Silný Jurko

Bol jeden gazda veľmi bohatý a mal jediného syna, z ktorého mal veľkú radosť. Hovoril svojej žene: „Dobre mi to dieťa chovaj, aby bolo silné a raz nám bolo na pomoc!“ Keď synovi uplynulo sedem rokov, bol by stále jedol a všetko zjedol. Sotva sa dočkali štrnásteho roku, poslali ho do sveta, aby si hľadal službu. Prišiel k jednému gazdovi. Doma bola len gazdiná. On sa spýtal na službu. Gazdiná hovorí: „Počkaj, kým gazda príde, ten ťa iste prijme!“ Dala mu bochník chleba – hneď jej ho zjedol.

Keď gazda prišiel, chlapec sa mu hneď zapáčil, že by mu bol dobrý. Pýtal sa ho, čo bude chcieť za rok služby. Chlapec odpovedal: „Nič nechcem, nič, len čo zjem a zodriem šaty.“

Gazdovia, keď sa o tom dozvedeli, hneď sa u toho gazdu zišli, aby sa pozreli, aký je to paholok, že za peniaze slúžiť nechce. – Paholok zasa povedal: „Ja budem slúžiť za to, čo zjem a zodriem, a keď od vás pôjdem preč, dám vám tri pohlavky.“ – Gazda na to privoliť nechcel, že mu dá peniaze, aby mu tie pohlavky nedával. Ale susedia mu hovorili: „Ako chce, tak urob, tie tri pohlavky už len vydržíš!“ – Tak na to privolil a paholok u neho zostal v službe.

Prišlo od grófa, aby išli na panskú robotu a veľké drevá z lesa do zámku voziť. V tej obci nikto nemohol tie drevá odviezť, a bola určená veľká pokuta, ak ich nedovezú. Paholok zavčasu vstal, kone kŕmil a gazdiná raňajky chystala: dve merice zemiakov uvarila, chleba po merici upiekla a tak ho na cestu vyslala.

Keď do lesa prišiel, nikto z gazdov nemohol tie drevá naložiť. Paholok vraví: „Gazdovia, uhnite mi, ja pôjdem po najväčšie drevo.“ Keď k najväčšiemu drevu prišiel, pantokom doň sekol a sám ho na voz naložil. Potom švihol bičom po koňoch, ale tí vozom ani pohnúť nemohli; oprel sa jednou rukou – akoby nič to odviezli.

Ženy vyzerali, ktorý pôjde prvý, a videli, že ten, čo išiel celkom posledný, už ide najskôr. Keď ku grófke drevo doviezol, dostal sto dukátov. Grófka mu hovorila: „To máš, synku, na prepitné, gazda nech si príde po zaplatenie.“ Keď prišiel domov, hneď tie peniaze gazdovi dal, aby za ne kúpili obilie na chlieb. – Gazda by sa ho bol rád zbavil, ale o svoje tri pohlavky sa bál.

Poslal ho do lesa po drevá, aby, keď príde domov, nebol obed pripravený. Prišiel domov, gazdiná plače, že jej kľúče spadli do studne. Studňa bola hlboká, paholok po ne predsa hneď zliezol. Gazda s gazdami mal nachystané kamene. Keď tam zliezol, chceli ho tam tými kameňmi zasypať. On tam odtiaľ kričí: „Gazdovia, odožente mi tie sliepky, nech na mňa ten piesok nehádžu!“ – Gazda sa zhrozil a všetkých gazdov poslal preč. Keď paholok zo studne vyliezol, kľúče nenašiel, ale oprel sa a hneď komoru odomkol. Obed sa hneď chystal a všetko bolo v poriadku.

Po obede naložili raž na voz a gazda mu prikázal, aby išiel do mlyna, kde nikto nemelie a kde bývajú samí zlí duchovia.

