Hans Christian Andersen: Cisárov slávik

V Číne, ako asi vieš, je cisár Číňan a všetci, koho má okolo seba, sú Číňania. Je tomu už veľa rokov, ale práve preto sa oplatí ten príbeh vypočuť, inak by sa naň mohlo zabudnúť. Cisársky zámok bol najkrajší na svete, celý z jemného porcelánu, taký vzácny, ale zároveň aj taký krehký, taký chúlostivý voči každému dotyku, že si každý musel dávať poriadny pozor. V záhrade boli najpodivuhodnejšie kvety a na tých najkrajších boli pripevnené strieborné zvončeky, ktoré neustále znely, aby nikto náhodou nešiel okolo a nevšimol si kvety. Všetko v cisárskej záhrade bolo čo najvtipnejšie vymyslené a záhrada bola taká rozsiahla, že ani sám záhradník nepoznal jej koniec; keď ste si statočne vykročili, vstúpili ste do najkrajšieho lesa s vysokými stromami a hlbokými jazerami. Les končil pri mori, modrom a hlbokom. Veľké lode mohli prechádzať pod visiacimi konármi a v nich býval slávik, ktorý tak ľúbezne spieval, že aj chudobný rybár, ktorý bol celkom zaujatý svojou prácou, si tíško ľahol a počúval, kedykoľvek v noci vyplával, aby rozhodil svoje siete, a keď počul spev, povedal: „Pane Bože, ako to ten vie!“, ale potom musel ísť za svojou prácou a na vtáka zabudol. Ale keď tento v nasledujúcu noc opäť spieval a rybár tam prišiel, povedal znova: „Pane Bože, ako to ten vie!“

Zo všetkých krajín sveta prichádzali cestujúci do cisárovho mesta, obdivovali mesto, zámok i záhradu, ale keď počuli slávika, hovorili všetci: „To je zo všetkého najlepšie!“

Cestujúci o tom po svojom návrate rozprávali, učenci písali knihy o meste, zámku a záhrade, ale na slávika nezabúdali; tomu bolo vždy venované prvé miesto a tí, čo vedeli básniť, písali najkrajšie básne o slávikovi v lese pri mori.

Knihy boli preložené do všetkých jazykov a niektoré z nich sa raz dostali aj do rúk cisára. Ten sedel vo svojom zlatom kresle, čítal a čítal a každú chvíľu kývol hlavou, lebo ho tešilo čítať tieto nádherné opisy mesta, zámku i záhrady. „Ale slávik je zo všetkého predsa len najlepší!“ bolo tam napísané.

„Čo je to?“ zvolal cisár. „Slávik? Toho vôbec nepoznám. Je naozaj taký vták v mojom cisárstve, a navyše v mojej vlastnej záhrade? O tom som nikdy nepočul! A toto sa musím dozvedieť až z kníh!“

Zavolal svojho dvorana, ktorý bol taký vznešený, že kedykoľvek ho niekto nižší oslovil alebo sa len odvážil niečo sa opýtať, odpovedal iba „P“, a „P“ predsa nič neznamená.

„Tu vraj býva veľmi pozoruhodný vták, ktorému hovoria slávik,“ povedal cisár. „Hovoria, že je to vraj to najlepšie z celej mojej veľkej ríše! Prečo sa mi o ňom nikdy nič nepovedalo?“

„Nikdy som ho predtým nepočul spomínať,“ odpovedal dvoran, „nebol nikdy predstavený na dvore!“

„Chcem, aby sa dnes večer dostavil a spieval predo mnou,“ pokračoval cisár. „Celý svet vie o tom, čo mám, a ja sám o tom neviem nič.“

„Nikdy som ho predtým nepočul spomínať,“ odpovedal dvoran, „ale pôjdem ho hľadať a nájdem ho.“

Ale dalo sa ho nájsť? Dvoran behal po schodoch hore a dolu, sálami a chodbami, ale nikto, koho stretol, nikdy o slávikovi nepočul, takže dvoran znova bežal k cisárovi a tvrdil, že je to iste výmysel spisovateľov kníh. „Vaše veličenstvo si ani nevie predstaviť, čo všetko sa napíše. To sú všetko výmysly a patria k takzvanému ‚čiernemu umeniu‘.“

„Ale kniha, v ktorej som to čítal,“ odpovedal cisár, „mi bola zaslaná od najmocnejšieho japonského cisára, a preto to nemôže byť nepravda. Chcem počuť slávika! Dnes večer tu musí byť! Teší sa mojej najvyššej milosti! A ak nepríde, dám celému dvoru po večeri pošliapať brucho.“

„Tsing-pé!“ povedal dvoran a opäť behal po schodoch hore a dolu, všetkými sieňami a chodbami. Pol dvora behalo s ním, lebo nikto by si nebol rád nechal pošliapať brucho. Bolo to vypytovanie sa na zvláštneho slávika, ktorého poznal celý svet, ale nikto na dvore.

