ČERTOV ŠVAGOR

Peter bol chlapec na ženenie, keď mu mama umrela. Hovorieva sa, že keď si chce Pánboh urobiť z dobrého človeka blázna, vezme starému mužovi ženu. To príslovie sa dokázalo na Petrovom otcovi; zbláznil sa a vzal si namiesto ruženca mladú ženu. Tá mu život osladila, takže za rok od samej dobroty umrel. Odkedy bola macocha v dome, nemal Peter príjemné chvíle; ale do služby nechcel, lebo si myslel, že mu ocko predsa niečo odkáže, ak mu až do smrti verne slúžiť bude.

Ale úbohý chlapec sa zmýlil! Macocha vedela ocka dobre obchádzať, a keď starý zavrel oči, ukázalo sa, že Peter nedostal okrem niekoľkých handier ani toľko, čo by za necht vliezlo. Aj ten podiel po nebohej matke mu macocha upierala. Keď sa to Peter dozvedel, zmocnil sa ho hnev a ľútosť a s chuťou by bol macochu zabil. Ale po chvíli si to rozmyslel, vyliezol na povalu, pozbieral svoje šaty a uložil ich do truhly. Keď s tým bol hotový, zopäl ruky cez kríž, postavil sa pred ockovu truhlu a povedal si sám pre seba: „Mám si vziať ten svoj podiel, alebo nemám? – Nie, nevezmem ho; keď ma tá zlá žena o všetko ošudila, nech si aj tie handry schová. Ale jedno jej predsa nenechám.“ Pritom otvoril truhlu a vybral strieborný prsteň s granátom. „Ten mi dala mama a hovorila pritom, aby som ho dal svojmu dievčaťu. Ó, moja zlatá mamička, keby ste mohla vstať, vy by ste sa pozerala na ten poriadok.“

Strčil prsteň do vrecka a slzami ho polial, potom schmatol truhlu, zniesol ju dolu, položil si ju na široké plecia a išiel záhradou do tretieho statku. Gazdiná bola sestra nebohej mamy a rada ho prijala. V tej chvíli, keď Peter z otcovho statku odišiel, vyprevádzala macocha dobrého známeho. Keď prišla a slúžky jej povedali, že Peter bol doma a že si truhlu odniesol, vyletela na povalu ako drak a všetko prezerala. Našla všetko, aj ockove šaty nechal, len prsteň bol z truhly preč, po ktorom sama túžila. Chvíľu stála plná zlosti, potom sa však uškrnula, všetko zamkla, vystrojila sa a bežala na zámok k pánovi vrchnému. Peter jej bol dávno už tŕňom v oku, lenže sa k nemu nemohla z nijakej strany dostať; teraz išla žalovať, že ju okradol. Nedlho predtým, než sa vydala, slúžila u pána vrchného ako slúžka, vedela teda dobre, ako to chodí. Najprv išla k panej, niekoľko slovíčok s ňou prehovorila, pani zasa prehovorila s pánom, a keď vošla k pánovi vrchnému do kancelárie, poklepal jej po plnom pleci a pýtal sa: „No, Dorotka, čo robíte, ako sa máte?“ „Ako sa patrí dobre, milostivý pane, len keby som sa nemusela s tým nezdarným chlapcom zlostiť,“ odpovedala päťdňová vdova a začala pánovi vrchnému predkladať svoje sťažnosti.

