Ako som kradol ryby

To vám bol zase raz deň na tábore. Práve sme dohrali etapu táborovej hry, dobre sme sa najedli a vedúci vyhlásili dve hodiny osobného voľna. Mal som vtedy asi 10 rokov. Bolo horúco, že osy sa vôbec neodvážili vystrčiť nos z hniezda, a slniečko pražilo, akoby chcelo z lesa urobiť drevené uhlie. Čo robiť v takej horúčave? Ťahalo ma to k vode... lenže čo pri vode na Jívovej? Tam sa dá len tak čľapkať v potoku a brodiť sa a to ma nebavilo. Dostali sme preto s kamarátmi báječný nápad! Veď kúsok od tábora je pstruhová tôňa! Čo takto vziať môj rybársky prút a ísť uloviť pár pstruhov na večeru? To by bolo super! Predstavte si ten obdiv, tú slávu, keby sme doniesli do tábora dva tri macaté pstruhy na večeru... vyvalené oči, pochvala vedúcich, obdiv prítomných dám, prestíž, zápis v knihe rekordov, namiesto sójového gulášu pravá zverina... hm... hmmmm... „Chlapci, ideme!“ Schmatli sme udicu, chlieb z kuchyne, dve dážďovky z hnojiska a vyparili sme sa z tábora ako para nad hrncom. Ani nás veľmi netrápilo, že nemáme rybársky lístok. Načo je ten lístok na ryby vlastne dobrý? Na háčik sa nedá napichnúť, ryby nepritiahne. Chvíľu sme nad tým rozmýšľali, ale to sme už boli pri pstruhovej tôni. Vo vode sa preháňali dva veľké pstruhy, dobrých tridsať centimetrov veľké, a súťažili, kto pochytá najviac podenok, ktoré sa nad vodou rojili. Bleskovo sme rozbalili náčinie, Tomáš s Michalom vytiahli svoje pytliacke prúty, ja udicu, nastražili sme dážďovky a nahodili. To bol nervák! Každú chvíľu sa pstruh priblížil k návnade a my sme od napätia ani nedýchali. Pstruhy síce mali väčšiu chuť na podenky ako na dážďovky, ale to nič neuberalo z dramatickosti chvíle. Lenže dramatickosť sa len začínala! Zrazu sa na protiľahlom brehu objavilo čosi zelené a vyrútilo sa to na nás. Zelená príšeráá! Pomóc! A má klobúk a pušku! „Vy darebáci, čo tu pytliačite!“ zahrmela Zelená príšera a predierala sa húštinou smerom k nám. Žiadna príšera, to hájnik Metelka, poľovník a rybársky strážnik v jednej osobe! Už bol skoro pri brehu. Za ďalších desať sekúnd prebrodí potok. Tak na to teda čakať nebudeme! „Malér, miznime!“ vykríkol Tomáš, zahodil prút, vyskočil a s ohnivou čiarou za pätami zmizol. Ani ja som na nič nečakal, schmatol som udicu a vyrazil smerom k táboru. V behu som dokonca stíhal namotávať silon, a to takou rýchlosťou, že sa až dymilo z navijaka! Lenže ako už to býva, nakoniec nejaká drobná chybička zmarí aj ten najlepší plán. A tá moja chybička sa volala maliny pri ceste. Nie že by som sa so strážnikom v pätách chcel zastavovať na malinách. Ale ešte dobrých päť metrov silonu aj s háčikom a dážďovkou, čo sa mi vialo za chrbtom, dostalo na ne chuť a samozrejme sa do malín zamotalo. Poing! Pevný silon na šťuky a pstruhy sa napol, zapružil a zrazu som sa váľal po zemi. Zrada! Zúfalo som šklbal silonom, ktorý sa čoraz viac zamotával do malín. To je môj jediný háčik! Už bolo počuť, ako sa strážnik brodí cez potok. Už ma skoro má! Nechať tu udicu? Zoberie mi ju! Nechať sa chytiť? Ešte horšie! Nôž. Nôž! Kde mám nôž? Tu! Bleskovo som silon prerezal a s udicou bez háčika som pokračoval v zbesilom úteku do tábora. Čo teraz? Musíme sa schovať. Kôlnička na drevo! Tam nás nikto hľadať nebude! Obišli sme chatu, zapadli do kôlničky, zabarikádovali dvere, schovali sa za vééľkú hromadu dreva a ani sme nedýchali. Dus, dus! Ťažké čižmy dobehli do tábora. „Nebehali tu nejakí uličníci?!? Videl som ich pytliačiť pri potoku!“ hrmel hlas strážnika. „Nie, tu nikto nebehal,“ odpovedal ujo Szkuta, ktorý robil vedúceho. Ani neklamal, lebo nás skutočne nevidel pribiehať, veď bol predtým v chate. „Hm,“ odfrkol si strážnik Metelka a nervózne sa prechádzal po tábore. Do stanov nakukol, do chatky, a stále nejako nebol spokojný. To som už s dychom naozaj nevydržal a musel som sa konečne nadýchnuť. A len čo som to urobil, zašteklilo ma niečo v nose. Čo to je? Nie, to nie! Seno. A drevo. A drevotoč! Alergia! Hé, héé, hepčík! Tak, a teraz vás nechám hádať, ako to dopadlo. Alebo mi to môžete pokojne namaľovať. A aké z tohto príbehu vyplýva poučenie? Raz na každého dôjde. Možno nie hneď, ale nakoniec každé zlo, podvod, krádež (pretože chytať ryby bez lístka je vlastne krádež), luhanie a tak podobne nakoniec vyjde najavo. Nie nadarmo sa vraví, že lož má krátke nohy. Síce s nimi vie pekne hbito mrskať, ale nakoniec ju pravda vždy dobehne.