Nakoniec natrafili na malé chudobné dievčatko z kuchyne, ktoré povedalo: „Ó, Bože, veď slávik! Toho dobre poznám! Ten vie spievať! Každý večer smiem svojej chudobnej chorej mamičke zaniesť zopár zvyškov. Býva dolu na brehu mora, a keď sa vraciam, som unavená a odpočívam v lese, počúvam slávika spievať. Pri tom mi do očí vstupujú slzy, pripadá mi to presne tak, akoby ma mamička bozkávala.“

„Malá kuchárka,“ povedal dvoran, „zaobstarám ti stále miesto v kuchyni a dovolenie vidieť cisára, keď obeduje, ak nás zavedieš k slávikovi, lebo dnes večer sa má dostaviť a spievať.“

Na to vyšli všetci do lesa, kde spieval slávik; pol dvora bolo s nimi. Keď boli v najlepšom pochode, začala bučať krava.

„Ó,“ povedal akýsi mladý dvoranček, „teraz ho máme! Taká zvláštna sila drieme v takom malom zvieratku. Iste som ho už predtým často počul.“

„Nie, to bučí krava,“ povedala kuchárka, „sme ešte príliš ďaleko od toho miesta.“

Teraz kvákali žaby v močiari.

„Nádherné!“ povedal čínsky zámocký probošt. „Teraz ho počujem; znie to presne ako malé kostolné zvončeky!“

„Nie, to sú žaby!“ odpovedala kuchárka, „ale teraz už, myslím, slávika čoskoro začujeme.“

Vtom začal slávik spievať.

„Tu je!“ zvolalo dievčatko, „počúvajte, počúvajte! – tam sedí!“ a pri tom ukázala na malého, sivého vtáčika hore vo vetvách.

„Je to možné?“ čudoval sa dvoran, „takto by som si ho nikdy nebol predstavoval! Ako jednoducho vyzerá! Iste zbledol, že vidí okolo seba toľko vznešených ľudí.“

„Malý slávik,“ celkom nahlas zvolala kuchárka, „náš najmilostivejší cisár si praje, aby si mu zaspieval.“

„S najväčšou radosťou!“ odpovedal slávik a potom spieval, až bola radosť!

„Znie to presne ako sklenené zvončeky,“ povedal dvoran, „a len sa pozrite na to maličké hrdlo, ako sa namáha! Je to čudné, že sme ho už predtým nepočuli. Bude mať veľký succès na dvore!“

„Mám spievať ešte raz pred cisárom?“ pýtal sa slávik, ktorý sa domnieval, že je cisár prítomný.

„Výborný, milý slávik!“ povedal dvoran, „je mi veľkým potešením pozvať vás na dnes večer na dvornú slávnosť, kde máte jeho cisársku milosť svojím rozkošným spevom očarovať!“

„V zeleni sa to vyníma najlepšie,“ povedal slávik, ale išiel predsa s nimi, keď počul, že si to cisár praje.

Na zámku bolo všetko vo sviatočnej výzdobe. Porcelánové steny a podlahy sa leskli v žiare mnohých tisícov zlatých lámp. Najkrajšie kvety, ktoré vedeli poriadne nahlas cinkať, boli rozostavené po chodbách. Tu sa behalo sem a tam a vznikol veľký prievan, od ktorého všetky zvončeky bez prestania cinkali, takže nebolo rozumieť ani vlastnému slovu.

Uprostred sály, kde cisár sedel, bol vztýčený malý zlatý stĺp, na ktorý sa mal slávik posadiť.

Celý dvor sa tam zhromaždil a malá kuchárka dostala dovolenie stáť za dverami, keďže jej bol teraz udelený titul skutočnej dvornej kuchárky. Všetci mali na sebe sviatočné šaty a všetci sa pozerali na malého, sivého vtáka, ktorému cisár prikývol.

Slávik spieval tak ľúbezne, až cisárovi vstúpili slzy do očí; slzy mu stekali po lícach a vtedy slávik spieval ešte krajšie, až to poriadne šlo k srdcu. Cisár bol taký veselý a spokojný, že ráčil určiť, aby slávik nosil zlatú papuču okolo krku. Ale slávik poďakoval, veď vraj už dostal dostatočnú odmenu.