Pán vrchný ju, ako sa sluší a patrí, vypočul, vzal štipku tabaku, poklepal jej zasa po druhom pleci a odpovedal: „Nemajte nijakú starosť, Dorotka, však my mu hlavu napravíme, a ak si ju nedá napraviť, máme ešte iné prostriedky, aby skrotol.“ Dorotka poďakovala a s plnou dôverou sa vrátila do dediny. Bolo to popoludní, a podvečer prišiel birič pre Petra. Úbohý zostal, ako by doňho udrelo, a tetka zalomila rukami nad hlavou, keď birič prikazoval, aby s ním ihneď išiel na zámok, a to dobrovoľne, inak že mu dá putá na nohy. „Nešťastný chlapče!“ zvolala stará, „čos urobil? Akú hanbu na mňa uvaľuješ?“ „Mlčte, tetka! Akú hanbu by som na vás uvaľoval? Veď som pred nikým ani vodu nezakalil.“ „Nadarmo by páni s putami po teba neposlali.“ „Kto vie, čo im napadlo.“ Pritom si vtisol svoju tchoriu čiapku na hlavu, obliekol šarkový kabát a podal tetke ruku, ktorá tu so zopätými rukami stála a plakala. Peter išiel vedľa birica so sklonenou hlavou a za nič na svete by sa bol okolo seba nepozrel. Hanba, zlosť, ľútosť, všetko sa to striedalo v jeho duši, a keby sa nebol hanbil, bol by plakal, až by sa hory zelenali. Keď ho birič priviedol na zámok, prikázal pán vrchný, aby ho dali do šatlavy, lebo dostal hostí a nemá kedy vypočúvať. V tej chvíli sa rozkaz splnil. Sotva sa dvere za biričom zavreli, hodil sa Peter na slamu a horko plakal – horkejšie ako na pohrebe vlastnej matky. Neskoro v noci zaspal, ale celú noc ho desili strašné sny, v ktorých najstrašnejšou osobou bola zlá macocha. Zavčasu ráno bol predvolaný k pánovi vrchnému a tam sa žaloba predniesla. „Do hrdla luže, milostivý pane!“ vykríkol Peter, keď začul macošinu krivú obžalobu. „Prsteň je môj, zdedil som ho po mame, o to druhé veno, čo som mal dostať, o to o všetko ma pripravila. A teraz sa opováži povedať, že som ju okradol! Ó, aby jej jazyk uschol!“ „Takouto notou vie spievať každý,“ odpovedal nahnevane pán vrchný. „Povedz, kde máš prsteň, a nerob dlhé táraniny, inak ti dám vysypať desať.“

„Milostivý pane, neradil by som nikomu, aby sa ma krivo dotkol. Zdravé údy by určite neodniesol.“ „Ty sa opovažuješ mne vzdorovať? Chyťte ho!“ Birič a ešte jeden chceli Petra odviesť, ale on ich tak prudko od seba odhodil, že ďaleko odleteli a takmer by aj pána vrchného boli na zem zrazili. Pán vrchný behal po izbe a biriči stáli ako dva psy. Peter mal päste zaťaté a hneď bledol, hneď červenal. Zrazu dostával zmodravený nos pána vrchného svoju prirodzenú pivonkovú farbu a nadutá huba sa uškrnula. Prikázal, aby Petra odviedli, sám si sadol k stolíku a písal. Ráno, keď sa prišla macocha pýtať, ako to dopadlo, hovoril pán vrchný, že dal Petrovi – biely kabát. Zatiaľ viezli Petra zviazaného k mestu. Ležal ako bez zmyslov, a až keď ho na miesto priviezli a odovzdali, videl, kde je a čo sa z neho stať má. Odjakživa mal zášť proti vojenskému stavu, a teraz mal byť sám vojakom; tu si môže každý pomyslieť, s akou chuťou šarkový kabát vyzliekal a vojenský odev obliekal! – A čo sa mu len vnútornosti krútili, keď ho pán desiatnik cvičil. – Často škrípal Peter zubami, tlačil prsty do zbrane a pánovi desiatnikovi by sa bolo viedlo ako tupým roháčom, keby si nebol spomenul na uličku, ktorej sa bál ako smrti.

