Záviš z Falkenštejna

Ako druhému synovi slávne krstiny chystal, ale ako bol zákerne kráľom zajatý a väznený, pretože sa mu nechcel pokoriť, až nakoniec o hlavu prišiel

Keď kráľovná Kunhuta zomrela, jej druhý manžel čoskoro opustil kráľovský dvor a odobral sa s družinou a služobníctvom na hrad Svojanov, ktorý stál na pomedzí Čiech a Moravy. Mnohí páni z dvora sa pánovi Závišovi posmievali, že sa bojí nevlastného syna Václava, českého kráľa.
„Nie je treba, aby som zbytočne kráľa proti sebe dráždil,“ povedal im pán Záviš. „Verne som mu vždy slúžil, aj jeho matke kráľovnej, daj jej pánboh večnú slávu! Ale rozhodol som sa, že vdovcom nezostanem. Moji poslovia idú k uhorskému kráľovi s prosbou, aby mi dal za ženu svoju dcéru.“
Vznikol veľký údiv medzi pánmi. Keď započuli túto novinu, hneď ju za tepla zaniesli kráľovi, aby udržiavali jeho hnev a ďalej ho štvali proti otčimovi. Záviš z Falkenštejna bol z mocného českého rodu pánov Vítkovcov, ktorý mal mnoho hradov a majetkov v Čechách a v rukách držal početné zemské úrady. Pretože bol aj zemským správcom, uhorský kráľ neváhal dať mu svoju dcéru. Boli to však ťažké námluvy. Keď pán z Falkenštejna vyrazil z Prahy so svojím sprievodom do Uhier po nevestu, pod Železnými horami ho prepadli ľudia pána Hajmana z Lichtenburka, mnoho ľudí mu pobili, vozy s drahocennými darmi pobrali a čo neodviezli, to zničili. Sám pán Záviš len-len ušiel a zachránil si holý život. Keď sa to kráľ Václav II. dozvedel, mohol sa od smiechu potrhať a nechal si to niekoľkokrát od svojich pánov rozprávať. Potom uznanlivo dodal:
„Ten pán Hajman je lišiak. Ale nabudúce ho budeme musieť za takéto veci potrestať. Nikto nesmie dávať pánom príčinu, aby ho mohli žalovať.“
Páni dobre pochopili, že by sa Záviš z Falkenštejna u kráľa nikdy nedovolal zastania. On to tiež dobre vedel a ani si kráľovi nesťažoval. Radšej všetky tie ukradnuté skvosty a peniaze oželel a požičal si nové. Čoskoro nato znova vyrazil k uhorskému dvoru s ešte nádhernejšími darmi a nikde sa netajil, ako je nad zlomyseľnosťou českých pánov povznesený.
„Azda kráľ raz pozná, že mi ukrivdil,“ dal sa počuť medzi svojimi priateľmi. „Ja som nikdy po kráľovskej korune netúžil, aj keď som ju mal na dosah ruky. Priveľmi by ma bola ťažila. V Čechách nie je nikto kráľom, aj keby stokrát nosil na hlave korunu.“ V Budíne bola veľká a slávna svadba, zišlo sa na nej mnoho hostí. Niekoľko dní a nocí sa len hodovalo. Turnaje sa striedali jeden za druhým, aby páni rytieri ukázali svoju statočnosť. Ale pán Záviš čoskoro ponáhľal domov do Čiech. S uhorskou kňažnou Juditou však nešiel do Prahy, ako sa očakávalo, ale na hrad Svojanov. A tam za ním čoskoro prišli jeho priatelia, aby sa pani poklonili.
Bol to nový čas radosti, dvor hodný kráľa. Všetkého dostatok, rytierskych hier a hudby, tanca i veršovania. Pán Záviš opäť omladol a s radosťou čakal, či pani porodí syna alebo dcéru. Mnohí páni mu závideli, aj sám kráľ. Ten nikdy nezabudol na svojho otčima a bedlivo ho dával sledovať.
Keď nastal deň, ktorý na Svojanove všetci čakali, a narodil sa žene pána Závišovi syn, radovánkam nebolo konca. Pán chcel, aby sa oslávili slávne krstiny, a preto sa rozbehol do Prahy pozvať kráľa za krstného otca.