Paholok išiel, a keď do toho mlyna prišiel, hneď ho zlí duchovia vítali: „Kdeže si sa tu vzal? Akože si ty silný?“ – Paholok chcel znášať obilie, ale oni mu hovorili: „Veď ti to tovariši znesú, netreba ti nosiť. Poď, tu máš päťštvrťovú truhlicu s peniazmi, ak ju zdvihneš, bude tvoja!“ – Paholok povedal: „Najprv ty musíš zdvihnúť, nech ťa vidím!“ – Zlý duch ju zdvihol na štvrť lakťa vysoko a paholok na pol lakťa. – Zlý duch hovorí: „Nemáš na tom dosť, budeš vyhadzovať mlynským bežiakom.“ – Paholok odpovedal: „Najprv ty musíš vyhadzovať, aby som videl, aký si silný.“ – Zlý duch ním vyhodil a päť minút hore zostal. Paholok ním vyhodil a museli pol hodiny čakať, kým spadol na zem.

Keď to urobil, múku mal pomletú a všetko na voze naložené, aj tú truhlicu s peniazmi.

Keď prichádzal domov, gazdova dcérka kričala: „Paholok ide z mlyna domov, ani tí zlí duchovia ho tam nechceli.“ Paholok prišiel domov a povedal: „Gazda, tu máte peniaze na chlieb a na čo potrebujete.“ – Múku aj peniaze zložili a gazda povedal svojej žene: „Žena, len mu dávaj, čo chce, veď peňazí máme dosť!“

Ešte raz ho do toho mlyna poslal. Zasa tam zlým duchom nejaký kúsok vyviedol. Vyhadzoval mlynským bežiakom a raz ním tak silno vyhodil, že dve hodiny čakali a kameň ešte dolu nespadol. Potom mu naložili múku a paholok išiel domov.

Keď prišiel domov, mlynský kameň ležal pred stajňou; tak ďaleko ním prehodil. Paholok ho odkopol a povedal si: „Budeš tu dobrý, máme tu veľa blata.“

Gazda by sa ho bol rád zbavil, ale o svoje tri pohlavky sa bál. Dcéra ho prosila: „Jurko, odpusť môjmu otcovi tie pohlavky!“ – On hovorí: „Toho urobiť nemôžem; jeden odpustím, ale dva nedarujem!“ Dcéra ho prosila: „Keď si už jeden daroval, odpusť aj tie dva.“ – Jurko povedal: „No, že si jeho dcéra, urobím to pre teba a odpustím mu aj tie dva.“

Gazda sa zaradoval a chcel mu dať z tých peňazí, čo si vezme, ale Jurko povedal: „Z tých peňazí mi dajte urobiť pušku štyri centy ťažkú a mošňu osem centov ťažkú; keď to bude hotové, pôjdem od vás preč.“ Gazda nemeškal a hneď mu to dal robiť.

Keď to bolo hotové, nabral si Jurko na cestu peňazí a ponáhľal sa do sveta.

Idúc po ceste, stretol pocestného a pýtal sa ho: „Kam ideš?“ – Pocestný hovorí: „Do sveta!“ – Jurko sa pýtal: „Aké máš remeslo?“ – Pocestný odpovedal: „Garbiar!“ – Jurko sa pýta: „Akú máš silu?“ – Garbiar vraví: „Sto centové kladivo zdvíhať a na kože búšiť viem!“ – Jurko povedal: „Keď si taký silný, poď so mnou: budeme dvaja.“

Šli spolu kúsok ďalej, stretli druhého pocestného a pýtali sa: „Aké máš remeslo?“ – Odpovedal: „Švec!“ – Jurko sa spýtal: „Akú máš silu?“ – Švec povedal: „Som dosť silný; moje kliešte sú štyri libry ťažké a moje šidlo pol libry, aj tri štvrte, ako ktoré; to mám so sebou; môj ševcovský košiar váži tridsať libier, ten musí byť veľký, lebo kože sú silné.“ – Jurko mu hovorí: „Keď sme všetci traja silní, pôjdeme spolu.“

Šli a prišli do jedného lesa; v tom lese bol zámok a v tom zámku nič nebolo, len jesť a piť dosť. Tam sa najedli, napili a naspali, a na druhý deň šiel Jurko s garbiarom na poľovačku na zajace. Švec doma varil.

Keď začal drevá štiepať, prišiel k nemu chlap a pýtal od neho polievku. Švec povedal: „Poď drevá štiepať, a len potom ti polievky dám!“ – Chlap sa nahneval a ševca celého doškriabal.

