Biele šteniatko a čierne mačiatko

Na jednom dvore, ktorý nebol ani veľký, ani malý, žilo množstvo zvieratiek. Medzi nimi aj psík Alan s družkou Astou a kocúrik Mourek s mačičkou Mickou.
Jedného zimného studeného dňa sa v teple seníka narodilo mačičke päť krásnych mačiatok. Rovnakého dňa sa v psej búde narodili šteniatka aj Aste a Alanovi. U mačičky aj psíka mali veľkú radosť. Čoskoro sa všade naokolo batoľali mäkké malé klbká.
Päť mačiatok sa túlilo k mamičke Micke. Ich srsť žiarila bielo rovnako ako srsť mamičky aj ocka. Okrem jedného. Jeho chlpy boli čierne ako sadze.
V psej búde sa zatiaľ kotúľalo päť chlpatých guľôčok. Očká mali ešte zlepené, ale bruško stále hladné si cestičku k mamičke Aste vždy našlo. Kožúšok šteniatok sa ničím nelíšil od mamičky a ocka. Bol rovnako čierny a huňatý. Okrem jedného šteniatka. Jeho chlpy svietili v tme psej búdy ako lampión. Boli biele ako čerstvo napadnutý sneh.
Prišiel deň, keď sa mačiatkam aj šteniatkam otvorili očká a všetci prvýkrát uvideli svet. Aj biele šteniatko a čierne mačiatko sa rozhliadali dookola.
„Ako to, mamička,“ hovorí čierne mačiatko, „že je môj kožúšok iný? Je azda špinavý? Váš tak nádherne žiari a môj nie je v tme ani vidieť.“ Mačiatko začalo oblizovať kožúšok, aby zmylo čiernu špinu. Umývalo sa a umývalo, ale čiernu farbu nezmylo.
„Ale kdeže, moje milé mačiatko,“ odpovie Micka, „to nie je špina. Tvoj kožúšok je čistý. Má len inú farbu.“ Mačiatko však bolo smutné. Chcelo mať chlpy rovnako biele ako ostatné.
Aj u psíkov si biele šteniatko všimlo svoj kožúšok. A aj jemu bolo čudné, prečo je iný ako ostatné. Mamička Asta mu vysvetlila, že prišlo na svet s iným kožúškom ako ostatní. Ale ani bielemu šteniatku sa to nepáčilo a bolo smutné rovnako ako čierne mačiatko.
Jedného jarného slnečného dňa sa obe rodinky vybrali na prechádzku po dvore. Mačiatka vyšli s rodičmi zo seníka a čierne mačiatko zrazu uvidelo psiu rodinku.
„Pozrite,“ volalo čierne mačiatko, „už viem, prečo som čierne. Patrím inej mamičke a ockovi. Tamto sú moji rodičia.“ Ukázalo na čierneho psa Alana a jeho družku Astu. Micka bola smutná, keď sa jej milé mačiatko rozbehlo za psíkmi. Ale bolo také šťastné, že ho nechala ísť.
„Mamička, oco,“ volalo mačiatko na Alana a Astu. Pribehlo a v tej chvíli si ho všimlo biele šteniatko.
„Teraz už viem, prečo som iné,“ hovorí šteniatko, „patrím niekomu inému. Asi ste si nás vymenili.“ A biele šteniatko sa rozbehlo k bielej mačičke a kocúrikovi.
Márne by bolo vysvetľovanie. Preto zostalo čierne mačiatko s čiernymi psíkmi a biele šteniatko odišlo s bielymi mačičkami do seníka.
Po jari prišlo leto.
Mamička Micka sa rozhodla, že je načase naučiť svoje deti všetko, čo majú mačky vedieť. Prvé, čo sa začali učiť, bolo mňaukanie. Musí byť také silné a vysoké, aby ho počuli všetky mačky v okolí. A tak sa mačiatka predbiehali, ktoré zamňauká najlepšie.
„Mňááu, mňááu,“ ozývalo sa z každého kúta. Len biele šteniatko sa nijako nevedelo správne naučiť mňaukať. Z jeho papuľky sa ozývalo len „mňaf, mňaf“.
Medzitým sa po dvore preháňali šteniatka a napodobňovali svojich rodičov. „Hav, hav,“ znelo celým dvorom. Hlasný štekot musí odohnať každého nezvaného hosťa. Len čiernemu mačiatku sa stále nedarilo zaštekať. A tak jeho „háááu, háááu“ znelo skôr ako vytie.
Jedného dňa priniesol oco Mourek svojim deťom myšku. Vraj sa musia naučiť, ako sa takáto myš loví. A tak sa všetky mačiatka predbiehali, kto ju uloví prvý. Všetkým to išlo celkom dobre. Len biele šteniatko stále zaostávalo. Za niekoľko dní prinieslo každé mačiatko svoju ulovenú myš, len šteniatko nič. Každá myška mu zakaždým ušla.
U psíkov sa deti učili, ako si zahrabať kosť. Oco Alan im názorne predviedol, ako sa správne hrabe. Prednými labkami sa jama prehlbuje a zadnými sa odhadzuje hlina. Spočiatku im to veľmi nešlo, ale čoskoro sa všetci naučili jamu vyhrabať. Okrem čierneho mačiatka. Jeho nôžky ho neposlúchali. A navyše sa mu veľmi nepáčilo, že sa tak veľmi zamaže.