Na Pražskom hrade ho však nikto nečakal. Páni chodili okolo neho ako okolo prašivej ovce. Márne sa domáhal, aby ho pustili ku kráľovi.
„Kráľovská Milosť dnes neprijíma!“ povedal mu kráľovský komorník a pán Záviš sa nestačil čudovať takýmto novotám.
„Ja by som rád zložil kráľovi len svoju poklonu a odovzdal mu pozvanie, viac ho zdržiavať nebudem. Opýtaj sa ešte raz, pán komorník, azda ma kráľ predsa len prijme!“ požiadal znova verného kráľovho služobníka.
Keď komorník váhal a všelijako sa vyhováral, pán Záviš mu vsunul do ruky vrecúško zlatých peňazí, aby bol povoľnejší. Za chvíľu sa komorník vrátil a ľútostivo krčil plecami. „Jeho Milosť práve trávi čas na modlitbách a nikto ho nesmie rušiť.“ Pán Záviš vedel, že sa teraz ku kráľovi nedostane, poďakoval teda komorníkovi a o zlatých peniazoch už nehovoril. Viac musel v živote oželieť. Vyšiel na dvor a čoskoro vyrazil so svojou družinou z hradu.
V tej chvíli bolo o ňom rozhodnuté. Kráľ s pánmi sa práve v tajnej rade dohodli, že Falkenštejna donútia k pokore. Mali ho teraz na dosah svojej moci a využili to. Rýchlo zavolali komorníka, aby pána Závišu priviedol späť, skôr než opustí Prahu. Húf jazdcov vo farbách pána z Falkenštejna išiel pomaly dolu do pražského mesta, keď za sebou začuli volanie.
„Kráľ čaká! Kráľ čaká! Ponáhľaj sa, pán Záviš, a obráť koňa! Podarilo sa mi kráľovskú Milosť prehovoriť a ona Ťa prijme!“ volal pán komorník, až sa dusil. „Musíme späť, priatelia!“ zvolal radostne pán Záviš.
Tešil sa, že predsa len s kráľom prehovorí a všetky prekážky azda preklenie priateľskou prosbou.
Keď však s komorníkom vjazdili cez most a do hradnej brány, ani si nevšimol, že sa za nimi hneď zavrela, a jeho verní páni a zbrojnoši zostali s koňmi vonku. Do hradu sa dostali len traja z jeho najvernejších, ale aj tých zastavili v kráľovskej predsieni a nebolo im dovolené vstúpiť s Falkenštejnom dovnútra.
Sotva pán Záviš osamel s kráľovským komorníkom, dozvedel sa, že kráľ naňho čaká vonku pri veži.
Rozbehol sa ako mladík, dobre poznal hrad aj kráľa. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď tam kráľa nenašiel. Vtom ho znenazdania obstúpilo niekoľko ozbrojených pánov. „Čo to má znamenať?“ vykríkol Falkenštejn a vytrhol z pošvy meč. „Si kráľov väzeň, pán z Falkenštejna! Podľa toho sa správaj, aby Ti nebolo nadarmo ublížené,“ povedal mu pražský purkrabi Zdislav zo Šternberka. Ako blesk z neba padla tá lesť a pán Záviš sa v duchu preklínal za svoju dôverčivosť. Kráľovo nebezpečenstvo nikdy nemal podceňovať. Ale podrobil sa a bol rozhodnutý, že sa bude brániť ako šľachtic.
