O Kuliferdovi 2/14

Keď sa ráno Kuliferda zobudil, išiel sa pozrieť za Ježom. Ten už však pod gaučom nebol. Teraz ráno pod gaučom nebola taká tma ako včera, keď spolu hovorili. Niekde naproti v diaľke sa črtalo okno a tým prúdili slnečné lúče, takže Kuliferda dobre videl aj do najzazších kútov. Azda sa mi to všetko len nesnívalo, pomyslel si a snažil sa vybaviť si, čo všetko sa mu snívalo.

Spomenul si na hrozný sen o obrovskej hrachovej polievke a tak chcel s tým spomínaním zase prestať, lenže počkať! Veď on naozaj ušiel pred takou hrôzou. Alebo sa mu to len snívalo? Samozrejme, je možné, a tak to bude aj najpravdepodobnejšie, že sa mu to najprv stalo a potom sa mu o tom snívalo. A pri tomto presvedčení už Kuliferda zostal.
Namiesto Ježa pod gaučom ležala šupka z jablka a tak si Kuliferda povedal, že sa naraňajkuje. Hodoval na sladkej šťave zo šupky z jablka a vtom začul za sebou známy hlas.

„Kto mi to papá moje raňajky?“ Bol to Jež.
„Prepáčte, pán Jež,“ povedal Kuliferda, „nevedel som, že sú to vaše raňajky.“
„A čie myslíš, že by boli?“ opýtal sa drsne Jež.

„Ale odkedy bývajú ježe pod gaučom?“ vyzvedal Kuliferda a snažil sa odviesť rozhovor na inú tému.
„Odvtedy, čo si ich zlobivé deti ťahajú domov,“ povedal smutne Jež a nad niečím sa zamyslel. Potom si povzdychol a začal rozprávať: „Býval som si pekne v lese pod lístím, ako celá moja rodina, vyhrabával som bukvice a chrúmal dážďovky. A zrazu počujem detský krik – Jé, jež! – a už ma ktosi niesol preč.“
„To je smutné,“ povedal Kuliferda.

„Bola to Anetka. Chcela mať nejaké zvieratko a rodičia jej psa ani mačku nechceli dovoliť. Tak si tajne doniesla domov ježa. A preto sa tu musím skrývať pod gaučom a ona mi nosí šupky z jabĺk.“
„Ja som ušiel z hrachovej polievky,“ povedal Kuliferda, „teraz sa tiež musím ukrývať, pretože ma prenasledujú. Vedia, že im jeden hrášok chýba a tak ma hľadajú.“

Jež zdvihol hlavu, so záujmom sa pozrel na Kuliferdu a potom sa prvýkrát za ten čas, čo ho Kuliferda poznal, usmial. „Ale kdeže, nikto ťa neprenasleduje. Polievka je už dávno zjedená. Kto by len spoznal, že im chýba jeden malý hrášok.“
„Ale áno,“ trval na svojom Kuliferda, „prenasledujú ma dve veľké oranžové papuče.“

„To sú papuče Anetkinej mamy. Asi včera chodila sem a tam do kuchyne, ako varila tú hrachovú polievku.“
„Dobre, ale aj tak to bolo nebezpečné,“ povedal Kuliferda, „som malý, ale odvážny.“
„To určite si,“ kývol s úsmevom Jež.
„A preto vám pomôžem ujsť späť do lesa.“

Jež prekvapene zažmurkal. Pootvoril papuľku, chvíľu nad niečím rozmýšľal a potom pokrútil hlavou. „Kdeže, to nejde. Odtiaľto sa nikto nedostane. Dvere sú stále zatvorené a za nimi… čo ja viem, čo je za nimi. Ani neviem, ktorým smerom je les.“
Kuliferda vyskočil: „Ohó, od toho som tu ja. Všetko zistím, všetko zariadim. Ja som malý Kuliferda, statočný a bystrý až hrôza.“
„Áno, až hrôza,“ kývol Jež, „a teraz už, prosím, choď, chcem sa v pokoji naraňajkovať. Nemám rád, keď mi niekto pozerá do jedla.“
„Dobre, idem, ale ešte sa uvidíme, pán Jež.“ Kuliferda mu zamával na rozlúčku a vybral sa preč na obhliadku obývačky, aby vedel, čo tam všetko je.

