvážil z tvrdze,“ mienil šafár.

Túto reč počul aj Janík, ktorý vyšiel za dedom. Od Janíka sa o tom potom dozvedel Vít, keď sa vracal od svojej matky. Snedý, čiernovlasý chlapec na to nepovedal nič, ale zrejme sa zarazil.

VII

Starý vladyka, hneď ako sa porozprával so šafárom, vošiel do stavby a požiadal pani a jej dcéry i všetkých utečencov, aby si pobrali, čo je ich, a presťahovali sa do veže. Vystúpili do prvého poschodia a tadiaľ dverami vystúpili na malý drevený mostík, ktorý viedol k veži vedľa, osamote stojacej. Viedol práve k železným dverám, k tým jediným, lebo žiadnych iných, ani dole z dvorca, nemala. Bolo zjavné, že vladyka má dosť veľkú obavu, keď zaviedol chránencov do posledného útočiska na tvrdzi. Vtom aj Vít k nemu pristúpil a uctivo a nesmelo ho prosil, aby smel do veže zaviesť aj svoju matku.

„Ach, to sa rozumie, že áno, vidíš, na ňu som zabudol!“ zvolal vladyka a dodal: „Si dobrý syn.“ Tak sa dostala vdova tiež do pevnej veže. Tam potom za ňou nosil Vít, čo len mohol, a s ním Ján a dvaja pacholci kamene. Kde aký kameň mohli pozbierať alebo vytrhnúť, pozbierali a vytrhli a niesli hore do stavby, odkiaľ potom cez mostík do veže a tu hore na podsebitie, kde všetky kamene i kusy trámov a hrubé polená zložili. Keď sa tak stalo, Vít zašiel k matke a podávajúc jej ruku povedal:

„Tak zbohom! Ja musím dole zostať a pomáhať. Vladyka nám tiež pomohol, a ak bude treba, aj ďalej pomôže. Som dosť veľký, musím poslúžiť.“

Matka mala o chlapca starosť, ale potešovala sa tým, že ho starý vladyka nepustí nikam, kde by bolo nebezpečno, že len zostane pri Jánovi, ktorému sa do veže medzi ženy nijako nechcelo.

Len čo sa toto stalo, strhol sa vonku obrovský krik, ktorý sa blížil ako búrka. Brandenburčania sa hnali do útoku. Obrancov bolo len málo, ale že boli krytí múrom a kolmi, spôsobili útočníkom veľké škody. Z Brandenburčanov bolo mnoho ranených a niekoľko ich aj padlo na zem. Tak dobre na nich z tvrdze strieľali. Tieto straty nepriateľa zarazili. Zrejme sa aj nazdával, že tí v tvrdzi, zastrašení, sa nebudú brániť a že sa vzdajú, keď uvidia, že ide do tuhého. Ale skoro sa pozbierali a nepriatelia sa hnali po násype hore. Skôr však, ako dobehli ku kolom, dobre mierené šípy mnohých z nich zložili. Starý vladyka, obchádzajúc všetky stanovištia, dodával svojim odvahy. Ako sa začudoval, keď prišiel do výstupku nad bránou, našiel tu svojho vnuka a Víta, ako kľačiac strieľajú strieľňou do nepriateľa zo svojich kuší!

Dedo sa najprv zarazil, a potom zvolal:

„Dobre, synkovia! Dobre! Len dobre mierte!“ Zároveň však prikázal šafárovi, ktorý tu mal stanovište, aby chlapcov na iné miesto nepúšťal. „Dnes vytrváme!“ dodal. „Zajtra azda tiež odoláme a vo veži niekoľko dní. Len keby zatiaľ prišla pomoc! Len keby naši pri Mýte zvedeli, čo sa tu deje!“ Starý vladyka sa ponáhľal ďalej.

Zdalo sa, že sa nemýlil. Prvý útok bol odrazený. Ale neskoro popoludní nastal druhý. Vladyka až od hnevu očervenel, keď uvidel, čo Brandenburčania zamýšľajú.

