Perníková chalúpka 3

Pri jednom veľkom lese stála malá chalúpka a býval tam chudobný drevorubač so ženou a dvoma deťmi, ktoré mu zostali po nebohej prvej žene. Volali sa Janko a Marienka. V chalúpke nikdy nebolo jedla nazvyš, ale keď raz v tej krajine nastala veľká drahota, drevorubač nestačil zarobiť ani na chlieb. Krájali už z posledného bochníka.
Otec bol už celý ustarostený, večer sa na posteli stále prevaľoval z boka na bok a vzdychal, až povedal svojej žene:
„Čo si len počneme? Úbohé deti, ako ich uživíme, keď v chalupe nie je čo do úst?“
„Vieš čo, muž,“ odpovedala žena, „zajtra zavčasu ráno zavedieme deti do lesa, tam, kde je najhustejší, rozložíme im oheň, každému dáme kúsok chleba a potom pôjdeme za svojou prácou a necháme ich tam. Sami už cestu domov nenájdu.“
„Nechať deti v lese samé?“ odpovedal muž. „Nie, žena, to ja neurobím. Veď by na ne prišla divá zver a roztrhala by ich.“
„Zober rozum do hrsti,“ povedala žena, „ak to neurobíme, pomrieme od hladu všetci štyria.“ A tak dlho naňho doliehala, až sa dal presvedčiť, hoci mu detí bolo stále ľúto.
Obe deti šli spať hladné, preto tiež nemohli zaspať a vypočuli si, k čomu macocha otca navádza. Marienka sa rozplakala a šepkala Jankovi:
„Čo budeme robiť? Ja sa v lese bojím.“
„Neplač, Marienka,“ upokojoval ju Janko, „veď my domov trafíme, ja už viem ako.“
Keď rodičia zaspali, Janko vstal, obliekol si kabátik a vykradol sa von. Mesiac jasne svietil a biele kremienky na ceste pred chalupou sa blyštali ako samé nové desiatniky. Janko ich začal zbierať a napchal si ich do vreciek na kabáte, čo sa len zmestilo. Potom sa vrátil k sestričke, pošepkal jej:
„Nič sa neboj, Marienka, a len pokojne spi. Dobre to dopadne,“ a išiel si ľahnúť.
Len čo sa rozodnievalo, ešte než vyšlo slnko, už bola macocha hore a budila deti:
„Vstávajte, vstávajte, pôjdeme do lesa po drevo,“ Potom dala každému krajec chleba a povedala:
„Tu máte na obed, ale nezjedzte to pred poludním, viac už nedostanete, nemáme.“
Marienka vzala chlieb do zástery, pretože Janko mal vo vreckách kamienky, a všetci sa vydali do lesa. Keď už boli kúsok od chalupy, zastavil sa a obzeral sa za ňou, o chvíľku zasa, a tak to robil stále. Otec mu povedal:
„Janko, čo sa stále obzeráš a zostávaš pozadu?“
„Ja Vás dobehnem, ocko,“ odpovedal Janko. „Pozerám sa na svoju bielu mačičku, sedí hore na streche a chce sa so mnou rozlúčiť.“
Žena povedala:
„Ty hlúpy, to nie je Tvoja mačička, to len ranné slnko svieti na komín.“
Ale Janko sa nepozeral za mačičkou. Zakaždým vytiahol z vrecka biely kremienok a hodil ho na cestu.
Keď došli hlboko do lesa, povedal otec:
„Tak, deti, teraz nazbierajte drevo, rozložím ohník, aby Vám nebola zima.“
Janko s Marienkou nanosili obrovskú hromadu haluziny, otec ju podpálil, a keď sa oheň rozhorel vysokým plameňom, povedala žena:
„Tak, deti, zostaňte pekne pri ohníku a oddýchnite si, my pôjdeme do lesa rúbať. Až budeme hotoví, prídeme po Vás.“
Janko s Marienkou sedeli pri ohni, a keď bolo poludnie, zjedli každý svoj krajec chleba. A pretože stále počuli rany sekerou, nebáli sa, mysleli si, že je otec nablízku. Lenže to nebola sekera: otec priviazal na jeden suchý strom silnú vetvu, a ako fúkal vietor, vetva sa kolísala a bila do stromu. Deti boli uhnané, oheň pekne hrial, a tak sedeli a sedeli, až im oči zapadli a tvrdo zaspali.
Keď sa konečne prebudili, oheň dávno vyhasol a bola tmavá noc. Marienka sa dala do plaču a nariekala:
„Ako sa my teraz dostaneme z lesa von!“ Bála sa, ale Janko ju utešoval:
„Len chvíľku počkaj, kým vyjde mesiačik, potom už cestu nájdeme.“
Mesiac bol v splne, a keď vystúpil dosť vysoko, vzal Janko sestričku za ruku a išli, ako im ukazovali cestu jeho kremienky. Trblietali sa pri mesiačiku ako celkom nové desiatniky. Šli tak celú noc a pri svitaní sa šťastne dostali k otcovej chalupe. Zaklopali na dvere, macocha otvorila, a keď videla, že je to Janko s Marienkou, začala hundrať:
