Kohút so zlatým perím

Boli raz traja tovariši, ktorí sa v cudzine náhodou stretli, a túžba po milovanej vlasti z nich urobila dobrých kamarátov..
Boli raz traja tovariši, ktorí sa v cudzine náhodou stretli, a túžba po milovanej vlasti z nich urobila dobrých kamarátov. Tí starší dvaja boli kotlári a pochádzali z jednej dediny, ten najmladší Bernhard bol stolár, dieťa chudobných ľudí, ktorí už dávno zomreli.
Teraz zostávali títo traja tovariši na práci už niekoľko rokov v obrovskom cudzom meste. Celý týždeň cez vysoké domy ani nebo nezazreli a takmer nevedeli, ako vyzerá les alebo hora. Tak ich túžba po domove pomaly rástla, až sa jedného dňa zo služby u svojich majstrov vyviazali, zbalili si svoje uzlíky a vandrovali domov.
Často pochodovali dňom i nocou, a pretože svoje úspory chceli doniesť domov pokiaľ možno všetky a práve bolo leto, hostince nechávali bez povšimnutia a nocovali radšej v matke prírode.
Tak raz opäť po dlhom daždivom dni nocovali v lese, našli si pred vetrom chránenú štrbinu v skale a zakúrili oheň, aby si mohli vysušiť šaty. Mali to tak dohodnuté, že vždy dvaja si líhajú na spánok a ten tretí bude na stráži udržiavať oheň.
Bernhard mal prvú hliadku, keď oheň pomaly dohorieval, išiel do lesa, aby našiel ďalšie suché drevo. Zatiaľ čo sa stále vzďaľoval od táboriska, oheň celkom vyhasol a on nemohol v tej úplnej tme nájsť cestu späť. Dlhé hodiny blúdil dookola tým lesom. Nakoniec uvidel medzi kmeňmi svietiť svetlo, išiel k nemu a prišiel k starému poľovníckemu kaštieľu. Vošiel dnu, klopal na všetky dvere a volal, ale nikto sa neozval. V poslednej komnate horelo svetlo, v krbe praskal oheň, uprostred stál stôl a v rohu čerstvo povlečená posteľ. Tak si tam Bernhard ľahol, aby si odpočinul.
Keď práve zaspával, začul zrazu niekde blízko kikiríkať kohúta. Vstal a prehľadal izbu až do posledného kútika, ale nikde kohúta nenašiel. Len čo si ľahol späť do postele, kohút zakikiríkal druhý raz. Bernhard bol celkom presvedčený, že kikiríkanie sa ozvalo v miestnosti, ale mohol hľadať, ako dlho chcel, žiadneho kohúta nenašiel. Ľahol si znova a dával pozor a naozaj, keď sa kohút nechal počuť tretí raz, spozoroval zreteľne, že kikiríkanie vychádza zo stola.
Vyskočil z postele, otvoril zásuvku stola a naozaj, vnútri sedel kohút. Veľký kohút s perím z ryzieho zlata.
„Ty mi prídeš vhod!“ pomyslel si Bernhard, vytiahol nôž a chcel kohúta zabiť a upiecť, lebo mal veľký hlad.
Tu sa zrazu kohút dal do reči ako človek:
„Nechaj ma žiť! Vytiahni si radšej jedno chvostové pero, s tým si môžeš všetko, čo si budeš priať, jednoducho zaobstarať. Stačí, keď to tým brkom napíšeš, a hneď sa tak stane. Ale na jedno nesmieš nikdy zabudnúť, nesmieš nikdy nikomu o tom pere povedať.“
Kohút to ani nedopovedal, keď mu už Bernhard z chvosta vytrhol jedno zlaté pero a napísal ním na dosku stola:
„Prajem si kus pečienky a fľašu vína k tomu.“
V okamihu stálo oboje na stole a on si nechal výborne chutiť. Keď bol sýty, napísal:
„Prajem si, aby oheň na našom táboris­ku opäť horel, aby moji kamaráti tvrdo spali a aby som tam hneď bol.“
Len čo posledné písmenko dopísal, stál pred svojimi spiacimi druhmi a oheň veselo plápolal. Keď sa tí dvaja kotlári ráno zobudili, pýtali sa kamaráta, prečo ich nezobudil a celú noc držal tú stráž sám.
„Ale vy ste tak dobre spali, že som vás nechcel budiť; teraz ale myslím, poďme ďalej!“
O návšteve starého lesného zámku a zlatom kohútom brku nepovedal Bernhard ani slovo, lebo mu to kohút predsa zakázal.