„Videl som slzy v oku cisára, to je pre mňa najbohatší poklad! Cisárske slzy majú podivuhodnú moc! Boh vie, som dosť odmenený!“ A potom opäť spieval svojím sladkým, očarujúcim hlasom.

„Toto je najmilší spôsob, ako sa zapáčiť,“ povedali dámy naokolo a potom si nabrali vody do úst, aby vzlykali, keď s nimi niekto bude hovoriť. Potom sa tiež pokladali za slávikov. Ba aj sluhovia a komorné vyjadrili svoju najvyššiu spokojnosť, a to už niečo znamená, lebo práve tí majú najväčšie nároky. Áno, slávik naozaj urobil šťastie.

Mal teraz zostať na dvore, dostať vlastnú klietku a využívať slobodu dvakrát denne a raz v noci sa vonku prelietnuť. Dvanásť sluhov ho malo sprevádzať, ktorí ho všetci držali za stužku uviazanú na jednej nôžke. Také výlety, pravdaže, neboli žiadnou radosťou.

Celé mesto teraz hovorilo o podivuhodnom vtákovi, a keď sa dvaja stretli, jeden povedal „slá“ a druhý povedal „vik“, potom si vzdychli a už si obaja rozumeli. Áno, jedenásť detí kramárov bolo pomenovaných po slávikovi, hoci žiadne z nich nemalo ani trochu hlasu.

Istého dňa bola cisárovi odovzdaná veľká debna s nápisom: „Slávik!“

„Tu máme opäť novú knihu o našom slávnom vtákovi!“ povedal cisár; ale to, čo bolo v debničke, nebola kniha, ale malý umelecký strojček, umelý slávik, ktorý mal napodobňovať živého, ale bol bohato posiaty diamantmi, rubínmi a zafírmi. Sotva bol umelý vták natiahnutý, mohol zaspievať jeden z tých kúskov, ktoré spieval skutočný slávik, a pri tom hýbal chvostom hore a dolu a žiaril striebrom a zlatom. A na hrdle mu visela stužka s nápisom: „Slávik cisára Japonského je chudobný oproti slávikovi cisára Čínskeho.“

„To je rozkošné!“ povedali všetci a ten, ktorý umelého vtáka odovzdal, dostal ihneď názov „cisársky hlavný dvorný dodávateľ slávikov“.

„Teraz musia spievať spolu, aké to bude duetto!“

A tak museli spievať spolu, ale nešlo to nijako dobre, lebo skutočný slávik spieval podľa svojho spôsobu a umelý vták podľa valčekov. „Ten za to nemôže,“ hovoril majster, ktorý hru riadil, „ten je zvlášť istý v takte, je celkom z mojej školy.“ Teraz mal umelý vták spievať sám. – Mal presne taký úspech ako skutočný a okrem toho bol oveľa krajší, lebo iskril ako náramky a náprsné ihlice.

Tridsaťtrikrát spieval stále ten istý kúsok a neunavil sa. Boli by ho radi znova počuli od začiatku, ale cisár chcel, aby teraz opäť živý slávik niečo predniesol. – Ale kam sa podel tento? Nikto si nevšimol, že otvoreným oknom odletel preč, k svojim zeleným lesom.

„Ale čo je to?“ pýtal sa cisár; a všetci dvorania nadávali a hovorili, že slávik je nesmierne nevďačné zviera. „Najlepšieho vtáka však máme,“ tešili sa, a tak musel umelý vták opäť spievať, a to bolo už po tridsiaty štvrtý raz, čo im ten istý kúsok predvádzal, ale ešte ho stále nepoznali dosť dobre, lebo to bol veľmi ťažký kus. Riaditeľ hry vychvaľoval vtáka nadovšetko, ba uisťoval, že je lepší ako skutočný slávik, a to nielen čo sa týka šiat a tých mnohých žiariacich diamantov, ale aj vnútorného zariadenia.

„Lebo račte uvážiť, moje panstvo a zvlášť vy, cisárska Milosť predovšetkým, pri skutočnom slávikovi nikdy nemožno vypočítať, čo sa môže prihodiť, ale pri umelom vtákovi je všetko presné. Tak to je a inak to nebude. Dá sa z toho urobiť výpočet, dá sa vtáka otvoriť, ľudským rozumom dokázať a ukázať, ako valčeky ležia, ako sa otáčajú a ako jedno z druhého vyplýva.“ – – –

„To sú celkom moje myšlienky!“ tvrdili všetci a majster hry dostal dovolenie ukázať vtáka v najbližšiu nedeľu ľudu. „Nech ho tiež počuje spievať!“ povedal cisár a počuli ho a boli takí rozjarení, ako by sa boli čajom opili, lebo to je celkom čínske. A všetci vykríkli: „Ó!“ a vztýčili prst do výšky, ako je tam zvykom, a pri tom kývali hlavami. Ale chudobní rybári, ktorí počuli skutočného slávika, si mysleli: „To znie, pravdaže, celkom pekne a dosť podobne, ale niečo tomu chýba, len neviem čo.“

Skutočný slávik bol vyobcovaný z krajiny aj z ríše.

