Duch vo fľaši

Bol raz jeden chudobný drevorubač a ten pracoval od rána do noci, od tmy do tmy. Keď si konečne našetril trochu peňazí, povedal svojmu synkovi:
„Si jedináčik, viac detí nemám, a tak tie peniaze, čo som v pote tváre zarobil, vynaložím na teba, aby si mohol do škôl. Uč sa, keď z teba bude niečo poriadne, môžeš ma raz na starosť živiť, až mi údy ochrnú a budem musieť vysedávať za pecou.“
Synček teda odišiel na jednu vysokú školu, usilovne sa učil a išlo mu to ako po masle, učitelia ho nemohli vynachváliť. Tak postupoval stále vyššie a vyššie, a z tej kôpky otcových peňazí ostávalo stále menej a menej. Keď mal pred sebou azda už len rok učenia, zrazu boli peniaze preč a študent sa musel vrátiť domov.
„Ach,“ smutne povedal otec, „ja ti už nemôžem nič viac dať. Pri dnešnej drahote nedokážem zarobiť ani o halier viac než na živobytie.“
„S tým si nelámte hlavu, oco,“ odpovedal synček, „však ja sa do toho vpravím, na učenie si zarobím, a ak mi to je súdené, všetko sa pre mňa ešte na dobré obráti.“
Keď sa otec chystal, že pôjde do lesa prisekávať a rovnať polená, povedal mu syn:
„Pôjdem s vami, oco, a budem vám pomáhať.“
„Ale kdeže, synček,“ odpovedal otec, „to by nebolo pre teba, nie si zvyknutý na ťažkú prácu, nevydržíš to. Mám aj len jednu sekeru, a aby som mohol dokúpiť druhú, na to mi už nezostáva.“
„Len zájdite k susedovi,“ pobádal ho syn, „požičia vám sekeru dovtedy, kým si na svoju nezarobím.“
Otec si vypožičal sekeru od suseda a na druhý deň sa spolu vybrali hneď za svitania do lesa. Syn otcovi pomáhal a práca mu v rukách len hrala. Keď im slnko už stálo nad hlavou, hovorí otec:
„Nechajme toho, najeme sa a oddýchneme si, potom nám všetko pôjde dvojnásobne od ruky.“
Syn si vzal svoj krajec a hovorí:
„Len si oddýchnite, oco, ja nie som taký unavený, pôjdem sa prejsť po lese a hľadať vtáčie hniezda.“
„Ty nemáš rozum,“ hovorí otec, „načo behať po lese, unavíš sa a potom už ani sekeru nezodvihneš. Radšej zostaň tu a sadni si ku mne.“
Ale syn predsa len išiel do lesa, ukusoval chlieb, bolo mu veselo a pozeral hore do zelených konárov, či tam nezazrie nejaké hniezdo. Tak chodil sem a tam, až napokon prišiel k veľkému dubu. Bol to strašne veľký strom, určite už koľko sto rokov starý: päť ľudí by ho nestačilo objať. Študent sa zastavil, prezeral si ten dub a hovoril si:
„Taká koruna, tam iste hniezdi plno vtákov.“ Zrazu sa mu zdalo, akoby počul nejaký hlas. Započúval sa a naozaj začul, ako niekto volá priduseným hlasom:
„Pusť ma von, pusť ma von.“
Rozhliadal sa dookola, ale nič nevidel, len sa mu zdalo, akoby ten hlas vychádzal zdola zo zeme. Opýtal sa:
„Kde si?“ a hlas odpovedal:
„Tu dole pri koreňoch dubu. Pusť ma von, pusť ma von.“
Študent začal odhŕňať lístie pod dubom a hľadať pri koreňoch, až napokon v jednej malej dutine našiel sklenenú fľašu. Zodvihol ju, podržal ju proti svetlu a uvidel v nej niečo na spôsob žaby, ako tam stále poskakuje. Teraz to znova zavolalo:
„Pusť ma von, pusť ma von,“ a študent, ktorý nepomyslel na nič zlé, ochotne vytiahol zátku. Len čo bola fľaša otvorená, vystúpil z nej duch a začal rásť a rástol tak rýchlo, že v okamihu stál pred študentom príšerný červený chlap s rohmi, veľký ako polovica dubu.
„Vieš, aká bude tvoja odmena za to, že si ma pustil von?“ zahrmel strašným hlasom.
„Neviem,“ odpovedal študent nebojácne, „akože to mám vedieť?“
„Tak ti to poviem,“ zvolal duch. „Musím ti za to zlomiť väz.“
„To si mi mal povedať skôr,“ povedal študent, „bol by som ťa nechal tam, kde si bol. Ale o život ma len tak nepripravíš, na to sa opýtame ešte iných ľudí.“
„Ľudia sem, ľudia tam,“ volal duch, „svoju zaslúženú odmenu dostaneš. Myslíš, že som bol tak dlho zatvorený azda z milosti? Kdeže, to som mal za trest. Ja som veľmocný Merkuriáš, kto ma pustí na slobodu, tomu musím zlomiť väz.“
„Počkaj,“ hovorí študent, „tak rýchlo to nepôjde. Najprv musím tiež vedieť, že si v tej malej fľaši sedel naozaj ty a že si ten pravý duch. Ak sa do nej dokážeš znova votlačiť, uverím ti to a môžeš si so mnou robiť, čo chceš.“
Duch povedal povýšenecky:
„To dokážem ako nič,“ začal sa zužovať a zmenšovať, až bol taký tenučký a maličký ako na začiatku, takže sa zase pretiahol otvorom fľaše a vliezol hrdlom dovnútra. Ale len čo bol vo fľaši, študent ju rýchlo zazátkoval a hodil ju na pôvodné miesto pod korene dubu. Tak ducha prefíkal.
