Tri zasľúbené princezné

Bol raz jeden kráľ a ten bol taký bohatý, že si myslel, že jeho bohatstvo nemá konca, a tak žil v samých radovánkach; gúľal striebornou guľou po zlatej doske, a keď to nejaký čas takto robil, bolo jedného dňa s jeho bohatstvom amen, postupne zastavoval jeden zámok či jedno mesto za druhým, až mu nakoniec zostal len úbohý poľovnícky zámoček v lese, do ktorého sa musel s kráľovnou a tromi princeznami presťahovať, aby tam potom biedne žili, lebo na stôl im každý deň prišli len zemiaky a zase len zemiaky.
Jedného dňa sa kráľ vybral na poľovačku, aby zastrelil aspoň zajaca, do vreciek si strčil zemiaky a šiel. Neďaleko bol hlboký čierny les, do ktorého sa žiaden človek neodvážil, lebo sa o ňom rozprávali strašné veci; jedného tam mohol roztrhať obrovský čierny medveď, jednému tam mohol veľký orol vyklovať oči, potulovali sa tam vlci, levy a všelijaká iná divá zver, ale kráľ nedal na ľudské reči a vydal sa rovno do toho lesa. Spočiatku nič nevidel ani nepočul, lebo hustá strecha mohutných stromov sem nepustila ani slnko, ani vtáčí spev a bola tu tma a ticho ako v hrobe, ale keď sa chodením unavil a sadol si pod jeden z tých stromov, aby sa pustil do zemiakov, vyrútil sa naňho s hrozným revom z húštiny obrovský čierny medveď:
„Čo sa tu rozvaľuješ pri mojom obľúbenom medovom strome? To mi draho zaplatíš!“ Kráľovi zamrzla krv v žilách, podával medveďovi svoje zemiaky, aby ho upokojil, ale medveď povedal:
„Zemiaky nemám rád! Zožeriem na mieste Teba, ak mi neslúbiš, že mi dáš svoju najstaršiu dcéru! Keď to urobíš, dostaneš k tomu ešte plnú truhlicu zlata.“ Kráľ, od strachu stŕpnutý, nezaváhal ani sekundu a povedal:
„Máš ju mať, len ma nechaj žiť.“ Tak mu medveď ukázal cestu a ešte zabrblal:
„O sedem dní si pre nevestu prídem!“ Kráľ išiel spokojne domov, lebo si myslel, že cez kľúčovú dierku medveď nepreleze a on nie je taký blázon, aby mu otváral. Nechal pevne zavrieť všetky zámocké brány, zdvihnúť padací most a dcére prikázal, aby bola pokojná, že sa jej nič nestane. Aby bola pred medvedím ženíchom naozaj v bezpečí, ukryl ju v malej komôrke vysoko vo veži, kde mala čakať, kým neuplynie tých sedem dní.
Zavčasu ráno siedmeho dňa pricestoval k zámku nádherný koč, ktorý ťahal šesťzáprah a obklopoval ho zástup zlatom odetých rytierov. Padací most spadol sám od seba a závory i zámky na bráne sa rozskočili bez kľúčov. Koč vošiel na nádvorie a vystúpil z neho mladý krásny princ, a keď sa kráľ tým hlukom prebudil a pozrel sa z okna, videl, ako princ vyviedol jeho najstaršiu dcéru zo zamknutej komôrky vo veži a potom ju posadil do koča a on na ňu mohol len zavolať:
„Zbohom, dcérka, zbohom, medvedia nevesta!“ Princezná mu z koča zamávala bielou vreckovkou a ten sa potom rozbehol, akoby ho ťahal sám vietor, do čarodejného lesa. Kráľovi sadol na srdce smútok a žiaľ z toho, že dal svoju dcéru medveďovi, tri dni a tri noci s kráľovnou plakali a nariekali. Až štvrtého dňa, keď sa vyplakal, si pomyslel, že čo sa stalo, nedá sa odčiniť, zišiel dolu na nádvorie, kde stála ťažká truhlica z ebenového dreva. „To medveď splnil, čo sľúbil,“ napadlo kráľa a otvoril ju; bola plná zlata! Keď zazrel zlato, zabudol na svoje hoře, vyplatil zo zástavy svoje mestá a zámky a začal opäť svoj predchádzajúci život, ktorý však trval len dovtedy, kým nebola truhlica so zlatom prázdna. Prišiel deň, keď musel zasa zastaviť všetko, čo mal, a nakoniec sa aj s kráľovnou a princeznami vrátili na poľovnícky zámoček, aby tam opäť jedli zemiaky.
