Pidivousek

Žil bol raz jeden chudobný mlynár a mal krásnu dcéru. Raz išiel popri mlyne kráľ tej krajiny a dal sa s mlynárom do reči. Chudobný mlynár sa chcel niečím pochváliť a povedal:
„Mám dcéru, ktorá vie zo slamy priasť zlato.“
Kráľ sa čudoval. Bol zvedavý, či mlynárova dcéra taký zázrak naozaj dokáže.
„Toto umenie sa mi páči,“ povedal, „a ak je tvoja dcéra naozaj taká šikovná, ako vravíš, priveď ju zajtra na zámok, presvedčím sa.“
Kráľ odišiel a mlynár sa náhlil za dcérou. Povedal jej, čo s kráľom dohodol, a dcéra sa dala do plaču:
„Veď ja neviem priasť zo slamy zlato! Prečo ste to o mne hovorili, oci, veď to nie je pravda,“ plakala.
„Už sa stalo,“ povedal mlynár, „len choď zajtra na zámok, nejako bolo, nejako bude.“
Keď dievča prišlo na zámok, odviedol ju kráľ do komory plnej slamy. V komore už na mlynárovu dcéru čakal kolovrat.
„Daj sa do práce,“ ukázal kráľ na slamu a na kolovrat.
„Ak do rána neupradieš z tejto slamy zlato, budeš o hlavu kratšia.“
Kráľ zamkol komoru, otočil kľúčom a krásna mlynárova dcéra osamela. Sadla si na stoličku, hlavu vložila do dlaní a nariekala a žalostila. Bála sa, že zajtra ráno príde o život. Zrazu sa za ňou potichu otvorila stena a vyšiel malý mužíček a pozdravil:
„Dobrý večer, panna mlynárka, prečo tak usedavo plačeš?“
„Ach,“ odpovedalo dievča, „mám upriasť zo slamy zlato a neviem to.“
„Čo mi dáš, keď ti zlato zo slamy upradiem?“
„Svoj náhrdelník,“ povedalo dievča a podalo náhrdelník škriatkovi. Škriatok vzal náhrdelník, posadil sa ku kolovratu, kolovrat zavrčal raz, dvakrát, trikrát a na cievke sa zaleskli zlaté nite. A zase znova: Vr, vr, vr, a druhá cievka bola plná. Cievka po cievke sa plnila zlatými niťami a tak to šlo bez prestania až do rána. Ráno bola všetka slama upradená a ani jedna cievka nebola prázdna.
Pri východe slnka prišiel kráľ, a ako uvidel toľko zlata, užasol a radoval sa, ale stal sa ešte chamtivejším. Dal mlynárovej dcére znosiť slamu do inej komory, oveľa väčšej, a prikázal jej priasť aj túto noc, ak je jej život milý. Dievča nevedelo, ako si pomôcť, a znova nariekalo. Opäť sa rozostúpila stena a vyšiel starý známy škriatok a hovorí:
„Čo mi dáš, keď ti aj túto slamu upradiem?“
„Svoj prsteň,“ odpovedalo dievča a stiahlo prsteň z prsta. Škriatok vzal prsteň a kolovrat nezastal celú noc vrčať. Do rána svietila komora zlatom. Kráľ mal veľkú radosť, ale ešte sa zlata nenasýtil. Dal mlynárovej dcére znosiť slamu do najväčšej komory a hovorí:
„Toto mi ešte upradieš, a ak sa ti to podarí, vezmem si ťa za ženu.“ Myslel si: nech je len z mlyna, bohatšiu nenájdem na celom svete.
Hneď ako kráľ odišiel, objavil sa škriatok po tretí raz a povedal:
„Čo mi dáš, keď ti ešte aj tentoraz pomôžem a slamu upradiem?“
„Nemám už nič, čo by som ti dala,“ povedalo dievča.
„Vieš čo? Až sa staneš kráľovnou a narodí sa ti dieťa, daj mi ho.“
„Kto vie, čo sa ešte stane,“ povedala si mlynárova dcéra.
A keďže nevedela inú radu, dieťa škriatkovi sľúbila a škriatok jej ešte raz upradil zo slamy zlato.
Ráno prišiel kráľ a vidí: všetko je upradené, ako si želal. Dal vystrojiť svadbu a mlynárova dcéra sa stala kráľovnou.
Za rok sa jej narodilo pekné dieťatko. Kráľovná už dávno zabudla na škriatka. Vtom sa jej zrazu zjavil a povedal:
„Daj mi, čo si sľúbila.“
Kráľovná div nezamdlela.
„Dám ti všetky poklady nášho kráľovstva,“ ponúkala, „len nechcej moje dieťa.“
Škriatok pokrútil hlavou:
„Nie, tvoje dieťa je mi milšie ako mŕtve poklady.“
Kráľovná sa dala do nárekov a nariekala toľko, že sa škriatok zľutoval.
„Počkám ti tri dni,“ povedal, „ak mi do troch dní povieš, ako sa volám, môžeš si dieťa nechať.“
Kráľovná rozmýšľala celú noc a napadali jej všelijaké mená, ktoré kedysi počula, aj tie, ktoré nepočula, ktoré si vymýšľala. Vyslala posla, aby sa všade vypytoval, ako sa kde ľudia volajú, a všetky mená jej zapisoval. Keď prvého dňa škriatok prišiel, začala kráľovná Gašparom, Melicharom, Baltazárom, menovala Mikuláša aj Bonifáca a všetky mená pekne po rade, ale pri každom škriatok krútil hlavou:
„Toto nie je moje meno.“
Druhého dňa poslala kráľovná do susednej krajiny zistiť, ako sa tam ľudia volajú, a menovala škriatkovi najpodivnejšie a najzvláštnejšie mená:
„Voláš sa Štetináčik alebo Chlpolínik alebo Fúzatko?“
„Ani tak, ani tak, ani tak,“ odpovedal zakaždým škriatok.
Tretieho dňa sa posol opäť vrátil z cesty a rozprával:
„Ani jedno nové meno som už nemohol nájsť. Ale keď som prechádzal lesom ďaleko odtiaľto, kde líšky dávajú dobrú noc, zazrel som malú chalúpku. Pred chalúpkou horel oheň a okolo ohňa poskakoval smiešny mužíček, raz na ľavej nohe, raz na pravej, dlhé fúzy mu pritom viali a vykrikoval: ‚Včera som mal polievočku,
dnes upečiem buchtičku,
zajtra si idem po dieťatko,
vyhral si, Pidivousku!‘ Môžete si predstaviť, akú mala kráľovná radosť, keď to meno začula. Netrvalo dlho a škriatok prišiel do zámku po tretí raz a naposledy.
„No, pani kráľovná, ako sa teda volám?“
„Voláš sa Peter?“
„Nie.“
„Voláš sa Pavol?“
„Nie.“
„A nevolaš sa náhodou Pidivousek?“
„To ti čert napískal, to ti čert napískal!“ kričal škriatok nahnevane a zčervenal ako malina. Od zlosti tak dupol pravou nohou do zeme, že sa mu noha zaborila až po koleno. Potom sa chytil oboma rukami za ľavú nohu a celkom sa roztrhol na dve polovice.
A to bol Pidivouskov koniec.