Statočný cínový vojačik

Kde bolo, tam bolo, bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov. Všetci boli bratia, lebo boli odliati z jednej starej lyžice. Zbraň držali v ruke, hlavu mali dopredu; uniformu mali červenú a modrú, no, nesmierne krásnu.
Prvé, čo na tomto svete započuli, keď sa zdvihlo veko škatule, v ktorej ležali, bolo zvolanie:
„Cínoví vojačikovia!“ Volal tak malý chlapec a tlieskal rukami. Dostal ich, lebo mal dnes narodeniny, a postavil ich na stôl.
Jeden vojak sa podobal na druhého ako vajce vajcu, len jeden z nich bol trochu iný: mal jedinú nohu, lebo ho odlievali naposledy a už naňho nezostalo dosť cínu. Napriek tomu stál na jednej nohe práve tak pevne ako ostatní na dvoch. A práve s ním sa stalo čosi zvláštne.
Na stole, kam ich chlapec stavial, bolo ešte veľa iných hračiek; ale najväčšiu pozornosť z nich budil krásny papierový zámok. Malými okienkami bolo vidieť priamo do siení. Pred zámkom stáli malé stromčeky a dookola bolo malé zrkadlo, ktoré malo vyzerať ako jazero. Plávali po ňom voskové labute a zrkadlili sa v ňom.
Všetko to bolo pekné, ale najmilšia bola malá bábika, ktorá stála uprostred otvorenej zámockej brány. Bola tiež vystrihnutá z papiera, ale oblečená bola do bielunkej sukienky a cez plecia mala úzku modrú stuhu a uprostred nej žiariacu hviezdu, práve takú veľkú ako celá jej tvár. Malá bábika vystierala obe ruky, lebo to bola tanečnica, a potom zdvihla jednu nohu tak vysoko do vzduchu, že náš cínový vojak si myslel, že má len jednu nohu ako on.
To by bola žena pre mňa! myslel si. Ale je príliš vznešená, býva v zámku, kým ja mám len škatuľu a v tej je nás dvadsaťpäť. To by nebolo miesto pre ňu! A predsa sa musím usilovať, aby som sa s ňou zoznámil.
Ľahol si na šnupavý tabak za tabatierkou, ktorá stála na stole. Odtiaľ sa mohol pekne pozerať na milú jemnú dámu, ktorá stála vytrvalo na jednej nohe, bez toho aby stratila rovnováhu.
Keď nastal večer, vrátili sa ostatní cínoví vojačikovia do škatule a ľudia v dome išli spať. Hračky začali hrať všelijaké pesničky o vojne a o plese. Cínoví vojačikovia šuchotali v škatuli, lebo chceli byť tiež pri tom, ale nemohli zdvihnúť veko. Luskáčik hádzal kotrmelce a kamienok jazdil po tabuli. Bol to taký rámus, že sa zobudil kanárik a začal s nimi kričať o preteky, a to vo veršoch.
Jediní, čo sa nehýbali z miesta, boli cínový vojačik a malá tanečnica. Ona stála vzpriamene na špičke jednej nohy a mala obe ruky roztiahnuté; on sa zasa postavil a stál potom práve tak vytrvalo na jedinej nohe a jeho oči sa od tanečnice neodvracali ani na okamih.
V tom odbíjali hodiny dvanásť a plesk! vyskočilo veko tabatierky. Ale vnútri nebol šnupavý tabak, ale malý, čierny škriatok. Bolo to veľmi vtipné. „Cínový vojačik,“ povedal škriatok, „len aby si si oči nevykukal!“
Ale cínový vojačik robil, akoby to nepočul.
„No, počkaj ráno!“ volal škriatok.
Keď sa rozvidnilo a deti vstali, postavili cínového vojačika do okna. A či to už spôsobil škriatok, alebo prievan, okno sa zrazu otvorilo a vojačik spadol strmhlav z tretieho poschodia.
Bol to strašný pád. Natiahol nohu rovno nahor a zaboril sa čiapkou do dlažby, bajonetom dolu.
Slúžka a chlapček zbehli hneď dolu, aby ho hľadali. Takmer by ho pošliapali, ale nenašli ho. Keby bol cínový vojak volal:
„Tu som!“, boli by ho azda našli, ale on nepokladal za vhodné kričať príliš hlasno, keď bol v uniforme.
Začalo pršať, kvapka za kvapkou padali stále hustejšie, až sa spustil poriadny lejak. Keď dážď prestal, prišli sem dvaja chlapci.
„Pozri,“ povedal jeden, „tu leží cínový vojačik! Ten musí na loď a na vodu!“
Urobili si lodičku z novinového papiera, posadili cínového vojačika doprostred, a tak plával vojačik po stružke. Obaja chlapci bežali popri stružke a tlieskali od radosti.
Bože môj, to boli vlny v stružke! A aký prúd! Ako prudko pršalo!
Papierová lodička sa húpala hore dolu a občas sa otáčala dookola, až sa náš cínový vojačik od hrôzy trasl. Ale nedal na sebe nič znať, nepohol ani brvou, pozeral sa dopredu a držal zbraň v ruke.