Jedného dňa dostal na niekoľko hodín dovolenku a išiel von do poľa. Dávno sa necítil takým blaženým ako v tú chvíľu, zhodil zo seba tesný odev, prehodil si ho cez plece a veselo kráčal, ako by šiel na hody. Na jednej strane šlo šesť kosákov pomalým krokom po poli ako morová rana a plné klasy skláňali zlaté hlavičky pod ostrými kosami. Druhá strana bola živšia. Uprostred poľa stál rebrinový voz s volmi a paholok, na ktorého klobúku sa pekná kytka červenala, nakladal naň mandele, chlapci a dievčatá viazali, tá nosila, tamtá podávala. Z každej tváre sa pot len lial, každá mala ruky krvavé a opuchnuté od strniska a slnečného výhňa, ale nikto sa na to neobzeral, všetci chvíľami veselo spievali a po poli sa vyvádzali. „Pomáhaj Pánboh!“ pozdravil Peter, keď prišiel bližšie k nim. „Daj to Pánboh, poďte nám na pomoc!“ kričali dievčatá. Peter hodil hbito kabát na zem a pustil sa do práce a pritom si spieval a dievčatá doberal. Tie sa spočiatku divili, ale za malú chvíľu s ním zaobchádzali, ako by medzi nimi odjakživa býval. Keď bol voz plný, položili navrch žrď, jedna vyliezla hore a zavesila na predný koniec veniec z klasov, nevädze, kúkoľa a divokého maku, paholok plesol do volov, dievčatá a chlapci vzali na plecia hrable, podávadlá a iné náradie, Peter svoj kabát, a spievajúc sa uberali všetci za vozom. Doma hovorila čeľaď gazdinej, ako im pán vojak pomáhal, a gazdiná mu hneď priniesla krčiah dobrej smotany s chlebom. Peter to rád prijal, potom dal zbohom a šiel, ale nie k mestu, ale k lesu. Slnko už dávno zapadlo, a Peter ešte kráčal, až prišiel po polnoci na vŕšok, odkiaľ videl dedinu, v ktorej sa narodil. Bol rád, že si bude môcť oddýchnuť, lebo na celej ceste ani nezastal a stále od strachu tŕpol, ako by ho desiatnik za krk držal. V dedine ešte všetko spalo, len štekot psov a spev kohútov rušili ticho. Pri tetinom statku skočil Peter cez plot do záhrady, ticho sa kradol cez dvor až k dverám. Čierny začal vrčať, ale Peter povedal: „Ľahni, Čierny, ľahni!“ a pes sa pokojne uložil, lebo spoznal hlas bývalého pána, ktorý s ním často na poli obed zdieľal.

„Tetka, otvorte!“ šepkal ticho Peter a klopal na okienko. „Každý dobrý duch chváli Hospodina,“ zajachtala tetka a prežehnala sa. „Ale neprežehnávajte sa a poďte mi radšej otvoriť; veď som to ja, váš Peter.“ „Ideš na dovolenku?“ pýtala sa stará, keď odstránila závoru. Ale Peter jej neodpovedal a vkĺzol do izby. Tetka išla za ním, vzala z pece cundru, a keď škrésala, zapálila lúč a posvietila Petrovi do očí, ktorý po izbe prechádzal. Videla, že je celý zapotený, bez kabáta a bez čiapky. „Chlapče, ty divne vyzeráš, čo sa to s tebou dialo?“ „Ušiel som z vojny, lebo ma tam trápili. Verte, keby som tam bol dlhšie zostal, že by ma boli obesili. Teraz mi dajte len hneď moje šaty, ja sa prezlečiem a pôjdem ďalej. Tento odev odložte, aby ho u vás nikto nenašiel, keby ma tu predsa hľadali, čo sa však nestane, lebo som hodil čiapku do rieky, aby mysleli, že som sa utopil.“