„Ach, vy neposlušné deti, to ste si pospali.
My sme už mysleli, že sa ani nevrátite.“
Ale otec bol rád, že sú deti doma. Aj tak od samej starosti o ne ani oka nezažmúril.
Čoskoro však bolo v chalupe zle a zle, bieda hľadela zo všetkých kútov. A macocha v noci hovorila mužovi:
„Zasa nie je do čoho zahryznúť. V almárke máme len pol bochníka, keď ho zjeme, čo potom? Deti musia z domu. Zavedieme ich do lesa, ale ešte hlbšie, aby odtiaľ cestu nájsť nemohli. To je naša jediná záchrana.“
Mužovi bolo z toho srdce ťažké ako kameň. V duchu si rátal: Nepriviedol som svojim deťom dobrú matku. Každá iná by vedela, že sa s deťmi máme podeliť o posledné sústo. Chcel, aby to žena uznala, ale tá nechcela nič počuť, len hundrala a ešte sama vyčítala. Keď sa jej nevedel postaviť na prvýkrát, musel muž ustúpiť aj na druhýkrát.
Lenže deti boli ešte hore a zas to všetko začuli. Keď drevorubač so ženou už spali, Janko zasa vstal a chcel ísť nazbierať kremienkov ako naposledy. Ale macocha tentoraz dvere zamkla, a tak nemohol von. Napriek tomu sestričku utešoval:
„To nič, Marienka, len pokojne spi a neplač, veď si nejako pomôžeme.“
Zavčasu ráno prišla žena po deti, aby vstávali. Dostali každé svoj krajec chleba, ale menší než predtým. Janko ho cestou vo vrecku drobil, každú chvíľku sa zastavil a hodil omrvinku na zem.
„Janko, čo sa to zastavuješ a obzeráš,“ povedal otec, „choď poriadne!“
„Pozerám sa na svojho holúbka, sedí na streche a rád by sa so mnou rozlúčil,“ odpovedal Janko.
„Ty hlúpy,“ povedala žena, „to nie je holúbok, to len ranné slnko svieti hore na komín.“ Nevedela, prečo sa Janko zastavuje. A on zatiaľ pomaličky polahučky vyhádzal všetky omrvinky z vrecka na zem.
Žena zaviedla deti ešte hlbšie do lesa, kde predtým nikdy v živote neboli. Otec tam zasa rozložil veľký oheň a macocha povedala:
„Tu zostanete sedieť, deti, a ak ste unavené, môžete si zdriemnuť. My ideme do lesa rúbať a večer, až budeme hotoví, prídeme si po Vás.“
Na obed sa Marienka podelila o chlieb s Jankom, ktorý svoj krajec vydrobil na ceste. Potom zasa zaspali a spali a spali. Večer prešiel, ale po deti nikto neprišiel. Prebudili sa až od zimy a do tmy tmúcej. Janko sestričku tešil:
„len počkaj, Marienka, kým vyjde mesiačik. Potom uvidíme omrvinky, čo som rozsypal, a tie nám už ukážu, kadiaľ domov.“
Keď mesiac vysvitol, vydali sa na cestu, ale žiadne omrvinky už nenašli, lesné vtáčiky ich všetky do jedného pozobali. Janko zasa hovoril:
„To nič, veď my cestu nájdeme,“ ale nemohli ju nájsť.
Tak šli celú noc a celý deň od rána do večera, a ešte sa nedostali z lesa von. Mali už strašný hlad, veď zjedli len hrsťku jahôd a čučoriedok, čo sem-tam nazbierali, boli už uchodení, že sotva na nohách stáli, a tak si ľahli pod strom a zaspali.
Ráno sa zasa pozbierali a šli, bolo to už druhé ráno, čo nespali doma vo svojej posteli. Zasa šli a šli, ale zachádzali stále len hlbšie a hlbšie do lesa. K poludniu uvideli krásneho snehobieleho vtáčika. Sedel na vetve a tak pekne spieval, že sa zastavili a počúvali. Keď dospieval, zamával krídlami a poletoval pred nimi zo stromu na strom, a deti stále za ním. Tak ich doviedol z lesa na lúčku k malej chalúpke a tam sa im stratil.
Deti sa za ním ani neobzerali, mohli oči nechať na tej chalúpke, pretože takú ešte nikdy nevideli. Steny mala z chleba, strechu z perníka a okienka cukrové.
„Panečku, teraz sa najeme, Marienka,“ pochvaľoval si Janko. „Ja si vezmem kúsok zo strechy a Ty si odlom z okna, oblízaj, je to sladké.“ Načiahol ruku a odštipol si kúsok strechy, aby ochutnal, aké to je, a Marienka si stala k okienku a chrúmala cukrové sklíčka. Vtom sa zvnútra ozval tenký hlások:

