Adventný príbeh 1. diel

Milé deti,

iste sa už tešíte na Vianoce, veď sú tak blízko, už len 4 nedele!

A hoci máme adventný čas spojený hlavne s vyzdobenými ulicami, zapaľovaním sviečok na adventnom venci, pečením koláčikov, vyrábaním rôznych ozdôb a tešením sa na Štedrý večer, nesmieme zabúdať na to, že advent je hlavne čas, keď si máme pripraviť a vyzdobiť svoje srdiečka. Len ľudia čistého srdca totiž dokážu v radosti prežiť krásne tiché vianočné tajomstvo.

Budem vám dnes rozprávať príbeh, ktorý v adventnom čase prežilo dievčatko Betka so svojou kamarátkou. Možno vám rozprávanie pomôže odložiť niečo, čo vás trápi a čo by vám mohlo kaziť tú pravú vianočnú radosť. Tak teda počúvajte:

Betka jedného dňa, a bolo to práve v advente, prišla smutná domov. Nič ju nebolelo ani nedostala zlú známku. Čo myslíte, čo sa jej mohlo prihodiť? Nie, nepohádala sa s najlepšou kamarátkou Natálkou, ale predstavte si, že už všetky dievčatá v triede, ale naozaj úplne všetky, mali tú čiapku so svietiacim obrázkom.

Asi to, deti, poznáte, u vás v triede to nie je čiapka so svietiacim obrázkom, ale možno majú všetci spolužiaci nejakú hračku, oblečenie alebo inú vec, ktorá nie je ani krásna, ani užitočná, ale jednoducho ju majú všetci. Vy viete, že je to hlúposť, možno sa vám tá vec ani nepáči, ale keď ju nemáte, spolužiaci sa vám posmievajú. Onedlho sa tá vec všetkým okúka a nahradí ju iná vec, ktorú jednoducho všetci „musia“ mať. A tak stále dokola. Poznáte to? Ako si s tým dokážete poradiť? A dokáže to Betka?

Betke sa tá čiapka spočiatku vôbec nepáčila, mala čudne guľatý tvar, ale čím viac spolužiačok ju malo, tým viac po nej Betka túžila. Toho dňa išli z popoludňajšieho vyučovania, bolo už šero a všetky dievčatá svietili čiapkami, len Betka nie. A všetky okrem Natálky sa jej smiali. Preto bola taká smutná.

Betka by mohla poprosiť rodičov, aby jej čiapku kúpili, ale vnútri sa akosi hanbila, veď predsa nemali peniaze na rozhadzovanie a čiapka bola dosť drahá. Navyše, keď išla nedávno s oteckom večer z obchodu a cestou míňali chodiace svietiace čiapky, otecko Betku objal okolo pliec a chválil ju, aká je šikovná, že nemusí mať každú hlúposť, čo majú ostatní. No a skúste si potom o tú hlúposť povedať. Nie, Betka rodičov o čiapku prosiť nechcela. Ale veľmi by si ju priala mať, to áno.

Toho dňa mali ísť Betka s mamičkou k babičke, pomôcť jej s predvianočným upratovaním. Natálke ponúkli, že môže ísť s nimi, a predstavte si, Natálka prišla v novej čiapke so svietiacim obrázkom, aký ešte nikto v triede nemá. To budú dievčatá zajtra prekvapené. A prekvapená bola aj Betka, pretože jej Natálka priniesla svoju prvú svietiacu čiapku zabalenú ako darček. Betka si ju hneď nasadila na hlavu, bola už tma, a tak hrdo svietila guľatou čiapkou spolu s ostatnými dievčatkami, ktoré cestou stretávali.

Babička sa čudovala, čo to majú Betka s Natálkou na hlavách a čo sa im na tom páči, ale Betka mala takú radosť, že sa len usmiala a povedala babičke, že to predsa nosia všetci.

Obe dievčatá mamičke a babičke trochu pomohli s upratovaním a potom sa smeli ísť hrať. A kam inam ísť hrať sa k babičke ako na povalu? Bola tam síce zima ako vonku, ale toľko zaujímavého sa dalo na povale nájsť! Každý starý predmet mal svoje tajomstvo a iste aj nejaký napínavý príbeh. Betke a Natálke sa najviac páčil drevený kufor, s ktorým vraj prastarý otec precestoval celý svet. Tentoraz ich však zaujala stará kniha.

