Škriatok u hokynára

Bol raz jeden skutočný študent ..... býval v podkroví a nič nemal. A bol raz jeden skutočný hokynár ..... býval pekne v prízemí a patril mu celý dom; a aj škriatok hospodárik sa ho držal, lebo na Štedrý večer dostával misu kaše, pomastenú poriadnym kusom masla. Hokynár si to mohol dovoliť. Škriatok teda zostával v hokynárovom obchode: bolo to veľmi poučné.
Raz večer prišiel do obchodu zadným vchodom študent, aby si kúpil sviečku a syr. Nemal koho poslať, išiel si teda nakúpiť sám. Dostal, oč požiadal, zaplatil a hokynár a jeho milostpani mu pokývali na dobrú noc; milostpani však bola žena, ktorá vedela viac než len pokývať, mala dar výrečnosti! Študent ich pozdrav opätoval. Vyrušil sa tým z čítania papiera, do ktorého mu zabalili syr. Bol to list vytrhnutý zo starej knihy, ktorú naozaj nemali trhať: zo starej knihy plnej poézie!
„Tamto jej ešte kus leží!“ povedal hokynár. „Dal som za ňu jednej babke hrsť kávy. Ak mi dáte osem šilingov, môžete si zvyšok knihy vziať!“
„Ďakujem Vám,“ odpovedal študent. „Vzal by som si ju namiesto syra. Najem sa chleba aj bez syra. Bol by to hriech celú ju roztrhať! Ste skvelý obchodník, bdelý obchodník, ale poézii nerozumiete viac ako tento truhlík!“
Bolo to od neho nezdvorilé, najmä vzhľadom na truhlík, ale hokynár sa zasmial a študent sa tiež zasmial, veď to bolo povedané len v žarte! Škriatok sa však pohoršil, že sa niekto opovažuje povedať niečo podobné hokynárovi, ktorý je domácim pánom a predáva takéto výborné maslo!
Keď nastala noc a obchod bol už zatvorený a všetci okrem študenta išli spať, vkradol sa škriatok do izby a zobral hokynárkin jazýček; nepoužívala ho, keď spala. Nech škriatok položil jazýček na ktorýkoľvek predmet v miestnosti, dostalo sa mu hneď daru reči a vedel vykladať svoje rozumy a pocity rovnako pohotovo ako hokynárka. Ale mohol ho mať vždy len jeden a to bolo skutočné dobrodenie, lebo inak by si boli všetci skákali do reči.
Škriatok nasadil hokynárkin jazýček na truhlík, v ktorom ležali staré noviny.
„Je to naozaj pravda,“ spýtal sa, „že nemáte ani potuchy, čo je to poézia?“
„Ako by som nemal!“ povedal truhlík. „Je to čosi, čo býva v novinách až celkom dole na strane a odstrihuje sa to. Povedal by som, že jej chovám vo svojom vnútri oveľa viac než nejaký študent! A to som v porovnaní s hokynárom len úbohý truhlík!“
Škriatok potom nasadil hokynárkin jazýček kávovému mlynčeku. Ten toho namlel! Potom ho položil na súdok s maslom a na zásuvku s tržbou. Obe boli rovnakého názoru ako truhlík, a čo schváli väčšina, to sa musí rešpektovať!
„A teraz príde rad na študenta!“ Škriatok vyšiel potichučky zadným schodiskom do podkrovia, kde študent býval. Vnútri bolo svetlo. Škriatok nazrel kľúčovou dierkou do izbietky. Uvidel, že študent číta v tej roztrhanej knihe. Ale aké bolo vnútri svetlo! Z knihy vyžaroval jasný lúč, rozrastal sa do kmeňa a do mohutného stromu, ktorý sa pnul vysoko a rozprestieral nad študentom do šírky svoje konáre. Každý jeho list bol krásne svieži a každý jeho kvet bola krásna dievčenská hlavička ..... niektoré s očami tmavými a iskrivými, iné s modrými a nesmierne jasnými; a každý jeho plod bola trblietavá hviezda. A aký tam znel podivuhodne krásny spev a aká hudba!
