O smutnom okienku

Na samom konci jednej malej dedinky stoja dve chalúpky, ktoré majú svoje okienka priamo oproti sebe. Prvý domček je veľmi pekný, krásne opravený, pekne udržiavaný s celkom novou strechou, kým ten druhý je už veľmi starý, neobývaný, už napoly zbúraný s prepadnutou a deravou strechou. Okienka nového domčeka sú krásne čisté a vyzdobené, zatiaľ čo všetky okná v chalúpke tam oproti sú rozbité, zaprášené, olúpané a celkom holé. Jedného dňa sa jedno z okienok zadívalo na všetky tie pekné okienka nového domčeka a začalo byť veľmi smutné. „Prečo nemôžem byť aj ja takto pekne v poriadku a pekne vyzdobené, veď sa za seba celkom hanbím!“ pomyslelo si okienko a bolo mu ľúto, že nie je novo natreté tou lákavou, bielou farbičkou. „Prečo len zo mňa vykúkajú tie črepy? Ako je možné, že som také nečisté, neumyté, nemám čipkovú záclonku ani žiadnu peknú kvetinu?“ zúfalo okienko a hnevalo sa na tie svoje čierne pavučiny plné starých, vysušených múch, ktoré pavúky kedysi lapili do svojich husto utkaných sietí. Nešťastné okienko bolo veľmi smutné, presmutné a spolu s ním smútili aj všetky ostatné okienka. Len potichu závideli tým pekným z domčeka oproti a veľmi si priali byť práve takými peknými. A tak smutné okienko len snívalo a v jednom kuse sledovalo všetky tie krásne okienka a nemohlo sa ich dostatočne vynadívať, ako sa mu páčili. Zrazu, odkiaľ sa vzal, tu sa vzal, na okienku sa objavil malý, zlatý pavúčik.

„Jaj, ten je ale krásnučký!“ zaradovalo sa okienko. A čo ešte, keď uvidelo pavúčika tkať jeho zlaté, pavučinové siete? Takú nádheru okienko ešte nikdy nevidelo. Celé sa rozžiarilo obdivom a prehovorilo k pavúčikovi: „Pozrime sa, ty si ale frajer, pavúčik, len čo je pravda! Tkať také pekné pavučiny zo zlatých nití nevie len tak hocijaký pavúk, ty si čarovný, však?“ spýtalo sa okienko pavúčika. „Áno! Moje meno je Zlaťáček, som pavúčik z rozprávky. Viem utkať nielen krásne pavučinové siete, ale aj prekrásne, zlatom pretkané záclonky ľahučké ako tá pavučina. Ak chceš, vyzdobím ťa a budeš aj ty krásne!“

Ale okienko odpovedalo: „Si dobrý, pavúčik Zlaťáček, ale nebolo by to spravodlivé. Veď sa na mňa pozri, aké som chudobné, nepekné, staré a rozbité. Čo by mi pomohla pekná, zlato žiariaca záclonka, keď nie som také pekné ako všetky tie okienka tam oproti? Choď tam a tkaj svoje zlaté výtvory tam, aby boli okienka ešte krajšie, ja im to prajem. Mne celkom postačí, keď sa na ne budem môcť stále len pozerať.“ povedalo dobré okienko, pretože nebolo ani trošičku lakomé, ani nemyslelo len samo na seba, a tak ho pavúčik poslúchol a odobral sa vyzdobiť svojou zlatou priadzou všetky okienka vedľajšieho domčeka. Pavúčik spoznal, aké je okienko dobré a priaznivé, preto si povedal, že aj jeho urobí šťastným a veselým, len čo nastane ten pravý čas. Netrvalo dlho a smutnému okienku sa začalo skutočne blýskať na lepšie časy. Do ulice prišiel jeden dedko s babkou, ktorí si vyberali chalúpku na kúpu. Chceli si ju celú opraviť a zrenovovať, len stále nevedeli, ktorý domček si vybrať. V tej chvíli sa pavúčik Zlaťáček premenil na malú, zlatú mušku a začal poletovať nad hlavami dedka a babky.

„Jaj, dedko, pozri sa, zlatá muška!“ vykríkla radostne babka a už obaja upierali svoje zraky len na ňu. Tá letela rovno k chalúpke so smutným okienkom, posadila sa priamo naň a v tej chvíli bolo rozhodnuté! Starúškovia sa rozhodli pre kúpu práve domčeka so smutným okienkom a to všetko len vďaka tej zlatej muške, ktorá im tak dobre poradila. Začali ho celý opravovať a zveľaďovať a smutné okienko sa konečne dočkalo nejakej tej údržby a nápravy k lepšiemu. Dedko hneď zakrátko začal každé okienko pekne postupne nanovo zasklievať, opravovať aj natierať. Babka ho čisto umyla, vyzdobila bielučkou záclonkou a peknými závesmi s volánmi a skrášlila ho vnútri aj zvonka kvetinami. Do okna postavila dva pekne zdobené kvetináče s kvitnúcimi orchideami a von na parapetnú dosku naaranžovala debničky s prekrásne farebnými, kvitnúcimi muškátmi. Okienko sa zaradovalo a konečne prestalo byť smutné a spolu s ním sa rozveselili a rozžiarili aj všetky ostatné okienka. Od tej doby sa už nikdy nemuselo za seba hanbiť a stalo sa tým najšťastnejším a najkrajším okienkom zo všetkých v celej jeho ulici, ktoré všetci vždy len obdivovali. Prestalo byť raz navždy smutné a to mu tak zostalo už naveky! A čo sa stalo so zlatým pavúčikom? No toho už od tej doby okienko nikdy nikde nevidelo. Zostali po ňom len všetky tie zlatom pretkané záclonky vo vedľajších okienkach, ktoré smutnému okienku pavúčika každý deň pripomínali. A kdovie, je dosť možné, že sa okienko pýši svojou krásnou výzdobou a čistotou ešte aj dnes!