„Teraz už viem,“ zvolal, „načo si nechali sedliakov.“

Všetci na tvrdzi tŕpli, vidiac, že Brandenburčania ženú pred sebou húf sedliakov. Niektorí z nich vliekli trámy, iní otepi haluzia, iní hrubé rebríky. Mnohí boli aj ozbrojení sekerami. Sedliaci, hoci neradi, museli vpred. Hnali ich Nemci s obnaženou zbraňou a tou už aj dvoch sedliakov na mieste zabili, keď sa vzpierali, že na svojich krajanov nepôjdu. Sedliaci museli vyvracať a vysekávať koly na násype. Vyvrátené a prinesené potom trámy a otepi hádzali do priekopy, aby tak bola zriadená Brandenburčanom cesta cez ňu k múru a do tvrdze. Z nej husto strieľali do nepriateľov. Hoci vladyka prikázal, aby mierili len na Nemcov, padol pritom aj nejeden sedliak. Nepriateľov bolo s ich nedobrovoľnými pomocníkmi takáto sila, že ich z tvrdze nemohli zastaviť a zabrániť im, aby sa nezmocnili valu, z ktorého boli všetky koly zoťaté. Zatiaľ nastal súmrak a tma ukončila boj. –

Brandenburčania zostali sčasti na ovládnutom vale a s nimi sedliaci, ktorí sem neprestávali nosiť z vypálenej dediny trámy a drevo, aby ním upravili cestu cez priekopu. V tvrdzi nespali celú noc. Ženy vo veži neprestávali sa modliť. Vladyka povzbudzoval svojich ozbrojencov, utešujúc ich nádejou, že Nemci dlhé obliehanie nevydržia. Oboch chlapcov potom zaviedol od brány do stavby. Keď potom od nich opäť vyšiel von, vybehol za ním Vít a vrátil sa až po chvíli. Noc bola zdanlivo pokojná. Malý Ján, premožený únavou, zaspal. Vít však vstal, a pohliadnuc na spiaceho druha, vyšiel von.

VIII

Ešte za tmy sa nepriateľský útok začal znovu. Bol prudší a nebezpečný tým, že si včera večer a cez noc nepriateľ upravil cesty cez hradobnú priekopu. Starý vladyka mal tak málo obrancov, že im to nemohol pokaziť. Malý Ján chcel opäť na svoje stanovište. Ale dedo ho nepustil.

„Dnes pôjde do tuhého. Zostaneš tu, aby si mohol hneď do veže.“ A išlo do tuhého. Išlo už o hradbu a bránu. Chlumeckí sa bránili zúfalo. Už dvaja z nich padli, štyria boli ranení. Sám starý vladyka, ktorý akoby omladol, pobehujúc s obnaženým mečom od miesta k miestu, kde bolo najväčšie nebezpečenstvo, krvácal na tvári od ľahkého zranenia. Potom, vidiac, že nepriateľ sa na jednom mieste zmocnil hradby a že sa tade valí ako príval do nádvoria, dal svojim znamenie, aby ustúpili do tvrdzovej stavby. Tu sa bránili až do popoludnia, zatarasiac dvere a okná. Keď nepriateľ vnikol do prízemia, ustúpili do prvého poschodia, ale tu sa už nemohli udržať. Preto, zatarasiac ešte, ako len išlo, schody, ustúpili z domu na drevený mostík a cez neho do veže. Tam odniesli ranených, tam sa utiekli zdraví bojovníci a s nimi Ján, vladykov vnuk. Vladyka sám vstúpil posledný, keď videl, že je všetko vo veži. Hneď potom prikázal strhnúť mostík, takže medzi stavbou a vežou nebolo teraz nijakého spojenia. Veža nemala od dvorca žiadnych dverí a k tým hornejším nepriatelia nemohli.

„Iba keby mali krídla tí čerti!“ zvolal jeden z vladykových zbrojnošov.

Napriek tomu dobre zatarasili železné dvere, ktoré boli tak vysoko, že k nim nijaký rebrík nestačil. Väčšina mužov sa hrnula za vladykom na podsebitie, aby z neho strieľali na nepriateľa a otvorom v podlahe metali kamene a brvná na Brandenburčanov, ktorí prenikli až k samej veži. Mnohých zabili, mnohí boli ranení; zúrivosť nepriateľov preto vzplanula ešte prudšie.

