Triska a Kôra

Žil raz jeden bohatý sedliak, a taký lakomý, že u neho žiaden čeľadín dlhšie ako mesiac-dva nevydržal. Z ľudí div že nestiahol kožu a kŕmil ich tak, že to bolo takmer na umretie.
Šla o ňom po celom okolí zlá povesť. Nech lákal milý sedliak, ako len chcel, nech sľuboval hory-doly, nikto mu už neveril, nikto sa k nemu nechcel dať najať. A času bolo už naozaj málo. Druhí už orú a siejú, len u neho práca stojí. Čo robiť?
Sedliak sa rozhodol, že sa vyberie do vzdialenej dediny.
Tam ma nikto nepozná, hovoril si, možno sa mi podarí zohnať niekoho za čeľadína.
Vybral sa na cestu pred svitaním. Šiel rázne, ale napriek tomu ho noc zastihla na ceste a práve v hlbokom lese. Pri rázcestí si sadol na peň. Sedel a vzdychal.
Vtom niečo neďaleko zašumelo, akoby kováč potiahol za mechy.
Sedliak zdvihol hlavu a vidí, ako sa medzi stromami niečo mihlo, možno veľký vták, možno len akýsi tieň. A čísi hlas sa pýta:
„Prečo vzdycháš? Stihlo Ťa nešťastie?“
„Také nešťastie,“ odpovedal sedliak, „že mi ani starý hospodár, lesný muž, nemôže pomôcť.“
„Ale môže. Povedz len, čo potrebuješ.“
„Potrebujem takého čeľadína, ktorý by čo najmenej jedol a pil a veľa pracoval.“
„No, to nie je nič ťažké. Príď vo štvrtok presne o polnoci sem na to rázcestie a hlasno hvizdni. Príde k Tebe starý hospodár a možno sa dohodnete. Ale musíš so sebou priniesť čierneho zajaca. Za čierneho zajaca Ti dá, čo budeš chcieť.“
Znova niečo zašumelo vo vetvách, celkom ako v kováčskej vyhni, keď pomocník stlačí mechy. Potom všetko utíchlo.
Sedliak zostal sedieť na pni až do svitania a potom sa vybral domov.
Konečne sa dočkal štvrtka; vybral sa do lesa na známe rázcestie.
Kde však zoženiem čierneho zajaca? hovoril si v duchu. No nič, prinesiem mu namiesto zajaca čierneho kocúra. Možno si to v tme nevšimne.
Chytil čierneho kocúra, strčil ho do vreca a šiel. Na rázcestí sa zastavil a hvizdol. Nikto sa neozval. Hvizdol ešte raz, zase nič. Hvizdol tretí raz. Vtedy sa spoza stromu objavil sám starý hospodár.
„Aké máš želanie?“ spýtal sa sedliaka.
Sedliak povedal:
„Priniesol som Ti na predaj čierneho zajaca.“
„A čo za neho chceš?“
„Chcem za neho čeľadína a slúžku, ktorí by mi usilovne slúžili a jedlo nežiadali.“
„Prečo nie, môžeš ich mať,“ povedal starý hospodár. „A na koľko rokov ich chceš najať?“
„Keby bolo na mne, tak aj na celý život,“ odpovedal sedliak.
„Nie, to nepôjde,“ povedal starý hospodár. „Uzavrieme zmluvu na sedem rokov. A po siedmich rokoch mi prines sedminu toho, čo Ti čeľadín so slúžkou zarobia. Ak prinesieš, nechám Ti ich ďalších sedem rokov. Tak čo, súhlasíš?“
„Súhlasím, prečo by nie! Ale chcel by som sa teraz na tých robotníkov pozrieť. Nerád kupujem kocúra vo vreci…,“ povedal sedliak a hneď si zahryzol do pery: spomenul si, kto sedí v jeho vreci.
„Počkaj, počkaj,“ zbystril sluch starý hospodár, „čo sem pliešeš kocúra?“
„Ale nič, to ja len tak,“ odvetil sedliak. „Hovorím, bude sa mi ten Tvoj čeľadín so slúžkou páčiť? Rád by som sa na nich najprv pozrel…“
„No, o to sa nemusíš báť,“ povedal starý hospodár a zmizol za stromom. Za malú chvíľu sa objavil znova… s vrecom na chrbte.
„Tu máš čeľadína,“ povedal a vytriasol z vreca trieskú veľkú ako praslicu.
