Ivan cárevič a Marta cárevná

Akýsi cár si dlhé roky držal pri dvore mužíčka, ktorý mal ruky zo železa, hlavu z liatiny a celé telo z medi. Bol to človek múdry a všetkými mastmi mazaný. Cárevič Ivan bol ešte dieťa a skotačil okolo veže, kde toho zvláštneho mužíčka väznili. Starček si ho zavolal k sebe a poprosil ho:
„Ivane cárevič, podaj mi trochu vody!“ Ivan vedel o svete ešte málo; nabral vodu a chce ju podať starčekovi, ale ten zatiaľ z väzenia zmizol. Odišiel a nikto nevedel kam. Keď sa to dozvedel cár, prikázal, aby bol Ivan cárevič za túto vec vypovedaný z cárstva. Cárovo slovo je ako zákon. Ivana cáreviča vyhnali, a on šiel, kam ho oči viedli a nohy niesli.
Šiel dlho a dlho, až prišiel do jedného cárstva a prosí cára o nejakú službu. Cár ho prijal za čeľadníka ku koňom. Ivan v stajni síce spal, ale o kone sa veľmi nestaral; a preto palica správcu stajne často chodila po jeho chrbte.
Práve v tom čase sa cudzí cár uchádzal o ruku cárovej dcéry, ale nedostal ju. Chcel sa pomstiť celej krajine, a preto vypovedal cárovi vojnu. Starý cár vytiahol do poľa so svojimi vojskami a doma namiesto neho vládla jeho dcéra, cárevná Marta. Marta už dávno spozorovala, že Ivan nie je hocijaký čeľadník od koní. Zdalo sa jej, že je z vznešeného rodu, a preto ho urobila gubernátorom jedného okrsku.
Ivan cárevič teda odišiel. Žije si vo svojej gubernii a dobre ľuďom vládne. Jedného dňa sa vybral na poľovačku; sotva vyšiel zo svojho domu, odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal, stojí pred ním mužíček, ruky zo železa, hlava z liatiny a celé telo z medi:
„Pozdrav ťa Boh, Ivane cárevič!“ Ivan sa mu hlboko poklonil. „Poď ku mne na návštevu,“ zve ho starček. A išli. Starček ho zaviedol do bohatého domu a zavolal svoju najmladšiu dcéru. „Prines nám jesť a piť a daj sem aj pohár vína, ktorý má pol vedra.“ Keď sa najedli, priniesla dievčina polvedrový pohár vína a podala ho Ivanovi cárevičovi. Ivan sa zdráhal, odmietal víno:
„Nechcem, nepijem.“ Ale starček mu prikázal, aby víno vypil. Ivan vzal pohár, vypil všetko víno naraz a dostal takú silu, že by mohol skaly lámať. Po obede ho starček vyzval, aby sa išli prejsť. Došli až k veľkému kameňu, ktorý bol ťažký päťsto pudov. Starček vraví:
„Ivane cárevič, zdvihni ten kameň.“ Ivan si pomyslel: Kdeže ja a zdvihnúť taký kameň! Ale predsa to skúsil; vzal ho a celkom ľahko ho zdvihol. Bolo mu to čudné a pomyslel si: Kde sa to vo mne berie toľko sily? Azda mi ju nedal starček vo víne! Chvíľku sa ešte prechádzali a potom išli domov. Starček zavolal strednú dcéru, aby priniesla plné vedro vína. Ivan cárevič sa smelo chopil vedra a vypil víno naraz. A zase sa išli prejsť a došli ku kameňu, ktorý mal tisíc pudov. Starček vraví cárevičovi Ivanovi:
„Skús to a prehoď ten kameň cez rieku!“ Ivan hneď chytil kameň, hodil ním a myslí si: Kde sa to vo mne tá sila berie!