Aká to bola bláznivosť, keď sa moc niektorých pánov spojila s kráľovou opatrnosťou a zlá vôľa nabrala vrch. Ľudia v Čechách tomu ani nechceli veriť, že Falkenštejn bol kráľom zajatý, pretože vážnosť a moc pána Závišu bola v krajine veľká. Za svojho vladárenia urobil mnoho dobrého pre celé české kráľovstvo aj pre samého kráľa Václava. A to práve jeho nepriateľov najviac hnevalo. Nemohli mu to zabudnúť a neustále kráľa štvali proti Závišovi z Falkenštejna. Ukazovali mu, koľko hradov a dedín drží mocný rod Vítkovcov a ako je kráľovi nebezpečný, až predsa len jeho hnev vzplanul natoľko, že rozhodol:
„Falkenštejn mi to sám všetko splatí! Už sa s Vítkovcami dohovárať nebudem, ale donútim ich, aby sami prišli a boli poslušní svojho kráľa!“
Zatiaľ pán Záviš sedel v Bielej veži o chlebe a o vode. Hoci bol kráľov väzeň, jednali s ním ako s posledným zbojníkom a nedovolili mu ani, aby si mohol kúpiť poriadne jedlo. Keď k nemu raz za deň prišiel žalárnik, vždy ho o to isté žiadal a dovolával sa svojich práv:
„Chcem hovoriť s kráľom! Odkáž, ako ma tu hladom morí, a kráľ sa ma iste zastane. Som bohatý, preto ani Teba moja odmena neminie.“
Dlho starý žalárnik mlčal a bál sa pánovi povedať pravdu. Až sa mu ho raz zželelo.
„Nemôžem Ti, pane, poslúžiť! Páni prísne na Teba dohliadajú a ja by som prišiel o všetko, keby som sa im protivil. Ako oni uznajú, tak sa stane.“ A rýchlo z väzenia odišiel, aby nepočul ďalšie sťažnosti. Dvere za sebou zamkol na niekoľko západov. Márne pán Záviš hľadal nejakú cestu, ako by svojej mladej pani podal správu. Chcel požiadať o pomoc svojho svokra, kráľa uhorského. Ale len malé okienka boli vo veži a tie boli tak vysoko, že sa k nim nedostal.
Jedného večera prišli nečakane po Závišu ozbrojení páni a odviedli ho do tajnej rady. Kým sa stačil obzrieť, vošiel do komnaty sám kráľ Václav. „Rozhodli sme sa potrestať celý rod Vítkovcov, a preto padol trest aj na teba, pán z Falkenštejna! My, český kráľ Václav II., Ti prikazujeme, aby si nám vrátil všetky kráľovské hrady a mestá, ktoré držíš neprávom po kráľovnej Kunhute!“ Pán Záviš sa konečne dozvedel, o čo kráľovi a pánom ide. Napriek tomu, že tu bol vydaný na milosť i nemilosť, zmohol sa na odpor.
„Tie držím plným právom, kráľu! Za ne som poctivo zaplatil päťdesiat tisíc hrivien striebra kráľovskej korune, aby bolo Tvojej Milosti zo zajatia pomožené a na český trón opäť dosadený kráľ z poctivého rodu.“
„Luháš! Do hrdla luháš!“ kričali naňho niektorí páni a znova ho začali pred kráľom hanobiť a ohovárať.
Kráľ však bol rozhodnutý a nedal sa nikým vo svojom rozhodnutí pokolísať. „Falkenštejn! Ak sa hneď svojich hradov a miest nevzdáš, pôjdeš znova do veže a nikto Ti už odtiaľ nepomôže!“ Ale Záviš sa vyhrážky nezľakol a rozhodne odpovedal:
„Na svojich právach trvám, kráľu! A budem sa brániť pred zemským súdom, tam sa mi sluchu iste dostane!“
Kráľ pokynul pánom a bez slova odišiel. Kým sa Záviš spamätal, znova ho viedli páni späť do veže, cestou sa mu hrubo posmievali a urážali ho. Keďže sa nemohol brániť, radšej mlčal.
V kráľovskej komnate zatiaľ padol kráľ Václav na lôžko a bil okolo seba zo zlosti ako pominutý. Kričal a nariekal, až mu pustili žilou, potom sa až upokojil. Dlho ležal bez pohnutia a prosil len o kňaza. Tí vždy boli niekde nablízku, aby kráľovi pomohli duchovnou útechou. Keď sa im vyspovedal, povzdychol si:
„Nebudem mať pokoja, dokiaľ ten Falkenštejn bude dýchať,“ a v tom sa k nemu sklonil jeden z mníchov.
„Milosť, veď si predsa v práve! A nedaj sa tým jeho krikom zastrašiť!“
Kráľ potom spokojne zaspal a druhý deň vyslal kráľovské vojsko, aby vzalo hrady a mestá všetkým Vítkovcom.
