Pokladnička

V detskej izbe bolo veľmi veľa hračiek. Na skrini stála pokladnička, bola hlinená a mala podobu prasiatka. Mala však hore otvor a ten otvor bol nožom ešte zväčšený, aby sa tam mohli strkať aj veľké strieborné peniaze.
Dostali sa tam dva a okrem toho mnoho iných drobných mincí. Pokladnička bola nimi tak naplnená, že už ani nezvonili, keď si ňou zatriasol, a to bolo to najvyššie, kam až to môže pokladnička vôbec priviesť.
Tak teda stála pokladnička na skrini a pozerala sa dolu na všetko v izbe. Dobre vedela, že za to, čo má v bruchu, by mohla kúpiť všetko, a to už by potom mohla mať poriadne sebavedomie.
Aj ostatné veci v izbe si to mysleli, hoci to nehovorili, pretože mali dosť čo hovoriť o inom. Zásuvka pohovky bola vytiahnutá a ukázala sa v nej veľká bábika, trochu stará a na krku opravovaná. Pozerala von a náhle zvolala:
„Zahrajme sa na ľudí! To bude niečo!“
Nastal všeobecný rozruch, ba aj obrazy sa hýbali na stene, pretože chceli ukázať, že majú aj zadnú stranu, a proti tomu sa nedalo nič povedať.
Bolo to o polnoci, mesiac svietil oknom a pekne všetko osvetľoval. Hra mala už začať a všetko bolo pozvané, ba aj detský vozíček, hoci patril k hrubším hračkám.
„Každý má v sebe niečo dobré,“ hovoril. „Nemôžeme byť všetci šľachtici! Niekto musí byť aj na úžitok, ako sa hovorí!“
Pokladnička bola jediná, ktorá dostala pozvanie písomne; stála príliš vysoko, aby si mohli myslieť, že by to ústne započula; ani nedala žiadnu odpoveď, či príde, alebo nie. Ak mala byť s nimi, mohla zostať iba na svojom mieste; podľa toho sa mali ostatní riadiť, a aj sa podľa toho zariadili.
Malé bábkové divadielko bolo hneď postavené tak, aby bolo vidieť priamo do neho. Chceli začať divadelnou hrou a potom sa mal podávať čaj s duchaplným rozhovorom a pri ňom sa mal tríbiť rozum; a s tým sa hneď začalo.
Hojdací kôň hovoril o tréningu a plnokrvnosti,
detský vozík o železnici a parnej píle ..... to sa samozrejme všetko týkalo ich odboru a mohli o tom hovoriť.
Hodiny v izbe hovorili o politike ..... ti ..... ce ..... ti ..... ce! Vždy vedeli, koľko odbilo, ale hovorilo sa o nich, že nechodia dobre.
Palica španielka bola hrdá na svoje okovanie a na svoj strieborný gombík; bola totiž okovaná zhora aj zdola.
V kresle ležali dva vyšívané vankúšiky; boli veľmi milé a hlúpe. A tak mohlo divadlo začať.
Všetci sedeli a pozerali sa. Boli vyzvaní, aby tlieskali, búchali a robili hluk, ako by z toho mali radosť.
Jazdecký bičík povedal, že nikdy nenapráskal starým ľuďom. „Ja práskam každému!“ povedalo trieskavé zrnko. „Na tom predsa nezáleží, aký je kto starý!“ myslelo pľuvadlo. Tak uvažovali všetci pri divadelnom predstavení.
Kus nestál za veľa, ale bol dobre prevedený. Všetci herci sa obracali namaľovanou stranou von, mohol si sa na nich pozerať len z líca, a nie z rubu. A všetci hrali znamenito, až celkom vpredu divadla. Nite boli pre nich príliš dlhé, ale tým viac ich bolo vidieť.
Opravovaná bábika bola taká pohnutá, že nitík, ktorý ju držal, povolil. Pokladnička bola taká dojatá, že sa rozhodla urobiť niečo pre jedného z hercov a dať do poslednej vôle, aby ležal vedľa nej v hrobe, až príde čas.
Bol to skutočný pôžitok, takže vynechali podávanie čaju a hneď prišlo tríbenie rozumu. To nazývali hrať sa na ľudí a nebol v tom žiadny iný úmysel, len sa tak hrali.
A každý myslel sám na seba a na to, čo si myslí pokladnička.
A pokladnička premýšľala najďalej dopredu; myslela na poslednú vôľu a pohreb a kedy to nastane. Býva to vždy skôr, než sa nazdáš. ..... Bác! Teraz spadla zo skrine
ležala na zemi rozbitá na kusy a črepy a peniaze z nej skákali a tancovali po podlahe; najmenšie sa otáčali, veľké sa kotúľali, najmä jeden strieborný peniaz, ten chcel poriadne ďaleko do sveta. A dostal sa tam a aj všetky ostatné sa tam dostali.
A črepy z pokladničky sa dostali do vedra, ale na skrini stála hneď na druhý deň nová hlinená pokladnička. Nebol v nej ešte ani peniažtek, a preto nemohla zazvoniť, keď ňou niekto zatriasol. Tým sa podobala svojej predchodkyni. Bol to predsa začiatok a tým skončíme.