Čarovný strom

Bol raz jeden pastierik a hovorí sa, že to bol práve ten chudobkin syn, ktorému požehnal náš Pán so svätým Petrom, keď ich vtedy navštívili, a ten jedného dňa, keď pásol na pasienku ovce, objavil taký podivuhodne krásny a urastený strom, že pri ňom dlhý čas stál celý unesený a obzeral si ho. Nakoniec sa zo samej zvedavosti vyšplhal hore do konárov a išlo to ľahko, lebo konáre toho stromu rástli ako priečky na rebríku, a tak si vyzul topánky a stúpal a stúpal stále vyššie, a to celých deväť dní. A tu máš, čuduj sa svete! Dostal sa na široširú planinu, na ktorej stálo mesto plné palácov z ryzej medi, a za tými palácmi sa rozkladal hlboký prehlboký les medených stromov. Na tom najvyššom strome sedel medený kohút, pod stromom bol prameň, z ktorého prýštila tečúca meď, a to bol jediný zvuk, ktorý sa tu rozliehal, inak bolo všetko hrobovo tiché a nebolo vidieť ani živáčika; nič sa nepohlo, nič sa nezachvelo. Keď si to všetko poprezeral, odlomil si halúzku z jedného stromu, a pretože mal nohy z tej dlhej cesty hore celé zmorené, chcel si ich trochu osviežiť v prameni, a tak ich ponoril a hľa, keď ich opäť vytiahol, mal ich pokryté meďou. Potom sa náhlivo vybral späť k stromu, pozrel sa hore do mrakov, ale koniec nezazrel. „Tam hore musí byť ešte krajšie!“ pomyslel si.

Znova stúpal celých deväť dní hore bez toho, aby sa unavil, a zasa prišiel na široširú planinu, na ktorej stálo mesto plné palácov z ryzieho striebra, a za tými palácmi sa rozkladal hlboký prehlboký les strieborných stromov. Na tom najvyššom strome sedel strieborný kohút, pod stromom bol prameň, z ktorého prýštilo tečúce striebro, a to bol jediný zvuk, ktorý sa tu rozliehal, inak bolo všetko hrobovo tiché a nebolo vidieť ani živáčika; nič sa nepohlo, nič sa nezachvelo. Keď si to všetko poprezeral, odlomil si z jedného stromu halúzku a chcel si v prameni umyť ruky. Ponoril ich teda dovnútra a hľa, keď ich opäť vytiahol, mal ich potiahnuté striebrom. Potom sa náhlivo vybral späť k stromu, pozrel sa hore do mrakov, ale koniec nezazrel. „Tam hore musí byť ešte krajšie!“ pomyslel si.

Znova celých deväť dní stúpal hore bez toho, aby sa unavil, a pozri sa, bol na vrcholci stromu! Zasa prišiel na široširú planinu, na ktorej stálo mesto plné palácov z ryzieho zlata, a za tými palácmi sa rozkladal hlboký prehlboký les zlatých stromov. Na tom najvyššom strome sedel zlatý kohút, pod stromom bol prameň, z ktorého prýštilo tečúce zlato, a to bol jediný zvuk, ktorý sa tu rozliehal, inak bolo všetko hrobovo tiché a nebolo vidieť ani živáčika; nič sa nepohlo, nič sa nezachvelo. Keď si to všetko poprezeral, odlomil si z jedného stromu halúzku a zložil si klobúk, sklonil sa nad prameňom a do tečúceho zlata nechal spadnúť svoje vlasy, a keď ich zase vytiahol von, boli zlaté. Nasadil si klobúk a vrátil sa späť k stromu a schádzal dole, bez toho aby sa čo len trochu unavil. Keď došiel zasa na zem, obul si topánky a hľadal svoje ovce, ale nenašiel po nich ani stopy. V diaľke spozoroval veľké mesto a teraz pochopil, že sa dostal do celkom inej krajiny. Čo mohol robiť? Rozhodol sa ísť tam a nájsť si nejakú službu. Predtým však ukryl svoje tri halúzky vo vreckách kabáta, z cípu kabáta si vyrobil rukavice, aby ukryl svoje strieborné ruky.