Boli to čudné časy v Čechách. Spravodlivosť tu nebola ani pre pánov, keď sa znepáčili kráľovi. Vítkovci dobre vedeli, že Záviš z Falkenštejna bol od kráľa zákerne zajatý. Márne sa však snažili mu pomôcť. Sťažnosť pána Závišu sa k žiadnemu súdu nedostala, pretože sám kráľ o ňom rozhodol. Dva roky ho väznil na Pražskom hrade, ale k ničomu to nevedlo. Vítkovci stále držali svoje hrady a mestá a jeden druhému statočne pomáhali.
Keď kráľ videl, že nič nedosiahol, postavil do čela kráľovského vojska kniežaťa opavského, Mikuláša, ktorý bol úhlavným Falkenštejnovým nepriateľom. „Rob, ako najlepšie rozumieš, pán Mikuláš! V ničom Ti brániť nebudem, ak kráľovské vojsko dobude môjho svätého práva!“
„Milosť, som rád, že Ti môžem nejako poslúžiť,“ pochlebovalo kráľovi opavské knieža. „Vítkovci sú však nebezpeční a mocní. Daj mi Falkenštejna a ja ho budem voziť v putách od hradu k hradu na výstrahu. Azda budú potom povoľnejší.“
„To je výborný nápad!“ povedal kráľ a mrzelo ho, že na niečo také neprišiel už dávno. Bol by sa zaobišiel bez kniežaťa. „Vezmi ho so sebou. Verím, že sa Ti lepšie podarí!“
A znova bolo rozhodnuté o pánovi Závišovi. Keď ho po dlhom väzení vyviedli na svetlo, bol v biednom stave. Neumytý a roztrhaný, ani sa sebe nepodobal. Tak ho viedli a kráľ bol spokojný, pozeral za ním oknom.
„Keď české kráľovstvo znova k moci pozdvihnem, všetko zlé mi bude čoskoro zabudnuté. Je načase, aby Vítkovci poznali, kto je v tejto krajine kráľom,“ utešoval sa a potom sa znova modlil, aby mu boli všetky hriechy odpustené.
A Vítkovci vedeli, že svojho brata ťažko zachránia. Kráľ od nich žiadne dary neprijímal a s nikým z nich nehovoril. Keď poznali, v akom biednom stave je pán Záviš, dobrovoľne sa vzdali hradov na Opavsku. Potom sa poddali kráľovi aj iní, nikto nechcel byť príčinou jeho smrti. Kňažná Judita, keď nemohla svojmu mužovi pomôcť, ušla s dieťaťom z Čiech skôr, než ju mohol kráľ dostihnúť.
Ťažký žalár a dlhé strádanie zlomili Závišu z Falkenštejna na tele, ale nie na duchu. Mnohí nemohli ani uveriť, že je to on, kto prosí pri každom hrade a meste, aby ho vypočuli a kráľovi sa nepoddávali.
„Pred zemským súdom žiadajte spravodlivosť a na mňa sa neohliadajte! Je to kráľova pomsta. Verte, že som naše práva nikdy nezradil ani neposkvrnil.“ Keď páni videli, ako ho biriči držia na povraze a ťahajú ním ako s posledným vyvrheľom, otvorili kráľovskému vojsku bránu. Knieža Mikuláš bol spokojný. Vodil tak Závišu z Falkenštejna od hradu k hradu a všade nechal svoju posádku. Keď pritiahol k hradu Hluboká, bol už pán Záviš na smrť chorý. Sotva sa držal na nohách, ale oni ho zase priviedli pod hradby a herold dostal príkaz, aby kráľov rozkaz znova vyhlásil.
„My, český kráľ Václav II., Ti prikazujeme, Vítek z Rožmberka, aby si svoj hrad nám po práve dal, inak Tvojho brata Závišu z Falkenštejna tu pod hradom popravíme.“ Pán Vítek vybehol na hradby a s hrôzou sa pozeral na brata, ktorý tam dolu stál ako špinavý žobrák v handrách. On, ktorý bol vždy všetkým vzorom rytierskej ušľachtilosti a kázne. Pán Vítek sa na to nemohol pozerať, slzy mu vstúpili do očí, ale predsa sa vzdať nechcel.
