Jednooká, Dvojoká a Trojoká

Bola raz jedna vdova, ktorá mala tri dcéry, tej najstaršej hovorili Jednooká, lebo mala uprostred čela jediné oko, tej prostrednej Dvojoká, lebo mala dve oči, a tej najmladšej Trojoká, lebo mala oči tri, to tretie uprostred čela. A pretože Dvojoká vyzerala nejako obyčajne, nemohla ju matka ani sestry vystáť: „S tými svojimi dvoma očami si nič iné ako ten najposlednejší žobrák! Medzi nás nepatríš!“ A mali úbohú na odstrkovanie, namiesto šiat musela vziať len handry a na jedenie dostávala len to, čo zostalo, a aby toho nebolo málo, sladili jej život všelijakými príkoriami, ktoré im prišli na um.

Jedného dňa musela Dvojoká zasa s kozou na pašu a bola vám taká hladná, lebo jej sestry toho dňa nenechali na jedenie vôbec nič, že si sadla na medzu a dala sa do plaču a nárekov tak usedavých, že jej z očí tiekli dva slané potôčiky. A keď na malú chvíľu zodvihla slzavú oponu, stála pred ňou, odkiaľsi sa vzala, nejaká žena, a tá sa pýtala: „Dvojoká, prečo tu plačeš a narikáš?“ Dvojoká odvetila: „Ako nemám plakať, keď som taká obyčajná. Mám len dve oči ako ostatní ľudia a moje sestry ani matka ma nemôžu vystáť. Namiesto šiat mi dávajú len handry a na jedenie dostávam zvyšky. A dnes od stola nezostalo vôbec nič a ja mám strašný hlad.“ Tu tá múdra žena povedala: „Dvojoká, osuš si slzy, niečo ti poradím. Keď ti budú na paši škovránky zasa spievať hladovú uspávanku, prikáž svojej koze: ‚Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!‘ Objaví sa čisto prestretý stolček a na ňom bude jedla do sýtosti. Keď sa nají a stolček nebudeš potrebovať, tak len povedz: ‚Kozička, len si lež, stolček, ty už bež!‘ a on zmizne.“ A len čo to tá žena dopovedala, bola preč.

Dvojoká si pomyslela: „To musím hneď vyskúšať, či je to pravda, čo tá pani vravela, hlad mám až do bolesti!“ a tak povedala: „Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!“ A bolo to! Stál pred ňou stolček prestretý bielym obrúskom, na ňom tanier, nôž, vidlička a strieborná lyžička a dookola tie najvybranejšie pokrmy, ktoré vám voňali a boli ešte horúce, akoby ich práve doniesli z kuchyne. Dvojoká predniesla krátku modlitbičku: „Pane náš, buď po všetky časy mojím hosťom! Amen!“ a sadla si a nechala si chutiť. A keď sa nasýtila, povedala, ako ju tá cudzia pani naučila: „Kozička, len si lež, stolček, ty už bež!“ A stolček so všetkým, čo na ňom bolo, zmizol. „Tak to je pre mňa krásne zaopatrenie,“ myslela si Dvojoká a bola spokojná a veselá. Večer, keď prišla s kozou domov, mala na peci svoju hlinenú misku s jedlom, ktoré jej tam pripravili sestry, ale ani sa jej nedotkla.

Druhého dňa vyhnala kozu opäť na pašu a tých pár kôrok stvrdnutého chleba, ktoré jej podali, nechala ležať. Prvýkrát to sestry nezbadali, ale keď to tak urobila každý deň, všimli si to a povedali: „S Dvojokou je to nejako čudné, necháva teraz jedlo stáť, zatiaľ čo predtým zjedla všetko, čo sa jej dalo. Za tým určite niečo je.“ Aby tomu prišli na kĺb, mala ísť Jednooká s Dvojokou na pašu, aby dávala pozor, čo sa bude diať a či jej niekto nenosí jedlo. Keď sa teda Dvojoká brala na cestu, prišla k nej Jednooká a povedala: „Ja pôjdem dnes pásť s tebou, aby som sa pozrela, ako dobre sa staráš o našu kozu a či ju vodíš na tú najlepšiu pašu.“ Ale Dvojoká pochopila, čo má Jednooká za lubom, vyhnala kozu na šťavnatú pašu a povedala: „Poď, Jednooká, posadíme sa, ja ti niečo zaspievam.“ Jednooká sa posadila, lebo ju tá nezvyčajná driina a horúčava zmorili, a Dvojoká jej k tomu spievala: „Jednooká, bdieš? Jednooká, spíš?“ A Jednooká zavrela svoje jediné oko a zaspala. Keď Dvojoká videla, že Jednooká tvrdo spí a nič prezradiť nemôže, zvolala: „Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!“ A posadila sa k svojmu stolčeku a jedla a pila, kým sa nenasýtila, a potom zvolala: „Kozička, len si lež, stolček, ty už bež!“ A všetko v okamihu zmizlo. Potom zobudila Jednooku a povedala jej: „Jednooká, chcela si pásť a pokojne pri tom zaspíš! To by ti koza dávno ušla do širokého sveta, vstávaj, ideme domov!“ Tak išli domov a Dvojoká nechala svoju misku zasa stáť nedotknutú. Jednooká matke nepovedala, prečo sestra nechce jesť, a na svoje ospravedlnenie len uviedla: „Ja som vonku zaspala.“

