Oriešok kráľom

Za starých čias všetko všetičko hovorilo, zvuk mal ešte svoj zmysel a dalo sa mu rozumieť. Tak napríklad keď kováčske kladivo búšilo na nákovu, volalo:
„Buchni so mnou! Buchni so mnou!“ Keď vŕzgal stolárov hoblík, hovoril:
„Vraz tam, vraz, vraz tam!“ Keď sa rozbehlo mlynské koleso, klapkalo:
„Pán Boh daj! Pán Boh daj!“, a keď bol mlynár nepoctivý a spustil mlyn, hovorilo koleso ako z knihy. Najprv sa pomaly pýtalo:
„Kto je tu? Kto je tu?“ potom si rýchlo odpovedalo:
„Mlynár tu, mlynár tu!“ a nakoniec spustilo cvalom:
„Kradne veľa, kradne veľa, vrece pol vreca, vrece pol vreca.“
Vtedy mali aj vtáky svoju vlastnú reč a každý jej rozumel, nie ako dnes: dnes nám to znie len ako čvirikanie, škrekot alebo pískanie, u niektorých ako hudba bez slov.
Raz si vtáky umienili, že už nebudú ďalej bez pána, že si niektoré vtáčisko zvolia za kráľa. Len jediný vták bol proti tomu, cíbik: slobodne žil, slobodne chcel aj umrieť. Teraz poplašene poletoval a volal:
„Kam ísť? Kam ísť?“ Nakoniec zapadol do odľahlých, opustených mokradí, kam nikto nezablúdi, a už sa medzi ostatnými neukázal.
Vtáky sa chceli o tej dôležitej veci poradiť a jedného krásneho májového rána sa všetky zleteli z lesov aj z polí, orol i pinka, sova i vrana, škovránok i vrabec, no, načo ich všetkých vymenúvať. Priletela dokonca aj kukučka a dudok, hovorí sa mu aj kukučkin kostolník, lebo sa začne ozývať vždy o pár dní skôr ako ona. A do kŕdľa sa zmiešal aj maličký vtáčik, ktorý ešte ani meno nemal.
Sliepočka sa náhodou vôbec nedopočula o voľbe vtáčieho kráľa, a teraz sa tomu veľkému snemu veľmi čudovala:
„Čo čo čo sa to má stať?“ kotkodákala, ale kohút svoju najmilšiu sliepočku upokojoval:
„Kikirikí veľký! Bude dobrý!“ a povedal jej, čo zamýšľajú. Vtáky sa radili a radili, až sa uradili, že kráľom bude ten, ktorý doletí najvyššie. Započula to aj rosnička, čo sedela v kroví, a varovne spustila:
„Akože tak! Nie tak ako!“ lebo myslela, že z toho vzídu len nepríjemnosti. Ale vrana ju okríkla:
„Krá, krá, krásne,“ ako že všetko pôjde ako po masle, v pokoji a pohode.
Bolo dohodnuté, že všetky vtáky vzlietnu hneď teraz ráno, aby potom nikto nemohol hovoriť:
„Ja by som bol doletel ešte vyššie, ale prišiel večer, tak som už nemohol.“
Na dané znamenie sa teda celý ten kŕdeľ vzniesol do vzduchu. Z poľa sa zdvihli kotúče prachu, vtáky mávali krídlami, až to svišťalo a hučalo, a na pohľad to vyzeralo, ako keď letí obrovský čierny mrak. Ale drobnejšie vtáky čoskoro zostávali pozadu, nestačili, nemohli už ďalej a padali späť k zemi. Tie väčšie vydržali dlhšie, ale žiadny sa nemohol vyrovnať orlovi: ten vystúpil tak vysoko, že by bol mohol slnku oči vyklovať. A keď videl, že ostatné tak vysoko nemôžu, povedal si:
„Čo by si lietal ešte vyššie, veď ty si už kráľom!“ a začal sa spúšťať zase dolu. Vtáky pod ním naňho všetky hneď volali:
„Ty musíš byť naším kráľom, žiadny nevyletel vyššie ako ty.“
„Len ja!“ vykríkol ten malý bezmenný vtáčik, ktorý zaliezol orlovi do peria na hrudi. A keďže sa dal vyniesť hore a sám sa vôbec nenamáhal, teraz rýchlo vzlietol a stúpal a stúpal, až bol tak vysoko, že dovidel až do neba a videl, ako tam Pán Boh sedí na svojom tróne. A keď toto dokázal, zložil krídla, znášal sa k zemi a dolu volal tenkým prenikavým hláskom:
„Kráľ som ja, vieme? Kráľ som ja, vieme?“
„Teba mať za kráľa?“ nahnevane kričali vtáky, „Ty si to dokázal len lsťou a podvodom, to neplatí!“ A hneď ustanovili inú podmienku: kráľom bude ten, ktorý dokáže zapadnúť najhlbšie do zeme.