Jurko prišiel z poľovačky, videl ho doráňaného a pýtal sa: „Čo si to robil? Si celý doráňaný!“ – Švec odpovedal: „Ako som drevá štiepal, poodieral som sa.“

Na druhý deň Jurko zostal kuchárčiť a tí dvaja šli na zajace. Jeho ťažkú pušku museli kotúľať a mošňu niesli spolu obaja. Postavili ju pod buk a tam spali.

Keď mysleli, že je obed hotový, šli domov a nič zabité nepriniesli. Jurko sa pýtal: „Prečo je tá puška zamazaná?“ – Švec odpovedal: „Postavili sme ju k buku, ona sa nám zvalila, spadla a zamazala sa.“ – Jurko hovorí ševcovi: „Včera si hovoril, že ťa drevá poškriabali – mňa nič. Chlap naozaj prišiel pýtať polievku; polievku som mu dal, a mäso mu doneseme; poriadnou krkovicou mu stôl prestrieme.“

Hneď sa pobrali a šli za ním; bol v tom zámku. Jurko sa ho pýtal: „Čo tu robíš?“ – Chlap odpovedal: „Ja som tu na stráži, mám tri zakliate princezné pod mocou.“ – Jurko sa spýtal: „Kdeže bývajú?“ – Chlap hovorí: „Tam v tej tmavej izbe sú!“ – Jurko prikázal: „Poď, ukáž nám, kde to je, keď tu je všetko vo tme.“

Chlap ich tam zaviedol, Jurko spravil svetlo a všetky tri princezné uvidel; pri každej bol jeden zlý duch. – Jurko sa pýtal prvého: „Dáš mi tú princeznú – alebo nedáš?“ – Zlý duch odpovedal: „Ja ti ju nedám!“ Ten čierny chlap ho prehováral: „Daj mu ju, bude s tebou zle, ako so mnou zle bolo!“ – Zlý duch mu ju predsa nedal. Keď mu ju nedal, milý Jurko ho schmatol, do zeme ním udrel, až zem prelomil. Jednu princeznú vyslobodil a mesiačik od nej dostal.

Šiel k druhej a spýtal sa zlého ducha: „Dáš mi tú princeznú alebo nedáš?“ Druhý zlý duch, keď videl, čo sa stalo prvému, hneď mu ju po dobrom dal. Tá mu dala slniečko.

Jurko šiel na toho tretieho: „Dáš mi tú princeznú, či nedáš?“ – Ten mu ju dať nechcel, že ju nemôže dať. Jurko sa nahneval a hneď mu dal pohlavok, že mu zlý duch princeznú rád vydal. Tá mu dala hviezdičku.

Keď boli všetky tri princezné vyslobodené, pozbierali sa a šli odtiaľ preč s garbiarom a ševcom. Jurko sa tam so zlým duchom zdržal. Zlý duch mu stále tmu robil, ale Jurko ho za vlasy natiahol, že mu hneď zasa svetlo urobil. Keď prišiel do izby, nevidel tam ani svojich spoločníkov, ani princezné. Zobral svoju pušku a mošňu a šiel zarmútený odtiaľ. Zlý duch ho prosil: „Ja pôjdem s tebou!“ – Jurko odpovedal: „Ja ťa nechcem, lebo si zlý: kdože by s tebou chodil!“ – Zlý duch povedal: „Ja tu sám nebudem, ty ma musíš so sebou vziať!“ – Jurko povedal: „No, tak poď; ale že si taký škaredý, predsa s tebou nebudem chodiť, vlez do tej pušky.“

Keď zlý duch do tej pušky vliezol, šli odtiaľ preč a prišli do kráľovského mesta. Išli raz ulicou, tam bol zlatník, a ten by bol rád našiel dobrého tovariša, ktorý by urobil mesiačik, slniečko a hviezdičku. Jurko sa k nemu dal za tovariša, hoci zlatníkom nikdy nebol. Keď vstúpil do izby, žiadal si jedlo. Zlatník mu doniesol chlieb, po štvrti fazule mu dal a pýtal sa ho, koľko zlata pôjde na mesiačik. – Jurko odpovedal: „Dve libry a štvrť bude dosť, a o tri dni bude mesiačik hotový!“ – Zlatník mu zaopatril zlato, ale Jurko nič nerobil.