Kráľ mal ešte posledného sokola, a tak ho jedného dňa vzal so sebou von na polia, kde chcel s ním loviť, aby zaobstaral niečo lepšie na jedenie. Sokol vyletel nahor a vydal sa nad temný čarodejný les, do ktorého si kráľ viac netrúfal. Ale sotva prekročil hranice čarodejného lesa, vyrazil odtiaľ orol a dal sa ho prenasledovať. Sokol letel späť ku kráľovi, ktorý chcel kopijou orla odohnať, ale ten mu kopiju vytrhol z rúk a prelomil ju ako trstinu, potom jediným trhnutím svojho pazúra sokola roztrhol, druhým schmatol kráľa za plecia a volal:
„Prečo rušíš môj vzdušný priestor? Za to buď zomrieš, alebo mi dáš svoju druhú dcéru za ženu!“ Kráľ povedal:
„Áno, máš ju mať! Ale čo dáš Ty mne?“
„Dva centy zlata,“ povedal orol:
„A pre nevestu prídem o sedem týždňov!“ A potom odletel a nechal kráľa ísť po svojom. Ten bol celý zronený z toho, že aj svoju druhú dcéru predal divému zvieraťu, a netrúfal si jej o tom povedať.
Uplynulo šesť týždňov a začínal ten siedmy, keď si princezná jedného rána vyšla na lúčku pred zámkom, aby namočila plátno. Odkiaľ sa vzal, tu sa vzal, prišiel tam nádherný sprievod krásnych a urastených rytierov, vpredu išiel ten najkrajší, ktorý pred ňou zoskočil z koňa a povedal:
„Vyskoč si hore, krásna panno, poď so mnou, orlia nevesta!“ A skôr než mohla odpovedať, zdvihol ju na koňa a potom s ňou ako šíp uháňal k čarodejnému lesu. Na zámku na princeznú dlho čakali, ale keď sa nevracala, kráľ sa konečne priznal, že ju v núdzi sľúbil orlovi a ten si ju mal dnes vyzdvihnúť. Keď kráľa opäť prešiel smútok, spomenul si na orlí sľub, a tak zišiel dolu na lúčku a našiel tam dve zlaté vajcia; každé z nich vážilo jeden cent. Lesk zlata bol tým najlepším liekom na jeho výčitky a smútok. Odznova začal svoj veselý život a hýril tak dlho, kým tie dva centy zlata neprehýril, potom sa vrátil na poľovnícky zámoček a tá princezná, čo mu zostala, musela opäť variť zemiaky.
Kráľa už ani nenapadlo, aby v lese lovil zajace alebo si vyšiel na polia loviť vtáky, ale na nejakú rybu mal chuť. Tak mu musela princezná upliesť sieť, s ktorou sa jedného dňa vybral k rybníku, ktorý ležal neďaleko čarodejného lesa. Pretože pri brehu sa na hladine hompáľala loďka, nastúpil do nej, rozhodil sieť a na prvý ťah sa mu v nej zachytil pekný húf červeno bodkovaných pstruhov. Ale keď sa s nimi chcel vybrať k brehu, loďka sa ani nepohla, stála pevne, akoby ju niekto držal, a kráľ ju nemohol rozhýbať, nech sa namáhal, ako chcel. Tu sa zrazu z hlbiny vynorila obrovská veľryba a povedala:
„Čo tu chytáš mojich poddaných? To Ťa bude stáť život!“ a otvorila hltan, aby kráľa aj s loďkou prehltla. Pri pohľade do toho strašného hltana kráľ stratil všetku rozvahu a zvolal:
„Daruj mi život a ja Ti dám svoju najmladšiu dcéru!“
„No, pre mňa za mňa,“ zabrblala veľryba:
„Aj ja Ti niečo dám. Zlato síce nemám, ale dno jazera je pokryté perlami, dám Ti teda tri vrecia perál. O sedem mesiacov si pre nevestu prídem.“ A potom sa ponorila. Kráľ pristál pri brehu a zaniesol pstruhy domov, ale keď mu ich upiekli, nemal na jedenie žiadnu chuť, pretože pri každom pohľade na dcéru, tú poslednú, ktorá mu ešte zostala, tú najkrajšiu a najmilovanejšiu zo všetkých, mu bolo, akoby mu vrazili do srdca tisíce nožov.