Keď prišiel do mesta, hľadal práve kráľovský kuchár kuchtíka a nemohol žiadneho zohnať a tu mu prišiel mládenec do cesty, a tak sa ho opýtal, či by tú službu za dobrý peniaz nevzal, s čím on súhlasil, ale mal podmienku, že nemusí nikdy zložiť klobúk, rukavice ani topánky, lebo má škaredú chrastavosť a musel by sa za ňu hanbiť. To sa kuchárovi nezdalo, ale keďže nikoho iného nemal, musel s tým nakoniec súhlasiť. Pomyslel si, že ho aj tak bude potrebovať len v kuchyni a nikto ho neuvidí. Tak to šlo nejaký čas. Kuchtík bol usilovný a plnil všetky úlohy, ktoré naňho kuchár nakladal, tak starostlivo, že si ho tento obľúbil. Jedného dňa sa zišlo množstvo rytierov a grófov na súboj, pri ktorom sa pokúšali vyštverať na Sklenený vrch a tam podať ruku krásnej kráľovskej dcére, a tak si ju zaslúžiť. Už o to mnohí márne usilovali, ale všetci skĺzli dolu a nemálo z nich si pri tom zlomilo väz. Kuchtík prosil majstra kuchára, či by mu dovolil z diaľky sa pozrieť. Kuchár mu nechcel odmietnuť, lebo bol taký verný a usilovný, a tak povedal: „Ale musíš sa skryť, aby ťa nikto nevidel!“ To mu chlapec sľúbil a ponáhľal sa k Sklenenému vrchu. Tam stál zástup rytierov a grófov v plnej zbroji so železnými topánkami a čoskoro sa dali pekne v rade za sebou stúpať hore, ale žiadny z nich nedošiel ďalej než len do polovice cesty, všetci popadali dolu a niektorí zostali ležať mŕtvi. Tu si kuchtík pomyslel: „Čo keby si to tiež skúsil?“ Zložil si klobúk, kabát, vyzul topánky aj rukavice, do ruky vzal medenú halúzku a skôr než ho niekto spozoroval, prediera sa tými zástupmi a bol pri Sklenenom vrchu. Rytieri a grófi pred ním ustúpili späť a stáli a udivovali sa, lebo kráčal bez strachu hore a sklo sa pod jeho nohami menilo na vosk a nenechalo ho pošmyknúť sa. Keď bol hore, pokorne podal kráľovskej dcére medenú halúzku a ihneď sa obrátil späť a pevne a bezpečne schádzal dolu a skôr než sa davy spamätali, zmizol, lebo sa ponáhľal do úkrytu, obliekol si svoje šaty a bol v okamihu zase v kuchyni. Čoskoro nato prišiel kuchár a rozprával mu tú zázračnú udalosť, o krásnom chlapcovi s medenými nohami, so striebornými rukami a zlatými vlasmi, ako vystúpil na Sklenený vrch a princeznej podal medenú halúzku a potom zmizol, potom sa ho pýtal, či to tiež videl. Ten povedal: „Nie, ja som to nevidel, to som bol predsa ja!“ Ale kuchár sa tomu pochabému nápadu smial a odvetil mu zo žartu: „No, potom by som ja musel byť vojvoda!“

Druhého dňa chcelo vyskúšať svoje šťastie ešte viac rytierov a grófov, a tak sa zhromaždili pod Sklenený vrch. Kuchtík opäť prosil kuchára, či by mu dovolil tomu mraveniu z diaľky prizerať, a ten mu nechcel odmietnuť a povedal: „Ale musíš sa skryť, aby ťa nikto nevidel!“ To mu mládenec sľúbil a ponáhľal sa na miesto, kde sa rytieri už vydali hore, avšak márne, všetci sa zrútili dolu a mnohí z nich zostali ležať mŕtvi. Kuchtík dlho neváhal a skúsil to aj druhý raz, rýchlo si zložil šaty, vzal striebornú halúzku a skôr než niekto spozoroval, kde sa tu vzal, kráčal tým davom, ktorý sa pred ním rozstupoval, a on potom pokojne a bezpečne stúpal hore po Sklenenom vrchu. Sklo bolo opäť ako vosk, v ktorom zanechával stopy, a keď bol hore, uctivo odovzdal kráľovskej dcére halúzku zo strieborného stromu. Princezná by ho rada chytila za ruky, ale on sa jej ihneď vytrhol a vydal sa na cestu späť; kráčal dolu a zase zmizol v dave. Natiahol si šaty a ponáhľal sa domov. Čoskoro prišiel aj kuchár a opäť rozprával o tej podivuhodnej veci, o krásnom chlapcovi s medenými nohami, so striebornými rukami a zlatými vlasmi, ako vystúpil na Sklenený vrch a princeznej podal striebornú halúzku a potom zmizol; a potom sa ho pýtal, či to tiež videl. Ten povedal: „Nie, ja som to nevidel, to som bol predsa ja!“ Ale kuchár sa tomu pochabému nápadu smial a odvetil mu zo žartu: „No, potom by som ja musel byť vojvoda!“