Keď sa vrátili domov, zavolal starček najstaršiu dcéru. Priniesla poldruha vedra vína a cárevič Ivan ho všetko vypil naraz. Potom išli so starčekom na prechádzku a Ivan ľahko hádzal kameňom, ktorý bol ťažký poldruha tisíca pudov. Na rozlúčku mu dal starček čarovný stolík, ktorý sa sám prestieral, a vraví:
„Ivane cárevič,
máš teraz veľa sily. Ani kôň by ťa neuniesol. Daj prerobiť schody na priedomí, inak sa pod tebou prelomia. Aj stoličky potrebuješ nové, pevnejšie. A pod podlahu daj podpery, aby sa pod tebou neprehýbala. A teraz už choď! Boh ťa ochraňuj!“
To bolo po meste smiechu, keď sa gubernátor vracal z poľovačky pešo a koňa viedol za uzdu, namiesto aby na ňom sedel. Keď prišiel domov, nariadil nakladať pod podlahu podpery, aj stoličky dal prerobiť, všetky kuchárky aj slúžky vyhnal a žije sám ako pustovník. Každý sa čudoval, že nezomrie hladom. Veď sám variť nevie a nikto mu nič nepripraví. Keď povie:
„Stolčeku, prestri sa,“ má hneď jedla a pitia, koľko hrdlo ráči, a všetko zadarmo. Na návštevy chodiť sa nenaučil a potom, kam by aj chodil? Nikam ho to neťahalo.
Zatiaľ sa cár vrátil z dlhého pobytu a dozvedel sa, že Ivan cárevič je gubernátorom. Hneď rozkázal, aby ho zosadili a vrátil sa do stajne. Čo robiť, cárevič Ivan sa zase stal čeľadníkom. Jedného dňa mu správca stajne pridelil ťažkú prácu, a dokonca ho udrel. To si Ivan cárevič nedal si to páčiť, schmatol milého správcu, a ako ho chytil, odtrhol mu hlavu. Keď sa to cár dozvedel, dal si Ivana cáreviča zavolať a spýtal sa:
„Prečo si správcu zabil?“
„On ma prvý udrel, ja som mu to chcel len maličko odplatiť a hlava bola dolu.“ Ostatní čeľadníci hovorili rovnako, najprv sa vraj rozohnal správca a Ivan cárevič ho udrel len máličko, maličko. A tak Ivana cáreviča nepotrestali, iba ho poslali zo stajne medzi vojakov. Odvtedy slúžil pri vojsku.
Za nejaký čas prišiel ku cárovi posol, pidimužík s dlhočizným plnovousom, a odovzdáva mu list s tromi čiernymi pečaťami od vodného cára. Cár číta:
„Ak neprivezieš svoju dcéru Martu v ten a ten deň na ten a ten ostrov, kde bude jej svadba s mojím synom, pobijem všetok tvoj ľud, vypálim celé cárstvo a mužom cárevnej Marty bude trojhlavý drak.“ Cár si list prečítal a odkázal vodnému cárovi, že je ochotný vydať svoju dcéru. Vyprevadil posla a zvolal snem poradcov a duchovných, aby vymysleli, ako zachrániť Martu pred trojhlavou obludou. Obrátili sa s výzvou na všetok ľud, či sa nenájde hrdina, ktorý by si trúfal cárevnú Martu vyslobodiť. Komu sa to podarí, ten ju dostane za ženu.
Našiel sa akýsi odvážlivec, vzal rotu vojakov a odviezol cárevnú Martu na ostrov. Nechal ju v chatrči a sám čakal na draka. Zatiaľ sa Ivan cárevič dozvedel, že Martu odviezli k vodnému cárovi, a vybral sa sám na ostrov. Príde do chatrče a vidí, že cárevná Marta plače:
„Neplač, cárevná, Boh je milostivý.“ Sám si ľahol na lavicu, hlavu si položil cárevnej do lona a zaspal. Tu drak začal liezť zo svojho úkrytu, voda za ním striekala do výšky troch lakťov. Keď začalo vody pribúdať, rozkázal pán svojim vojakom, aby sa stiahli do lesa. Všetci vojaci hlava-nehlava, jeden cez druhého, uháňajú do lesa. Ale to sa už drak vynoril z vôd a zamieril rovno k chatrči. Keď cárevná Marta uvidela, že si drak ide po ňu, začala budiť Ivana cáreviča. Ivan vyskočil, jednou ranou odsekol drakovi tri hlavy a odišiel. A pán vezie cárevnú domov, k otcovi.