O takej kráse sa škriatkovi dosiaľ nikdy ani nesnívalo, nieto aby bol niečo také kedy videl alebo počul. Stál tam na špičkách ako primrazený a pozeral a pozeral, až svetlo vnútri zhaslo. Študent sfúkol lampu a zrejme sa uložil na spánok, ale škriatok stál ďalej pri dverách, lebo ešte stále znel prekrásny, nežný spev, lahodná uspávanka zaspávajúcemu študentovi.
„Ako je tu nádherne!“ hovoril si škriatok. „To som naozaj nečakal! Tak si myslím, že zostanem u študenta!“
A uvažoval ..... rozumne uvažoval a potom si vzdychol:
„Ale študent nemá kašu!“
A šiel ..... no, šiel zas dolu k hokynárovi. A dobre, že prišiel, lebo truhlík už spotreboval takmer všetku hokynárkinu výrečnosť: vyložil už všetko, čo v ňom bolo, z jedného konca a práve sa chystal obrátiť a začať to vykladať znova z druhého konca. V tom prišiel hospodárik, zobral mu jazýček a vrátil ho hokynárke. Avšak celý obchod, od pokladnice až po polená pri kachliach, sa odvtedy vo svojich názoroch riadil podľa truhlíka.
Vážili si ho do tej miery a nádejali sa od neho takých veľkých vecí, že keď potom hokynár predčítaval zo svojich „Novín“, z tých, čo vychádzajú večer, literárne a divadelné kritiky, mysleli si, že to vykladá truhlík.
Ale škriatok už nevydržal pokojne počúvať všetky obchodné múdrosti a rozumy: len čo zažiarilo v podkrovnej komôrke svetlo, tu akoby jeho lúče boli silné kotviace laná a ťahali ho hore. Musel sa pozbierať a nazrieť tam kľúčovou dierkou. Cítil tam závan veľkosti, aký pociťuje človek pri rozbúrenom mori, keď po ňom kráča v búrke Boh. Škriatok vybuchol do plaču; sám nevedel, prečo plače, ale bolo v tom plači čosi nesmierne blažiace! Aké prekrásne by muselo byť, sedieť so študentom pod tým žiariacim stromom, ale nebolo to možné ..... škriatok bol šťastný pri svojej kľúčovej dierke. Stával na tej chladnej chodbe, aj keď už od vikiera fúkal jesenný vietor a bola tam zima, príšerná zima. Ale hospodárik zimu pocítil, až keď v podkrovnej komôrke zhaslo svetlo a krásne tóny vo vetre odumreli. Hu, ako mrzol! ..... Zaliezol zas dolu do svojho teplúčkeho kútika: tam bolo útulno a príjemne! ..... A keď sa objavila štedrovečerná kaša pomastená poriadnym kusom masla ..... no, to zas bol majstrom hokynár!
Ale v noci sa škriatok zobudil na strašný randál na okeniciach, búchali na ne zvonka, nočný strážnik trúbil ..... horelo! Celá ulica bola osvetlená plameňmi. Horí v dome alebo u susedov? Kde? To bola hrôza! Milostpani hokynárka bola taká popletená, že si vytiahla zlaté náušnice z uší a strčila ich do vrecka, aby predsa len niečo zachránila. Hokynár bežal po cenné papiere a slúžka po hodvábnu pelerínu, na ktorú, to sa vie, mala! Každý chcel zachrániť to najlepšie. A hospodárik tiež. Niekoľkými skokmi vybehol po schodoch do študentovej komôrky. Študent stál celkom pokojne pri otvorenom okne a pozeral sa na požiar ..... horelo v protiľahlom dome. Hospodárik schmatol zo stola tú podivuhodnú knihu, strčil ju do svojej červenej čiapočky a držal ju oboma rukami: najväčší poklad domu bol zachránený! Vyrútil sa potom von na strechu, až k samému komínu. Sedel tam ožiarený požiarom protiľahlého domu a držal oboma rukami červenú čiapočku so svojím pokladom. Cítil teraz, komu patrí jeho srdce, kam sám patrí. Ale keď bol požiar uhasený a hospodárikovi sa vrátila rozvaha ..... no:
„Rozdelím sa medzi nich!“ hovoril si. „Nemôžem predsa dať hokynárovi zbohom, už pre tú kašu!“
Bolo to celkom ľudské! ..... Aj my ostatní chodíme k hokynárovi ..... pre tú kašu.