Zatúlaný kamienok

Na dno potoka dopadol kamienok. Bol malý, neforemný, trochu priesvitný a mal krásnu fialovú farbu. Vôbec sa nehodil k pekne opracovaným okruhliakom šedej a ružovej farby, ktoré obývali dno potoka.
Nikto nevedel, odkiaľ sa vzal, nikto nevedel, kam patrí, a nevedel to ani on sám.
„Kto si? Odkiaľ si prišiel!? A prečo máš takú hroznú farbu!?“ kričali naňho odvšadiaľ kamene.
„Ja…, ja neviem,“ bránil sa malý fialový kamienok. „Ale snáď by ste mi mohli pomôcť.“
„My?!“ hučali okruhliaky, „My nič nevieme! Ale skús sa spýtať starého raka. Je to najstarší obyvateľ nášho potoka. Možno bude vedieť!“ dodali o niečo zmierlivejšie.
Kamienok pochopil, že je okruhliakom na obtiaž a pomoci sa u nich nedočká, a tak sa vydal hľadať starého raka.

„Nie, neviem,“ zahučal nadurdený rak, ktorého práve zobudil, „nemám ani potuchy, kam by si mohol patriť. No sem určite nie!“ opakoval dookola, stále si obzerajúc kamienok. „Ale skús sa opýtať rýb v rieke. Rieka je dlhá a široká, tam to určite budú vedieť,“ povedal už pokojne rak.
„Ďakujem,“ pekne sa poďakoval sklamaný kamienok. „A nehnevaj sa, že som ťa zobudil.“
„Ty sa nehnevaj, že som na teba kričal. A… veľa šťastia!“
Ale to už kamienok nepočul, ten sa už kotúľal dole strmým korytom potoka. Cestou stretával pstruhy a pýtal sa ich tú istú otázku. Pstruhy však tiež nepoznali odpoveď. Ale cesta k rieke? Áno, áno, stále dole prúdom. A tak sa kamienok gúľal ďalej, až dorazil na rozhranie potoka a rieky.

„Och, a teraz kade?“ povzdychol si smutne.
„Po prúde rieky, stále po prúde rieky,“ zazurčali vlny.
„Ďakujem, vlnky,“ zaďakoval a kotúľal sa ďalej, až stretol sumca.
„A ty si kto?“ pýta sa kamienok.
„Ja? Ja som predsa sumec.“
„Počuj, sumec, chcem…“

…a tu bolo počuť hlasné „chňap“. Kamienok len-len že stačil uskočiť a na viac nečakal. Kotúľal sa o dušu ďalej. Ale hladný sumec mu bol stále v pätách. Kamienok utekal a utekal, čo mu dych stačil, ani nezbadal, že sa dostal do mora. Tu sa ukryl za jeden z koralových útesov. Sumca už nevidel. Ten už za kamienkom do mora neplával. Morskú vodu neznášal viac ako svoj hlad. A tak sa vzdal a vrátil sa späť do rieky.
„Ach, konečne,“ hlasno fučal kamienok, snažiac sa lapiť dych. „Kde to som? Je mi to tu nejaké povedomé.“
„Pravdaže, pravdaže,“ chichúňali sa koraly. „Veď sem patríš. Veď si odtiaľto.“
„Naozaj?“
„Áno, áno,“ prekrikovali sa koraly. „Ty si predsa ametyst a patríš do náhrdelníka vodnej víly. Musela ťa stratiť, keď bola na cestách po svojom panstve. No, a práve teraz stojíš pred bránou jej zámku.“
„Už si spomínam,“ zvolal ametyst.

A tešila sa aj víla. Už nedúfala, že nájde trinásty kameň zo svojho náhrdelníka, bez ktorého nemal čarovnú moc. Šťastná víla dokonca usporiadala aj oslavu. Ametyst bol natešený, lebo mu ešte nikdy nikto oslavu neusporiadal. Pamäť sa mu pomaly vracala. Ale čo ho tešilo najviac, bolo to, že je konečne medzi svojimi. Je tam, kde ho majú radi a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo.
Je prosto doma!