„Svätý Ján Nepomucký, čoho sa na tebe dožijem!“ Tak sa tetka križovala a išla napred do komory, kde mal Peter stáť truhlu, potom urobila na ohnisku ohníček a uvarila chlebovú polievku. O malú chvíľu prišiel Peter prezlečený v sedliackom odeve a pri jedle rozprával starenke svoje nehody. Napokon si posadil široký klobúk na hlavu, do vrecka vzal kus chleba, a rozlúčiac sa s plačúcou tetkou, ktorá mu ešte na cestu dve koruny pridala, pomaličky ako prišiel, zase odchádzal. Pohladil Čierneho po chrbte, skočil cez plot, obzrel sa smutne na statok zosnulých rodičov, v ktorom jedovatá macocha spala, a potom sa uberal do sveta hľadať službu. Kým bol v bližších krajoch, nepýtal sa po nijakej službe, až prišiel ďalej. Tu sa zastaví v jednej dedine a zamieri do veľkého statku. Sedliak stál na zápraží, štvrť bochníka chleba v ruke, kus nátierky, a desiatoval. „Pochválený buď Ježiš Kristus, gazda!“ pozdravil Peter. „Naveky, amen; čo by si rád?“ pýtal sa s plnými ústami sedliak. „Či by ste nepotrebovali paholka. Prišiel som z vojny a hľadám si službu.“

„Vysloužilý vojak? Taký mladý? Ty si asi bol dobrý kvietok, keď s tebou ani na vojne nemohli vydržať! Ráno aby ležal na sude chlieb, v stole karty a za stolom dievča, to majú takí páni najradšej. Ja by som musel robiť paholka, a ty by si robil gazdu. Choď s Pánom Bohom.“ Peter začal sedliakovi zlé domnienky vyvracať, ale ten ho poslal „k čertovi“, obrátil sa a išiel dovnútra. Petrovi líca len horeli, ako sa hanbil, že ho sedliak tak zhanil, ale čo mal povedať? V druhej dedine si umienil, že pôjde k správcovi o službu žiadať a že o vojne ani necekne, aby sa mu zasa tak nevodilo. Príde k bráne, vezme za kľučku, ťažké dvere sa otvoria a prenikavý hlas zvončeka nad nimi sa ozve po celom dome. Z kuchyne vybehne gazdiná, za ňou tri mačky. A pýta sa Petra, čo chce? „Chcel som sa opýtať pána správcu, či by nepotreboval paholka. Ocko mi umrel, na mňa sa málo dostalo, musím ísť slúžiť.“ „Opýtam sa,“ odpovedala gazdiná a išla do izby, kde pán správca s dvoma hosťami hral karty.

„Vonku je dedinský paholok a pýta sa po službe; zdá sa byť poriadny chlapec. Na budúci týždeň pôjde náš paholok preč, myslela som, či by ste s ním neráčili prehovoriť.“ „Teraz mi daj pokoj, nech ide k čertovi; alifer!“ odpovedal pán správca, vyhodil kartu a gazdiná sa hnala z dverí. Peter začul správcovu odpoveď až vonku, i dal zbohom a nevrlo dverami buchol. „Už vidím, že v dedine službu nedostanem, pôjdem radšej do mesta,“ povedal si sám pre seba a išiel k mestu. Ale ani v meste sa mu nevodilo lepšie, lebo ho poslal aj ten najbohatší kupec k čertovi, a ešte mu nadával do sedliackych hlupákov. „Keby som len vedel, kade do pekla, išiel by som tam priamou cestou, a možno že by som dostal u čerta lepšiu službu ako u tých nemilosrdných ľudí.“ Tak nariekal Peter v lese na trávniku, kam si bol celý uťahaný ľahol. Koruny boli fuč, čo teraz počať? A už mu bolo ľúto, že ušiel z vojny. Tu ide okolo pekne oblečený pán. „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ pozdravil Peter a pozdvihol klobúk, ale pán neodpovedal a išiel ďalej, kým sa zase neobrátil a nepýtal sa Petra, čo sa mu stalo, že sa zdá byť smutný a mrzutý. „Kto by sa nehneval,“ odpovedal Peter a pomaly vstával, „veď je na svete čoraz horšie. Na troch miestach som prosil o službu, a všade ma poslali k čertovi. Naozaj by som k nemu išiel, keby som vedel, kade tam.“ „A nebál by si sa ho?“ pýtal sa pán. „Nebojím sa ani celého pekla,“ odpovedal ľahostajne Peter. „Tak sa na mňa pozri, ja som ten, koho hľadáš,“ povedal pán a premenil sa na čerta. Ale Peter sa ani nepohol a pokojne si čerta prezeral. Nato mu čierny povedal, aby šiel k nemu do služby, že nebude mať veľa čo robiť a že sa mu dobre povedie, ak bude pritom poslušný, že ho po siedmich rokoch pustí a štedro obdaruje. Peter podal čertovi ruku, ten ho vzal v páse, zdvihol sa s ním do povetria, a kým sa Peter spamätal, boli v pekle.