Naraz vletela lodička pod dlhý most nad stružkou. Tam bola práve taká tma, ako bývala v jeho škatuli.
Kam sa asi dostanem? myslel si. Áno, áno, to zavinil škriatok! Ach, keby tu v lodičke sedela tá malá bábika, tak by mi to neprekážalo, nech by bola ešte väčšia tma!
V tom pribehla veľká krysa, ktorá bývala pod mostom nad stružkou.
„Kde máš priepustku?“ pýtala sa krysa. „Sem s ňou!“
Ale cínový vojačik stál ticho a držal pušku ešte pevnejšie. Ani nevedel, že sa obyčajne platí poplatok za dovolenie prejsť na lodi pod mostom a že sa plavci majú preukázať priepustkami. Ale krysa tam vlastne nemala čo rozkazovať.
Lodička plávala ďalej a krysa za ňou. Hu, ako škrípala zubami a volala na triesky a slamu, plávajúce po vode:
„Chyťte ho, chyťte ho! Nezaplatil poplatok! A neukázal priepustku!“
Ale prúd sa stále zosilňoval. Cínový vojačik videl denné svetlo ešte skôr, ako vyplával spod mosta, ale zároveň počul aj hučivý zvuk, ktorý by určite vyplašil aj sebastatočnejšieho muža. Len si pomyslite: stružka sa rútila na konci mostíka priamo do veľkého prieplavu! To bolo pre vojačika práve také nebezpečné ako pre nás, keby sme zišli dolu veľkým vodopádom.
Už ani nebol takmer schopný udržať sa na nohe. Lodička plávala ďalej a úbohý cínový vojačik sa držal vzpriamene, ako len vedel, aby nikto nemohol o ňom povedať, že žmurknutím oka dal najavo strach.
Lodička sa otočila trikrát štyrikrát a naplnila sa vodou až po okraj; musela sa potopiť. Cínový vojačik stál vo vode až po krk a lodička klesala hlbšie a hlbšie. Papier sa stále viac uvoľňoval. Už presahovala voda vojačikovi cez hlavu ..... vtedy spomínal na malú rozkošnú tanečnicu, ktorú už nikdy nezazrie. V ušiach mu znela pieseň:
„Len pluj, len pluj, vojačik môj,
smrť ťa čaká, nuž sa boj!“
V tom sa papier roztrhol a vojak sa zrútil dolu. Ale hneď ho prehltla veľká ryba. Ach, aká tam vnútri bola tma! Bolo tam ešte horšie ako pod mostom nad stružkou, a aká tam bola tieseň! Ale cínový vojačik bol statočný a ležal tam s puškou v ruke.
Ryba sebou mykala sem a tam, robila najstrašnejšie pohyby, ale nakoniec úplne stíchla a akoby ňou prešiel blesk. Zažiarilo celkom jasné svetlo a akýsi hlas volal nahlas:
„Cínový vojačik!“
Rybu totiž chytili, doniesli na trh a predali. Tak sa dostala do kuchyne, kde ju slúžka rozrezala veľkým nožom. Vzala vojačika dvoma prstami okolo pása a odniesla ho do izby. Tam všetci chceli vidieť toho podivuhodného muža, ktorý plával v bruchu ryby.
Ale cínový vojačik nebol na to hrdý. Postavili ho na stôl a tam ..... nie, dejú sa na svete čudné veci! Cínový vojačik bol v tej istej izbe, v ktorej bol predtým! Videl tie isté hračky, povaľujúce sa po stole, krásny zámok s peknou malou tanečnicou, ktorá ešte stále stála na jednej nohe a druhú držala vysoko vo vzduchu. Tak bola vytrvalá! Vojačik by bol takmer plakal cínovými slzami, ale to sa nepatrilo. Pozeral sa na ňu a ona sa pozerala na neho, ale nepovedali ani slovo.
Náhle schmatol vojačika jeden z chlapcov a hodil ho priamo do kachlí, hoci na to nemal žiadny dôvod. Určite to zavinil škriatok v tabatierke.
Cínový vojačik stál jasne osvetlený a cítil strašnú horúčavu. Ale či to bolo skutočným ohňom, alebo láskou, to nevedel. Farby z neho celkom zišli; či sa mu to stalo na ceste, alebo či to spôsobila bolesť, tiež nikto nevedel povedať. Pozeral sa na malú bábiku, ona sa pozerala na neho a on cítil, že sa roztápa. Ale ešte stál statočne so zbraňou v ruke.
V tom sa otvorili dvere, prievan zdvihol tanečnicu a ona vletela ako motýľ priamo do kachlí k cínovému vojačikovi. Vzplanula plameňom a zmizla. Potom sa cínový vojačik roztopil na kúsok cínu, a keď slúžka na druhý deň vymetala popol, našla ho ako malé cínové srdiečko. Z tanečnice zostala len hviezda, ale tá bola spálená na čierny zhorok.