Umelý vták bol uložený na hodvábnom vankúšiku hneď vedľa cisárovej postele. Všetky dary, ktorých sa mu dostalo, ležali dokola a v titule postúpil až na „vysokého cisárskeho speváka pri tabuli“ s hodnosťou radcu prvej triedy po ľavici. Cisár totiž pokladal tú stranu za najvzácnejšiu, kde leží srdce, a srdce leží aj u cisára na ľavej strane. Majster lýry potom napísal dvadsaťpäť hrubých zväzkov o umelom vtákovi. Bolo to dielo také učené a také dlhé, len sa hemžilo najťažšími čínskymi výrazmi, že všetci ľudia tvrdili, že ho prečítali a že mu rozumeli, lebo inak by boli hlúpi a mali by pošliapané brucho.

Tak to išlo celý rok. Cisár, dvor a všetci ostatní Číňania poznali naspamäť každý tón v speve umelého vtáka, ale práve preto sa im najlepšie páčil. Mohli spolu spievať a robievali to. Uličníci pokrikovali: „Cicici, klukklukklukkluk!“ a aj cisár to popevkoval; bolo to rozkošné!

Ale jedného večera, keď umelý vták práve čo najlepšie spieval a cisár ležal v posteli a počúval, ozvalo sa vo vnútri vtáka „klap“. Niečo tam prasklo, „hrrr!“ Všetky kolieska sa rozbehli a potom hudba utíchla.

Cisár hneď vyskočil z postele a dal si zavolať svojho osobného lekára, ale čo mohol ten pomôcť! Potom poslali po hodinára a po dlhom vypytovaní sa a mnohom skúmaní dal tento vtáka aspoň trochu dokopy, ale hneď dodal, že sa s ním musí veľmi šetriť, lebo čapíky boli už obité a nebolo možné vsadiť tam nové tak, aby hudba iste hrala. A nastal veľký smútok! Umelý vták smel spievať iba raz za rok, a aj to už bola veľká odvaha. Ale potom predniesol riaditeľ hry malý príhovor a mnohými ťažkými výrazmi uisťoval, že to bolo presne také dobré ako predtým, a potom to bolo naozaj také dobré ako predtým.

Uplynulo päť rokov, keď tu zrazu celá krajina mala skutočný dôvod na veľký smútok. Všetci si svojho cisára naozaj veľmi vážili a teraz ochorel a nemohol, ako sa hovorilo, dlhšie žiť. Nový cisár bol už vopred zvolený a ľud stál vonku na ulici a pýtal sa dvorana, ako sa darí ich pánovi.

„P,“ povedal tento a potriasol hlavou.

Studený a bledý ležal cisár vo svojej veľkej, nádhernej posteli; celý dvor ho mal za mŕtveho a každý bežal, aby sa pokoril novému cisárovi. Komorníci vybehli, aby sa o tom porozprávali, a zámocké slúžky usporiadali veľké kávové posedenie. Dokola vo všetkých sieňach a chodbách boli natiahnuté koberce, aby nebolo počuť jediný krok, a preto bolo naokolo také ticho, ticho. Ale cisár ešte nebol mŕtvy. Stuhnutý a bledý ležal v nádhernom lôžku s dlhými zamatovými závesmi a ťažkými zlatými strapcami. Dosť vysoko pri strope bolo otvorené okno a mesiac svietil sem na cisára a na umelého vtáka.

Úbohý cisár nemohol ani dýchať; bolo mu, akoby mu niečo ležalo na hrudi. Otvoril oči a vtedy videl, že mu na hrudi sedí Smrť. Tá si nasadila jeho zlatú korunu a držala v jednej ruke zlatú cisársku šabľu a v druhej jeho nádherný zástav. Zo záhybov veľkých zamatových nebies naokolo sa pozerali podivné hlavy, niektoré veľmi ohavné, iné sľubujúce pokoj a jemné. Boli to všetky dobré i zlé skutky cisárove, ktoré sa naň pozerali teraz, keď Smrť sedela na jeho srdci.