„Chrum, chrum, kto je tu,
kto mi láme chalupu?“

Deti odpovedali:

„To vietor, vetrík,
obláčikov bratrík,“

a jedli ďalej a nedali sa rušiť. Jankovi strecha veľmi chutila, a tak už neodštipoval, strhol z nej celú jednu perníkovú škridlu. Marienka zostala pri okne, ktoré bolo zložené z okrúhlych sklíčok, vylúpla si celé jedno koliesko a pochvaľovala si, aké je dobré.
Zrazu sa otvorili dvere a z nich sa o barličke vykolísala stará, prastará baba. Janko i Marienka od ľaknutia pustili, čo mali v ruke. Ale baba zakrútila hlavou a povedala:
„Aj, aj, aj, dieťatká, kuriatka, kto Vás sem zaviedol? Môj biely vtáčik? No, len poďte, poďte ďalej, ja mám deti rada,“ Vzala obe deti za ruku a odviedla ich do chalúpky. A hneď im znášala na stôl, čo mala dobré; mlieko a pocukrovaný zvitok, jablká a orechy. Po jedle odostlala dve biele postieľky, Janko a Marienka si ľahli a mysleli si, že azda sú v raji.
Lenže baba nebola taká prívetivá, ako sa tvárila. Bola to zlá čarodejnica a tú sladkú chalúpku si postavila len preto, aby pritiahla deti a mohla ich zjesť.
Zavčasu ráno baba vstala, skôr než sa deti prebudili, prezrela si ich, ktorému sa viac červenajú líčka, schmatla Janka, odniesla ho do chlievika a zatvorila za ním latkové dvierka: Potom šla k Marienke, zobudila ju, ako kričala:
„Vstávaj, dievka lenivá, nanosíš vody a uvaríš chlapcovi niečo dobré, aby pekne tučnel. Sedí v chlievku, mám ho tam na kŕmnom.“
Marienka sa dala do plaču, ale žiadna pomoc, musela zlú čarodejnicu poslúchnuť.
Úbohý Janko bol zatvorený, ale na jedenie dostával všetko najlepšie, kdežto Marienka len samé ošúpky. Baba sa každé ráno belhala k chlievku a volala:
„Janko, vystrč prstík, nech vidím, aký si tučník.“
Ale Janko nebol taký hlúpy, aby vystrkoval prst, vždy jej nastrčil nejakú kostičku. Baba mala zlé oči a nič nespoznala. Len sa čudovala, že Janko vôbec netučnie. Keď ho už kŕmila štyri týždne a Janko zostával stále rovnaký, zrazu jej to bolo dlhé a povedala si, že ďalej už čakať nebude:
„Nech je tučný alebo chudý, zajtra si ho urobím.“ A hneď zavolala:
„Hej, Marienka, poskoč a nanos vody do kotla, nech máme na zajtra. Bude veľké varenie.“
Úbohá sestrička nanosila vodu a pre slzy nevidela na cestu, vedela, čo to veľké varenie znamená. Ale ako Jankovi pomôcť, to nevedela.
Zavčasu ráno musela Marienka vstať, zavesiť kotol s vodou nad ohnisko a rozložiť oheň.
„Najprv upečieme chlieb,“ povedala baba, „pec už mám rozpálenú a cesto vyvaľkané.“ A strkala Marienku von k peci, z ktorej vyšľahovali plamene. „Vlez dovnútra a pozri sa, či je dosť rozpálená, aby sa chlieb dal sadiť.“ Chcela Marienku dostať do pece a zatvoriť za ňou dvierka, aby sa tam upiekla.
Ale Marienka spoznala, čo má čarodejnica za lubom, a povedala:
„Ja neviem, ako sa tam lezie. A ani sa tam nezmestím.“
„Nehovor tak hlúpo,“ hnevala sa baba, „ústie pece je veľké až dosť, veď vidíš, aj ja by som sa tam zmestila.“ Pritackala sa k peci a strčila do nej hlavu. V tú chvíľu Marienka bác! vrazila babu do pece celú, zabuchla železné dvierka, zasunula závoru a utiekla.
Bežala rovno k Jankovi, otvorila mu chlievik a zavolala:
„Poď von, Janko, čarodejnica nám už nič neurobí, už je po nej!“
Janko vyskočil z chlievika ako vtáčik z klietky, chytil Marienku okolo krku, div ju nezaškrtil. Obaja skákali ako capky od samej radosti, že sa už nemusia báť, a hneď sa chystali na cestu. Ale najprv ešte zašli do chalúpky, chceli sa pozrieť, čo je v tých truhliciach, ktoré tam čarodejnica mala, a našli v nich samé perly a drahokamy.
„Toto sú ešte lepšie kamienky ako moje kremene,“ povedal Janko a nastrkal si ich do vreciek, koľko sa mu zmestilo. Marienka sa pridala:
„Ja tiež niečo domov prinesiem,“ a nabrala si plnú zásteru perál. Janko ju poháňal:
„Ale teraz už poď, nech sme z toho čarodejníckeho lesa von.“
A tak sa rozbehli a išli, až došli k veľkej rieke.
„Na druhú stranu sa nedostaneme,“ povedal Janko, „lávka tu nie je a most ešte nie.“
„Loďka tu tiež žiadna neprevezie,“ odpovedala Marienka, „ale tamto pláva biela kačica, keď ju poprosím, azda nám pomôže cez vodu.“ A zavolala:
„Kačička, kačička, priplávaj k nám maličko, mali sme s Jankom nehodu, pomôž nám, prosím Ťa, cez vodu.“ Kačica odpovedala:

„Poznám vašu nehodu,
prevezmem vás cez vodu,
ja kačička biela
budem vám loď celá.“

A naozaj hneď priplávala. Janko si na ňu sadol a chcel, aby si sestrička prisadla k nemu.
„To nie,“ povedala Marienka. „Kačička nás oboch neunesie, radšej nech nás prevezie jedného po druhom.“ Dobrá kačica im to urobila a obaja sa šťastne dostali na druhý breh.
Potom zasa išli lesom. O chvíľu im ten les pripadal známejší a známejší, dostali sa na cestu a konečne v diaľke uvideli chalupu svojho otca. Hneď sa dali do behu, vrazili do izby a už viseli ockovi na krku.
Veď tam sedel sám a sám, žena mu zatiaľ umrela. Ale to ho tak netrápilo ako pomyslenie na deti. Odvtedy, čo ich nechal v lese, nemal jedinú pokojnú chvíľku, a ako len mohol, chodil ich hľadať.
Deti začali ockovi rozprávať, kam až v lese zablúdili a ako odtiaľ vyviazli. Marienka vyklopila zo zástery perly tak horlivo, že po izbe poskakovali ako biely hrášok, Janko z vreciek vyberal drahokamy hrsť po hrsti, až na stole iskrili ako hromádka farebných žeravých uhlíkov.
A tak bolo v chalúpke po starostiach a Janko s Marienkou vyrastali otcovi na samú radosť.
Rozprávka končí, to vieš. Tamto beží myš, kto ju chytí, nech z nej má chlpatú čiapku s ušami.