Zakázaný uzol

V rybárskej osade sa raz nevydaril rok. Od jesene išli ryby zle do sietí a zásobárne zívali na jar prázdnotou. Pre rybára je ryba ako zrno pre roľníka. Keď nie sú ryby, hladuje celá dedina.
A tak dali všetci rybári hlavy dokopy a začali sa radiť. Ako žiť, čo si počať? Na to, aby vyplávali na more, ešte nebol vhodný čas; ak zostanú doma, bude s nimi koniec.
Premýšľali a rozmýšľali, až sa rozhodli, že predsa len skúsia šťastie.
„Možno sa more nad nami zmiluje a predsa len nejakú tú rybku pošle do sietí!“
Vtedy povedal jeden rybár:
„Neviem, či je to rozprávka alebo pravda, ale hovorí sa, že starý Karol sa kedysi priatelil so samotnou morskou kráľovnou. Ten iste vie, ako ryby prilákať.“
„Aj mne sa niečo mihá v pamäti,“ povedal druhý rybár. „Bol som ešte maličký, keď mi dedko rozprával, že Karol má očarovanú vecičku, ktorá priláka ryby v každom čase. Čo keby sme k starkému zašli, možno nám ju daruje pre šťastie!“
Karol býval na samom okraji dediny. Bol kedysi statočný a uznávaný rybár. Ale čas mu už dávno ohol chrbát a starec prestal vyplávať na more. Aj prah svojej chatrče len zriedka prekračoval. Keď však rybári zaklopali na dvere, Karol k nim vyšiel a povedal:
„Viem, priatelia, prečo ste ku mne prišli, a dajte pozor, čo vám poviem: dobrý rybár nespolieha na šťastie, ale na svoju zručnosť a na silu svojich rúk. Vy ste sa však pustili do ťažkej práce. Vyplávate na more predčasne, a to more nemá rado. No dobre, len smelo choďte, pomôžem vám.“
Vtedy starý Karol zložil šatku, ktorú nosil na krku, a ukázal ju rybárom.
„Pozrite ..... na šatke sú tri uzly. Prvý uzol vám prinesie dobrý vietor. Rozviažte ho, keď vztýčite plachtu. Druhý uzol vám priláka ryby. Rozviažte ho, keď hodíte siete. Ale tretí uzol nerozväzujte! Ak to urobíte, nešťastie vás neminie. A ešte jedno vám poviem: buďte spokojní s tým, čo vám more samo pošle. Nech už ulovíte rýb veľa alebo málo, nehádžte siete druhýkrát.“
„Neboj sa, Karol,“ odpovedali rybári. „Ako si povedal, tak urobíme. Dávame ti svoje slovo.“
„Pamätajte, že rybárske slovo je čestné slovo,“ povedal starec a dal rybárom šatku.
Celú noc natierali rybári bárku smolou a opravovali siete. K ránu bolo všetko hotové.
Naskočili do loďky a odrazili od brehu.
Rýchlo vyplávali zo zálivu a vztýčili plachtu. Vtedy vytiahol ich kapitán šatku starého Karola a povedal:
„Rozviažme prvý uzol.“
Rozviazali uzol a hneď zadul čerstvý vetrík, napol plachtu a hnal loďku dopredu.
Plávala dobre, sama, bez kormidlovania, a rozrezávala vlny ako nožom. Rybári vyplávali ďaleko na otvorené more. Zrazu vietor utíchol, plachta klesla a loďka sa zastavila.
„To je iste to miesto, o ktorom hovoril starček!“ povedali rybári. „Tu nahodíme siete.“
Všetci sa družne pustili do práce. Na plytčine spustili kotvu, rozložili siete a hodili ich do mora.
„A teraz rozviaž druhý uzol!“ zvolali rybári.
Kapitán vytiahol zo záňadria šatku starého Karola a rozviazal uzol. A len čo ho rozviazal, v mori čosi zapleskalo, po hladine sa roztiahli kruhy a plaváky na sieťach sa rozkolísali.
Rybári počkali, kým sa všetko okolo utíšilo, a začali opatrne vyťahovať siete. Ešte nikdy neboli také ťažké. Rybári ťahali zo všetkých síl, až sa konečne okraje sietí zdvihli nad vodu. V nevode sa od rýb len tak hemžilo, striebristé šupiny sa blyšťali na slnku, že až oči boleli.
„Raz, dva!“ velil kapitán.
Rybári trhli úväzky a ryby sa vysypali do loďky.
„Dobrý lov!“ povedal jeden z rybárov. „Vďaka starému Karolovi.“
„Tak, tak,“ odpovedal druhý. „My by sme však potrebovali tri takéto úlovky, aby sme mali všetci dostatok do ťahu rýb. Nehodíme siete ešte raz?“
„Čo to hovoríš?“ povedal najmladší rybár. „Len si spomeň, čo hovoril Karol: Buďte spokojní s tým, čo vám more samo pošle.“
„No, starcom a chlapcom to, ako vidím, stačí,“ zasmial sa kapitán. „Ale my sa budeme červenať od hanby, keď sa vrátime s loďkou, ktorá nebude plná po okraj.“
A tak hodili siete znova.