Po niekoľkých dňoch, keď ten obrovský les stále nemal konca, zostal raz Bernhard za ostatnými a napísal rýchlo na hladký kmeň stromu:
„Prajem si, aby sme boli čoskoro v našej vlasti, a to v dedine tých kotlárov.“
Netrvalo to ani štvrť hodiny a ten les sa skončil a ocitli sa v úplne inej krajine. Zrazu zostal jeden z kotlárov prekvapene stáť a radostne volal na kamaráta:
„Pozri sa poriadne! Hory, údolia a tá dedinka tamto! To je náš domov!“
„Áno, naozaj!“ vykríkol ten druhý: „Ani tomu nemôžem uveriť, veď sotva pred pol hodinou sme boli od domova na míle ďaleko. Ale presne ako naša dedinka nemôže vyzerať žiadna iná na svete.“
„Nie, nie, bratku, to naozaj nemôže!“ povedal ten prvý: „Čo štyri oči vidia, to musí byť pravda, to nás sem určite pričarovala nejaká dobrá víla!“
Bernhard, ktorý to dobre vedel, ale nepovedal ani slovo, sa len tajne usmieval. Tí dvaja druhovia, ktorí sa od samej radosti nemohli udržať, pridali do kroku ako žobrák, čo sa ponáhľa na hody, vzali Bernharda medzi seba a spievajúc a pískajúc kráčali domov.
„Tu zostaneme po všetky naše časy!“ povedali: „A ty, kamarát, ako to zamýšľaš? Zostaneš tu s nami a otvoríš si tu dielňu?“
Ale Bernhard pokrútil hlavou a povedal, že svoje šťastie ešte inde vyskúša. Rozlúčil sa s nimi a vandroval ďalej do sveta.
Po dlhom, predlhom čase prišiel do veľkého krásneho mesta. Tam počul z rozprávania ľudí, že jediná dcéra tunajšieho kráľa je už mnoho rokov chorá a nikto jej nedokáže pomôcť.
„To je smutné, že princezná musí umrieť.“
Pomyslel si Bernhard a vybral sa na cestu k zámku, kde sa dal ohlásiť u kráľa. Vydával sa za cudzieho doktora, ktorý si želal princeznú vidieť a sľuboval, že ju vylieči. Ale kráľ už žiadnemu doktorovi neveril a odmietol ho prijať. Bernhard sa nedal len tak odbiť a nedal pokoj, kým mu kráľ konečne svoju dcéru nedovolil navštíviť a predpísať jej liek.
Bernhard šiel s úctivým pozdravom k princezninej posteli, napísal svojím zlatým brkom na lístok meno jednej liečivej byliny a prial si k tomu, aby sa jej do rána trochu uľavilo.
A pozrime sa! Už druhého dňa sa dostavilo zreteľné zlepšenie a na kráľovskom zámku vďaka tomu zavládla veľká radosť.
Pri druhej návšteve predpísal Bernhard chorej ďalší recept a prial si, aby jej bolo ešte lepšie. A naozaj! Princeznej bolo zo dňa na deň lepšie, že sa sotva mohla dočkať, kedy doktor zase príde.
Pri tretej návšteve jej predpísal opäť nový liek a prial jej úplné uzdravenie.. Neuplynuli ani tri dni a princezná bola čulá a zdravá ako rybička v rybníku a nevedela, ako by svojmu záchrancovi najlepšie poďakovala a lásku mu prejavila, lebo bola celkom presvedčená, že mala zomrieť.
Aj kráľ bol rád a celý šťastný, že má opäť svoje milované dieťa, a chcel tomu doktorovi dať ako odmenu celú meru zlata. Ale Bernhard si žiadnu odmenu nevzal, len nepatrný zlatý prsteň, ktorý si princezná stiahla z prsta a navliekla mu pri lúčení na ruku.
Zanedlho nato povedala princezná otcovi:
„Som zase úplne zdravá, som mladá a plná života, nechcem umrieť ako stará dievka, ale chcem sa vydať.“
Tým sa kráľ potešil a povedal:
„Tvoje želanie ma teší, moje milované dieťa. Povedz mi, koho by si chcela za muža, a budeš ho mať.“
„Žiadneho iného nechcem ako toho doktora, čo ma vyliečil!“ povedala princezná.
Nad touto odpoveďou sa kráľ príliš neradoval a najradšej by svoje slovo vzal späť. Keďže však svoju dcéru nadovšetko miloval, rozoslal na jej želanie po krajine poslov, aby doktora vyhľadali. Po krátkom čase ho na cestách našli a priviedli na kráľovský dvor. Tam ho kráľ zasľúbil svojej dcére a čoskoro slávili svadbu.
A tak aby mohol žiť ako princ, prial si Bernhard pomocou zlatého brka nesmierne poklady. Dal si tiež postaviť nádherný zámok s obrovským parkom.
„Teraz už neviem, čo by som si mohol viac priať.“ pomyslel si a ukryl svoje zlaté kohútie pero do jednej schránky za obrazom na stene.