Druhého dňa povedala matka Trojokej: „Tentoraz pôjdeš s ňou ty, budeš dávať pozor, či Dvojoká vonku je a či jej niekto nosí jedlo a pitie, lebo jesť a piť tajne musí.“ Tu prišla Trojoká k Dvojokej a povedala jej: „Ja s tebou dnes pôjdem pásť, aby som sa pozrela, ako dobre sa o našu kozu staráš a či ju vodíš na tú najlepšiu pašu.“ Ale Dvojoká vedela, čo má Trojoká za lubom, vyhnala kozu do vysokej trávy a povedala: „Poď, Trojoká, posadíme sa, ja ti niečo zaspievam.“ Trojoká sa posadila a bola touto cestou unavená a bolo jej horúco a Dvojoká jej k tomu spievala svoju uspávanku: „Trojoká, bdieš?“ Ale namiesto toho, aby spievala: „Trojoká, spíš?“, tak bola nepozorná a spievala: „Dvojoká, spíš?“ A spievala stále dokola: „Trojoká, bdieš? Dvojoká, spíš?“ Tu sa Trojokej naozaj dve oči zavreli a zaspala, ale to tretie, pretože v tej riekanke bola chybička, to nezaspalo. Síce ho Trojoká zavrela, ale len naoko, akoby spala, a škárkou pod viečkom dobre všetko videla. Keď si Dvojoká myslela, že Trojoká tvrdo spí, povedala svoju riekanku: „Kozička, k činu sa maj a k jedlu prestieraj!“ a jedla a pila podľa chuti a potom prikázala stolčeku odísť slovami: „Kozička, len si lež, stolček, ty už bež!“ a Trojoká to všetko videla. Potom k nej Dvojoká prišla, zobudila ju a povedala: „Ale Trojoká, ty si zaspala! To by si dobre pásla! Ideme domov!“ A keď prišli domov, Dvojoká opäť nejedla a Trojoká povedala matke: „Teraz už viem, prečo tá namyslenkyňa nič nejie. Ona vonku prikáže koze a hneď pred ňou stojí stolček, ktorý je prestretý tým najlepším jedlom, oveľa lepším, než máme my, a keď sa nasýti, tak zase prikáže a všetko zmizne. Ja som to všetko dobre videla. Dve oči mi síce Dvojoká svojou riekankou uspala, ale na to uprostred čela našťastie zabudla.“ Tu závistlivá matka zvolala: „Chceš sa mať lepšie ako my? No, tá chuť ťa hneď prejde!“ Vzala ostrý mäsiarsky nôž a vrazila ho úbohej kozičke do srdca.

Keď to Dvojoká videla, zalial ju žiaľ ako slané more, sadla si na remízku v poli a plakala a plakala. Tu sa pri nej opäť zjavila tá dobrá žena a pýtala sa: „Dvojoká, prečo tak plačeš?“ „Ako nemám plakať?“ odvetilo dievčatko: „Tú kozičku, ktorá mi každý deň, pretože som vyslovovala vašu riekanku, tak krásne prestierala stolček, tú mi macocha zabila. A teraz budem musieť opäť znášať hlad a bolesť.“ Tu žena povedala: „Dvojoká, dám ti dobrú radu. Popros svoje sestry, či by ti zo zabitej kozy nedali vnútornosti a zahrab ich pred domom, to ti prinesie šťastie.“ S týmito slovami zmizla. Dvojoká išla domov a povedala sestrám: „Milé sestričky, dajte mi niečo z mojej kozičky, nežiadam nič veľké, stačia mi jej vnútornosti.“ A ony sa smiali a povedali: „Ty si pokojne vezmi, keď nič iné nechceš!“ A Dvojoká vzala vnútornosti a večer ich podľa rady tej dobrej ženy vo všetkej tichosti pochovala pred domom.