So špinou si vedeli dobre poradiť u mačičiek. Mamička Micka, oco Mourek aj štyri mačiatka sa o svoj kožúšok starali dôkladne. Na žiadnom chlpe nebolo vidieť jediné smietko. Len kožúšok bieleho šteniatka strácal svoj lesk. Biele šteniatko sa snažilo očistiť si jazýčkom nôžky, aj trochu chvostík, ale na bruško a chrbát si nijako nedočiahlo.
„Ach, to je trápenie,“ povedalo si raz šteniatko, „ja neviem, prečo sa musím stále umývať. Veď čo je zábavnejšie ako behať po dvore, dovádzať a poprelezať každý kút. Čo na tom, že sa trošičku zamažem?“
Čierne mačiatko malo úplne iné starosti.
„To je trápenie,“ povedalo si raz. „Prečo musím stále behať po dvore a prelézať každučký kút. Veď sa tak zamažem. Najlepšie by bolo ľahnúť si na slniečko a pekne v pokoji odpočívať.“
Mačiatka aj šteniatka rástli ako z vody, a keď prišla jeseň, začali sa učiť tie najdôležitejšie a najťažšie veci. Mačiatka sa učili šplhať do výšok a šteniatka strážiť dvor.
„Ó, ako je to vysoko!“ povzdychlo si biele šteniatko, keď uvidelo múrik, na ktorý malo vyskočiť.
„Prečo mám niekoho odháňať,“ povedalo ustrašené čierne mačiatko, „keď by bolo lepšie niekam sa schovať a počkať, kým odíde.“
Šteniatko sa bálo výšok a mačiatko zase každého cudzieho tvora. A tak vo svojom strachu prežili jeseň, po ktorej nastúpila zima.
Jedného studeného rána na Štedrý deň sa celý dvor premenil na bielu perinu. Cez noc napadlo toľko snehu, že keď sa čierne mačiatko zobudilo, bolo na neznámy sneh také zvedavé, že ho hneď začalo samo skúmať. Zistilo však, že sneh je studený, mokrý a vôbec sa mu nepáči. Mačiatko urobilo pár krôčikov a buch. Padlo do záveja. Brr, ako rado by bolo niekde v teple.
Zatiaľ sa zobudila aj mačacia rodinka. Hneď ako zistili, že je vonku zima, rozhodla Micka, že odvedie svoje deti na strechu k teplému komínu. Bielemu šteniatku sa veľmi nechcelo. Bolo tiež zvedavé na tú novú vec, ktorá sa volá sneh. A tiež nemalo rado liezenie na strechu. Ale čo narobíš. Keď sa konečne na strechu vydrapilo, chcelo sa aspoň pozrieť do komína. Vždy ho zaujímalo, čo to z neho tak pekne vonia. Ako tak dnu nakúkalo, nôžky mu skĺzli po zasneženej streche a biele šteniatko skĺzlo po hlave priamo do komína. A pretože bolo v komíne množstvo sadzí, nevyliezlo z neho šteniatko biele, ale dočista čierne.
Mačiatko sa práve vyhrabalo von zo záveja. Bolo celé zasnežené a z čierneho mačiatka bolo zrazu mačiatko biele.
„Pozrime sa,“ povedalo, „už nie som čierne. Som dočista biele.“ Na streche uvidelo svoju bielu mačaciu rodinu a rozbehlo sa k nim. Vyšplhalo na strechu a ani trochu ho to nestálo námahu. Bolo preň hračkou prechádzať sa po streche. Tam sa uvelebilo vedľa svojej mamičky, pritúlilo sa k teplému komínu, zapradlo a blažene zaspalo.
Na dvor medzitým prišla psia rodinka. Hneď ako ich šteniatko uvidelo, rozbehlo sa k nim.
„Som celé čierne,“ volalo nadšene. „Teraz patrím k vám.“ Skákalo a šantilo, brodilo sa snehom, hrabalo nory a bolo šťastné.
Prišiel večer. Šteniatka prestali šantiť a vrátili sa do svojej teplej búdy. Aj mačiatka zliezli dolu a vrátili sa do seníka. Za oknom domčeka sa rozsvietil vianočný stromček.
„Jemine!“ zvolalo mačiatko. „Ja som už zasa čierne. Budem musieť odísť.“
„Kamže by si išlo?“ povedala mamička Micka. „Nebolo ti s nami dobre?“
„Bolo mi s vami veľmi dobre,“ šepkalo čierne mačiatko, „ale vrátila sa mi moja čierna farba.“
„Nikdy si svoju farbu nestratilo,“ odpovedala mu mamička, „len si bolo biele od snehu. Ten sa pri teplom komíne roztopil. Vidíš, aj ako čierne mačiatko môžeš žiť medzi bielymi mačičkami.“
To isté sa prihodilo aj u psíkov. Aj šteniatko zistilo, že je už zasa biele.
„Vidíš,“ povedala mamička Asta, „ani si si nevšimlo, že ťa sneh už dávno očistil od čiernych sadzí. Celý deň si s nami šantilo a vôbec nikomu nevadilo, že si biele.“
A tak sa stalo, že podvečer na Štedrý deň dostali všetci ten najkrajší darček. Šteniatko a mačiatko svoju vlastnú rodinu a Alan s Astou a Micka s Mourkom svoje milované deti.