Tak to šlo celých šesť mesiacov a princezná a kráľovná netušili, čo kráľovi chýba, lebo ten sa za celý ten čas ani nezmienil. Jedného dňa siedmeho mesiaca stála princezná na dvore pri studni a práve napĺňala krčah vodou, keď sa zjavil koč ťahaný šiestimi bielkami a sprevádzaný striebornými rytiermi. Z koča vystúpil taký krásny princ, že krajšieho v živote ešte nevidela, a požiadal ju o pohár vody. Princezná mu podala krčah a on ju chytil za ruky, objal ju a zdvihol do koča, ktorý cvalom vyrazil cez polia k rybníku pri čarodejnom lese. „Zbohom, krásna princezná, zbohom, veľrybia nevesta!“ Kráľovná práve prišla k oknu a uvidela v diaľke koč, a keďže nikde nevidela princeznú, padol jej do srdca strach a bežala ju hľadať, ale nikde ju nenašla. Tak mala istotu a začala plakať a nariekať. Až teraz jej kráľ prezradil, že dcéru odviedla veľryba, ktorej ju sľúbil, a preto bol stále taký smutný. Začal jej potom rozprávať o veľkom bohatstve, ktoré za princeznú dostali, aby ju trochu utešil, ale kráľovná o tom nechcela ani počuť, hovorila, že jej jediné dieťa jej bolo nad všetky poklady sveta. Zatiaľ čo veľrybí princ odviezol princeznú, jeho sluhovia do zámku priniesli tri obrovské vrecia, ktoré kráľ našiel stáť pri dverách, a keď ich otvoril, boli plné perál veľkých ako hrach. Tak bol zrazu opäť bohatý a bohatší než kedykoľvek predtým, vyplatil svoje mestá aj zámky, ale tentoraz nezačal s hýrením, ale viedol pokojný a šetrný život. Zakaždým, keď myslel na to, ako sa asi darí jeho trom milovaným dcéram pri tých divokých zvieratách, možno ich už zožrali, prešla ho na radovánky všetka chuť. Kráľovnú nebolo dlhý čas možné utešiť, pre svoje dcéry vyplakala viac sĺz, než bolo perál, ktoré im dala veľryba.
Bol to čas, ktorý pomaly zahojil rany, a jedného dňa bola kráľovná opäť šťastná, pretože priviedla na svet krásneho chlapčeka, ktorý vyrástol vo veľkého a silného chlapca. Matka mu často rozprávala o jeho troch sestrách, ktoré väznia tri divé zvieratá v čarodejnom lese, a tak keď mal šestnásť rokov, želal si od kráľa zbroj a meč, a keď mu to dali, rozlúčil sa s rodičmi a vydal sa do sveta. A išiel rovno do čarodejného lesa, lebo nemal v úmysle nič iné, než nájsť svoje sestry. Dlho lesom blúdil sem a tam, bez toho aby stretol živú dušu. Za tri dni prišiel k jaskyni, pred ktorou sedela mladá žena a hrala sa s medvedíkom, druhé ešte celkom malé jej ležalo na lone. Princ si pomyslel, že je to určite jeho najstaršia sestra, zoskočil z koňa a šiel k nej:
„Najmilšia sestrička, ja som Tvoj brat a prišiel som, aby som Ťa navštívil.“ Princezná sa naňho pozorne pozrela, a pretože bol podobný jej otcovi ako vajce vajcu, o jeho slovách nepochybovala, preľakla sa a povedala:
„Ach, môj najmilší bratec, ponáhľaj sa a uteč odtiaľto, ako najrýchlejšie vieš, ak Ti je Tvoj život drahý, keď príde môj muž medveď domov a nájde Ťa, bez milosti Ťa zožerie.“ Princ ale povedal:
„Nebojím sa a neodídem od Teba, kým sa nedozviem, ako sa Ti tu darí.“ Keď princezná videla, že sa brat nedá odbiť, zaviedla ho do tmavej jaskyne, ktorá bola medvedím brlohom. V jednom rohu ležala kopa lístia a sena, kde spávali medveď a medvedíky, na druhej strane však stála nádherná posteľ zdobená zlatom, tá patrila princeznej; pod ňu si musel princ vliezť a ona mu tam podala niečo na jedenie. Netrvalo to dlho a medveď prišiel domov. „Cítim, cítim ľudinu!“ a chcel svoju tučnú hlavu strčiť pod posteľ, ale princezná zvolala:
„Buď pokojný, kto by sa sem odvážil!“
„Našiel som v lese koňa a zožral som ho,“ brblal medveď a mal ešte krvavý čumák:
„ku každému koňovi patrí človek a toho cítim.“ A zase sa hnal pod posteľ, ale princezná mu dala taký kopanec, až urobil kotrmelec a spadol na svoju kopu lístia, kde zaspal.
