Labute

Tri mladé labute leteli jedného zimného podvečera nad Vidzemskou pahorkatinou a západ slnka do červena sfarboval ich dlhé biele šaty.
„Zima sa mi vždy zdá ako dlhý biely horský hrebeň, ktorý musím preletieť. Tam za horou už kvitne leto, spievajú vtáky a na modrej teplej jazernej hladine kreslia rybky trblietavé kruhy. Preto naozaj žijem len v lete. Už ma omrzelo večne sypať na zem biele pierka.“ Labuť nespokojne zatrepotala krídlom a zniesol sa na zem celý vír nežných bielych vločiek.
„Môj ružový sad, to je zimný západ slnka,“ povedala druhá a zasunula hlavu pod strapaté páperie svojho krídla. „Najkrajšie ruže rozkvitajú v snehu.“
Tretia labuť mala oči nazelenalé ako ľad.
„Mám rada veľké jasné zimné hviezdy. Moje kvety kvitnú iba v noci,“ povedala a túžobne sa zahľadela do diaľky.
Tak leteli všetky tri spolu. Hneď mizli a hneď sa zase znovu objavovali na širokom nebi. Pri pohľade zo zamrznutých okien domov ich mohli niektorí ľudia pokladať za tiene letiacich anjelov. Žili vo večnom pohybe. Keď bola metelica, tancovali v poli. Vysoko mávali svojimi dlhými bielymi krídlami, až snehové vločky vírili.
Ak sa vločky znášali mäkko a zádumčivo, kolísal ich vo vzduchu snivý dych dievčat labutí, držiacich sa za ruky a letiacich kĺzavým letom s ticho zloženými krídlami.
Odpočívali v lese na ohnutých zelených vrcholcoch jedlí a borovíc. Niekedy sa stávalo, že sa poľovník na lesnej lúke priblížil k trom bielym snehovým závejom, ktoré sa náhle zdvihli do výšky, vtiahli ho do snehovej metelice a unášali ďaleko do lesa, kde zmizli všetky stopy.
V lete sa dievčatá labute obliekali do tenučkých jemných bielych šiat z hmiel.
Raz za horúceho letného dňa, keď hľadali chládok, odhodili šaty a vkĺzli do jazera. Tam za zeleným trstím sa nežné slnečné lúče pohrávali s ich bielymi ramenami.
Kým sa kúpali, akýsi mládenec ich tajne pozoroval, ukrytý za krovím na brehu. Tej najmladšej vzal šaty a ako omámený ich držal vo svojich rukách. Po vykúpaní sa dve dievčatá obliekli a odleteli. Tretia sa však nemohla vzniesť k nebu. S plačom nasledovala mládenca, ktorý nemotorne ťahal za sebou jej dlhé labutie šaty a koncami bielych krídel zametal zem.
Mládenec priviedol dievča do svojej nízkej chalúpky. Pri vchode si odrela čelo o zadymené nízke dvere. A prvýkrát pocítila zápach dymu, ktorý tak obdivuhodne pripútava človeka k jeho domu.
Mládenec schoval dievčenské labutie šaty a obliekol jej matkine, v ktorých mu jej božská krása bola bližšia a milšia. Dievča sa stalo jeho ženou. Naučila sa nosiť na pleciach vodu, otáčať mlynčekom na zrno a svojho muža milovať.
Tak žili šťastne a čoskoro sa im narodil malý svetlovlasý chlapček.
Raz v zime, keď sa vracala od studne, uvidela žena na nebi zvláštny oblak. Zdalo sa jej, že tam hore plávajú vzduchom jej sestry labute a objímajú sa krídlami. Zmocnila sa jej taká túžba po modrom nežnom zimnom nebi, že sa jej plecia začali triasť a voda sa prúdom vylievala z vedra. Keď sa vrátila do izby, prehľadala všetky kúty, aby našla svoje labutie šaty.
Muž odišiel do lesa po drevo. V dome bolo zakúrené. Dieťa sa hralo v začervenanom svetle, ktoré vychádzalo z pece. Svoje dievčenské šaty nakoniec našla za dverami v starom ranci pod vypratými ľanovými handrami, ktoré už nikto nepotreboval. Boli také tenučké a jemné, že ich mohla zvinúť a zastrčiť do ucha. Nebolo ťažké ich ukryť.
Nežné pierka svetlých šiat sa narovnali a teraz ležali v ženiných rukách ako biely snehový obláčik.
Už-už ich chcela obliecť, ale vtom zbadala, že ju niekto ťahá späť.
Keď sa obzrela, zazrela oči svojho dieťaťa, veľké a jasné ako zimné hviezdy. To bolo teraz jej pravé nebo. Aby sa zbavila neprekonateľného pokušenia, rýchlo šaty zvinula a hodila do ohňa.
Biely obláčik peria v ohni zružovel a potom sa rozpadol na drobný hmlistý popol.
Z lesa sa vrátil muž a pri prahu striasal z veľkých zmrznutých kožených topánok kúsky ľadu, ktoré sa zvonivo kotúľali po podlahe. Žena mu pomohla stiahnuť kožuch a postavila pred neho na stôl dymiaci tanier s jedlom. Unavený muž vyzeral trochu ospalo a ťažkopádne. Žena nenápadne odvrátila oči, aby muž nevidel, že plakala.