Chudobný mlynársky tovariš a mačička

Žil bol raz v jednom mlyne starý mlynár, ktorý nemal ani ženu, ani deti, a slúžili u neho traja mlynárski pomocníci. Keď u neho boli už niekoľko rokov, jedného dňa im povedal: „Som starý a rád by som si už oddýchol. Vydajte sa do sveta a ten z vás, ktorý mi privedie toho najlepšieho koňa, ten sa stane mlynárskym majstrom, dostane môj mlyn a postará sa o mňa na staré dni.“ Jeden z tých mlynárskych bol ale taký chorľavý chlapec, ktorého tí dvaja druhí mali za hlúpeho, mlyn mu nepriali a on oň vlastne ani veľmi nestál. Tak sa vydali spoločne do sveta, a keď prešli dedinu, povedali tí dvaja tomu hlúpikovi: „Zostaň tu, Janko, aj tak v živote žiadneho koňa nezaobstaráš!“ Ale Janko na nich nedal a išiel ďalej. Keď sa zotmelo do čiernej noci, boli práve pri akejsi jaskyni, tak vliezli dovnútra a uložili sa na spánok. Tí dvaja šibali počkali, kým Janko zaspí, potom ticho vstali a utiekli preč. Janka nechali v jaskyni a mädlili si ruky, ako dobre to zariadili; ale nemalo sa im to vyplatiť! Keď vyšlo slnko a Janko sa v jaskyni prebudil, obzrel sa a zvolal: „Bože, kdeže som?“ Vstal, vyškriabal sa z jaskyne a pokračoval v ceste lesom. Ako tak šiel, premýšľal a uvažoval: „Teraz som v tom lese sám samotinký, akože teraz prídem k nejakému koňovi?“ Ako tak uvažoval, stretol malú strakatú mačičku, ktorá mu dala kresťanský pozdrav a potom sa ho spýtala: „Čo tu robíš, Janíčko?“ „Ach, ty mi aj tak nemôžeš pomôcť,“ povzdychol si. „Len to nechaj tak! O tom, že by si chcel krásneho koňa, si čvirikajú vtáky v celom lese,“ povedala mačička. „Poď so mnou a zostaň u mňa sedem rokov ako môj verný sluha, potom ti dám koňa krajšieho, než si kedy v živote videl.“ „No, to je mi ale podivuhodná mačka,“ pomyslel si Janko, „ale uvidíme, či je pravda, čo mi povedala.“

Tak vzala mačička Janka so sebou do svojho zámočku, kde žili ostatné mačky a tie jej slúžili. Behali po schodoch sem a tam a boli veselé a dobre naladené. Večer, keď si všetci sadli k tabuli, museli tri mačky hrať. Tá prvá hrala na basu, druhá fidlikala na husle a tretia z celej sily fúkala do trúbky. Keď sa mačky najedli, odpratali stôl a strakatá mačička povedala: „No, Janíčko, teraz si so mnou zatancuj!“ „Nie, nie!“ odvetil. „S mačkami netancujem, ešte nikdy som to nerobil.“ „Tak ho uložte spať!“ prikázala tá strakatá ostatným mačkám. Tak mu v spálni posvietili, jedna mu stiahla topánky, druhá pančuchy a tretia nakoniec sfúkla svetlo. Na druhý deň prišli mačky opäť a pomohli mu z postele, jedna mu natiahla pančuchy, iná mu uviazala podväzky, ďalšia priniesla topánky, iná ho umyla a tá posledná mu otrela chvostom tvár. „To je mäkučké,“ pochvaľoval si Janko. Ale aj on musel mačkám poslúžiť, celý deň štiepal drevo, na čo dostal striebornú sekeru a kliny, striebornú pílu a medenú paličku. A za vykonanú prácu dostal dobré jedlo a pitie a zaopatrenie, ale za celý ten čas nevidel ani živej duše, len tú strakatú mačku a jej mačaciu čeľaď.