Tam mu dal čert kožené šaty a viedol ho do jednej siene, kde stáli tri kotly, pod ktorými horelo. A povedal čert Petrovi: „Tvoja práca po celých sedem rokov bude pod tie kotly prikladať. Pod prvý kotol dáš za deň štyri polená, pod druhý kotol dáš osem, pod tretí dáš dvanásť. Len sa maj na pozore, aby ti oheň nevyhasol, a nikdy sa do kotlov nepozeraj, inak ťa bez platu vyženiem. Ak však budeš poslušný mojich slov, nebudeš pykať.“ Keby to nebolo v pekle, mohol Peter povedať, že sa má ako v nebi. Jesť a piť mal do sýtosti, a práce málo; keď chcel, prechádzal sa po záhrade, keď nechcel, sadol si k čiernym kamarátom a tí rozprávali také kúsky, že mohol od smiechu puknúť. Pod kotly prikladať nezabudol a veká odkryť mu ani nenapadlo. Raz mu bolo, ako by v kotle niečo zabručalo, a bežal k čertom s ohláseniami, tí mu však odpovedali, že to nie je ich starosť, a Peter šiel zase ku kotlu, hovoriac: „No, pre mňa, nech sa to tam na škvarok spáli, ja sa tam nepozriem.“ Už sa Petrovi zdalo veľmi dlho, čo ho čert do služby prijal, i pýta sa ho raz, ako dlho ešte má slúžiť? „Zajtra bude sedem rokov, čo si u mňa,“ odpovedal čert. Peter bol rád, lebo sa mu v poslednom čase predsa len za svetom cnelo. Druhý deň nato vojde čert k nemu, práve keď prikladal, a povedal: „Dnes, Peter, máš odslúžené; aby si sa nemusel s toľkými peniazmi vláčiť, vezmi tento mešec, kedykoľvek ho rozviažeš a povieš: Syp, vrecúško, vysype ti toľko dukátov, koľko budeš chcieť. Maj sa dobre, Peter; myslel som, že u nás ešte zostaneš, lebo na svete aj tak veľa neužiješ, ľudia sa ťa budú báť, lebo si sa už sedem rokov nemyl, sedem rokov vlasy ani nechty nestrihal.“ „Ba na moju veru, na to som ani nespomenul. Ale veď je to hneď, voda a nožnice všetko napravia. U vás predsa nezostanem.“ „Od tej černoty si nepomôžeš, iba by som ti dal dobrú radu. Zatiaľ zostaň, aký si, a choď na svet, keď budeš chcieť, pomôžem ti. Keby sa ťa ľudia pýtali, kto si, povedz, že si čertov švagor, a nebudeš luhať.“

„Ale počúvaj, pán čert, keď som ti všetko tak poriadne obstaral, mohol by si mi teraz povedať, čo v tých kotloch tkvie.“