Medzi utečencami, najmä medzi ženami, sa strhol krik a plač, menovite šafárova vdova nariekala nahlas, keď sa po svojom Vítovi márne poobzerala. Ján o ňom nevedel a sám sa oňho zľakol, že zostal vonku. Všetci utešovali úbohú matku, že je odvážny chlapec azda hore na podsebití. Ján sa tam odvážil, hoci mu to dedo zakázal. Vrátil sa so smutnou novinou, že ani tam Vít nie je. Deda sa nemohol opýtať, pretože bol na druhom konci podsebitia a bol veľmi zaneprázdnený. A tak utešoval vdovu, aby počkala, kým príde dedo, ten že o Vítovi iste vie.

Rev a lomoz doliehal až sem, do pevnej klenutej izby vo veži, kde boli všetci natlačení. Bolo počuť krik Nemcov, rinčanie zbraní i hrmot z podsebitia. Ján tu nemohol vydržať, a preto vykĺznuc, zase po šerých úzkych schodoch došiel až po samé podsebitie, aby aspoň počul hlas dedov a jeho bojovníkov. A počul! Výkriky nevôle a hnevu, lebo tam na podsebití videli, ako Brandenburčania drancujú dom, a počul tiež, že vyvádzajú z maštale vladykove kone i Klusáčka. Jána až bodlo. Ó, že nemôže do toho lupiča vystreliť. Úbohý Klusáček, kam sa dostane!

Vtom sa naokolo zjasnilo, a keď zostúpil dolu do izby, zazrel jej malým oknom, že horí. Stavba vedľa, zvnútra zapálená, bola v jednom plameni.

Hore na podsebití stál starý vladyka a zvolal:

„Chcú nás vykuriť ako osie hniezdo!“ Starostlivo pozoroval plamene a dym a hneď tiež prikázal, aby sa doniesli niekoľké kanvice vody z kadí, ktoré boli vo veži včera naplnené. Mienil, aby nimi polievali drevené podsebitie, keby azda od plameňov chytilo. Ale na šťastie vietor vial smerom od veže, a tak nebezpečenstvo minulo. Nastala noc, ale na dobytej tvrdzi bolo hojne svetla. Tvrdzová stavba a maštaľ pri nej horeli. Dole naokolo sa rojili Brandenburčania. Hore na podsebití si starý vladyka vydýchol a všetci s ním, lebo taký blízky požiar minul bez všetkých zlých následkov.

„Teraz nech nám podkopú základy!“ vravel. „Inak sa na nás nedostanú. A na to nebudú mať ani chuť, ani čas. Hladom nás nepremôžu. Horšie by však bolo s vodou,“ dodal starostlivo.

Rozostaviac stráže, zostúpil dolu k utečencom. Tam ho šafárova vdova privítala s plačom, pýtajúc sa po svojom Vítovi.

Vladyka ju utešoval a vravel: „Sám neviem, kde je, ale tuším. Je to dobrý chlapec a vďačný. Ponúkol sa mi, že prenikne z tvrdze von a že pobeží po pomoc. Bolo to navečer, keď tí Nemci hnali do priekopy sedliakov. Vyhováral som Vítovi všetko, že sa von nedostane, že ho stretne nešťastie, a kto vie, či by došiel, keby sa aj šťastne odtiaľto dostal k našim, že azda sú príliš ďaleko. Zdalo sa mi, že poslúchol; veď sa vrátil na svoje miesto. Teraz len počujem, že ho tu niet. To sa predsa vydal na tú odvážnu cestu.“

Nemohol ani dohovoriť. Vdova sa dala do usedavého plaču, že jej chlapca iste zabili, že zostal niekde v priekope. Hneď si tiež spomenula, ako od nej odchádzal, ako jej dával zbohom. Teraz tomu až rozumela.

Vladyka ju utešoval a upokojoval, ako len mohol, že azda sa Vít predsa len s pomocou sedliakov v priekope odtiaľto dostal, a ak sa odtiaľ dostal, potom že sa mu už nič nestane, a že by im všetkým mohol preukázať veľkú službu, keď ho pánboh ochránil a na dobrú cestu uviedol, a že by im priviedol pomoc. Ženy sa modlili, aby ich milostivo oslobodil. Keď vladyka vystúpil zase na podsebitie, bolo naokolo pokojnejšie, hoci dosť živo. Dole na nádvorí okolo veže od Nemcov a vo vzduchu od búrky. Vial prudký víchor a tmou sa lial studený, jesenný dážď.