Žiadnemu človeku sa dovtedy o čarovnom brku nezmienil ani nikomu na oči ešte neprišiel, tak mu to predsa kohút prikázal a on mienil dané slovo dodržať.
Ale jeho žena mu nedala dňom ani nocou pokoj otázkou, aký že to bol tajuplný prostriedok, ktorý ju z jej smrteľnej choroby vyliečil. Dlho jej prosbám odolával, ale pretože ju zo srdca miloval a nechcel pred ňou mať žiadne tajomstvo, nakoniec povolil a porozprával jej všetko, nakoniec jej aj ukázal miesto, kde čarovný brk ukryl.
Ale čo sa teraz nestalo!
Princezná nemohla to tajomstvo udržať, ale zverila ho svojmu otcovi.
„Je to predsa môj otec, tomu to môžem povedať.“
Myslela si vo svojej nevinnosti a rozprávala mu celý ten príbeh o čarovnom kohútom brku. Kráľ, ktorý nemohol svojho zaťa vystáť a pohŕdal ním, pretože bol nízkeho pôvodu, hneď usnoval zlovestný plán.
Tajne v noci z úkrytu vytiahol to čarovné kohútie brko a napísal ním lístok:
„Prajem si, aby búrka vzala muža mojej dcéry a odniesla ho do stredu šíreho mora!“
V okamihu sa zdvihla búrka, schmatla Bernharda do svojich čiernych krídel a vrhla ho do stredu mora na pirátsku loď. Piráti ho vzali so sebou a keď po dlhej dobrodružnej plavbe dorazili do jedného cudzieho prístavu, predali Bernharda za pekné peniaze jednému šľachticovi.
Bernhard potom musel celý rok slúžiť na zámku ako pacholok, ale pretože bol usilovný, verný a spoľahlivý, urobil z neho šľachtic časom svojho komorníka a neskôr dokonca priateľa. Aj šľachtická slečna si ho obľúbila a nakoniec uprosila svojho otca, aby si mohla komorníka vziať za muža.
Aj keď mal Bernhard to krásne dievča zo srdca rád, nemohol sa dlhý čas odhodlať, aby povedal svoje áno. Veď bol ženatý s princeznou a stále choval nádej, že sa k nej vráti. Ale plynul rok za rokom, bez toho aby sa jeho nádeje naplnili, nakoniec teda súhlasil a slávili svadbu.
Jedného dňa plával Bernhard v lodičke po mori a veslal práve späť ku brehu, keď sa tu prihnal prudký vietor, lodičku schmatol a hnal ju ďalej a ďalej na šíre more, kým konečne po mnohých dňoch nepristála na protiľahlom brehu mora. Tu Bernhard s radosťou uvidel, že sa ocitol blízko hlavného mesta, kde stál kráľovský palác.
„Ako sa moja milovaná žena, princezná, asi poteší, keď budem zase konečne pri nej.“ myslel si Bernhard a vybral sa hneď na cestu k mestu.
Ale pri mestskej bráne ho zajala stráž a predviedla pred kráľa. Ten hneď spoznal nenávideného zaťa a dal ho uvrhnúť do temného žalára, kam neprišlo ani slnko, ani mesiac.
Dlhé mesiace sedel Bernhard v temnej zapáchajúcej kobke a stratil všetku nádej, že ešte niekedy uzrie zlatistú žiaru slnka.
Tu priletelo jedného dňa cez úzky zamrežovaný otvor niečo žiarivo jasné a takto naňho prehovorilo:
„Bernhard, kde ťa to nachádzam? Ja som ten kohút, čo ti kedysi zlaté brko daroval. Prečo si nemlčal, ako som ťa žiadal?“
Tu si mu Bernhard posťažoval na svoj osud a prosil ho úpenlivo, aby mu ešte raz pomohol.
„No, márne ťa prosiť nenechám!“ povedal kohút a daroval mu druhé zlaté brko, ktoré tiež plnilo priania.
Keď mu Bernhard poďakoval, žiara zmizla a žalár zase potemnel.
„Teraz mi musíš, môj dobrý brku, pomôcť.“ povedal a napísal, ako najlepšie vedel, na drsnú stenu väzenskej cely svoje tri priania:
„Prajem si, aby to prvé zlaté brko zmizlo zo sveta. Potom si prajem, aby môj svokor ako chudobný tovariš musel až do konca svojich dní svetom vandrovať. Do tretice si prajem, aby som bol ešte dnes pri svojej milovanej žene.“
Len čo to dopísal, uvidel kráľa bosého a odetého v handrách s ruksakom na chrbte, ako kráča preč zámockou bránou; už ho nikdy nikto nevidel. V ďalšom okamihu sedel Bernhard na zamatovej stoličke hore v zámku vedľa svojej ženy.
Objali sa a pobozkali, plakali od šťastia a od tých čias zostali spolu ako kráľ a kráľovná