Zlato pod Edelštejnom

Pred dávnymi rokmi, keď po meste Zlaté Hory nebolo ešte ani chýru a krajinu v tých končinách pokrývali husté lesy, usmyslelo si akési knieža, že práve sem vyrazí na poľovačku. Sľubovalo si od tých neprebádaných hvozdov, že budú určite ukrývať množstvo zveri. Jeho tušenie sa potvrdilo: takmer na každom kroku narazili poľovníci na operenú aj srstnatú zver, na sokoly a orly, srnky a jelene, ba nebolo zriedkavosťou, ak svorka psov zavetrila divého kanca či medveďa. Knieža bolo nesmierne spokojné, lebo úlovkov deň čo deň pribúdalo, a na návrat ani nepomyslelo, hoci zašlo so svojou družinou hlboko do lesov.
V kniežacom sprievode bol aj čeľadín, ktorý svojho pána nenávidel, pretože od neho vytrpel mnoho príkorí. Práve na poľovačke v ňom dozrelo rozhodnutie, že pána zabije. Neznáme lesy a divoká štvanica, to bolo pre nečistý zámer veľmi priaznivé a čeľadín len čakal na vhodnú chvíľu a z kniežaťa nespúšťal oči.
Ako klusal na koni za sprievodom, pohrúžený do myšlienok, zbadal náhle vedľa seba krásne oblečeného poľovníka. Nemohol si spomenúť, že by ho bol videl medzi hosťami svojho pána. Avšak skôr než sa stihol začudovať, čo robí v tej divočine poľovník, ktorý k nim nepatrí, naklonil sa k nemu neznámy pán, pichľavými očami mu pozrel do tváre a povedal polohlasne:
„Viem čítať Tvoje myšlienky. Ty chceš zahubiť svojho pána.“
Čeľadín sa tak zľakol, že div nespadol z koňa.
Ale cudzí poľovník ho upokojil:
„Buď bez obáv, ja Ťa neprezradím. Naopak, veľmi ma potešíš, keď vykonáš svoj zámer. Hľa, teraz je vhodná chvíľa, knieža práve prekračuje potok! Napni luk a strieľaj!“
Čeľadín sa striasol. Tak dlho sa zaoberal myšlienkou, že svojho pána zabije, ale teraz, keď k tomu malo dôjsť, stratil odvahu.
„Neboj sa a strieľaj, určite zasiahneš!“ povzbudzoval ho záhadný poľovník, keď videl, že čeľadín váha. „Ak vykonáš, čo si si predsavzal, môžeš vysloviť tri želania a ja Ti ich splním,“ sľuboval.
„Akékoľvek tri želania?“ uistil sa čeľadín.
„Akékoľvek,“ potvrdil cudzinec.
Čeľadín zodvihol luk a zamieril. Keď neskôr na túto chvíľu spomínal, sám nevedel, ako sa všetko odohralo ..... akoby mu niekto iný napínal tetivu a vypustil šíp, ktorý zrazil jeho pána. Isté však je, že pán padol mŕtvy do potoka.
V poľovníckej družine nastal zmätok. Kdekto chcel kniežaťu pomôcť, ale tu bola každá pomoc márna, a tak si ľudia a kone len navzájom prekážali. Čeľadín a cudzinec to využili a vmiešali sa medzi hostí, takže nikto nespoznal, kto vypustil zákerný šíp.
Keď bolo po všetkom, opýtal sa cudzinec čeľadína:
„Nuž? Tvoje želania?“
Čeľadín medzitým už všetko zvážil a povedal:
„Zatratil som svoju česť, to je pravda. Nech sa teda mám aspoň dobre! Prajem si pevný hrad, kopu zlata, a napokon po tretie ..... “ usmial sa šibalsky, „po tretie si prajem, aby som žil do skonania sveta.“
Cudzinec sa začal ošívať. Proti prvému a druhému želaniu že nič nemá a splní ich, ako sľúbil, ale to tretie želanie nech čeľadín zmení, veď kto kedy počul, aby človek žil do skonania sveta! Ale čeľadín trval na svojom.
„Nech teda, staň sa!“ prisvedčil nakoniec cudzinec.
Zaviedol čeľadína pod prudký svah a na tom svahu sa dvíhali veže pevného hradu.
„Tento hrad sa volá Edelštejn a odteraz Ti patrí. Žiť budeš až do skonania sveta, iba ak by si si skôr želal smrť, ale zlato si musíš zo zeme vyzdvihnúť sám,“ povedal cudzinec čeľadínovi a podal mu čiernu kovovú paličku.
A v tú ránu bol preč, zmizol.
Čeľadín sa pre to naozaj nermútil. Prezeral si podivnú paličku z oboch koncov, potom ju skúšobne priložil ku skale. Palička sa na jednom mieste zreteľne zachvela a už tu boli paholci z hradu, bez rečí sa chopili krompáčov a lopát a začali kopať. V okamihu vylomili zo skaly hrudu zlata.
„Tak je to teda, taká je to paličočka!“ tešil sa čeľadín.
Kade chodil, tade nosil čiernu paličku so sebou a neprešiel kus skaly, aby do nej neudrel.
Ako by nezbohatol, keď vládol takým kúzlom! Zakrátko sa doslova topil v zlate a dvere na jeho hrade sa ani zavrieť nedali, ako boli všetky komory plné pokladov. Tak sa stal z čeľadína prebohatý pán na Edelštejne a žil si v hýrení.
A predsa nebol spokojný. Všetkého mal dostatok, jedla, pitia, krásnych odevov, čo dostatok, nadbytok mal všetkého, ale taký život ho zakrátko omrzel a on sa cítil unavený. Zato sa v ňom prebudila lakomosť ..... čím viac mal, tým viac lakomil, najradšej by v kuchyni hrach do zrnka počítal, či ho kuchári neklamú a neokrádajú. Závisť a lakomosť vytlačili z hradu veselosť a spokojnosť. Ľud začal hradného pána nenávidieť. Na Edelštejne bolo naozaj viac zloby ako kdekoľvek inde na tomto svete. Vtedy hradný pán poznal, že bohatstvo ho neurobilo šťastným a čarovná palička že je naozaj diablov dar.
Keď sa opäť raz vybral so svojou paličkou do skál odkrývať podzemné poklady, tak sa mu zrazu všetko znechutilo, že paličkou mrštil do hlbokej rozsadliny a preklial chvíľu, keď sa spolčil s diablom. V ten raz sa zem zachvela, hrad sa zrútil a jeho pán sa prepadol do vnútra hôr.
Z pyšného hradu Edelštejna zostali len ruiny, v ktorých sa uhniezdili sovy. Aj bane po smrti hradného pána spustli, až celkom zanikli. Kopy zlata, ktoré hradný pán nestihol svojou čarovnou paličočkou objaviť, sa vraj skrývajú vo vnútri skál dodnes.