Sadli si na kufor a začali si knihu prezerať. Skôr podľa obrázkov spoznali, že je to stará modlitebná kniha, patrila azda Betkinej prapraprababičke, v knihe prečítali rok 1849.

Dievčatá si chvíľu prezerali obrázky a čudné prastaré písmenká. Potom ich však začalo oveľa viac zaujímať, ako asi tá Betkina prapraprababička vyzerala? Ako bola oblečená? Kde bývala? A keď bola malá, s čím sa hrala? Vtedy asi neboli hračky ako dnes. Ako v tých dávnych časoch svet vyzeral?

„Keby sme sa tak mohli na chvíľku pozrieť do tých starých čias,“ zatúžili.

A potom sa stalo čosi zvláštne. Či to bolo knihou, cestovným kufrom, alebo tým, že adventný čas je čarovný? To naozaj neviem, ale predstavte si, že sa dievčatá ocitli vo veľkej neznámej miestnosti. Dievčatám spočiatku pripadalo, že je tam tma, ale o chvíľu si oči privykli a Betka s Natálkou spoznali, že sú v kostole.

V kostole v ich dedine, ktorý však vyzerá trochu inak a je osvetlený iba sviečkami. Nemohli pochopiť, čo sa stalo. Obzerali sa okolo seba a počúvali, ako krásne ľudia spievajú..., ale o pár okamihov ich už držal za golier vysoký muž a vyvádzal ich z kostola von. Nestihli ani pípnuť, tak sa zľakli. Pred kostolom im ten muž prísne povedal, že s takou komédiou do kostola nesmú, stiahol im čiapky a hodil ich na zem. Hovoril trochu inak, ako hovoríme my, ale dievčatá mu dobre rozumeli. Muž sa vrátil do kostola. Betka s Natálkou si oprašovali svietiace čiapky a len sa na seba zľaknuto pozerali, tak rýchlo sa všetko udialo.

Stáli pred kostolom asi dosť dlho, lebo už vychádzali ľudia. Dospelí si na Betku s Natálkou ukazovali a smiali sa, deti na dievčatá niečo pokrikovali. No poviem vám, znelo to dosť podobne, ako keď sa spolužiačky posmievali Betke, že nemá svietiacu čiapku. A teraz sa im akési cudzie deti posmievajú, že čiapky majú. Betka čiapku schovala do vrecka a Natálka tiež. Ľudia odišli a dievčatá zostali pred prázdnym kostolom samy. Nič však nespoznávali – kde sú všetky domy, cesty, autá? Čo teraz? Kam majú ísť? Čo majú robiť? Veď ich bude mamička s babičkou hľadať!

Už sa úplne zotmelo, len kdesi v diaľke svietilo pár maličkých svetielok. Betka s Natálkou sa k nim rozbehli po ceste vyšliapanej v snehu. Keby to bolo inokedy a inde, iste by sa zo snehu tešili, skákali by do neho a gúľali sa, teraz však na niečo také nebolo ani pomyslenia. Navyše po pár krokoch v tej tme takmer vrazili do starej pani, ktorá odpočívala pri ceste.

„Dobrý deň,“ osmelila sa Natálka, „môžete nám, prosím, povedať, čo sa to stalo a kde sme?“

Pani však len čosi nezrozumiteľne zamrmlala. Bola príliš unavená, cestou z kostola jej prišlo zle, sadla si do snehu, a keďže išla posledná, nikto si ju nevšimol. Našťastie tu nesedela dlho. V tej zime by najskôr zamrzla. Ale čo teraz? Signál tu nebol, Betka s Natálkou nemohli zavolať záchrannú službu ani políciu. Pokúsili sa pani pomôcť na nohy, ale nešlo to. Niesť by ju samozrejme nedokázali, a tak sa odvážnejšia Natálka ponúkla, že zabehne po pomoc tam, kde sú tie svetlá.

Betka pani prikryla svojou bundou a na šatku jej nasadila ešte svoju svietiacu čiapku, radšej obrátenú naruby. Čo by ešte mohla urobiť? Keby tak mala termosku s teplým čajom alebo deku, ale nemala nič. Pomoc tu iste bude už čoskoro.