„Ten nám tiež pomáha,“ vravel vladyka, pritahujúc si čapicu lemovanú kožušinou, ako oknom von do tmy a dažďa vyhliadol. „Ale ten úbohý chlapec!“

Pomyslel si, či neleží niekde mŕtvy v priekope, alebo ako sa mu vodí, či vyviazol v tej pustej noci v šírom poli. Na Víta spomínal aj Ján, sediac na lôžku. Nemohol zaspať. Mrzelo ho v duchu, že mu Vít nič nepovedal, že by sa bol s ním tiež odvážil, že by dvaja azda skôr vybavili. Počujúc kvílenie vetra okolo veže, zopäl ruky a modlil sa úprimne za dobrého druha.

IX

Ráno sa z nádvoria ozval jasný zvuk trúby. Brandenburčania dali znamenie, že chcú vyjednávať. Jeden z nich, zrejme Nemec z Čiech, volal lámanou češtinou hore k podsebitiu, kde sa ukázal vladyka, že dobre vedia, čo je tu na tvrdzi z celého okolia nahromadených peňazí a iných drahých vecí a skvostov, aby to teda vladyka vydal, a oni, Brandenburčania, že odtiahnu. Ak nie, že oni, Brandenburčania, kruto sa pomstia a neušetria nikoho.

Starý šľachtic odvetil bez rozmýšľania, hneď, že tu veľkých pokladov niet a to, čo mu bolo zverené, že nevydá a vydať nesmie; ostatne nech nehrozí, hrozieb že sa neľaká a že hroziť netreba, pretože on a všetci na veži vedia o Brandenburčanoch, že sú krvilačné šelmy.

Keď Nemec odpoveď vladykovu ostatným pretlmočil, strhli divý krik a päsťami a zbraňami hrozili hore do veže. Potom nastalo na chvíľu ticho. V brandenburskom tábore sa radili a hneď sa potom zas rojili. Z veže všetko dobre videli, ako žoldnieri a ešte viac sedliaci, tí z donútenia, ťahali ohorené brvná a iné drevo k veži, kopiac okolo nej veľkú hromadu. Vladyka prikázal strieľať, a kde sa dalo, aj kamene hádzať. Nejeden Brandenburčan, ako aj sedliak, bol ranený, ale obkľúčení neboli schopní útočníkov odohnať. A tak hranica v kruhu okolo veže rástla a rástla, kopiac sa napokon značne vysoko.

Zatiaľ uplynulo poludnie. Dážď k ránu ustal a deň nastal jasný a slnečný. Len prudký vietor vial; starý vladyka ten vietor úzkostlivo pozoroval, lebo dole prešľahli plamene. Dlho trvalo, kým sa drevo vznietilo, lebo väčšina ho bola premoknutá; ale keď sa vznietilo, plamene sa potom šírili rýchlo a za dlhú chvíľu stála veža v ohnivom kruhu. Plamene šľahali vysoko a čierny, hustý dym sa z nich valil vyššie a vyššie okolo veže, nad ňu a zahalil ju celú.

Dole sa ozýval divoký škrek nepriateľov, z veže ani hlások. Vnútri však plakali ženy a začali prosiť vladyku, aby azda predsa len s Brandenburčanmi vyjednával.

„Bláhové,“ vravel, „načo by to bolo? Keby som aj všetko vydal, neodtiahli by, kým by sa nepomstili, najmä teraz, keď tu stratili toľko svojich ľudí.“