Za nejaký čas sa zase pidimužík s dlhočizným plnovousom vynoril z vody a nesie list od vodného cára so šiestimi čiernymi pečaťami; v ňom stojí napísané, aby cár priviezol svoju dcéru na ostrov šesťhlavého draka. Ak nevydá cárevnú Martu, zatopí vodný cár celú krajinu. Cár zase sľúbil, že Martu pošle na ostrov. S týmto sľubom pidimužík odišiel. Cár zvolal snem poradcov a duchovných, na všetky strany rozoslal poslov, ktorí by našli človeka, čo by zachránil cárevnú Martu pred drakom. Prihlásil sa zase ten istý pán a vraví:
„Zachránim cárevnú Martu, Výsosť, ale potrebujem rotu vojakov.“
„Viac nežiadate? Veď sa tentoraz budete potýkať so šesťhlavým drakom.“
„Rota mi úplne stačí.“
Celý dvor sa zhromaždil, keď cárevnú Martu odvážali. Cárevič Ivan sa dozvedel, aké nešťastie zase Martu stihlo, spomenul si, ako ho urobila gubernátorom, a rýchlo sa za ňou vybral. Zastihol ju zase v chatrči. Už tu naňho netrpezlivo čakala. Ako ho uvidela, rozjasnila sa jej smutná tvár. Ivan si ľahol a spal. Zrazu, odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal, začal drak liezť zo svojho úkrytu, voda za ním strieka šesť lakťov vysoko. Pán stále ešte sedí s vojakmi v lese. Drak vstúpil do chatrče, cárevná Marta rýchlo zobudila cáreviča Ivana. Pustil sa s drakom do zápasu a bili sa, dlho sa bili. Ivan sám odsekol prvú hlavu, potom druhú, tretiu, až sa aj šiesta váľala po zemi. Všetkých šesť hláv hodil do vody a odišiel, akoby sa nič nestalo. Pán s vojakmi vyšiel z lesa a podáva cárovi správu, že mu Boh pomohol zachrániť cárevnú Martu. Asi ju niečím postrašil, lebo sa neodvážila vyzradiť, že ju nebránil on, ale Ivan. A hneď začal pán naliehať, aby vystrojili svadbu. Marta však prosí, aby ešte počkali:
„Doprajte mi trochu pokoja, od strachu ešte ani nemôžem vydýchnuť. Veď to bolo nejaké zľaknutie!“ Ale jedného dňa sa na cárovom dvore zase objavil pidimužík s dlhočizným plnovousom a niesol list, opatrený deviatimi pečaťami. V ňom stojí napísané, aby cár bez odkladu vyslal Martu v ten a ten deň na ten a ten ostrov, a ak ju nepošle, postihne celú jeho krajinu potopa. Cár odpovedal, že dcéru pošle. A začal hľadať takého človeka, ktorý by cárevnú zachránil pred deväťhlavým drakom. Prihlásil sa zase ten istý pán a vydal sa s rotou vojakov na ostrov.