Tretieho dňa chcelo vyskúšať svoje šťastie ešte niekoľko rytierov a grófov, a tak sa opäť zhromaždili pod Sklenený vrch. Kuchtík opäť prosil kuchára, či by mu dovolil z diaľky tomu mraveniu prizerať a ten mu nechcel odmietnuť a povedal: „Ale musíš sa skryť, aby ťa nikto nevidel!“ A chlapec sa ponáhľal na svoje miesto, kde sa rytieri a grófi o Sklenený vrch pokúšali, ale zrútili sa všetci dolu a mnohí si k tomu polámali väz. Chlapec si pomyslel: „Ešte raz by si to mohol tiež skúsiť!“ Zhodil šaty, vzal zlatú halúzku a ponáhľal sa, ešte než niekto spozoroval, odkiaľ vlastne prišiel, cez zástupy až k Sklenenému vrchu a ľudia sa pred ním rozstupovali. Potom stúpal bezpečne a iste opäť hore a sklo bolo opäť ako vosk, v ktorom zanechával stopy, a keď bol hore, uctivo odovzdal kráľovskej dcére halúzku zo zlatého stromu. Tiež jej ponúkol pravú ruku a ona ju s radosťou schytila a rada by spolu s ním zo Sklenenho vrchu dolu zostúpila, ale chlapec sa jej vytrhol a zostúpil dolu sám a opäť rýchlo zmizol v tlačenici, potom si obliekol šaty a ponáhľal sa na svoje miesto v kuchyni. Keď prišiel kuchár domov, rozprával mu tú zázračnú vec, o krásnom chlapcovi s medenými nohami, so striebornými rukami a zlatými vlasmi, ako vystúpil na Sklenený vrch a podal princeznej zlatú halúzku a ponúkol jej ruku, ale potom sa vytrhol a zišiel dolu sám a potom zmizol; a potom sa ho pýtal, či to tiež videl. Ten povedal: „Nie, ja som to nevidel, to som bol predsa ja!“ Ale kuchár sa tomu pochabému nápadu smial a odvetil mu zo žartu: „No, potom by som ja musel byť vojvoda!“

Kráľ a princezná boli však veľmi smutní z toho, že sa ten krásny chlapec nechcel ukázať, a tak dali rozhlásiť, že musia predstúpiť všetci mládenci ríše a ukázať sa im bosí, s nepokrytou hlavou a bez rukavíc. Tak prišli, ale ten pravý, ktorého hľadali, medzi nimi nebol, a tak sa kráľ vypytoval, či v jeho ríši už naozaj nie je žiadny mládenec, a tu prišiel kuchár a povedal: „Pane, ja mám ešte jedného kuchtíka, ktorý mi verne slúži, ale určite to nie je ten, ktorého hľadáte, lebo ten má zlú chrastavosť a vstúpil do mojej služby len pod tou podmienkou, že nemusí nikdy zložiť rukavice, kabát, klobúk ani čižmy.“ Ale kráľ sa chcel presvedčiť a kráľovská dcéra sa v kútiku duše zaradovala: „Áno, to musí byť on!“ Kuchár tu musel počkať a jeden sluha priviedol dovnútra kuchtíka, ktorý bol naozaj celý špinavý, a kráľ mu povedal: „Bol si to ty, kto trikrát vystúpil na Sklenený vrch?“ „Áno, som to ja!“ odvetil chlapec: „Aj som to svojmu pánovi vždy povedal.“ Kuchárovi sa pri tých slovách zatriasla pôda pod nohami a na chvíľu celkom stratil reč, potom však povedal: „Ale ako môžeš takto rozprávať, synak?“ Ale kráľ si to nevšímal a povedal: „No, dobre! Ukáž hlavu, ruky a nohy!“ Tu kuchtík zložil kabát, čižmy, klobúk aj rukavice a stál tu v celej svojej kráse. Potom kráľovskej panne podal ruku a ona mu ju stisla a bola prešťastná. Čoskoro bola svadba a o nedlho potom mu kráľ odovzdal celú ríšu. „Teraz veríš, že som to bol ja, kto trikrát vystúpil na Sklenený vrch?“ opýtal sa mladý kráľ kuchára. „Čomu by som potom mohol veriť, keby som tomuto neveril?“ povedal kuchár a prosil o odpustenie. „Teraz sa teda staneš tým vojvodom, ako si vždy hovoril, a budeš mi dohliadať na všetky kuchyne v ríši.“

Mladá kráľovná by však rada vedela, kde jej manžel získal tie tri halúzky, medené nohy, strieborné ruky a zlaté vlasy. „To ti môžem, moja milá, pokojne ukázať,“ povedal mladý kráľ jedného dňa: „sama uvidíš, ako sa to udialo.“ Chcel ešte raz spolu so svojou ženou vystúpiť na ten čarovný strom a ukázať jej všetku tú nádheru, avšak keď na to miesto prišli, strom tam nebol a žiadny človek o ňom viackrát nepočul ani ho nevidel