„Počuj, ty kráľov kat, pán Mikuláš! Urobím, ako môj brat Záviš rozhodne! Nechajte ho prehovoriť!“
Knieža Mikuláš hrubo postrčil väzňa, až spadol na tvár. Nikto mu však nepomohol. Keď sa Záviš namáhavo zdvihol a všetkým ukázal ruky so železnými putami, bolo naokolo ticho. Vojaci sa potajomky čudovali jeho nezlomnosti a každý chcel počuť, čo povie. „Nevzdávajte sa, Vítkovci! Takémuto kráľovi nie je naša česť ničím. Ako sa stalo mne, stane sa aj druhým, keď svoje práva budú proti nemu brániť a nebudú ho chcieť slepo poslúchať. Václav akoby ani nebol synom slávneho Přemysla Otakara, ale obyčajný levoch!“
Knieža hneď svojim ľuďom prikázalo, aby ho umlčali. Mnohí však, aj z pánov, začali dávať Falkenštejnovi za pravdu, ale báli sa vystúpiť na jeho obranu. Nikdy sa ešte toľko príkoria českému pánovi nestalo.
„Ak sa do poludnia nevzdáš, pán Vítek, bude Tvoj brat usmrtený!“ skríkol knieža Mikuláš rozhnevaný, že stojí pri prvom hrade, ktorý sa mu dobrovoľne nepokoril. Pán Záviš bol zase zviazaný a umlčaný rúškom, aby okolo seba nepobúrial vojakov. Knieža dobre vedel, že to vo vojsku vrie, a ponáhľal sa čoskoro ukončiť ťaženie. Záviš z Falkenštejna sa však nevzpieral. Únavou sa prepadal z jednej mdloby do druhej a chvíľami ani nevedel, kde je a čo sa s ním deje. Bol tak unavený, že si prial len pokoj. Na Hlubokej sa pán Vítek rozhodol, že hrad nevydá. Na dôkaz svojich úmyslov nechal vystreliť niekoľkokrát dolu do vojenského tábora. Knieža Mikuláš bol od zlosti bez seba. Keď sa blížilo poludnie, dal vyprázdniť jednu lúku pod hradom a katovi prikázal postaviť klát. Potom nechal priviesť Závišu z Falkenštejna a prikázal kňazovi, aby ho vyspovedal, kým ho odovzdá katovi. Po poludní dal pred všetkými tomuto statočnému českému pánovi zraziť hlavu priostrenou doskou.
Na hrade nastal veľký zmätok a toho Mikuláš využil na útok. Nejaký čas sa obrancovia držali. Keď pomoc odnikiaľ neprichádzala a ich nádej na víťazstvo bola malá, dal sa pán Vítek tajne na útek, aby zachránil život. Hrad s posádkou do večera padol do rúk kráľovských.
Rýchly posol priniesol na Pražský hrad správu, že Záviš z Falkenštejna bol pod hradom Hluboká popravený. Kráľova tvár sa zaliala slzami.
„Nešťastný Záviš! Prečo len nepovolil a nebol nám, svojmu kráľovi, poslušný? Mali sme ho radi a budeme za ním veľmi smútiť,“ povedal zachmúrene a potom prikázal, aby slúžili za Závišu z Falkenštejna veľkú omšu, a zas dlho kľačal na modlitbách, všetkým vystavil na obdiv svoj žiaľ aj dobrú vôľu.
Mŕtvemu Falkenštejnovi sa nakoniec dostalo rytierskych poct, bol slávne odvezený do Vyšebrodského kláštora a tam uložený k ostatným pánom svojho rodu. Kráľ vraj dal mníchom niekoľko vzácnych skvostov zo Závišovho pokladu, aby si ich naklonil a oni sa za neho každý deň vo Vyššom Brode modlili. Telo Závišovo uložili do hrobky, ale hlava vraj bola zamurovaná v kapitulnej sieni tam, kde je kameň s tromi päťlistými ružami. Čas odniesol všetky príkoria a rod pánov Vítkovcov sa neskôr znova dostal k moci. Stratili sa však piesne skladané pánom Závišom, zostali len rozprávania o veľkých jeho láskach a statočnosti a meno Popravnej lúky pod hradom Hluboká.