Každého siedmeho dňa sa medveď premenil na krásneho princa, jaskyňa na krásny zámok a lesné zvieratá na sluhov. V jeden taký siedmy deň medveď vtedy princeznú odviedol do svojho zámku, kde im v ústrety prišli krásne mladé dievčatá, aby nevestu uviedli na krásnu slávnosť, po ktorej zaspala s radosťou v srdci, aby sa potom prebudila do tmavej medvedej jaskyne. Jej muž jej brmlal pri nohách v medvedej podobe a len tá posteľ a všetko, čoho sa predtým dotkla, zostalo vo svojej prirodzenej podobe. Tak žili šesť dní v biede a trápení, aby sa siedmeho dňa potešili, a pretože sa jej do života počítal len ten siedmy deň, bola nakoniec aj spokojná. Porodila svojmu mužovi dvoch chlapcov, ktorí boli tiež šesť dní medvede a siedmy deň ľudia. Toho siedmeho dňa si vždy napchala slamník dobrým jedlom, koláčmi a ovocím, aby z toho potom celý týždeň žila; medveď jej bol poslušný a robil, čo chcela. Keď sa brat prebudil, ležal v hodvábnom lôžku, vtedy prišli sluhovia, aby ho obliekli do nádherných šiat; práve sa naplnil siedmy deň. Potom vošla dnu jeho sestra s dvoma krásnymi princami a švagrom a radovali sa z jeho návštevy. Celý deň strávili v prepychu a nádhere, radosti a smiechu, ale večer princezná povedala:
„Milý brat, teraz daj pozor, aby si odtiaľto odišiel pred svitaním, než môj manžel dostane svoju medvediu podobu. Keby Ťa tu ráno našiel, neubráni sa svojej zvieracej prirodzenosti a zožerie Ťa.“ Vtedy prišiel medvedí princ, dal mu tri medvedie chlpy a povedal:
„Keď budeš v núdzi, švagor, pretri ich v dlani a ja Ti prídem na pomoc.“ Tak sa pobozkali a objali na rozlúčku, princ nasadol do koča ťahaného šiestimi vraníkmi a išiel preč. Koč uháňal cestou necestou, cez hory aj doly, lesom aj roklinou, tŕním aj hložím, bez odpočinku a zastavenia, od polnoci až do svitania. Keď sa začalo rozvidnievať, koč aj vraníky zrazu zmizli, princ ležal na zemi a v žiare prvého slnečného lúča uvidel šesť mravcov, ktoré utekali preč a ťahali za sebou orechovú škrupinu.