„Pozri sa teda,“ povedal čert a odkryl prvé veko. Peter videl svoju macochu. „Máš šťastie, že som to nevedel skôr, inak by som bol namiesto dvanástich štyriadvadsať polienok priložil!“ vykríkol Peter zúrivo. V druhom kotle bol pán vrchný, v treťom pán desiatnik. „Vidíš,“ povedal čert a priložil na oheň, „v týchto kotloch sa varia nemilosrdné srdcia.“ Nato sa Peter s čertmi rozlúčil, pán ho vzal na chrbát a doniesol opäť do lesíka, v ktorom pred siedmimi rokmi sedel. Keď stúpil na zem, otriasol sa, strčil mešec do vrecka a šiel do blízkej dediny. Ale len čo prišiel k prvej chalupe, začali deti kričať, ako by ich na nože brali, všetko sa to rozbiehalo a volalo: „Oco, mama, čert, čert!“ Ľudia vybiehali z chalúp, ale každý hneď zase hlavu schoval, križoval sa a dvere zatváral. Peter zamieril do hostinca; hostinský i jeho žena stáli na zápraží, keď Peter vchádzal do brány. „Zachráň dušu, to je čert!“ Tak vykríkli obaja, chceli utekať, ale v strachu a zhone vrazili jeden do druhého, a obaja na zem popadali; kým sa zase pozbierali, stál Peter pri nich a smial sa: „Pitie mi dajte!“ prikázal a šiel do izby. Ale hostinský sa bál ísť za ním; až keď sa trochu spamätal a Peter neustále pitie žiadal, šiel do maštale, kde viazal pastier seno, a zavolal ho dolu. Dal mu do ruky krčah a povedal: „Jurko, dones ten krčah piva do izby, sedí tam škaredo zarastený človek, ty sa ho však nemusíš báť.“ Jurko vzal krčah a šiel, ale keď otvoril dvere a Petra zazrel, pustil pivo na zem a dverami tresol, až sa okná otriasli. „Hlúpy chlapec!“ povedal zlostne hostinský, „choď hneď, kam ťa posielam, inak dostaneš výprask a krčah ti zrazím z mzdy.“ Jurko bol úbohý sirota a slúžil hostinskému za stravu a tri zlaté ročne. A natočil trasúcou rukou opäť piva, v duchu si spomenul na svojho patróna a otvoril dvere. „Poď len, chlapče!“ volal ho Peter, „ja ti nič neurobím, som človek ako ty.“

Týmito slovami upokojený dodal si Jurko srdca a pristúpil až k samému Petrovi, ale do očí sa mu nepozrel a nohy sa pod ním triasli ako osika. Peter sa ho začal vypytovať, odkiaľ je, u koho slúži a ako sa má. Spočiatku mu rozprával Jurko zajakavým hlasom svoj príbeh, ale čoraz viac sa osmelil, zabudol, že je u čerta, a bez bázne sa naňho pozeral a rozprával. Peter ho ľutoval, že toľko zažije, a prikázal mu, aby zložil čiapočku. Jurko poslúchol a Peter mu ju nasypal plnú dukátov. „A čo počnem s toľkými peniazmi?“ pýtal sa Jurík, nepoznajúc ich veľkú cenu. „Rob s nimi, čo chceš,“ odpovedal Peter. „Ja viem, čo urobím, Kudrnovic a Bartošovic pastierom dám trochu, oni nemajú ani topánky ani kamizolu na zimu a často so mnou plačú, to ostatné donesiem pánovi kantorovi. Keď mi matka umrela, hovoril, že by si ma nechal a naučil ma písať a čítať, keby len nemal sám toľko detí. Teraz mu dám všetky tie peniaze, a on ma naučí čítať a písať, a ja u neho zostanem. Bude to stačiť, pán čert?“ „Ak nebude, pridám ti.“ Jurík skákal po izbe, a vybehnúc von, všetkým ľuďom to ukazoval. Hostinský a hostinská a ešte mnoho iných, keď to uvideli a od Jurika počuli, ako s ním čert hovoril a že nemá ohnivý jazyk ani rohy, ulakomili sa, dodali si smelosti a išli k čertovi o peniaze prosiť. Ale Peter sa k tomu nemal. Zostal v hostinci cez noc. Sotva zaspal, schytil ho niekto za ruku, a keď sa spamätal, spoznal čerta, bývalého pána.

