Karlova Studánka

Pred dávnymi časmi stál na tých miestach hlboký a nepreniknuteľný prales, v ktorom nad rašelinovými barinami panoval mrazivý chlad a v močiaroch blikali vlajúce bludičky. Veru niet divu, že tieto zapadnuté kraje zostali dlho neosídlené.
A predsa aj tu žil človek. V biednej búde tu býval pustovník a živil sa lesnými plodmi, iba niekedy okúsil vyprosený chlebík, to keď sa vydal na ďalekú cestu k ľudským obydliam a vyžobral si niekoľko krajcov či v popole pečených placiek. Aby bol predsa len nejako užitočný, predpovedal ľuďom, čo sám vypozoroval pri neustálom pobyte v prírode:
„Bude dlhý ľan, v zime viseli cencúle na odkvape!“ Alebo „Žitá sa tento rok nevydaria, bolo málo jarabín!“ Či zase „Zemiaky sa neurodia, je veľa krtincov!“ Verili ..... neverili, ťažko povedať. Isté je, že kto sám nemá, nedá, a tak mohli pustovníka obdarovať len máločím. Veru sa o ňom dalo povedať, že tvrdé hrušky jedával, ľahko by mohol spávať v kľúčovej dierke, taký bol chudý, keby samozrejme jeho búda vôbec nejaký zámok mala.
Raz ho napadlo, že by mal uctiť patróna lesov a ochrancu poľovníkov. Pustil sa teda do práce a s veľkou námahou, lebo sa v takom počínaní veľmi nevyznal, postavil neďaleko svojej pustovne skromnú kaplnku. Tá kaplnka bola jeho radosťou, tu býval najradšej.
Raz na sklonku dňa odpočíval pri kaplnke a spokojne načúval podvečernému lkaniu vtáctva. Obloha bola bez mráčika, ale pustovník si dobre všimol, že strom už stráca lístie a že bude teda treba zavčasu sa zaopatriť zásobou haluziny na zimu. Ako tak rozmýšľal a premýšľal, premýšľal a rozmýšľal, pomaly sa ponáral do sladkého driemania, až zaspal. A tu sa mu snívalo, že uvidel poľovníka v zelenom odeve, ktorý sa ho pýta:
„Brate, postavil si na moju česť kaplnku, povedz, čo by si si žiadal ako odmenu?“
Pustovník poznal, že pred ním stojí samotný patrón lesov, a jeho otázka ho nemálo prekvapila. Naozaj mu nikdy na um neprišlo, že by mal niečoho nedostatok, a tak nevedel, čo by si mal priať. Rozmýšľal a nakoniec povedal:
„Chcem pomáhať chorým.“ Sotva tieto slová vyslovil, prebudil sa zo sna. Ale čo vidí? Zo skaly, na ktorej stála kaplnka, prýšti spod pňa prameň jasnej vody, ktorý tu predtým nebol. Pustovník hneď tej vody okúsil a povedal spokojne:
„To je dobrá voda!“ Doprial si ešte jeden dúšok, ako mu chutila, a vzápätí sa cítil zdravý a silný ako ešte nikdy.
Čoskoro nato sa stalo, že sa v blízkosti zranil poľovník, ktorý zablúdil do tých nehostinných miest na love. Viedla tam cez potok stará lávka zo zhnitých klád, ktorú kedysi pustovník položil, aby si skrátil cestu k ľudským obydliam, a na tej lávke sa poľovník pošmykol, spadol do potoka a na kameni, vyhladenom vlnami, si zlomil nohu. Kričal a nariekal tak silno, že sa jeho hlas ozval až k búde. Pustovník sa vydal za tým hlasom a poľovníka našiel. Podarilo sa mu dotiahnuť ho do búdy, tam ho uložil a liečil vodou z prameňa, ktorú prikladal na zlomeninu a ktorú poľovník tiež musel piť. A hľa ..... poľovník sa čoskoro uzdravil! Bol to slobodný pán Karol, správca panstva, a z vďačnosti dal pri prameni liečivej vody postaviť dom pre chorých.
Tomu miestu sa potom začalo hovoriť Karlova Studánka a ten prameň tam tryská dodnes, akoby nikdy nemal vyschnúť.