Sedliak už-už otváral ústa: Robíš si zo mňa blázna alebo čo? Ale vtom zbadal, že pred ním stojí chlapisko ako hora, v pleciach mal určite dobrú siahu.
Starý hospodár zatriasol vrecom druhýkrát a na zem vypadol kus kôry veľký ako vreteno.
„A tu máš slúžku!“
Dopovedal… pred sedliakom vyrástla štíhla, vysoká dievčina.
„Takých pracovníkov aby si pohľadal!“ povedal starý hospodár. „S tými môžeš drevo voziť aj zem orať. O jedlo ani o pitie nikdy nepožiadajú. Len v lete, keď budú horúčavy, vychrstni na nich jedno alebo dve vedrá vody, aby nevyschli… inú prácu s nimi mať nebudeš. Budú Ti dobre slúžiť! Tak čo, podpíšeme zmluvu?“
„Prečo nie? Podpíšeme,“ povedal sedliak.
Starý hospodár podsunul sedliakovi papier, sedliak urobil namiesto podpisu krížik, lebo písať nevedel, dal lesnému mužovi vrece s čiernym kocúrom a ponáhľal sa s novými sluhami domov.
Až na ceste sa obrátil za hospodárom s otázkou:
„A ako im mám hovoriť?“
„Hovor im Trisko a Kôro,“ povedal starý hospodár.
Noví sluhovia sa pustili u sedliaka do práce. Od rána do noci robotili na poli i v dome, o jedle či pití ani slovko, všetko sa im v rukách len hrialo. Len za veľkej horúčavy im začalo v rukách i v nohách akosi vŕzgať. Sedliak ich polial vodou zo studne a práca šla zasa ako predtým.
Sluhovia pracovali a sedliak bohatol. Každý rok mu v komore pribudol mešec zlata. Za sedem rokov sedem mešcov.
Prišiel čas vyrovnať sa podľa zmluvy. Ale sedliakovi bolo peňazí ľúto. Veď je to žart dať naraz celý mešec zlata? To predsa nejde.
Premýšľal, rozmýšľal a nakoniec na to prišiel. Nasypal plný mešec rozbitých črepov a odniesol ho v dohodnutom čase do lesa na rázcestie. Však to nejako dopadne. Starý hospodár nemá bystré oko. Keď vtedy vzal vrece a vôbec sa don nepozrel, nepozrie sa možno ani teraz, povedal si.
Doniesol mešec na známe miesto. Starý hospodár tam už čakal:
„Prišiel si?“ spýtal sa.
„Prišiel, ako vidíš,“ odpovedal sedliak.
„Neseš?“ spýtal sa opäť starý hospodár.
„Nesiem,“ odpovedal sedliak.
„A čo si to priniesol? Kocúra vo vreci?“ Pod sedliakom sa roztriasli kolená, ale nedal na sebe nič znať.
„Čo sem pliešeš kocúra?“ spýtal sa.
„Ale nič, to ja len tak,“ odvetil hospodár. „Daj sem mešec.“
Vzal mešec, zatriasol ním, až črepy zarachotili, ale nerozviazal ho.
„Dobre,“ povedal sedliakovi, „nikto z nás skrátka nepríde o nič. Keď si sa Ty vyrovnal, ani ja Ti dlžný nezostanem.“
Sedliak dobehol domov, od radosti ani nevedel ako. Tak to teda prešlo, už po druhý raz som starému hospodárovi vytrel zrak!
Nazajtra si vyšiel sedliak zrána do polí, aby sa pozrel, ako sa Triska s Kôrou činia.
Ale robotníci nikde.
„Čo je to s nimi?“ začudoval sa sedliak. „To asi dnes zaspali. Pôjdem ich zobudiť.“ Vyliezol na senník, kde spávali.
„Hej, vstávajte, leniví!“
Ale vo vnútri ticho ako v hrobe.
Sedliak strčil do dverí. Čo to má znamenať? Na senníku prázdno, čeľadín so slúžkou zmizli. Len v kúte ležala spráchnivená trieska a kúsok brezovej kôry.
Sedliak sa poškrabal za ušami.
„Ale ten starý mi vyviedol komédiu! Už je to tak, dlžný mi nezostal. Dobre, ale sedem mešcov zlata mi predsa len ostalo!“
A hneď bežal do komory, žltáčikmi zlaťáčikmi sa potešiť, aby duša ožila. Rozviazal mešce, ale zvnútra sa sypalo len zotleté práchno a suché brezové lístie.