„Vstaň a choď do komory, hostinský chce zabiť sirotu kvôli tým peniazom.“ Peter vyskočil, otvoril dvere a vletel do komory, práve keď chcel hostinský do chlapca nôž vraziť. Ako sa však zľakol, keď videl Petra pred sebou stáť. „Ty hriešnik!“ kričal tento, „priprav sa, pôjdeš so mnou do pekla, kde sa v žeravom oleji variť budeš.“ Hostinský omdlel a Peter ho odvliekol do izby; keď prišiel k sebe, kľakol pred Petrom a pre všetko na svete ho prosil, aby mu to odpustil, že sa polepší. Peter však povedal: „Od tejto chvíle musíš Jurika ako vlastného syna chovať; daj ho učiť a dobre s ním zaobchádzaj. Ak tak neurobíš, v tej chvíli ťa do pekla odnesiem, lebo poznám tvoje myšlienky a v okamihu sa ocitnem pri tebe, keby som bol akokoľvek ďaleko.“ Hostinský všetko sľúbil a aj to dodržal, od tých čias bol dobrým človekom a Jurikovi pravým otcom. Čoskoro sa dozvedel aj knieža o Petrovi, že rozdáva samé dukáty. A odkázal mu, aby k nemu prišiel, ale Peter ho pozval k sebe a pýtal sa hostinského, čo je to za človeka. „No čo, náš knieža by nebol najhorší, ale má dve dcéry po nebohej prvej panej, tie rozhadzujú hrôzu peňazí, a ak im chce vyhovieť, musí ľud utláčať, lebo je veľmi zadlžený. Druhá pani tiež už umrela, a zanechala dcéru Angelinu, to je dievča, nič inak ako anjel, tak milé, tak dobré, že by človek pre ňu do ohňa skočil. Tej aby sa až do smrti dobre vodilo, ale tie dve keby chcel čert vziať.“ Tak povedal hostinský, ale hneď sa plesol po ústach, lebo zabudol, že pri ňom stojí.