Keď tri dni prešli, Jurko čistil mesiačik, čo mal od prvej princeznej. Keď to bolo hotové, ponáhľal sa k majstrovi, aby ho kráľovým princeznám doniesol. Keď kráľ mesiačik uvidel, chválil zlatníka, že vie takú čistú prácu robiť. Zlatník však spravodlivo priznal, že to robil jeho tovariš. Kráľ teda odkázal tovarišovi, aby si prišiel po prepitné. Zlatník to s radosťou tovarišovi odovzdal, ale Jurko odpovedal: „Čo by som ja k nemu chodil, on má takú cestu ku mne, akú ja k nemu.“ Kráľ dal druhej princeznej urobiť slniečko a zlatník sa pýtal tovariša, koľko zlata pôjde na slniečko. – Jurko odpovedal: „Päť libier zlata bude dosť, a o päť dní bude slniečko hotové.“ Jurko zasa nič nerobil, ale keď päť dní prešlo, vyčistil slniečko, čo mal od druhej princeznej, a poslal s ním zlatníka ku kráľovi. Kráľ mal z toho nesmiernu radosť a zasa dal tovarišovi povedať, aby si prišiel po prepitné; ale Jurko zasa nešiel.

Tretej princeznej dal kráľ urobiť hviezdičku, a zlatník sa spýtal tovariša, koľko zlata pôjde na hviezdičku. – Jurko povedal: „Tri libry zlata bude dosť, a o tri dni bude hviezdička hotová.“ – Zlatník mu zlato priniesol a Jurko zasa nič nerobil; ale keď tri dni prešli, vyčistil hviezdičku, čo od tretej princeznej dostal, a poslal ju ku kráľovi. Kráľ bol veľmi spokojný a tovariš mal dostať veľké prepitné; ale nechcel si po ne prísť, chcel, aby kráľ prišiel sám k nemu. Keď Jurko ku kráľovi nechcel ísť, kráľ aj so svojimi princeznami v koči k zlatníkovi prišiel. Keď prišli, tovariš ešte spal, a keď ho zlatník budil, povedal: „Nech len príde až ku mne, ja k nemu nepolezem!“

Kráľ sa nahneval. „Čo je to za jedného, že ja musím za ním všade chodiť?“ – Ale predsa išiel, aby ho spoznal.

Keď kráľ s princeznami vstúpil až k nemu do izby, Jurko si ešte len nohavice zapínal. Princezné, len čo ho zbadali, hneď ho spoznali, že je to ten, čo ich vyslobodil, a hneď s milým Jurkom do hradu pospiechali.

Keď Jurko sadol na koč, kolesá sa polámali, a museli presadnúť do pevnejšieho koča, a tak Jurka do hradu dopravili.

Keď prišli do hradu, kráľ by bol rád počul ranu z tej pušky. Jurko do nej nasypal tri libry pušného prachu, a keď vystrelil, všetky okná v celom meste sa rozbili, veža spadla z kostola, a princezná videla zlého ducha z pušky letieť a hneď to aj svojmu otcovi ukázala. Keď šli do izby, Jurko šiel prvý, stúpil na schod a ten sa hneď zlomil. Jurko povedal: „Choďte vy prví, ja by som všetko polámal!“ – Šli, a on šiel len zľahka za nimi. Prišiel do izby, zavesil si na lištu pušku aj mošňu, ale lišta sa polámala. Jurko zvolal: „Čo tu máte všetko slabé?“ Kráľ prikázal hneď všetko zo silných drevín urobiť, a chystala sa veľká hostina. Švec a garbiar tiež sedeli za stolom, a Jurko veľmi smutný na nich hľadel, že ho tak chceli oklamať. Keď bolo po obede, Jurko ich obidvoch schmatol a trepal nimi tak, že z nich zostal prach a popol. Potom si vzal jednu princeznú za manželku a bol kráľom po smrti starého kráľa.