Nebolo to však tak skoro, ako by si Betka priala. Bez bundy jej bola zima, aspoň poskakovala a pobiehala okolo pani, aby sa zohriala. Možno sa aj trochu bála a rada by sa s niekým rozprávala, tak aspoň tej pani stále niečo rozprávala alebo spievala, hoci ona neodpovedala. Nakoniec sa Betka dočkala: uvidela, že sa k nim blíži niekoľko svetielok.

„Haló, sme tu, tuuuu!“ volala na nich už z diaľky. Ako sa svetielka približovali, Betka s prekvapením zistila, že ľudia si nesvietia baterkami, ale fakľami a lampášmi.

Prišlo niekoľko mužov, žien aj detí; a boli to niektorí z tých, čo sa Betke a Natálke pred kostolom smiali. Teraz sa však nesmiali. Ženy starú pani zabalili do prikrývok a dali jej niečo napiť, muži ju naložili na veľké sane a ťahali ju domov.

Ľudia cestou Betke a Natálke ďakovali: keby starej pani nepomohli, keby ju Betka neprikryla a nerozprávala jej, keby Natálka nebežala po pomoc, pani by iste zaspala a zmrzla. Takto ju zavezú domov do tepla, príde sa na ňu pozrieť pani Blažková, čo vylieči všetky neduhy, a bude dobre.

Potom sa ľudia začali dievčat vypytovať, kde sa tu vlastne vzali, prečo majú také čudné oblečenie a prečo tak smiešne hovoria. Na to Betka ani Natálka nevedeli odpovedať inak, než že boli u babičky na povale a zrazu sú tu. Kde to vlastne sú? Predstavte si, dozvedeli sa, že sú u nich v dedine, len v roku 1849, to je predsa ten rok z modlitebnej knižky. Splnilo sa im teda ich želanie! Betke s Natálkou sa dobrodružstvo začínalo páčiť.

Ľudia sa rozchádzali a jedna žena, okolo ktorej pobehoval húf detí, pozvala Betku s Natálkou k nim domov. Posadila ich medzi deti k stolu a ponúkla im chlieb a mlieko. Tak dobrý chlieb dievčatá azda ešte nejedli. A to mlieko, to nebolo mlieko, aké sa predáva v krabiciach, bolo čerstvo nadojené, husté a zvláštne voňavé.

Betka s Natálkou sa s deťmi čoskoro skamarátili a vypytovali sa na všetko, čo okolo seba videli. Deti sa smiali, ako sa dievčatá všetkému čudovali, a že nevedeli také samozrejmé veci, ako napríklad prečo svietia sviečkami alebo prečo majú vodu vo vedre. Betka a Natálka chceli chlapcom a dievčatkám ukázať zase niečo, čomu sa budú čudovať oni. Mrkli na seba a vytiahli z vreciek svoje svietiace čiapky. Deti sa im spočiatku chceli začať znova smiať, ale zvedavosť bola silnejšia. Požičiavali si čiapky z ruky do ruky, každý si na ne chcel aspoň siahnuť, pritom na seba kričali a hlučne sa dožadovali:

„Daj!“, „Teraz ja!“, „Ty si už mal!“ a podobne. To sa však nepáčilo ich mamičke:

„Keď sa neviete správať pri stole, hybaj za svojou prácou!“

Deti ani nenapadlo protirečiť, ako by to azda doma urobila Betka alebo Natálka, len potichu upratali nedojedené jedlo a pustili sa do práce: chlapci nosili zo siene drevo ku kachliam, dievčatá chystali mamičke všetko potrebné na kúpanie najmladšieho bratčeka. Kým mamička malého kúpala, dievčatá si vzali hromádku husích pierok, klbko špagátu a vyrábali mašľovačky. Nebolo to nič ťažké a Betka s Natálkou sa rýchlo naučili im pomáhať.

Niekto z detí si pri práci začal spievať a ostatní sa k nemu pridali. To bolo pekné!

