Kto skočí najvyššie

Blchár, lúčny koník a kozol sa raz chceli presvedčiť, kto z nich skočí najvyššie. I pozvali celý svet a každého, kto sa ešte chcel prísť pozrieť na tú nádheru a na tých troch znamenitých skokanov, ktorí sa tu zišli v izbe.
„Ja dám svoju dcéru tomu, kto skočí najvyššie,“ vyhlásil kráľ, „lebo by bolo žobrácke, aby títo traja skákali len tak pre nič!“
Blchár vystúpil prvý. Mal veľmi uhladené spôsoby a pozdravil na všetky strany, lebo mal v sebe panskú krv a bol zvyknutý stýkať sa s ľuďmi, čo je veľmi dobré.
Potom prišiel koník. Bol síce oveľa ťarbavejší, ale predsa sa vedel dobre pohybovať a mal na sebe zelenú rovnošatu, s ktorou sa narodil. Okrem toho hovoril, že je veľmi starého egyptského rodu, ktorý je tam oveľa vážnejší. Chytili ho na poli a dali ho do domčeka z kariet o troch poschodiach, celého z kariet obrátených maľovanou stranou dovnútra. Boli tu dvere aj okná, ktoré boli vyrezané v telách srdcových dám.
„Viem tak spievať,“ povedal, „že šestnásť domorodých cvrčkov, ktorí od malička cvrčali, a predsa nedostali domček z kariet, sa nahnevalo a ešte viac schudlo, keď počuli mňa!“
Obaja, blchár a koník, potom hovorili veľmi podrobne o tom, kto sú a akí sú a že si myslia, že by si mohli vziať princeznú za manželku.
Kozol nepovedal nič, ale hovorilo sa o ňom, že o to viac premýšľa, a keď ho dvorný pes ovoňal, zaručil sa za neho, že kozol je z dobrej rodiny. Starý dvorný radca, ktorý dostal tri rády za to, že bol pekne ticho a vždy mlčal, ubezpečoval, že vie, že kozol je obdarený prorockým duchom. Že na jeho chrbte je vidieť, či budeme mať miernu, alebo drsnú zimu, a to nepoznáš ani na chrbte toho, kto spisuje kalendár.
„No, ja nehovorím nič!“ povedal starý kráľ. „Ale vždy sa zachovám podľa svojho!“
Malo sa teda skákať. Blchár vyskočil tak vysoko, že ho nikto nevidel. Preto tvrdili, že ani neskákal, a to predsa bolo zlé ohováranie.
Koník vyskočil len asi do polovice, ale skočil kráľovi rovno do tváre. Kráľ sa vyjadril, že je to škaredé.
Kozol stál dlho ticho a rozmýšľal, takže skoro už mysleli, že ani nevie skákať.
„Len aby mu nebolo zle!“ povedal dvorný pes a ovoňal ho znova. Hop! vyskočil kozol krátkym, šikmým skokom rovno do lona princeznej, ktorá sedela na nízkej zlatej stoličke.
Kráľ vyhlásil:
„Najvyššie vyskočil ten, kto skočil k mojej dcére, lebo v tom sa prejavuje jemnosť správania. Ale aby niečo také niekoho napadlo, na to treba mať hlavu, a kozol ukázal, že hlavu má. Ten sa v tom vyzná!“
A kozol teda dostal princeznú.
„Ja som vyskočil najvyššie!“ povedal blchár. „Ale na tom nezáleží! Len nech si princezná vezme toho kozola a teší sa z neho. Ja som predsa vyskočil najvyššie, ale treba byť na svete dobrým klackom, aby ťa ľudia videli!“
Potom išiel blchár do cudzích služieb a hovorí sa, že ho tam zabili.
Koník si sadol do priekopy a premýšľal, ako to vlastne vo svete chodí, a povedal tiež:
„Klackom treba byť! Klackom treba byť!“
A potom si zaspieval svoju smutnú pesničku, z ktorej sme sa práve toto všetko dozvedeli. Mohla by to byť ľahko lož, keby to nebolo vytlačené.