Záhadné huby v záhrade

„Hurá, ideme k babke a dedkovi!“ tešia sa dvojičky Jonáš s Adelkou, keď s rodičmi autom odchádzajú z mesta na vidiek. Je máj a deti sa tešia, že tam zostanú až do konca prázdnin. Mamička s ockom za nimi vždy cez víkend prídu, ostatné dni totiž musia chodiť do práce.

„To je skvelé! Celý deň môžeme behať vonku! Babka nám bude variť dobroty a s dedkom bude samá zábava,“ pochvaľujú si deti a nemôžu sa dočkať, kedy ich oboch uvidia. Konečne minuli poslednú dedinu pred poľnou cestou, ktorá viedla k osamelému domu blízko lesa. Dedko s babkou už na nich čakali na prahu. Keď sa spoločne privítali, deti sa od babky ani dedka nechceli pohnúť. „Babi, čo to tu tak krásne kvitne?“ ukázala Adelka na rozkvitnutý strom.

„To je čerešňa. Keď bude pekné počasie, o mesiac na nej budú čerešne červené ako moja sukienka,“ usmiala sa babka.

„A čo je toto za strom?“ potiahol Jonáš dedka za sveter. „To je tiež čerešňa?“

„Kdeže, to je slivka. Až pôjdete s Adelkou po prázdninách prvýkrát do školy, prinesieme vám s babkou ich plný kôš. Budú modré ako čučoriedky a sladké ako med.“

„Mňam, už mám na ne chuť!“ rozžiaril sa Jonáš. „Tak poďte ďalej,“ pozvala babka všetkých dovnútra do domu. Na stole v kuchyni voňali koláče a na platni sa varil obed.

„Si dobrá, že si tu necháš deti, budeš s nimi ale mať dosť práce,“ povedala mamička babke. „To nevadí. Veď sme sa na ne obaja tešili. Čo máme s dedkom stále sami robiť? A okrem toho,“ žmurkla babka na mamičku, „dedko pri nich aspoň trochu omládne. Už býva niekedy mrzutý ako starý kocúr.“

Mamička sa usmiala a dala babke pusu. Obe potom vyšli do záhrady. Deti sa tam hrali na naháňačku a šťastne na seba pokrikovali. Pobehli celou záhradou a zrazu sa zastavili pri kvitnúcej slivke.

„Dedo!“ zavolal Jonáš. „Poď sa pozrieť, čo tu rastie!“ „Pánapána, podtrnky, a taká úroda,“ zajasal dedko. „Natrafil si na jedny z najchutnejších jarných húb. To si pochutíte, keď vám z nich babka urobí smotanovú omáčku.“

„Ako sa tie huby volajú?“ spýtal sa Jonáš udivene. „Hubári im hovoria závojenky podtrnky. Pozri, majú sivohnedý klobúk s hrbolčekom v strede – vyzerá skoro ako zvonček!“

„Pozri sa, dedko, aké má tá huba pod klobúčikom pekné ružové lupienky. A ako krásne vonia – celkom ako múka,“ čudovala sa Adelka.

„A vieš, prečo majú tie lupienky ružovú farbu?“ „Neviem, prečo?“ vyzvedala Adelka.

„Hovorí sa, že za to môže Ružovienka. Každú jar sa prechádza v ružovej sukni z okvetných lupienkov kvitnúcich čerešní a na hlave nosí ružový kvet, obrátený kalichom nahor. Hube, pod ktorú si sadne, začnú dozrievať výtrusy a krátko nato jej od nich zružovejú lupienky alebo rúrky na spodnej strane klobúka. Najradšej vysedáva pod hubami, ktorým hubári hovoria závojenky. Preto majú všetky zrelé závojenky ružovkasté lupienky,“ poučil vnučku dedko.

„Prečo sa im ale hovorí závojenky? Veď žiadny závoj nemajú,“ ozval sa znenazdania Jonáš.

„Si bystrý chlapec, že si si to všimol. To je veľká záhada. Najskôr ju ale spôsobil nejaký knižný škriatok. Poprehadzoval tlačiarom písmená a nesprávny názov bol na svete. Najlepšie by bolo, keby sa závojenkám začalo hovoriť ružovienky – podľa mena tej ružovej víly, ktorá sa o ne stará od skorej jari až do jesene. Aby urobila hubárom radosť, nebojí sa na jar vydať do záhrad a sadov, kde potom pod slivkami, čerešňami a trnkami vysádza jedlé závojenky podtrnky.“

„Dedo, odkiaľ to všetko vieš?“ čudovala sa Adelka, ktorá verila každému jeho slovu. Naopak Jonáš pochybovačne krútil hlavou, ale keďže nechcel dedka nahnevať, mlčal.

„Veď som hubár a počúvam aj všetko, čo si rozprávajú vtáky na stromoch,“ zasmial sa dedko. „Poznám všetky huby, čo rastú v lese aj na lúkach.“

„Všetky? Aj tie jedovaté?“ čudoval sa Jonáš.

„Skoro všetky,“ povedal dedko pyšne. „A vieš čo? Aj vás ich naučím poznať. Aby ste rozoznali tie jedlé od nejedlých.“

„Jé, dedo, to bude super! Budeme chodiť do lesa hľadať huby?“

„Budeme. Aj každý deň.“

„Adelka,“ obrátil sa Jonáš k Adelke. „Dedko s nami bude chodiť do lesa. A bude nás učiť spoznávať huby!“

„Naozaj, dedo?“ Adelka sa neveriacky obrátila k dedkovi.

„Áno. Hneď zajtra na ne vyrazíme.“

„Hurá!“ poskočil radosťou Jonáš.

„V lese však podtrnky nikdy nezbierajte. Rastie tam podobná, ale prudko jedovatá závojenka olovová,“ zodvihol dedko výstražne ukazovák. „Tú pestuje veľmi nebezpečný hubový škriatok – smrťonoš Jedohub. Vyzerá celkom škaredo. Má šišatú hlavu s obrovskými ušami, veľkú bradavicu pod okom a poriadne pazúry na rukách aj nohách. Chodí neustále len v tmavom rúchu so všelijakými znakmi a čmáraninami, ako pravý černokňažník. Jeho najväčšou radosťou je vysadiť v lese čo najviac jedovatých húb. Pod dubmi vysádza hlavne jedovaté závojenky olovové – jednak naschvál Ružovienke a tiež preto, aby si ich hubári pomýlili s jedlými podtrnkami a otrávili sa po nich.“

„Teraz sa budeme báť zbierať podtrnky a iné huby,“ zosmutnela Adelka.

„Prečo by ste sa mali báť, veď každú hubu, ktorú nájdete, najprv prezriem. Z jedlých si narobíme dobroty a tie jedovaté necháme na obed Jedohubovi.“

„Tak dobre,“ povedal Jonáš a rozbehol sa do domčeka po veľkú misku, aby mohli spoločne s Adelkou podtrnky nazbierať.

Cinky, linky, cinky, linky,

v záhrade nám kvitnú slivky,

kvitnú slivky, brnky, brnky,

vyrazíme na podtrnky,

majú sivý klobúčik

a ružové lupienky

ako kvety na zástere

našej dobrej maminky.

1. Kde rastú huby podtrnky?

2. Akú farbu majú lupienky pod ich klobúkom?

3. Môžeme jesť smotanovú omáčku z podtrniek? Sú to jedlé huby?

4. Poznáš nejakú jedovatú závojenku? Ako sa volá? Rastie v záhrade, alebo v lese?