Princ sa poobzeral a videl, že je stále v tom čarodejnom lese, teraz bol čas nájsť tú druhú sestru. Tri dni a tri noci blúdil lesom v samote, keď štvrtého dňa náhle započul šum orlích krídel a uvidel, ako sa veľký orol spustil do svojho hniezda. Princ sa ukryl v kroví a čakal celých sedem hodín, kým sa vták zase nezdvihol do výšky a neodletel preč. Potom šiel k tomu stromu s hniezdom a zavolal:
„Najmilšia sestrička, si tam hore? Tak sa mi ukáž! Ja som Tvoj brat a prišiel som Ťa navštíviť!“ Vtedy začul, ako niekto volá dolu:
„Ty si môj najmilší bratec, ktorého som ešte nevidela? Tak poď hore ku mne!“ Princ by rád vyšplhal hore, ale kmeň stromu bol príliš hrubý a hladký, skúšal to trikrát za sebou, ale márne. Vtedy spadol dolu hodvábny rebrík a on po ňom vystúpil hore do mohutného orlieho hniezda, ktoré malo podobu altánku. Jeho sestra tu sedela pod nebeským trónom z ružového hodvábu a na lone jej ležalo orlie vajce; držala ho pekne v teple, aby sa vyliahlo. Objali sa a pobozkali a radovali sa, ale po chvíli princezná povedala:
„Teraz sa poponáhľaj, milý bratec, aby si odišiel skôr, než Ťa uvidí môj muž orol, vyklove Ti oči a vytrhne srdce z tela, ako to urobil trom Tvojim sluhom, ktorí Ťa hľadali v lese.“ Ale brat povedal:
„Nie, zostanem tu, kým sa Tvoj muž nepremení na človeka.“
„To sa však stane až o šesť týždňov. Ak to chceš vydržať, ukry sa tam do toho dutého stromu, každý deň Ti prinesiem niečo na jedenie.“ Princ si vliezol do stromu, princezná mu tam nosila jedlo, a keď orol odletel, vyliezol si hore do hniezda k nej. Po šiestich týždňoch prišla premena, prebudil sa jedného rána rovnako ako u švagra medveďa v posteli, ktorá bola ale ešte nádhernejšia, a potom celých sedem dní žil u orlieho princa v radosti a šťastí. Siedmeho večera sa rozlúčili, orol mu dal tri orlie pierka a povedal:
„Keď budeš v núdzi, švagor, tak ich pretri v dlani a ja Ti prídem na pomoc.“ Potom mu dal so sebou sluhov, aby mu ukázali cestu, ale keď nastal deň, boli zrazu preč a on bol v divočine sám.
Obzrel sa okolo seba a uvidel, ako sa v diaľke na hladine rozľahlého jazera odrážajú prvé slnečné lúče. Pomyslel na svoju tretiu sestru; mohla by byť tam. Začal schádzať dolu, predieral sa krovím a šplhal medzi skalami. Strávil tým tri dni a pritom často jazero stratil z očí, ale štvrtého rána tam konečne dorazil. Postavil sa na breh a zavolal:
„Najmilovanejšia sestrička, si tam? Ukáž sa mi! Ja som Tvoj brat a prišiel som Ťa navštíviť.“ Ale nikto neodpovedal, všade bolo celkom ticho. Tak do vody nadrobil chleba a rybám potom povedal:
„Milé rybky, choďte k mojej sestre a povedzte jej, že je tu jej brat a chce k nej.“ Ale ryby pozbierali chlebové omrvinky a na jeho slová nepočúvali. Vtedy uvidel pri brehu loďku, tak si zložil brnenie a ponechal si len v ruke meč, skočil do loďky a veslal na jazero. Ako tak plával, zrazu zazrel krištáľový komín, ktorý vyčnieval z vody a z ktorého stúpala príjemná vôňa. Priveslol k nemu, lebo veril, že tam dole určite žije sestra, a tak sa spustil dolu. Princezná sa riadne preľakla, keď v komíne uvidela zmietať sa pár ľudských nôh, a skôr než sa nazdala, spadol dolu celý človek a dal sa jej spoznať ako jej brat. Vtedy sa zo srdca zaradovala, ale potom posmutnela a povedala:
„Veľryba už počula, že ma hľadáš, a vyhrážala sa, že keby si naozaj prišiel, ona ako veľryba nemôže odolať nutkaniu Ťa zožrať, môj krištáľový dom rozbije a potom sa vo vlnách utopím aj ja.“
„Nemôžeš ma tu skryť tak dlho, kým nepríde čas premeny?“
„Nie, to by nešlo! Veď nevidíš? Všetky steny sú z krištáľu a úplne priehľadné.“ Ale potom sa zamyslela a rozmýšľala a rozmýšľala, až jej nakoniec napadla kôlňa na drevo, v ktorej drevo poukladala tak šikovne, že zvonka nebolo nič vidieť, a tam brata ukryla. Čoskoro nato priplávala veľryba a princezná sa triasla ako osika. Veľryba oplávala niekoľkokrát okolo krištáľového domu, až nakoniec uvidela cípik princovho kabáta, vtedy sa nahnevala, mocne zafučala a udrela do domu chvostom. Ešte šťastie, že nič ďalšie nevidela, pri druhom takom údere by dom iste roztrieštila. Každý deň priplávala a striehla, kým konečne siedmeho mesiaca kúzlo nepominulo a princ sa neprebudil v zámku, ktorý nádherou prekonal ten orlov, a kde teraz so svojou sestrou a švagrom žil celý mesiac v radosti a šťastí. Keď bol mesiac na konci, dal mu veľrybí princ tri rybie šupiny a povedal:
„Keď budeš v núdzi, tak ich pretri v dlani a ja Ti prídem na pomoc.“ A princ sa vrátil na breh, kde ležala jeho zbroj, aby sa vydal na ďalšiu púť.