Tentoraz im však šťastie neprialo, vytiahli ich prázdne. Nechytili ani rybičku.
Rybári posmutneli, ale kapitán povedal:
„To je preto, že sme nerozviazali tretí uzol na šatke starého Karola. Vidíte sami ..... to nie je obyčajná šatka. Každý uzol priťahuje šťastie. Ostal ešte jeden, rozviažeme aj ten. A potom sa naša loďka naplní až po vrch.“
„Neviem, kapitán,“ povedal teraz najstarší rybár. „Karol nám prikazoval, aby sme sa toho uzla nedotýkali.“
„No, aj ty si už dosť starý,“ odvetil kapitán, „a starí ľudia sa vždy držia príslovia: Do tretice osud neskúšaj. Lenže hovorí sa aj inak: Len hlupák sa vzdáva šťastia.“
„A je to pravda,“ povedali rybári. „Nech sa deje, čo sa má diať. Rozviaž uzol, kapitán!“
Kapitán mal šatku už dávno pripravenú. Šklbol posledným uzlom a rozviazal ho. V tom okamihu more zahučalo, za zádou sa zdvihli vlny a plaváky na sieťach divo zatancovali.
„Ryby sú tu!“ povedal kapitán. „Nehovoril som pravdu?“
Rybári sa zaradovali. Nevedeli sa dočkať, kedy príde čas vytiahnuť siete. A opäť, ako po prvý raz, sa im siete zdali veľmi ťažké. Ale rybári sú silní ľudia. Chopili sa družne povrazov a vytiahli nevod. Čo to! V sieťach sa tĺkla jedna jediná ryba. Bola to napodiv obrovská šťuka, ale chvost mala tupý, akoby jej ho niekto odťal sekerou.
„To je ale netvor!“ podivili sa rybári a rozmrzene hodili šťuku do loďky.
Medzitým sa už slnko začalo skláňať k vode. Pred západom sa vlny utíšili.
A vtedy sa nad stíšeným morom ozvali akési hlasy. Rybári vyskočili a obzerali sa dookola.
Koho len ešte núdza vyhnala na more v nesprávny čas? pýtali sa v duchu.
Ale nikde nebolo vidieť ani loďku.
„Možno to kričala čajka,“ povedal kapitán.
Vtedy hlasno a ťahavo zahrala pastierska píšťala, akoby pastier v dedine zvolával stádo. Potom sa opýtal ženský hlas:
„Sú všetci doma?“
A zvučný dievčenský hlások odvetil:
„Všetci. Len kozol bez chvosta chýba.“
A opäť zahrala píšťala. Ešte hlasnejšie, ešte ťahavejšie.
Šťuka v loďke sa zrazu zatriasla, roztvorila dokorán zubatú papuľu a zo všetkých síl začala rozrážať ostatné ryby. Ale kapitán ju kopol topánkou a hlasno zakričal na svojich druhov:
„Zdvihnite kotvu! Nejako sa mi to všetko nepáči. Plávajme čo najrýchlejšie odtiaľto.“
Rybári vytiahli kotvu a otočili loďku k domovskému brehu.
Ale čo sa to len dialo! Nech sa opierali do veslíc ako chceli, loďka sa nepohla z miesta. Akoby more zhustlo na rosol, akoby dno loďky prirástlo k vode. Veslovali a veslovali, ale loďka sa nepohla dopredu ani o piaď.
Tak sa lopotili celú noc. Chvíľami v zúfalstve odhadzovali veslá a zas sa do nich znova opierali, ale nebolo to nič platné. Zdalo sa, že žiadna sila na svete nemôže člnom pohnúť.
A na úsvite, len čo na východe zaplali červánky, sa opäť ozvali čudné hlasy:
„Sú všetci hore, sú všetci pokope?“
„Všetci sú hore, všetci sú pokope, len kozol bez chvosta nie a nedá sa nájsť!“
A znova zazvučala píšťala a tichučko zacinkali zvončeky. Vtom sa zrazu v loďke pohla ryba. Až od samého dna sa vyplazila tá čudná šťuka, roztvorila zubatú papuľu a zahýbala žiabrami.
„To je ale nepokojná potvora!“ zahundral kapitán a zrazu ho napadlo: A nie je to všetko kvôli šťuke? Nehľadajú tam po nej?
Vtedy kapitán vyskočil z lavičky, schmatol šťuku a hodil ju cez palubu.
A hneď kdesi ďaleko, možno až na samom morskom dne, niekto zatlieskal a veselo zavolal:
„Pozrite, pozrite, kozol bez chvosta pláva domov. A ako sa ponáhľa, až bubliny vypúšťa!“
Viac už nezačuli. Zdvihol sa strašný vietor, zahučali a zaburácali vlny, že rybári nepočuli ani vlastné slovo. Čln bol strhnutý a unášaný po vlnách.