„Spomínaš si na to?“ šepkala jedna po druhej. „Spomínaš si na to?“ a potom mu toho toľko rozprávali, až mu pot stekal po čele.

„To som nikdy nevedel!“ vzdychol cisár. „Hudbu! Hudbu! Veľký čínsky bubon!“ volal, „aby som nepočul všetko, čo hovoria!“

Ale neumĺkli a Smrť kývala ako Číňan na všetko, čo bolo povedané.

„Hudbu! Hudbu!“ kričal cisár. „Ty malý, milý, zlatý spevák, ó, spievaj, ó, spievaj! Dal som ti zlato a klenoty, zavesil som ti aj svoju zlatú papuču okolo krku, spievaj, ó, spievaj!“

Ale vták mlčal. Nebolo tu nikoho, kto by ho natiahol, a inak nespieval. Ale Smrť sa neprestávala naňho dívať svojimi veľkými prázdnymi očnými jamkami a naokolo bolo také ticho, také strašidelné ticho.

Vtom zaznel zrazu, tesne pri samom okne, najnádhernejší spev. Bol to spev živého slávika, ktorý sedel vonku na vetvičke. Počul o biede svojho cisára a prišiel, aby mu svojím spevom dodal útechy i nádeje. A ako spieval, bledli strašidlá viac a viac, rýchlejšie prúdila krv v cisárovom slabom tele, ba aj sama Smrť počúvala a povedala: „Pokračuj, slávik, pokračuj!“

„Áno, ak mi dáš nádhernú zlatú cisársku šabľu, ak mi dáš nádherný zástav a cisárovu korunu.“

A Smrť dala každý klenot za jednu pesničku a slávik neprestával spievať. Spieval o tichom cintoríne, kde rastú biele ruže, kde vonia baza a kde je čerstvá tráva zrosená slzami osirelých. Vtedy zachvátila Smrť túžba po jej záhrade a ako studená, biela hmla vyvanula oknom von.

„Vďaka! vďaka!“ zvolal cisár, „ty nebeský vtáčik, ó, poznám ťa, poznám! Teba som vyhnal zo svojej ríše i krajiny, a ty si práve odspieval zlé duchy od môjho lôžka a Smrť si zahnal z môjho srdca! Ako sa ti mám odmeniť?“

„Dosť som odmenený,“ povedal slávik, „slzy ti stekali z očí, keď som ti prvýkrát spieval; na to ti nikdy nezabudnem, to sú drahokamy, ktoré lahodia srdcu speváka. Ale spi teraz, buď svieži a zdravý! Ukolíšem ťa!“

A spieval – – a cisár upadol do sladkého spánku; bol to ľahký a blahodarný spánok!

Slnečné lúče naň padali oknom, keď sa posilnený a zdravý prebudil. Ani jeden z jeho sluhov sa ešte nevrátil, lebo ho pokladali za mŕtveho, ale slávik tu ešte sedel a spieval.

„Musíš u mňa stále zostať,“ povedal cisár; „budeš spievať len vtedy, keď sa ti zapáči, a umelého vtáka rozbijem na tisíc kusov!“

„Nerob to!“ povedal slávik, „to dobré, čo mohol, predsa vykonal; podrž si ho ako predtým! Ja neviem bývať v zámku, ale dovoľ, aby som prišiel, kedykoľvek ma na to sama chuť dohnala! Potom budem večer tam pri okne sedávať na vetve a spievať ti, aby si bol veselý, ale zároveň aby si sa zamyslel. Budem spievať o šťastných i o tých, čo trpia, budem spievať o dobre a zle, ktoré pred tebou utajujú. Malý spevák zalieta ďaleko odtiaľto k úbohému rybárovi, ku streche roľníka, ku každému, kto je ďaleko od teba i tvojho dvora. Tvoje srdce je mi milšie ako tvoja koruna, hoci koruna má na sebe akúsi vôňu svätosti. – Prídem a zaspievam ti! Ale jedno mi musíš sľúbiť!“

„Všetko,“ povedal cisár a stál tu vo svojom cisárskom rúchu, do ktorého sa sám obliekol, a položil šabľu z ťažkého zlata k srdcu.

„O jedno ťa prosím! Nehovor nikomu, že máš malého vtáčika, ktorý ti všetko povie, potom bude všetko ešte lepšie!“

Na to slávik odletel.

Sluhovia vošli, aby sa pozreli na svojho mŕtveho cisára – nuž, tak tu stáli a cisár povedal: „Dobré ráno!“