A prikázal, aby vošli všetci do hlbšej jednej izby, na tú stranu, kam vietor tak nehnal stĺpy čpavého dymu. Tam nemali dosť miesta a ťažko sa tu dýchalo, ale od dymu boli tu chránení. Horšie bolo hore. Stráž na podsebití nevydržala. Husté kotúče dymu, čím ďalej, tým hustejšie, valili sa okolo a prenikali dreveným obložením, každou škárou a otvorom i okienkami, hoci ich dal vladyka upchať. Dym bolo všade cítiť a vidieť. Čpel v nose, oči od neho štípali, dusil na hrudi. Tiež už bolo hore cítiť žiar. – Vladyka ani tej chvíle nestratil duchaprítomnosť. Nazdával sa, že kým drevo zhorí, oni na veži predsa vytrvajú. A kde potom vezmú Brandenburčania nové drevo? Kým by ho zohnali, uplynul by zase čas. Ale kvôli jednému sa začal báť. Málo vody mali na veži. Ranení pili veľa, tým vodu nemohol odoprieť, a pre ostatných voda stačila len na krátky čas. Ak vytrvajú tí Nemci pri veži a nepríde pomoc –

Pomoc! Pomoc! Vladyka prestával dúfať. Vít sa asi z tvrdze nedostal, a ak sa dostal, či nezablúdil? A tak vyšiel vladyka zase von, aby sa pozrel, čo robí nepriateľ. Ale pre dym nič nevidel. Všetko naokolo bolo v dyme a v plameňoch. Starec sa musel vrátiť do veže. Tam všetci kľačali na zemi a modlili sa. Najvrúcnejšie Vítova matka. Bolo tu šero a už kahanec rozsvietili. Zrazu ohlas divokého krika až sem prenikol a mohutnel viac a viac. Muži sa ponáhľali hore. Spočiatku nič nevideli a nemohli nič rozoznať, len krik a vojnový rev k nim prenikal. Vtom starý vladyka, mávnuc rukou, vykríkol radostne:

„Chvála bohu! Pomoc! Naši sú tu! Pomoc!“ A skutočne! Zdola sa ozýval vojnový pokrik český. Na veži načúvali s veľkým napätím, rozrušení, neveriac ani svojmu sluchu. Ján, vybehnúc za dedom, letel teraz zase po schodoch dolu do izby žien oznámiť, čo sa stalo, a potom k Vítovej matke, že to iste Vít šťastne sa dostal z tvrdze a priviedol pomoc.

X

Bolo to tak. Vít, keď Brandenburčania hnali českých sedliakov na tvrdzu, primiešal sa k nim v šere a s nimi sa potom dostal z tvrdze a šťastne von. Ďalej potom utiecť bolo pri tej vrave a tom zmätku už ľahšie. Bez väčších ťažkostí sa dostal z nemeckého tábora, a to tým skôr, že husté nočné šero zaclonilo celú krajinu. Uháňal nocou ďalej, a keďže krajinu poznal, nezablúdil. Vôbec nedbal na dážď a víchor. Cesta bola, pravda, zlá. Nohy sa mu šmýkali a viazli v blate, nejedenkrát sa potkol a klesol k zemi. Od namáhavej a rýchlej chôdze sa až spotil a potom mu už ani dych nestačil. Už aj v boku ho pichalo. Musel chtiac-nechtiac zastať, aby si oddýchol. Len čo si však vydýchol, pričom sa ešte bedlivo rozhliadal, aby nezablúdil, hneď sa dal opäť do kroku. K ránu sa dostal na cestu do Mýta a tu sa stretol s oddielom českého vojska, ktoré prenasledovalo pri Mýte porazených Brandenburčanov. Ten oddiel mieril inam, nevediac, že značný húf Brandenburčanov je pri tvrdzi Chlumek. Keď Vít všetko vypovedal, dali sa hneď na pochod. Jeden z jazdcov vzal chlapca, klesajúceho od únavy, na koňa. Tak dorazili včas. Boj bol tuhý a Brandenburčania sa bránili zúfalo, nie však dlho. Mnoho ich tu padlo, nejeden sa aj ocitol v plameňoch, ktoré chystali obkľúčeným. Rozzúrení Česi ich tam niekoľko hodili. Sedliaci, zrazu oslobodení, oheň uhasili alebo rozmetali. Keď nastala noc, horeli len na tvrdzišti tábornícke ohne, okolo ktorých sa kopili českí bojovníci. Obkľúčení zostali tú noc ešte vo veži. Ale ako sa z podsebitia a okienok nadol nakláňali, ako radostne na osloboditeľov volali, najmä šafárova vdova na svojho statného syna a Janík na svojho druha! Aj starý vladyka z veže Vítovi ďakoval.