Raz mu tá strakatá povedala: „Choď na lúku, pokosíj ju a trávu usuš.“ A dala mu striebornú kosu a zlatý brúsik s tým, aby to strážil ako oko v hlave a v poriadku jej to vrátil. Tak Janko šiel a urobil, čo mu bolo prikázané, a po vykonanej práci doniesol kosu, brúsik aj seno domov a pýtal sa, či už nedostane sľúbenú odmenu. „Nie,“ povedala strakatá mačka, „musíš pre mňa ešte niečo urobiť. Tu je stavebné drevo, tesárska sekera, uholník a všetko, čo je potrebné, všetko zo striebra, a z toho mi postav najprv malý domček.“ Tak Janko postavil dom a potom si zase sťažoval, že vykonal všetku prácu a stále nemá žiadneho koňa. Ale medzitým uplynulo tých sedem rokov ako pol roka a strakatá mačička sa ho spýtala, či chce vidieť svojho koňa. „Áno!“ povedal Janko. Vtedy otvorila dvere domčeka a vnútri stálo dvanásť koní, ach, tí vám vyzerali prekrásne, vykefovaní do lesku, bola radosť na nich pozerať. Mačička povedala Jankovi: „Teraz choď domov! Tvojho koňa ti nedám, ale o tri dni prídem a privediem ti ho.“

Tak sa Janko vybral domov cestou, ktorú mu ukázala. A pretože nedostal nové šaty, musel ísť v tých starých handrách, v ktorých prišiel a ktoré mu boli po tých rokoch dosť malé. Keď prišiel domov, boli tu aj tí dvaja a každý priviedol svojho koňa, jedného slepého a druhého, čo krivkal. „Janko, kde máš svojho koňa?“ pýtali sa. „Príde za mnou o tri dni.“ Vtedy sa smiali a povedali: „No, Janko, to bude iste ten najlepší kôň na svete, keď sa vlečie tri dni za tebou!“ Janko šiel do izby, ale mlynár mu povedal, že nemá chodiť taký rozdrapený a otrhaný k stolu, človek by sa za neho musel hanbiť. Tak mu dali trochu jedla von, a keď išli večer spať, tí dvaja mu nedopriali ani posteľ, musel si vliezť do kurína a tam sa uložiť na slamu.

Na druhý deň, keď sa prebudil, boli tie tri dni preč a prišiel koč ťahaný šiestimi prekrásnymi koňmi, a jeden sluha viedol siedmeho a ten bol pre Janka. Z koča vystúpila pôvabná princezná a vošla do mlyna. Tá princezná bola tá strakatá mačička, ktorej Janko sedem rokov slúžil. Spýtala sa mlynára, kde je ten malý mlynársky pacholík? Vtedy mlynár povedal: „Nepustil som toho otrhanca z mlyna, leží v kurníku.“ Vtedy princezná povedala, aby ho hneď priviedli. Jeden sluha mu priniesol nádherný odev a on sa musel umyť a prezliecť, a keď bol hotový, vyzeral ako nejaký kráľ. Potom si princezná priala vidieť kone, ktoré priviedli tí dvaja druhí. No jeden bol slepý, druhý chromý. Vtedy prikázala sluhovi priviesť toho siedmeho koňa, a keď ho mlynár uvidel, povedal, že takého na svojom dvore ešte nikdy nevidel. „A ten je pre Janka,“ povedala. „Tak to je jeho mlyn,“ povedal mlynár. Ale princezná mu povedala, aby si kone aj svoj mlyn ponechal, vzala svojho verného Janka, posadila ho do koča a odišla s ním preč. Najprv išli k tomu malému domčeku, ktorý postavil pomocou strieborného náradia, stal sa z neho veľký zámok a všetko vnútri bolo zo zlata a striebra, a potom mali svadbu a on bol bohatý, tak bohatý, že mal celý život dostatok.

Preto si dávajte dobrý pozor, než niekoho označíte za hlupáka. Mohli by ste raz zostať stáť s dlhým nosom, ako tí dvaja mlynárski pomocníci.