Potom sa chcel vrátiť k otcovi, ale duch začal žalostne volať:
„Jaj, jaj, pusť ma von, tak ma predsa pusť!“
„Nepustím,“ odpovedal študent, „druhýkrát už nie. Kto mi raz siahol na život, toho nepustím na slobodu, keď ho mám zase v hrsti.“
„Keď ma oslobodíš,“ volal duch, „dám ti toľko, že s tým vystačíš po celý život.“
„Nie,“ odpovedal študent, „oklamal by si ma ako prvýkrát.“
„Šliapeš si po šťastí,“ povedal duch, „ja ti nič neurobím, naopak, kráľovsky ťa odmením.“
Študent si pomyslel: Skúsim to, azda dodrží slovo. Veď on mi neublíži, nemá prečo. Zohol sa po fľašu, vybral zátku a duch vystúpil ako predtým, roztiahol sa do výšky aj do šírky, až z neho bol obor.
„Teraz dostaneš svoju odmenu,“ povedal a podal študentovi malý kúsok, ktorý vyzeral ako náplasť. „Keď jedným koncom potrieš ranu, zahojí sa. A keď sa druhým koncom dotkneš ocele alebo železa, premení sa na striebro.“
„To si najprv vyskúšam,“ povedal študent, išiel k jednému stromu, nasekol kôru a potrel ju jedným koncom náplasti. Kôra sa hneď zovrela a bola zaceletá. „Naozaj je to tak, ako hovoríš,“ povedal duchovi, „teraz sa môžeme rozísť.“
Duch mu poďakoval za vyslobodenie, študent poďakoval duchovi za ten dar a vrátil sa k otcovi.
„Kdeže si sa potuloval?“ privítal ho otec, „prečo si zabudol na prácu? Však ja som ti hneď hovoril, že nič nedokážeš.“
„Nestarajte sa, oco, ja to dobehnem.“
„Ty to dobehneš,“ hneval sa otec, „radšej nehovor.“
„Dávajte pozor, oco, tento strom zrúbem, len to tresne.“ Vzal svoj kúsok, potrel ním sekeru, rozmachol sa a celou silou zasekol do stromu. Ale železo bolo premenené na striebro, preto sa ostrie ohlo. „Len sa pozrite, oco, akú ste mi dali zlú sekeru, celá sa mi pokrivila.“
Oco sa zľakol a hovorí:
„Čo si to urobil! Teraz musím sekeru zaplatiť, a kde na to vezmem? Taký mám úžitok z tvojej práce.“
„Nehnevajte sa, oco,“ odpovedal syn, „však ja tú sekeru zaplatím.“
„Ty holobradáč,“ zvolal otec, „z čoho ju zaplatíš? Nemáš nič, len čo ti dám ja. Študentské nápady, tie sa ti v hlave len rojia, ale o rúbaní stromov nemáš ani poňatia.“
Po chvíľke študent povedal:
„Oco, ja už predsa len nemôžem, nechajme pre dnešok tej práce.“
„To tak,“ odpovedal otec, „myslíš, aby som zložil ruky do lona ako ty? Musím ešte robiť, ale teba tu nedržím, choď si domov.“
„Som tu v lese prvýkrát, sám domov netrafím, poďte radšej so mnou.“
Otcov hnev už prešiel, a tak sa napokon dal presvedčiť a šiel so synom domov. Tam mu povedal:
„Pozbieraj sa a choď tú pokazenú sekeru predať. Uvidíme, čo za ňu dostaneš. Ostatok musím zarobiť, aby som ju mohol susedovi zaplatiť.“
Syn vzal sekeru, zaniesol ju do mesta k zlatníkovi, ten ju preskúšal, dal ju na váhu a hovorí:
„Má cenu štyristo toliarov, toľko v hotovosti nemám.“
„Dajte mi, koľko máte,“ povedal študent, „ostatok vám uverím.“
Zlatník mu dal tristo toliarov a sto zostal dlžný. Potom išiel študent domov a hovorí:
„Tak už mám peniaze, oco, choďte sa suseda opýtať, koľko za svoju sekeru chce.“
„To už viem,“ odpovedal otec, „toliar a šesť grošov.“
„Dajte mu dva toliare a dvanásť grošov, to je dvojnásobok a je to dosť. Pozrite sa, mám peňazí ako smetí.“ Dal otcovi sto toliarov a povedal:
„Nikdy už nebudete mať nedostatok, žite si pekne pohodlne.“
„Môj ty bože,“ plesol rukami otec, „akože si prišiel k takému bohatstvu?“
Syn mu rozprával, ako to všetko bolo a aký sa mu podaril dobrý úlovok, pretože sa spoľahol, že bude mať šťastie. S ostatnými peniazmi sa vrátil zase na vysokú školu a učil sa ďalej. A pretože tou náplasťou vedel zahojiť každú ranu, stal sa z neho najslávnejší doktor na svete.