„Nič si z toho nerob, veď ja sám čert nie som, ale jeho švagor.“ Hostinský si však myslel, že to je skoro jedno. Keď knieža prišiel, zľakol sa, keď uvidel škaredého Petra, predsa s ním však jednal ako s najväčším pánom, pozýval ho k sebe na zámok a napokon ho prosil o nejaké peniaze. Peter povedal kniežaťu, že mu dá peňazí, koľko bude chcieť, ak súhlasí, aby si jednu z jeho dcér vybral. Knieža sa zamyslel, napokon sa však opýtal, ktorú by chcel? „Ktorúkoľvek,“ odpovedal Peter a sľúbil, že sa príde na nevestu pozrieť. Knieža bol chytrý, nepovedal dcéram ani slova, že peniaze dostal, a keď sa pýtali, aká to obluda ten čertov švagor a či mu dal peniaze, odpovedal im takto: „Ak chcete krajinu udržať a mňa šťastným urobiť, musí byť jedna z vás jeho ženou, inak peniaze nedostaneme. Nie je síce taký škaredý, a keby si vlasy a nechty ostrihal a trochu sa umyl, bol by aj pekný. Ak nezískame peniaze, vojsko ma opustí a ľud sa vzbúri.“ Dve staršie kňažné sa nafúkli, ústa ohrnuli a pyšne prehodili: „Z nás dvoch, otče, si žiadna takú obludu nevezme. My sme kniežacie dcéry a nezahodíme sa, keby aj celá krajina zahynúť mala.“ „A čo počnem?“ „Otče, keď v tom tvoje blaho a blaho celej krajiny spočíva, ja sa obetujem, a Boh mi sily popraje.“ Tak povedala tichým hlasom s bledou tvárou Angelina, najmladšia dcéra. „Moje dobré dieťa!“ povedal knieža a s plačom pobozkal svoju dcéru. Sestry sa jej vysmiali a uštipačnými slovami jej srdce rozrývali. „Keby to bol predsa Lucifer, aspoň by si mohla byť kňažnou, ale jeho švagrovou, to nestojí za to.“ Angelina radšej odišla, aby nepočula bezbožné táraniny svojich sestier. Boli to tak prostopášne dievčatá, že im nebolo ďaleko-široko roveň. Na druhý deň ráno prišiel Peter na zámok; keď ho staršie sestry videli, boli rady, že k sobášu nepovolili, ale Angelina náhle omdlela, a keď ju priviedli k sebe, bola biela a studená ako z mramoru. Knieža ju viedol samo k ženíchovi, ktorý si ľahko pomyslel, prečo sa nevesta tak trasie a bledne, a povedal prívetivým hlasom: „Môžem veriť, krásna kňažná, že sa vám nepáčim, ale nebojte sa ma, však ja budem krajší, a milovať vás budem ako oko v hlave.“ Angelina počúvala rada jeho príjemný hlas, ale keď sa na neho pozrieť musela, bolo jej, ako by po nej smrť siahala. Peter to dobre spozoroval, a preto sa tiež dlho nezdržal, dal otcovi peniaze, koľko ich žiadal, dohodol sa s ním, že o osem dní bude svadba, a potom odkvapil. Zo zámku pospiechal do lesíka a volal z plného hrdla na čerta. Ten ho sotva začul, už stál pri ňom. „Čo žiadaš, švagor?“ pýtal sa. „Aby si ma urobil takým, aký som bol predtým; čo by som z toho mal, že si mi pomohol ku kniežacej neveste, keď by sa na mňa nemohla pozrieť?“ „Poď so mnou, švagríčku, za chvíľu budeš ako vylúpený.“ Ochotne sa Peter čerta chopil a ten ho odniesol boh vie do ktorej krajiny a postavil ho pri malej studničke.

„V tej studničke sa umy a budeš krajší, než si bol kedykoľvek predtým.“ Peter skočil do nej celý, a vylezol krásny ako panna. „Švagríčku, za tie peniaze ti tak neďakujem, ako za to, že si ma urobil takého pekného. Teraz ma bude mať Angelinka rada.“ Od samej blaženosti padol čertovi okolo krku a obaja leteli do veľkého mesta, kde si Peter nakúpil krásneho odevu, kočov, koní, najal sluhov a ako nejaký princ sa k neveste vrátil. Bolo to deň pred svadbou; nevesta chodila po izbe ako tieň a so strachom pozerala, či ženích nejde. Sestry boli vyklonené z okna, hovorili bezbožné reči a čakali, kým veno privezie. Tu ide celý rad vozov, koní a ľudu, v čele však prekrásny koč, v ktorom sedí skvostne vystrojený mladík. Vyskočí z voza, beží hore, a keď vojde do izby, vezme Angelinu za ruku a prosí za odpustenie, že ju tak dlho trápil a v tej príliš škaredej podobe sa jej ukazoval. „Ale tým radšej ťa budem mať, moja Angelinka, lebo viem, aká si predobrá.“ Že sa Angelinke pekný ženích páčil a že mu teraz bozk neodoprela, to nemusím ani písať, každý to sám uhádne. Sestry stáli pri okne ako primrznuté. Zrazu ich vzal zozadu niekto v páse, ony sebou mykli, obzreli sa a videli medzi sebou čerta. „Len sa nezľaknite, nevesty spanilé, veď nie som nijaký tulák, som sám knieža. Čo som povedal, Peter, že budeš mojím švagrom! Vidíš, teraz mám za jednu dve.“ Tak povedal knieža pekelné a zmizlo s bezbožnými sestrami. Peter bol dobrým, bohatým kniežaťom a Angelina bola matkou svojim poddaným.