Na druhý deň ráno si obkľúčení s pomocou osloboditeľov zriadili hrubý mostík z veže do vypálenej stavby a tadiaľ zostúpili. Ako objala matka svojho synčeka, ako si Ján s Vítom stisli ruky!

„Ale Klusáčka mi vzali, tí lupiči!“

„Ba nie, tu je!“ zvolal Vít a viedol Jána ku koňom, ktoré tu Brandenburčania v zmätku utekajúc nechali. Klusáček veselo zarehotal, keď svojho pána uvidel. Chlumecký vladyka utrpel síce veľkú škodu, ale starý otec sa predsa zachránil aj s vnukom, zachrániac aj život mnohým iným a majetok mnohých susedov. To poctivého starca tešilo najviac.

„To všetko s pomocou božou zase znova postavíme!“ povedal, ukázav po spálenisku. „Len keď sú tí cudzozemci potretí!“

Jeho radosť bola o to väčšia, keď počul, aká bola ich porážka a že jeho syn, vladyka Zdislav, v tej bitke znamenite bojoval a že sa čo nevidieť vráti domov. Teraz že ešte honí Brandenburčanov iným smerom. Na druhý deň českí bojovníci odtiahli ďalej, zanechajúc tu niekoľko svojich druhov na pomoc a na stráž. Chlumeckí sa hneď dali do diela a začali zriaďovať dočasný príbytok. Skoro potom sa vrátili dedinčania a susedia, ktorí dojatí ďakovali starému vladykovi, že im zachránil ženy, dcéry, deti, starých otcov i majetok. On však vďaky neprijímal a vravel:

„Najprv pánubohu ďakujte a potom tomuto statočnému chlapcovi!“

A ďakovali mu a zachránené panie ho obdarovali mnohými darmi. Ale Víta najviac tešilo, že bol s ním starý vladyka spokojný a že sa mohol preukázať vďačným jemu i Jánovi, bez ktorých by bola jeho matka zostala na dvore, opustená čeľaďou, a bola by padla do rúk Brandenburčanom.

O týždeň sa vrátil vladyka Zdislav. Priviezol si veľa koristi, ktorú vzal porazeným Brandenburčanom, najmä však nejeden znamenitý a vzácny kus zbrane. Stretnutie bolo radostné, ale aj smutné, keď videl spúšť svojej tvrdze.

„Veď nás už nebudú dlhšie týrať a Otovi sa nepodarí, čo zamýšľal,“ oznamoval vladyka. „Porážky, ktoré utrpeli jeho húfy, ho donútili, aby s nami vyjednával. Zmäkol. Cudzozemcov musí on sám z krajiny vypovedať. Inak povedieme vojnu ďalej.“

Je známe, že Ota povolil. Začiatkom budúceho roka, bolo to ani nie štvrť roka po tom, čo sa toto na tvrdzi Chlumek odohralo, museli všetci cudzozemci do troch dní odísť z českého kráľovstva.

Po nich prišiel do krajiny iný horký hosť: hlad a potom mor; ale do roka bola aj táto metla božia odvrátená, a keď roku 1233 mladý kráľovič Václav do svojho kráľovstva českého sa vracal, bolo po všetkej núdzi a po všetkom žiali. V tom čase stála už zase tvrdza na Chlumku ako nová. Tvrdzová stavba či palác bola takmer od základov znovu postavená a jej červená, tehlová strecha sa červenela do ďaleka, jasne sa odrážajúc od tmavej zelene lesa v pozadí. Mocná veža bola tiež opravená. Len čierne stopy sadzí a dymu zostali na jej murive. Nechal ich vladyka, aby svedčili, čo tá mohutná stavba zakúsila a ako sa osvedčila v čase najväčšieho nebezpečenstva. Starý vladyka spokojne si zase hladil svoje biele fúzy, keď sa na tvrdzu a najmä na mocnú vežu zahľadel. Ale ešte väčšiu radosť mal zo svojho vnuka, ktorý dospieval na statočného mládenca. Nejedenkrát starec tiež pochvaľoval jeho verného druha Víta, keď rozprával o zúrivých Brandenburčanoch, ako obliehali tvrdzu Chlumek.