Bola to podívaná, ako hus teraz zas pleskala svojou širokou hruďou o zem! A čo kohút, ako horlivo vyhrabával diru do zeme! Kačica pritom dopadla najhoršie: skočila do priekopy, vyvrtla si obe nohy, odkolísala sa neďaleko k rybníku a cestou hlasne kvákala:
„Poriadne zlá vec! Poriadne zlá vec!“
Ale ten bezmenný vtáčik si našiel myšaciu dieru, vkĺzol do nej a zdola volal svojím tenkým hláskom:
„Kráľ som ja, vieme? Kráľ som ja, vieme?“
„Teba mať za kráľa?“ kričali vtáky ešte nahnevanejšie, „nemysli si, my na tvoje podvody nič nedáme!“ A dohodli sa, že ho v tej myšacej diere uväznia a vyhladujú. Na stráž tam postavili sovu a pohrozili jej:
„Ak ti je život milý, nesmieš toho šibala pustiť von.“
Vtáky boli po namáhavom lietaní celé zmorené, a keď sa zotmelo, všetky sa vrátili do svojich hniezd k ženám a deťom a išli spať.
Len sova zostala na stráži pri myšacej diere a stále na ňu upierala svoje veľké oči. Ale nakoniec ju tiež premáhala únava. Povedala si:
„Jedno oko predsa môžem zažmúriť, druhým budem bdieť ešte dosť a ten malý darebák mi z diery neujde.“ A tak jedno oko zavrela a druhým uprene pozorovala myšaciu dieru.
Vtáčik vystrčil hlavičku a chcel vyfrnknúť, ale sova hneď pristúpila k diere a on sa rýchlo zase schoval.
Potom sova to jedno oko zas otvorila, druhé zavrela a tak to chcela striedať celú noc. Ale keď po chvíli jedno oko zatvárala, zabudla druhé otvoriť, a ako mala obe oči zažmúrené, tiež svätosvätým spánkom zaspala. Vtáčik to čoskoro spoznal, vykĺzol a uletel.
Od tých čias sa sova nesmie cez deň ukázať, lebo sa za ňou ostatné vtáky hneď pustia a dôkladne jej pocuchajú perie. Preto vylieta len v noci a myši strašne nenávidí a prenasleduje, pretože si robia také zradné diery.
A ten maličký vtáčik sa tiež radšej veľmi neukazuje, bojí sa, že by mu išlo o krk, keby ho vtáky dopadli. Prekĺzava medzi krovím v živých plotoch, a keď je celkom v bezpečí, chvíľami pokrikuje:
„Kráľ som ja, vieme?“ Preto mu ostatné vtáky posmešne hovoria kráľik plotník. Ale ľudia ho väčšinou volajú oriešok.
Všetky vtáky boli rady, že nemusia počúvať kráľika orieška, a škovránok sa tešil najviac. A dodnes, len čo sa slnko ukáže, vzlietne škovránok z brázdy, veselo sa trepoce vyššie a vyššie a volá:
„Ach, to som rád! Tolilik rád! Tolilik, tolilik! Ach, to som rád!“