Bol veselý a spieval si, lebo práve objavil zmysel svojho úteku z hrachovej polievky. Je tu na svete preto, aby pomohol Ježovi dostať sa späť do lesa, do svojho domova. A kto vie, možno sa mu v lese bude páčiť a zostane tam s ním. Už nikdy sa nebude musieť strachovať, že ho niekto bude chcieť uvariť v hrachovej polievke. To je hrozné. Brr, ani pomyslieť.

V takomto zamyslení došiel až k hŕbe kníh. Teda, nebola to hŕba, že by sa knihy hromadili na sebe. Hromadili sa vedľa seba. Bol to rad kníh. A nad nimi, na poličke, v ďalšom rade, sa hromadili a radili ďalšie. A ďalšie. A ďalšie rady. Až kam oko dovidelo. Kuliferda stál pred knižnicou. Nestál samozrejme pred budovou knižnice, nikde nebol nápis Mestská knižnica, alebo Okresná knižnica, bola to domáca knižnica. A kým som vám toto všetko stihol prerozprávať, už vyšplhal na jednu knihu. Taký rýchly a odvážny bol ten náš Kuliferda.
Stál hore na knižke a obzeral sa po obývačke. Musím vyšplhať ešte vyššie, napadlo ho a tak liezol stále vyššie a vyššie a tam hore boli knihy viac a viac zaprášené. Keď Kuliferda vyliezol až na poslednú šiestu poličku, kýchol a len-len že nespadol z tej obrovskej výšky zase dole.

Ako Kuliferda kýchol, rozvíril sa prach usadený na knihách a z toho rozvíreného prachu vyliezol tvor podobný muche. Ale nebola to mucha, krídla to nemalo priehľadné, ale sivé a hlavu malú s malými čiernymi očkami. Na hlave to malo dve tykadielka a nimi akoby čuchalo vo vzduchu.
„Kto si?“ opýtal sa Kuliferda.
„Mol,“ odpovedal suchým tónom tvor.
„Ja som Kuliferda a vyliezol som hore, aby som sa trochu poobzeral po obývačke.“
„Aha,“ povedal Mol.

„Ušiel som z hrachovej polievky a zatiaľ som sa zoznámil s Ježom.“
„Ach tak,“ pokýval Mol tykadlami.
„Ešte som stretol dve oranžové papuče s brmbolcami,“ dodal Kuliferda a rozmýšľal, čo by ešte povedal.
„Modrými,“ povedal Mol.
„Čože?“ nerozumel Kuliferda.

„Modrými brmbolcami.“
„Vy ich poznáte?“ podivil sa Kuliferda, lebo mu prišlo, že Mol musel v tom prachu na hornej polici žiť už najmenej sto rokov, bez toho, aby odtiaľ vyliezol.

„Ja mám prehľad,“ pokýval Mol tykadlami, „všetko poznám a všetkých poznám. Mne nikto nebude nič rozprávať.“
„Prepáčte,“ povedal Kuliferda a rozmýšľal, ako veľa rozprával, ale potom ho napadlo niečo iné. „Prepáčte, pán Mol, zaujímalo by ma, ako to, že toho toľko viete o knihách?“

„Ja som totiž mol knižný, Knihomoľ. Knihy sú mojou veľkou a jedinou záľubou. Ja si priam moľujem v knihách. Áno, existujú aj moly, ktoré sa zaujímajú hlavne o jedlo, alebo o oblečenie, ale k tým ja nepatrím.“
„To je všetko také zaujímavé, čo hovoríte, ale keď všetko poznáte a všetko viete, tak to by ste mohli vedieť, ako pomôcť Ježovi dostať sa späť do lesa.“

Mol sklonil hlavu a dlho rozmýšľal.
„Alebo aspoň,“ povedal Kuliferda, „ktorým smerom je les, aby sme ho našli.“
„To je jednoduché,“ povedal Mol, „stačí sa pozrieť do mapy.“
„Do mapy?“ vyvalil oči Kuliferda, „ale ja žiadnu mapu nemám.“

„Nevadí, viem, kde mapy sú. Štvrtá polica vľavo. Sektor bé dvanásť.“ Mol sa dôležito vzpriamil, až sa mu rozkývali tykadielka a potom prehovoril: „Račte ma, prosím, nasledovať.“
A tak ho Kuliferda nasledoval.