Celý deň krížili rybári po rozbúrenom mori. Loďka chvíľami lietala vysoko hore, akoby sa chcela vzniesť k oblakom, chvíľami sa prepadávala do hlbín, azda až na samé morské dno. Takú búrku naozaj ani starci za celý život nepamätali.
K večeru pritlačila búrka loď ku skalnatému ostrovu. Rybári vyskočili na breh a ako-tak ju vytiahli na suchú zem.
„Čo je to za ostrov?“ pýtali sa jeden druhého. „Kam nás to zaviatlo?“
Vtedy vyšiel zo skál maličký starček. Chrbát mal ohnutý do oblúka a biela brada mu siahala skoro až k zemi.
„To je ostrov Chiu Maa,“ povedal starček. „Niet sa čo čudovať, že ho nepoznáte. Sem len zriedka kto z vlastnej vôle pripláva.“
Starec zaviedol rybárov do drevenej chatrče v skalách, zohrial ich, dal im najesť a potom povedal:
„Kto ste a odkiaľ prichádzate? A prečo ste vyplávali tak skoro na lov?“
„Čo nám zostávalo? Zásobárne sa vyprázdnili a v osade nastal hlad,“ odpovedali rybári a rozprávali starčekovi všetko, čo sa im prihodilo. Len jednu vec mu zamlčali ..... to, ako rozviazali tretí, zakázaný uzol na šatke starého Karola.
Starček ich vypočul a povedal:
„S vaším Karolom som sa kedysi poznal. Bol to statočný a múdry rybár. More mu bolo ako rodná chalupa. Viete, kam poslal vašu loďku? Priamo na pastvinu morskej kráľovnej. Pasie tam svoje ryby. Ale jej ryby sú múdre a rozumné a do sietí sa nikdy chytiť nedajú. Do vášho nevodu sa chytili rybie húfy, ktoré tam ťahajú zďaleka, aby sa napásli spoločne so stádami morskej kráľovnej. Ale ako sa dostala do vašich sietí šťuka bez chvosta, tomu nerozumiem. Čím ste ju prilákali?“
Vtedy rybári pochopili, pred akým nešťastím ich chcel Karol uchrániť, ale starčekovi nič nepovedali. Bolo im ťažko na srdci. Búrka na mori neutíchala, vietor bez prestania kvílil v komíne a veľké kvapky dažďa pleskali do okienka. Nečas sa nerozpútal naozaj nie len na jediný deň.
Starec uložil rybárov v chatrči do kúta na staré siete a oni zaspali, akoby ich do vody hodil.
Na úsvite starček rybárov prebudil. Za oknom bez prestania zúrila búrka a vlny rachotili o balvany. Rybári úplne stratili odvahu.
„Čo si počneme?“ pýtali sa starčeka. „Takto sa odtiaľto nikdy nedostaneme. A doma čakajú hladné deti.“
„Nebojte sa,“ odvetil starček. „Možno sa vám to predsa len podarí. Dajte sem šatku starého Karola.“
Nerád vytiahol starešina šatku a podal ju starčekovi.
Starec pozrel na šatku a pokrútil hlavou.
„Kedysi som ju už videl. Lenže vtedy, spomínam si, boli na nej tri uzly. Dva uzly, ako sami hovoríte, ste rozviazali, ale kde je ten tretí?“
Čo zostávalo rybárom? Povedali všetko, nič už nezamlčovali.
Starec sa zachmúril.
„Ste zlí námorníci!“ povedal. „Starého Karola ste neposlúchli a mňa ste chceli oklamať.“
Rybári sa zahanbili a sklonili hlboko hlavy.
„No,“ povedal starček, „vidím, že ste už aj tak dosť potrestaní. Kvôli starému Karolovi a kvôli vašim hladným deťom vám pomôžem.“
Vtedy vzal starček šatku, zaviazal na nej uzol a povedal:
„Dbajte, aby vaše slovo bolo odteraz vždy tak pevné ako tento uzol.“
Len čo stiahol slučku, vietor za oknom naraz utíchol a vlny polahli do mora, akoby nikdy nijaká búrka nebola.
Rybári starčekovi poďakovali a vybrali sa k svojej loďke.
Starček ich sprevadil až k brehu, a keď zdvihli plachtu, mávol rukou ako na rozlúčku. Vtedy sa plachta nadula ľahkým vetríkom a loďka plynula po pokojnom mori.
Ešte v ten istý deň doplávali rybári k svojej osade.
S akou radosťou ich vítali priatelia a rodiny!
A s úlovkom vystačili až do ťahu rýb.
Koniec dobrý, všetko dobré. Rybári však nikdy nezabudli na poučenie, ktorého sa im dostalo. Od tých čias je slovo námorníkov tak pevné ako námornícke uzly, ktoré viažu na lanách.
A aj vy pamätajte na túto rozprávku: veď nielen námorníci musia držať dané slovo.