„Prečo si my doma nespievame,“ pomyslela si Betka a skúsila sa k spevu pridať aspoň pobrukovaním. Dievčatko, ktorému hovorili Madla, sa na Betku usmialo a vopred jej hovorilo slová piesne. Betka spievala spolu s ostatnými a bolo jej veľmi krásne. Práca im išla rýchlo od ruky a onedlho mali všetci hotovo. Práve prišiel otecko a poslal deti, nech si idú na chvíľu pohrať niekam inam, aby sa mohol v pokoji najesť.

Madla šeptom prosila Betku, či by jej tú „komedaj“ mohla ešte raz ukázať. Dievčatá sa schovali v komore a Betka vytiahla svietiacu čiapku.

„Jú, strašidlo!“ pišťala Madla, hrala sa s čiapkou a smiala sa pri tom. Betka sa dlho nerozmýšľala, a keď videla, akú radosť má Madla z čiapky, povedala:

„Tak si ju nechaj.“

Madla niekam odbehla a doniesla Betke na oplátku malú drevenú bábiku. Ale to už mamička zvolávala deti do kuchyne.

Najmladší chlapček spal, všetky ostatné deti si sadli k stolu, mamička zapálila sviečku a otecko vzal do rúk knihu. Betka s Natálkou sa na seba usmiali, áno, bola to modlitebná kniha, ktorú našli na povale.

Všetci sa stíšili k modlitbe a rodičia s deťmi potom začali spievať pieseň, ktorú dievčatá počuli už v kostole: Rosu dajte, nebesá.

Bola to prastará adventná pieseň, ktorá sa však v kostoloch spieva dodnes. Betka s Natálkou zavreli oči a započúvali sa.

Čoskoro ich však vyrušilo volanie:

„Betka, Natálka, kde ste!“ Keď otvorili oči, sedeli na povale na drevenom kufri a v rukách držali starú knihu. Natálka zatriasla hlavou, Betka sa štipla do dlane... zdalo sa im to predtým, alebo sa im to zdá teraz? Nemohli sa hneď spamätať, ale už tu bola Betkina mamička a trochu sa hnevala:

„Capartky, to sa nemôžete ozvať? Poďte sa najesť a pôjdeme domov.“

Betka s Natálkou si sadli k stolu, ale bolo to akési iné, nikdy predtým im nevadilo, že má babička stále zapnutý televízor, a teraz ich to rušilo. To mlieko, čo dostali, nebolo vôbec také dobré ako to, čo pili pred chvíľou... alebo nie? Alebo sa im to len zdalo?

Betka rýchlo siahla do vrecka, nahmatala malú drevenú bábiku, pevne ju stisla v ruke a usmiala sa. Natálka sa tiež usmievala.

Keď sa ráno Betka obliekala do školy, vzala si svoju obľúbenú modrú čiapku s brmbolcom. Ani Natálka neprišla so svietiacou čiapkou s novým obrázkom, namiesto nej mala starodávnu čiapku z hnedej vlny, akú kedysi dávno pradávno nosili dedinskí chlapci. Spolužiačky sa im hneď začali smiať, ale Betke s Natálkou to bolo úplne jedno. Mysleli si:

„Čo vy viete...“, usmievali sa a pobrukovali si nejakú pieseň.

Spolužiačky posmievanie a pokrikovanie prestalo baviť, keď si z toho Betka s Natálkou nič nerobili – a navyše, na tých dvoch bolo vidieť, že majú nejaké tajomstvo. Čo to len môže byť za tajomstvo? Majú azda niečo lepšie než svietiace čiapky? Tie dve si spolu stále niečo šepkajú! Všetky spolužiačky chceli poznať to tajomstvo a robili sa, že sú Betkinými a Natálkinými najlepšími kamarátkami, lichotili im a sľubovali možné i nemožné, len aby im tajomstvo prezradili. Ale Betka s Natálkou neprezradili, aj tak by im spolužiačky neverili.

Tak vidíte, deti, je niečo oveľa dôležitejšie ako „tomajúvšetci“ – a nemusí to byť práve výlet za prapraprababičkou. Prajem vám, aby ste si aj vy našli svoju vlastnú cestu, netrápili sa, ale naučili sa postaviť posmievačom, ktorí sa vám smejú len preto, že nemáte nejakú hlúposť, ktorá možno vôbec nie je potrebná ani krásna. Na svete je veľa krásy a radosti, ale žiadne veci na ich nájdenie potrebovať nebudete.