Laponka a Fínka

Zastavili sa pred náramne schátraným domom. Strecha mu siahala až k zemi a dvere mal také nízke, že ak chcel niekto von alebo dnu, musel liezť po bruchu.
Nikto nebol doma okrem starej Laponky, ktorá smažila ryby na olejovej lampičke. Sob jej rozprával Gerdin príbeh, ale najprv svoj vlastný, lebo sa mu zdal oveľa dôležitejší. Gerda bola od zimy taká skrehnutá, že ani nevládala rozprávať.
„Ach, vy úbožiatka!“ povedala Laponka. „To musíte ešte bežať ďaleko, stovky míľ odtiaľto, do Fínska, lebo tam býva Snehová kráľovná v lete a zapaľuje každý večer modré svetlo. Napíšem niekoľko slov na sušenú rybu, lebo papier nemám: odovzdajte to tam hore mojej známej Fínke a tá vám poradí lepšie než ja!“
Keď sa Gerda ohriala, najedla a napila, napísala Laponka niekoľko slov na sušenú rybu. Upozornila Gerdu, aby list dobre uschovala, a potom ju opäť dobre priviazala na soba. Ten sa dal znova do behu.
Na nebi sa opäť blýskalo a celú noc plápolala nádherná modrá polárna žiara.
Tak sa dostali do Fínska a zaklopali u onej Fínky na komín, lebo jej obydlie nemalo ani dvere.
Vnútri bolo horúco, takže Fínka chodila takmer celkom nahá; bola maličká a náramne špinavá. Hneď vyzliekla malú Gerdu a vyzula jej čižmičky a rukavice, aby jej nebolo príliš horúco. Potom položila sobovi kus ľadu na hlavu a prečítala, čo bolo napísané na sušenej rybe. Prečítala to trikrát, až to vedela naspamäť. Potom hodila rybu do hrnca, lebo sa ešte dobre mohla jesť a Fínka nikdy nič nevyhodila.
Potom jej sob rozprával najprv svoj príbeh, potom príbeh malej Gerdy. Fínke sa leskli oči, ale nepovedala nič.
„Si veľmi múdra,“ povedal sob. „A ja viem, že dokážeš zviazať všetky vetry sveta jedinou niťou. Keď námorník rozviaže jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže druhý, zafúka prudko, a keď rozviaže tretí a štvrtý, zaburáca taký víchor, že sa lesy vyvracajú z koreňov. Nechcela by si dať tomuto dievčatku nápoj, ktorým nadobudne silu dvanástich mužov, aby premohlo Snehovú kráľovnú?“
„Silu dvanástich mužov,“ zasmiala sa Fínka. „To by toho asi narobila!“
A tak išla k akejsi poličke, vybrala odtiaľ kus čiernej, zvinutej kože a rozvinula ju. Boli na nej napísané čudné písmená a Fínka čítala, až jej pot stekal po čele.
Avšak sob opäť veľmi naliehavo prosil za Gerdu a tá sa dívala takými prosebnými očami, plnými sĺz, že sa Fínke oči znova zaleskli. Odtiahla soba do kúta a šepkala mu, kladúc mu čerstvý ľad na hlavu:
„Malý Kaj je naozaj u Snehovej kráľovnej. Má tam všetko podľa ľubosti, čo ho len napadne, a myslí si, že sa mu dostalo najlepšieho údelu na svete. Ale to je tým, že mu vletel črep skla do srdca a kúsok do oka. Tie treba najprv vybrať, inak sa nikdy nestane opäť človekom a Snehová kráľovná nad ním podrží svoju moc.“
„Ale nemôžeš dať malej Gerde niečo, čím získa moc nad všetkým?“
„Nemôžem jej dať väčšiu moc, než už má. Veď nevidíš, aká veľká je táto jej moc? Nevidíš, ako jej ľudia a zvieratá slúžia, ako sa pešo, a navyše bosá, dostala tak ďaleko do sveta? My jej nemusíme dávať moc, tá tkvie v jej srdci, spočíva v tom, že ona je rozkošné, nevinné dieťa. Ak sa nedostane sama k Snehovej kráľovnej a nevyberie sklo z oka malého Kaja, nemôžeme jej pomôcť. Dve míle odtiaľto začína záhrada Snehovej kráľovnej, zaveď tam dievčinu! Posaď ju k veľkému kríku s červenými jahodami, ktoré rastú v snehu. Nezdržuj sa a ponáhľaj sa zase späť!“
A tak zodvihla Fínka malú Gerdu na soba a ten potom utekal, ako najrýchlejšie vládal.
„Ó, veď nemám svoje črievičky! Veď nemám svoje huňaté rukavice!“ volala malá Gerda. Všimla si to, keď ju začala brať zima. Ale sob sa neodvážil zastaviť, utekal, až pribehol k veľkému kríku jahôd. Tam položil Gerdu a pobozkal ju na ústa, pričom mu po lícach stekali slzy veľké ako hrach. Potom utekal znova späť, ako vládal.
Ubohá Gerda tu stála bez črievičiek a rukavíc uprostred mrazivého, ľadového Fínska.
A rozbehla sa ďalej, ako len mohla. Zrazu k nej prichádzal celý šík snehových vločiek. Nepadali z neba, lebo to bolo celkom jasné a svietila polárna žiara, ale pobehovali po zemi, a čím viac sa približovali, tým boli väčšie. Gerda si ešte pamätala, aké pekné boli snehové vločky pod zväčšovacím sklom, ale tu vyzerali celkom inak. Boli veľké, živé a strašné. Boli to predné stráže Snehovej kráľovnej.
Mali najpodivnejšie postavy. Niektoré vyzerali ako škaredé, veľké dikobrazy, iné ako spleti hadov, ktoré vystrkujú hlavy, a iné ako tlstí medvedíky s naježenou srsťou. Všetky snehové vločky svietili belosťou, všetky boli živé.
A malá Gerda sa začala modliť. Bola taká zima, že videla svoj dych, vychádzajúci z úst ako para, ktorá sa stále zhusťovala a nadobúdala podobu malých, jasných anjelikov. Tí rástli a rástli, hneď ako sa dotkli zeme, a všetci mali prilbu na hlave a kopiju a štít v rukách. Množili sa a množili, a keď Gerda skončila modlitbu, bol ich okolo nej celý šík. Bodali kopijami do strašných snehových vločiek, až ich roztrieštili na tisíce kusov, a malá Gerda išla celkom bezpečne a veselo dopredu. Anjeli jej hladkali nohy a ruky, takže už toľko nevnímala, aká je zima, a šla rýchlo vpred k zámku Snehovej kráľovnej.
Ale teraz sa najprv pozrieme, ako sa darilo Kajovi. Nemyslel vôbec na malú Gerdu, a tým menej tušil, že ona stojí pred zámkom.