Druhého rána, keď sa zobudili a vyšli von, stál pred dverami domu prekrásny strom, ktorý mal strieborné listy a ovocie bolo zo zlata, no niečo krajšie a vzácnejšie by človek na celom svete sotva hľadal. Nevedeli, odkiaľ sa tam ten strom cez noc vzal, len Dvojoká pochopila, že musel vyrásť z vnútorností jej kozičky, lebo stál práve na mieste, kam ich večer pochovala. Tu sa matka obrátila k Jednookej: „Vylez hore, milé dieťa, a odtrhni jedno zlaté jablko!“ Jednooká vyliezla na strom, ale keď chcela jablko schmatnúť, tak jej halúzka uhla, a tak sa stalo zakaždým, keď sa načiahla za nejakým ovocím, takže sa jej žiadne nepodarilo odtrhnúť, nech sa namáhala, ako chcela. Tu matka povedala: „Trojoká, vylez hore ty, s tými tromi očami vidíš lepšie ako Jednooká.“ Jednooká zliezla dolu a Trojoká vyliezla na strom. Ale nebola o nič šikovnejšia ako jej sestra a mohla pozerať, ako chcela, zlaté jablko sa pod jej rukou vždy odtiahlo preč. Nakoniec bola matka celá netrpezlivá a vyliezla hore sama, ale dokázala toho práve tak málo ako Jednooká a Trojoká, vždy siahla len do prázdna. Tu povedala Dvojoká: „Ja by som to tiež skúsila, možno sa mi to podarí.“ Sestry na ňu ale pokrikovali: „Ty? S tými dvoma očami, čo ty môžeš dokázať?“ Dvojoká však hore vyliezla a zlaté jablká sa od nej neodťahovali, ale samy jej padali do rúk, takže mohla jedno po druhom odtrhnúť a uložiť do zástery. Matka ich vzala a namiesto toho, aby sa ona, Jednooká a Trojoká k Dvojokej mali lepšie, boli z toho, že jedine ona mohla oberať zlaté ovocie, ešte závistlivejšie a zlomyseľnejšie.

Jedného dňa, keď tak spolu stáli pri zázračnom strome, išiel okolo mladý rytier. „Zmizni, Dvojoká!“ zvolali sestry: „Vlez si sem, aby sme sa za teba nemuseli hanbiť!“ A strčili úbohú Dvojokú pod prázdny sud, ktorý stál práve vedľa stromu, a schovali tam aj tie zlaté jablká, ktoré im predtým nazbierala. Keď rytier prišiel bližšie, bol to vám krásny pán, pri strome sa zarazil, divil sa nad tou nádherou zo zlata a striebra a povedal sestrám: „Komu patrí ten krásny strom? Kto by mi z neho dal halúzku, ten si môže priať, čo bude chcieť!“ Tu Jednooká a Trojoká odvetili, že ten strom patrí im a že mu halúzku radi odtrhnú. A snažili sa, ako len mohli, aby jeho želanie splnili, ale márne, lebo halúzky i s ovocím im pred rukami zase uhýbali. Tu rytier povedal: „To je čudné, aj keď vám ten strom patrí, nemáte silu na to, aby ste z neho niečo odtrhli.“ A ony trvali na tom, že ten strom je ich majetok. Zatiaľ čo však takto hovorili, vyhodila Dvojoká spod suda niekoľko jabĺčok tak, aby sa dokotúľali k nohám pána, lebo sa rozhnevala, že Jednooká a Trojoká nehovoria pravdu.

Keď rytier uvidel jablká, podivil sa a pýtal sa, kde sa tu vzali. Jednooká a Trojoká odvetili, že majú ešte jednu sestru, ale že mu ju nenechali prísť na oči, lebo má len dve oči ako každý iný obyčajný človek. Rytier ju však chcel vidieť. Tu Dvojoká vyliezla spod suda a rytier bol unesený jej veľkou krásou a povedal: „Ty, Dvojoká, mi určite dokážeš odtrhnúť halúzku z toho stromu.“ „Áno,“ odvetila Dvojoká: „to môžem, lebo ten strom patrí mne.“ Vyliezla hore a odlomila halúzku s jemnými striebornými lístkami a zlatými jabĺčkami a podala ju rytierovi. Tu rytier povedal: „Dvojoká, čo si za ňu želáš?“ „Ach,“ odvetila Dvojoká: „vediem tu taký neveselý život, keď ma odtiaľto odvediete, a tak vyslobodíte, budem najšťastnejší človek na svete.“ Tu rytier vyzdvihol Dvojokú na koňa a vzal ju domov na otcovský hrad. Tam jej dal krásne šaty, jedla a pitia tam mala do sýtosti, a pretože si ju časom ten pán veľmi zamiloval, zasnúbil sa s ňou a o nedlho vo všetkej nádhere slávili svadbu.

Keď si Dvojokú krásny rytier odviedol, sestry sa nad tým šťastím užierali zlosťou a závisťou, ale potom si pomysleli, že im aspoň zostal ten krásny strom; síce z neho nedokážu odtrhnúť žiadne ovocie, ale každý, kto okolo pôjde, sa u nich zastaví a to im tiež určite prinesie nejaké to šťastie. Ale druhého rána bol strom preč a ich nádej tiež. A keď sa Dvojoká pozrela z okna svojej komnaty, stál strom k jej veľkej radosti pred jej oknom. Dvojoká žila dlhý čas šťastne a spokojne.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Jedného dňa prišli na zámok dve úbohé žobráčky a prosili o almužnu. Tu im Dvojoká pozrela do tvárí a spoznala svoje sestry, Jednooku a Trojokú, ktoré upadli do takej veľkej biedy, že museli chodiť od dverí k dverám a prosiť o chlieb. Dvojoká ich prikázala okamžite priviesť dovnútra a dobre sa o ne postarala, a všetkým ich zaopatrila tak kráľovsky, že sa tie dve zaradovali a veľmi ľutovali, že sa kedysi k Dvojokej tak zle zachovali.