Ťahal divočinou ďalších dlhých sedem dní a dlhých sedem nocí spal pod holým nebom, keď tu ôsmeho rána uvidel nádherný zámok s oceľovou bránou, na ktorej visel masívny oceľový zámok. Pred bránou podupkával obrovský čierny býk s ohnivými očami a strážil vchod. Princ naňho zaútočil a uštedril mu mečom mocný úder na šiju, ale tú mal býk z ocele, a tak sa princov meč zlomil, akoby bol zo skla. Schmatol teda kopiju, ale tá sa o býka zlomila ako steblo, a ten princa nabral na rohy a vyhodil ho do vzduchu, takže zostal visieť na konároch jedného zo stromov. V núdzi si spomenul na tri medvedie chlpy, pretrel ich v dlani a odkiaľ sa vzal, tu sa vzal, objavil sa tam obrovský medveď a pustil sa s býkom do boja a bojoval, kým ho nerozdrapil. Princ uvidel, ako z býčieho brucha vyletela kačica a ponáhľala sa preč, tak pretrel tri orlie pierka a čoskoro sa vo vzduchu objavil orol, kačicu prenasledoval, a keď letela nad rybníkom, zrazil ju dolu a pazúrom rozdrápal. Vtedy z kačice do vody vypadlo zlaté vajce, a tak princ pretrel tri rybie šupiny a hneď priplávala veľryba, vajce prehltla a potom vyvrhla na breh. Keď ho princ vzal a udrel ním o kameň, ležal vnútri malý kľúč a to bol kľúč od tej oceľovej brány. Sotva sa jej kľúčom dotkol, brána sama od seba odskočila a on vošiel dnu a z ďalších dverí odskočila petlica, siedmimi dverami so siedmimi petlicami prešiel siedmimi nádhernými komnatami a v tej poslednej ležala na posteli krásna panna a spala. Bola taká krásna, že princ bol jej krásou celkom oslnený a chcel ju zobudiť, ale ona spala tak tvrdo, akoby bola mŕtva. To princa rozzúrilo tak, že od zlosti udrel na čiernu tabuľu, ktorá stála vedľa postele. V tej chvíli panna precitla, ale ihneď opäť upadla do spánku. Tak princ čiernu tabuľu vzal a mrštil ňou o kamennú podlahu a ona sa rozpadla na tisíc kúskov. Sotva tak urobil, dievča otvorilo oči a kúzlo pominulo. Bola sestrou jeho troch švagrov, a pretože odmietla lásku jedného zlého čarodejníka, zaklial ju do smrteľného spánku, jej bratov na divé zvieratá; a to kúzlo malo trvať tak dlho, kým zostane nedotknutá tá čierna tabuľa.
Princ vyviedol pannu zo zámku, a keď prišli pred bránu, vtedy sa zišli z troch strán jeho švagri, boli teraz vyslobodení, so svojimi ženami a deťmi, orlia nevesta z vajca vychovala krásne dievčatko, a potom sa tak všetci vydali k starému kráľovi a kráľovnej. Princ priviedol svoje tri sestry domov a čoskoro sa oženil s tou krásnou pannou a v celej krajine zavládla radosť a veselosť. Potom zazvonil zvonec a rozprávke bol koniec.