Keď to cárevič Ivan začul, vybral sa za nimi. Cárevná Marta ho už netrpezlivo čaká. A keď prišiel, začala sa ho vypytovať, z akého rodu pochádza a ako sa vlastne volá. Ale Ivan jej nič nepovedal, ľahol si a spal. Tu sa vynoril drak s deviatimi hlavami a za ním strieka voda do výšky deviatich lakťov. Pán zase prikázal vojakom, aby ťahali do lesa. Cárevná Marta budí Ivana cáreviča, ale zobudiť ho nemôže. A drak sa už blíži k prahu chatrče. Marta horko zaplakala, budí Ivana, budí, ale zobudiť ho nemôže. A drak už bol celkom blízko, celkom blizunko, už len malý krôčik a má Ivana cáreviča v pazúroch. Ivan stále spí a spí. Tu si Marta spomenula, že má pri sebe malý nožík. Škrabla ním Ivana po tvári, ten sa zobudil, vyskočil a začal sa s drakom potýkať a biť. Už sa zdalo, že ho drak premôže, ale tu, akoby zo zeme vyrástol, stojí pred ním mužíček, ruky zo železa, hlava z liatiny a celé telo z medi. Pevne schmatol draka, odsekli mu všetky hlavy, hodili ich do vody a odišli. Pán sa zaradoval a myslí si, že už má vyhraté. Stiahol vojsko z lesa, odobral sa domov a nalieha na cára, aby vystrojil svadbu. Ale cárevná Marta sa stále zdráhala:
„Počkajte ešte nejaký deň, nechajte ma vydýchnuť, veď to bolo nejaké zľaknutie!“
Ale jedného dňa sa na cárovom dvore zase objavil pidimužík s dlhočizným plnovousom a niesol list. Vodný cár žiadal, aby vydali vinníka jeho trestu. Pánovi sa pochopiteľne nechcelo odpykávať trest, ale čo robiť, ísť musel. Pripravili koráb a vydali sa na cestu. Ivan cárevič slúžil práve u námorníkov a tiež sa na ten koráb dostal. Idú, idú a oproti nim ako vták letí koráb a z neho znejú hlasy:
„Sem s vinníkom! Sem s vinníkom!“ A preletel ako blesk. Idú malý kúsok a oproti nim druhý koráb a z neho znejú hlasy:
„Sem s vinníkom, sem s vinníkom!“ Ivan ukázal na pána a už sa ho neviditeľné ruky chopili a tĺkli ho, div ho nezabili na smrť. Pustili ho polživého, polomŕtveho a koráb išiel ďalej. Potom prišli k vodnému cárovi a ten prikázal zakúriť pod kotlom s vodou tak, až bude červený, a posadiť pána do vriacej vody. Pán sa zľakol, že by sa v ňom krvi nedorezal, a už sa videl, ako klope na pekelnú bránu. Ale Ivan cárevič mal človeka, ktorý k nemu prebehol z nepriateľských korábov, a keď spoznal, že je Ivan cárskeho rodu, zostal pri ňom. A tomu Ivan povedal:
„Rýchlo choď a sadni si do horúceho kúpeľa.“ Sluha urobil, ako mu Ivan prikázal, a azda to sám diabol bol, lebo sa ani trochu neoparil. To si už po vinníka poslal sám vodný cár, vyhrešil pána tými najhoršími menami, nasypal mu ich nespočetne a dal ho zo zámku vyhnať.
Doma sa pán vystatoval viac ako kedykoľvek predtým, na cára neustále naliehal a nútil ho dňom i nocou, aby vystrojili svadbu, až mu cár dcéru sľúbil a určil deň, kedy svadba bude. Pán si už myslí, že je sám cárom, nafúkol sa ako holub a nikto sa k nemu ani priblížiť nesmie. Cárevná prosí otca:
„Tatínko, daj zvolať všetkých vojakov, rada by som sa na nich pozrela!“ Hneď všetkých vojakov zvolali, postavili ich do radu a cárevná Marta si prezerá jedného po druhom. Došla až k Ivanovi cárevičovi a spoznala ho podľa jazvy na tvári. Vzala ho za ruku a priviedla k otcovi. „Tu je, otče, môj pravý záchranca. Nevedela som, kto je, a až teraz som ho spoznala podľa jazvy na tvári. On sa bil s drakom, zatiaľ čo pán sedel s vojakmi v lese.“ Hneď sa vojakov spýtali, či je to pravda, a tí to dosvedčili. „Je to tak, cárska Milosť. Pán bol od strachu celý bez seba.“ A tak ho zbavili všetkých vyznamenaní a poslali ho do vyhnanstva. Ivan cárevič dostal cárevnú Martu za ženu, žili šťastne, a ak nepomreli, žijú dodnes.